„Vnútorný svet človeka vytvára jeho život,“ vyznáva na svojej prezidentskej stránke s tým, že u nich doma sa „vždy najviac ctila pracovitosť, čestnosť a spravodlivosť“, aj preto sa dal na „celoživotnú službu spravodlivosti“. Svojich podporovateľov ďalej ubezpečuje, že všetky útoky proti nemu nevznikali z dôvodu, „že by som konal nečestne alebo nespravodlivo, ale vznikali a boli doslova organizované iba a len preto, že som korupčné praktiky a pošliapavanie práva vytýkal konkrétnym ústavným činiteľom a dôsledne na ne upozorňoval.“

Štefanovi Harabinovi nemožno uprieť, že minimálne z jedného hľadiska je jeho kampaň už teraz úspešná: Aj z reakcií pod jeho videami na Youtube či na jeho facebookových stránkach vyplýva, že sa mu medzičasom podarilo konvertovať na kandidáta antisystému. Masy ľudí presvedčil o tom, že už v čase, keď riadil súdnictvo, bol vlastne tým najväčším bojovníkom proti systému, ktorý mu nedovoľoval vykonať viac dobra a usiloval sa ho zdiskreditovať.

Ku kauzám, ktoré mu boli pripisované, sa hrdo hlási a na svojom webe v rubrike „Mediálne lži o Harabinovi“ suverénnym tónom objasňuje, že nič z toho nie sú jeho škandály, ale len očierňovacia kampaň. A ešte pridáva výstrahu, ktorá vzhľadom na jeho vyhraté súdy a mastné sumy získaného odškodného nepôsobí banálne: „Šírenie lží o Štefanovi Harabinovi môže mať trestnoprávne následky.“

Teraz treba len rozlíšiť, čo sú lži a čo je pravda. 

Príprava na vrchol

Stačí mentálny návrat o desať rokov späť a na človeka dýchne mráz z toho, akými metódami sa Štefan Harabin zmocnil Najvyššieho súdu, ako sa v tejto funkcii obohacoval, akými prostriedkami trestal svojich kritikov a, naopak, ako odmeňoval tých sudcov, ktorí slúžili jeho záujmom.

Písal sa rok 2009, vrcholila éra prvej Ficovej vlády, Štefan Harabin bol tri roky neohrozeným ministrom spravodlivosti, no pre jeho HZDS nevyzerala situácia vôbec ružovo. Mečiarovo hnutie si síce prostredníctvom Harabina podriadilo súdnictvo na všetkých úrovniach, no politickej scéne dominoval Smer, ktorý mal v prieskumoch vyše 40 percent a postupne voličsky vyciciaval svojich koaličných partnerov SNS a HZDS.

Aj ministrovi spravodlivosti bolo zrejmé, že Vladimír Mečiar, ktorý si ho vyvolil za ministra ako strážcu vlastných záujmov, je už len miznúcim tieňom niekdajšej slávy a vo voľbách 2010 môže HZDS skončiť.

Stačí mentálny návrat o desať rokov späť a na človeka dýchne mráz z toho, akými metódami sa Štefan Harabin zmocnil Najvyššieho súdu, ako sa v tejto funkcii obohacoval, akými prostriedkami trestal svojich kritikov a, naopak, ako odmeňoval tých sudcov, ktorí slúžili jeho záujmom. Zdieľať

Štefan Harabin si uvedomoval, že s postupným pádom Mečiara môže prísť o svoju moc nad súdmi. Ešte kontroloval rezort spravodlivosti, teda krajské a okresné súdy, jeho prívrženci mali aj jasnú väčšinu v Súdnej rade, no po ďalších voľbách sa mohli pomery zmeniť.

V spätnom zrkadle je zjavné, že ešte v priebehu roka 2008 si Harabin premyslel plán, ako z postu ministra prejsť na predsedu Najvyššieho súdu, čím by ostal na vrchole justičnej pyramídy ďalších päť rokov, aj keby sa zmenila vláda. Tento plán nemal veľa prekážok. Harabin totiž mohol rátať s tým, že v 18-člennej Súdnej rade zdvihne zaňho ruku drvivá väčšina. Potreboval sa len uistiť, že mu túto cestu nezahatá Robert Fico, ten však dal Harabinovi zelenú.

Foto: Profimedia.sk, Štefan Harabin na plese.

Harabin si svoj príchod na Najvyšší súd pripravoval cieľavedome nielen v politickom zákulisí, ale aj zmenou sudcovských zákonov. Ich filozofiu nemenil podľa žiadnych hlbších úvah, ale výlučne podľa vlastných mocenských potrieb. Najskôr ako minister spravodlivosti presadil zákony, ktoré posilňovali postavenie ministra spravodlivosti, aby mohol bez veľkých obmedzení odvolávať predsedov súdov. Harabin to v tom čase zdôvodňoval systémovým argumentom, že je to predsa minister, ktorý nesie zodpovednosť za justíciu.

Lenže začiatkom roka 2009 Harabin náhle zmenil názor a predložil novelu, a tá tie právomoci, ktoré predtým presunul na ministra spravodlivosti, teraz ministrovi navrhovala vziať a presunúť na pozíciu predsedu Najvyššieho súdu a na Súdnu radu. V dôvodovej správe tak Harabinov rezort pre zmenu tvrdil, že sa tým má posilniť nezávislosť súdnictva od vládnej moci.

V skutočnosti už Harabin vedel, že o pár mesiacov neskôr zasadne na post predsedu Najvyššieho súdu a automaticky sa tak stane aj predsedom Súdnej rady.

Išlo aj o peniaze

V tom čase celkom nepovšimnutá ostala iná novela, ktorú pripravil minister Harabin a schválili ju vládni poslanci.

Týkala sa právnej úpravy odmien pre sudcov, ktoré mohli byť dovtedy vyplácané len do výšky funkčného platu. Uvedené obmedzenie novela zrušila a okrem toho rozšírila dôvody, za ktoré bolo možné udeliť odmenu. Čo bolo špeciálne dôležité pre Štefana Harabina, novela svojou vágnosťou pripúšťala aj výklad, že odmenu predsedovi Najvyššieho súdu môže udeliť minister spravodlivosti.

Dovtedy to nebolo možné, keďže Najvyšší súd bol od roku 2001 samostatnou rozpočtovou kapitolou a ako taký sa nezodpovedal ministerstvu, ale Súdnej rade. Ministri preto udeľovali odmeny predsedom krajských súdov, ale až Harabinovi úradníci vložili do zákona paragraf, podľa ktorého minister priznáva odmenu za „mimoriadne výsledky (…) pri plnení povinností orgánu riadenia a správy súdov“. Tej vete v čase schvaľovania zákona nikto celkom neporozumel, jej využitie v praxi v hojnosti otestoval až Štefan Harabin ako predseda Najvyššieho súdu.

Harabin myslel pred zvolením za predsedu Najvyššieho súdu na všetko, na dohodu s Ficom, na svoju väčšinu v Súdnej rade, na zákony, ktoré posilnia jeho právomoci, aj na takú úpravu odmeňovania, z ktorej bude môcť profitovať. No potreboval ešte ministra spravodlivosti, ktorý po ňom prevezme rezort a bude v prvom rade podriadený jemu, čerstvému predsedovi Najvyššieho súdu, až potom premiérovi Ficovi či Mečiarovi, ktorý už aj tak kráčal do minulosti.

Harabin myslel pred zvolením za predsedu Najvyššieho súdu na všetko, na dohodu s Ficom, na svoju väčšinu v Súdnej rade, na zákony, ktoré posilnia jeho právomoci, aj na takú úpravu odmeňovania, z ktorej bude môcť profitovať. Zdieľať

Aj tento ťah vyšiel Harabinovi do bodky. Mečiar chcel po Harabinovi obsadiť rezort spravodlivosti svojím človekom, v koaličných rokovaniach navrhoval napríklad Tibora Šumichrasta. Teda prokurátora, ktorý sa preslávil najmä tým, že zrušil trestné stíhanie ministra vnútra Gustáva Krajčiho za zmarenie referenda o priamej voľbe prezidenta. Šumichrastovo meno však podľa vtedajších kuloárov narazilo na Fica, ktorý síce ľahkovážne odovzdal justíciu HZDS, ale táto nominácia bola už aj pre neho za čiarou.

Viera to zariadi

A tak sa napokon so svojím návrhom v zákulisí nepresadil Mečiar, ale Harabin. Ten prišiel s menom Viery Petríkovej a Mečiar s Ficom to akceptovali. Novou ministerkou spravodlivosti sa tak stala dovtedy prakticky neznáma sudkyňa, o ktorej sa vedelo len toľko, komu je naplno oddaná. Obaja, ona aj Harabin, boli kedysi spolužiakmi na právnickej fakulte v Košiciach, Harabin ju ako minister vytiahol prudko nahor, najskôr ju menoval za predsedníčku okresného súdu vo Vranove nad Topľou, krátko nato sa na návrh vlády stala členkou Súdnej rady, onedlho jej podpredsedníčkou.

Išlo o najtemnejšiu éru Súdnej rady, ktorá sa premenila zo strážkyne nezávislosti a kvality súdnictva na tlačový orgán Štefana Harabina. Zhodou okolností, jeho záujmy v tom čase v Súdnej rade najagresívnejšie presadzovala trojica žien, Helena Kožíková (bývalá členka HZDS), Gabriela Šimonová (známa aj jedným oslobodzujúcim verdiktom v prospech Ivana Lexu) a práve Viera Petríková.

Išlo o najtemnejšiu éru Súdnej rady, ktorá sa premenila zo strážkyne nezávislosti a kvality súdnictva na tlačový orgán Štefana Harabina. Zdieľať

Súdna rada vtedy kryla rôzne disciplinárne stíhania, ktoré organizoval Štefan Harabin najmä proti nepohodlným sudcom, alebo vydávala vyhlásenia ako vystrihnuté z 50. či 70. rokov, ktorými odsudzovala útoky, ktoré sa snažia „znevážiť osobu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a vyvolať napätie a rozkol v justícii“. Keď prepukla kauza okolo prepisu škandalózneho rozhovoru medzi Harabinom a bosom albánskej mafie Sadikim, tak sa Súdna rada nezaujímala, či sa Harabin naozaj priatelil so Sadikim a zaobstarával mu výhody.

Namiesto toho vyzývala premiéra Fica, aby upozornil generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, nech vysvetlí, ako sa dostal opozičný poslanec Daniel Lipšic k prepisu onoho rozhovoru.

Viera Petríková bola ako členka údernej jednotky v Súdnej rade dostatočne preverenou osobou na to, aby po Harabinovi prebrala ministerstvo a ďalej mu slúžila v novej role. O pár mesiacov sa to prejavilo aj vo finančnom ohľade.

Odmena číslo 1

Ministerka spravodlivosti predsedovi Najvyššiemu súdu koncom roka 2009 priznala odmenu vo výške 20-tisíc eur. Odôvodnila to vďaka zákonnej úprave, ktorú pár mesiacov predtým presadil Štefan Harabin ešte ako minister. Predsedovi Najvyššieho súdu – zhodou nie celkom náhodných okolností tiež Štefanovi Harabinovi – tak mohla priznať odmenu bez akéhokoľvek zákonného obmedzenia. Stačilo to odôvodniť príslušným odsekom paragrafu, že ide o „mimoriadne výsledky dosiahnuté pri riadnom a včasnom plnení povinností orgánu riadenia a správy súdov“.

Ministerka však vtedy ani neskôr neuviedla, aké mimoriadne výsledky dosiahol pán Harabin v priebehu takého krátkeho obdobia.

Pre Harabina to nebol nevyskúšaný terén, na odmenách si zarobil aj v minulosti, keď prvýkrát šéfoval Najvyššiemu súdu. Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť svojho času vypočítal, že vtedy využil isté právne vákuum a v roku 2001 si pridelil odmeny vo výške 420-tisíc korún, v roku 2002 až 685-tisíc korún. Išlo o sumy, ktoré podľa inštitútu desaťnásobne prevyšovali odmeny, aké sa udeľovali predtým.

Staronový šéf Najvyššieho súdu tak nadviazal na svoje tradície, len využil novú právnu situáciu.

Novou ministerkou spravodlivosti sa stáva Viera Petríková, vedľa nej stoja Štefan Harabin, staronový predseda Najvyššieho súdu a generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Prezidentský palác 29. jún 2009. Foto: TASR Tomáš Halász

Odmeny číslo 2 a 3

Po prvej odmene vo výške 20-tisíc eur na konci roka 2009 mu Petríková o pár mesiacov, v máji 2010, priznala 33-tisíc eur. Len o pár týždňov neskôr, 7. júla, jeden deň pred nástupom Radičovej vlády (!), mu ministerka na rozlúčku priznala ďalšiu odmenu, ktorú vygradovala na 40-tisíc eur.

Štefan Harabin si tak v priebehu polroka prilepšil rodinný rozpočet o 93-tisíc eur, nebolo to také zložité, stačili tri dekréty ministerky.

Lenže lojalita k Harabinovi nebýva slepá, ani sama Petríková neobišla nadarmo. Šéf Najvyššieho súdu si ju po odchode z ministerstva, ktoré obsadila nepriateľsky naladená Lucia Žitňanská, zobral k sebe, z Petríkovej sa stala sudkyňa Najvyššieho súdu a v decembri 2010, po dvoch mesiacoch od príchodu do novej práce, dostala odmenu 30-tisíc eur.

V priebehu polroka si šéf Najvyššieho súdu odmenami prilepšil rodinný rozpočet o 93-tisíc eur, nebolo to také zložité, stačili tri dekréty spriatelenej ministerky. Zdieľať

Až o sedem rokov neskôr si na túto prax odmeňovania posvietili kontrolóri Najvyššieho kontrolného úradu, ktorí kritizovali, že tieto mimoriadne odmeny neboli vecne zdôvodnené: „Nie je tak zrejmé, za aké mimoriadne výsledky predseda súdu dostal odmenu. V tejto súvislosti vyvstáva aj otázka, či vzhľadom na krátky časový úsek medzi jednotlivými rozhodnutiami (december 2009, máj a júl 2010) vôbec môžu byť pracovné výsledky opakovane mimoriadne.“

Petríkovej rozhodnutia sa udiali v právne sivej zóne, pretože Harabinov zákon nehovoril jasne, či ministerka môže priznať odmenu predsedovi Najvyššieho súdu, len účelovo vágne formulovanými paragrafmi otváral tomuto výkladu dvere. Bizarné tiež bolo, že Petríková priznala Harabinovi odmenu z peňazí, ktorými nedisponovala, keďže sa obrovské odmeny vyplácali z rozpočtu Najvyššieho súdu – ten je však samostatnou rozpočtovou, a nie rezortnou kapitolou.

113-tisíc eur

Harabin túto sivú zónu chladnokrvne využil. Samozrejme, Petríková nepotrebovala preukazovať žiadne mimoriadne výsledky, za ktoré mal predseda Najvyššieho súdu dostať opakovane mimoriadne odmeny. Každému, aj jej samotnej, bolo zrejmé, že v ich svete záleží len na mimoriadnych odmenách, nie na mimoriadnych výsledkoch.

Ak Štefan Harabin v nejakom pracovnom ohľade mimoriadne vynikal, tak to bolo v čase, ktorý trávil na zahraničných pracovných cestách. Od septembra 2009 do novembra 2010 ich absolvoval štrnásť, dokopy 68 dní, zavítal aj do Turecka, Austrálie, Salvádoru alebo do Číny. Len pre porovnanie, súčasná predsedníčka Najvyššieho súdu Daniela Švecová bola podľa údajov súdu v priebehu posledných troch rokov (2016, 2017, 2018) 61 dní pracovne v zahraničí, často v susednom Česku a vždy v rámci Európy.

Od septembra 2009 do novembra 2010 ich absolvoval štrnásť, dokopy 68 dní, zavítal aj do Turecka, Austrálie, Salvádoru alebo do Číny. Zdieľať

Nad početnými zahraničnými cestami by sa ani nebol dôvod veľmi pozastavovať, keby megaodmeny nemal inkasovať za mimoriadne výsledky „dosiahnuté pri riadnom a včasnom plnení povinností orgánu riadenia a správy súdov“.

Zdrojom odmien pre Harabina neboli v tomto období len rozhodnutia ministerky Petríkovej. V decembri 2009, keď mu ministerka priznala prvú odmenu vo výške 20-tisíc eur, dostal Harabin na základe uznesenia sudcovskej rady Najvyššieho súdu ešte ďalších 20-tisíc eur, dokopy tak v priebehu roka získal celkovo odmeny vo výške 113-tisíc eur.

Aj udelenie tejto odmeny malo chabý právny základ. Sudcovská rada mu ju navrhla v nekonkretizovanej výške, sám Harabin si ju určil na spomínaných 20-tisíc eur, príslušný dokument podpísala Daniela Švecová, ktorá bola v tom čase podpredsedníčkou súdu. 

Štefan Harabin sa neskôr obhajoval, že v jeho prípade nešlo o odmenu, ale o funkčný príplatok za rozhodovanie o veciach, na ktoré bol príslušný Špeciálny trestný súd. Lenže to nezodpovedá skutočnosti. Koncom roka 2009 už platil zákon, podľa ktorého bola výška funkčného príplatku dvojnásobkom priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Keby teda išlo o funkčný príplatok, ako tvrdí Harabin, a nie o odmenu, dostal by niečo pod 1500 eur, ale nie 20-tisíc eur.

Pravda a lži

Túto nepravdu opakuje Harabin aj teraz na svojej prezidentskej stránke, kde ešte zdôrazňuje, že „v roku 2010 udelila Harabinovi odmeny ministerka spravodlivosti Viera Petríková na návrh súčasnej predsedníčky Najvyššieho súdu SR Daniely Švecovej“.

To však nevyplýva zo žiadneho známeho dokumentu, pre Postoj to odmieta aj Daniela Švecová: „Táto informácia sa nezakladá na pravde.“ Predsedníčka Najvyššieho súdu pripomína, že v súvislosti s udeľovaním odmien na Najvyššom súde v rokoch 2009 a 2010 podala trestné oznámenie pre možné podozrenie zo spáchania trestného činu. „Odmeny vo výške 93-tisíc EUR, ktoré v tom čase priznala Štefanovi Harabinovi vtedajšia ministerka spravodlivosti Viera Petríková, považujem za nezákonné. Som presvedčená, že bývalá ministerka spravodlivosti nemala oprávnenie disponovať s finančnými prostriedkami NS SR, ktorý bol v tom čase samostatnou rozpočtovou kapitolou. Ministerka teda nedisponovala právomocou priznať odmeny z rozpočtu NS SR, rovnako ako nebol bývalý predseda NS SR Štefan Harabin oprávnený toto sporné vyplatenie odmien realizovať. Tento názor potvrdilo aj Ministerstvo spravodlivosti SR vo svojom stanovisku z júna 2017,“ vysvetľuje Daniela Švecová.

Štefan Harabin v rokoch 2009 a 2010 využil nahromadené financie mzdovej kapitoly v rámci rozpočtu svojho súdu nielen ako príležitosť pre seba, ale aj ako nástroj, ktorým si zaväzoval k lojalite poslušnú časť sudcov a trestal druhú časť sudcov.

Keď ma ľúbiš, dostaneš odmenu

Ešte krátko pred jeho nástupom na Najvyšší súd fungovalo všetko po starom, sudcom sa vyplácali odmeny vo výške zhruba 2600 eur a všetci dostávali rovnako. Harabin však hneď po príchode zrušil posledné rozhodnutie o odmenách, ktoré už mali byť vyplatené sudcom, a nariadil, aby 22 sudcovia Najvyššieho súdu nedostali nič.

Koncom roka 2009 udeľoval Harabin odmeny v takom rozpätí, aké justícia dovtedy nezažila. NKÚ neskôr konštatovalo, že Najvyšší súd za Harabina hospodáril „rozšafne a diskriminačne“, čo je len pomerne mierny opis reality.

Desať sudcov dostalo odmeny po 300 eur, ale šestnásť sudcov dostalo odmeny od 10-tisíc eur do 18-tisíc eur. Rovnakým systémom udeľoval Harabin odmeny aj v roku 2010, v júli aj decembri.

Koncom roka 2009 udeľoval Harabin odmeny v takom rozpätí, aké justícia dovtedy nezažila. Zdieľať

Sudcovia, ktorí sa netajili svojimi kritickými názormi, dostávali odmeny po 50 eur. Harabin to myslel, samozrejme, škodoradostne, ale malo to pre neho aj ten praktický význam, že pri udelení akejkoľvek smiešnej sumy nemusel nič zdôvodňovať (dôvody by zo zákona musel uviesť len v prípade, keby nedal žiadnu odmenu). Iní sudcovia zas boli opakovane odmeňovaní vo výške cez 10-tisíc eur, niektorí si prišli aj na 15- či 30-tisíc eur.

Premiér Robert Fico a jeho dvaja ministri, 4. september 2008 v Národnej rade SR, foto: TASR/Martin Baumann

Harabin oficiálne deklaroval, že jeho odmeňovanie sa riadi kritériami spravodlivosti, podľa toho, akí sú sudcovia výkonní a efektívni. Na Najvyššom súde však každý vedel, že nejde o pracovné nasadenie, ale o zaradenie sa do šíku lojálnych či aspoň prispôsobivých.

Napokon, aj pohľad do pracovných štatistík na Najvyššom súde ukazoval, že sudcovia, ktorí mali odmeny vyše 10-tisíc eur, mali zhruba rovnaký a v niektorých prípadoch aj mnohonásobne nižší počet vybavených vecí ako sudcovia, ktorí nedostali nič alebo len pár stovák eur.

Na Najvyššom súde však každý vedel, že nejde o pracovné nasadenie, ale o zaradenie sa do šíku lojálnych či aspoň prispôsobivých. Zdieľať

S rovnakou svojvôľou udeľoval Harabin odmeny aj zamestnancom súdu. Ako upozornil NKÚ, 16 zamestnancom boli vyplatené odmeny vo výške 94 300 eur (priemerne 5894 eur na jedného zamestnanca), a to krátko po vzniku ich pracovného pomeru.

Dochádzalo aj k absurdným situáciám, keď jeden zamestnanec s nižším základným platom než tisíc eur dostal len pár mesiacov po nástupe do práce odmeny vo výške 18-tisíc eur.

Na udeľovanie odmien v rokoch 2009 a 2010, na to, prečo menil zákony tak, aby mu mohla neskôr vyplatiť ministerka rekordne vysoké odmeny, za aké mimoriadne výsledky ich získal a na základe akých kritérií udeľoval odmeny iným sudcom, sme sa v štyroch otázkach opýtali aj samotného prezidentského kandidáta. Štefanovi Harabinovi sme na odpovede poskytli 48 hodín. Krátko pred uzávierkou prišla z jeho tlačového oddelenia odpoveď, že na tieto otázky nám pán Harabin rád odpovie v osobnom rozhovore. (Ten si chceme dohodnúť v najbližšom čase.)

Harabinokracia

Papalášsky spôsob, ktorým rozdeľoval Harabin obrovské sumy sebe a sebe poslušným sudcom, bol však len tým menším problémom justície pod jeho taktovkou. Súdy a celkový výkon spravodlivosti oveľa viac ničil fakt, že sa systému zmocnil človek, ktorého hlavným hnacím motorom neboli odmeny, ale najmä túžba po moci a po pomste.

Dnes sú to už takmer zabudnuté prípady, keďže aj vďaka takzvaným alternatívnym médiám časť verejnosti rada verí tomu, že sudcom, ktorý odoláva politicky riadeným disciplinárnym stíhaniam, bol v prvom rade poctivý sudca Štefan Harabin.

Spomienky na Janu Dubovcovú, ktorej Viera Petríková pozastavila výkon sudkyne len preto, že si dovolila kritizovať Harabina, sú už po rokoch vyblednuté. Rovnako vybledol obraz ďalších sudcov, napríklad Dariny Kuchtovej, ktorá na súde v pozícii svedka vypovedala o inom sudcovi, chránencovi Harabina, a len preto bolo proti nej spustené jedno z mnohých absurdných disciplinárnych stíhaní.

Dnes sú to už takmer zabudnuté prípady, keďže aj vďaka takzvaným alternatívnym médiám časť verejnosti rada verí tomu, že sudcom, ktorý odoláva politicky riadeným disciplinárnym stíhaniam, bol v prvom rade poctivý sudca Štefan Harabin. Zdieľať

Takýmto sankciám pod hrozbou vypudenia zo sudcovského stavu čelili aj jeho osobní kritici na Najvyššom súde. Mnohé doslova ľudské drámy sudcov sa však diali mimo centra pozornosti a treba si ich pamätať aj po desiatich rokoch. 

Na východnom Slovensku bol jednou z prevodových pák Harabinovho režimu predseda okresného súdu v Michalovciach Jozef Soročina, ktorý si vzal na mušku sudcu Stanislava Sojku. Tento sudca bol známy odvážnymi rozsudkami proti pašeráckym gangom a jeho hlavným previnením bolo, že sa jeho verdikty nepáčili advokátovi obžalovaných Jurajovi Kusovi. Advokát predtým pracoval ako riaditeľ Colného úradu vo Vyšnom Nemeckom a bol tiež právnym zástupcom šéfa súdu Soročinu.

Onedlho po tom, čo Kus v jednom odvolaní napísal, že sudcovia ako Sojka nemajú čo súdiť na trestnom úseku, Soročina Sojku naozaj preložil z trestného na civilný úsek. Sojka sa na pléne súdu vyjadril, že za týmto ťahom vidí advokáta Kusa. O niekoľko mesiacov neskôr Soročina navrhol Sojku disciplinárne stíhať, lebo údajne sprístupnil Kusovo odvolanie nepovolaným osobám (čo sa nikdy nepreukázalo). Harabin následne Sojkovi pozastavil výkon sudcovskej funkcie a Súdna rada si opäť splnila rolu poskoka a celé to odobrila.

Nielen na odmeny, ale aj na takéto príbehy sa dnes treba pýtať toho prezidentského kandidáta, ktorý by najradšej hovoril o vlastenectve, kresťanských tradíciách a právnom štáte.

Titulná foto: TASR – Jaroslav Novák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo