Štefánik ma oslovuje, nazval som po ňom jaštera z treťohôr

Štefánik ma oslovuje, nazval som po ňom jaštera z treťohôr

Rozhovor s paleontológom Andrejom Čerňanským o evolúcii človeka, problémoch slovenskej vedy a najmä nálezoch, ktoré menia naše poznanie druhohôr a treťohôr. A volajú sa napr. aj po Štefánikovi a ďalších významných Slovákoch.

Je úspešným slovenským vedcom, nedávno bol medzi nominovanými na ocenenie Krištáľové krídlo. Keď pôsobil v Nemecku, oslovoval ho vyše 100 rokov starý príbeh Štefánika, tak po ňom nazval jaštera, ktorého objavil. Podobne zvečnil aj meno svojho profesora Jozefa Klembaru (rozhovor s ním sme uverejnili na tomto mieste) a plánuje aj Jána Bahýľa. 

Nedávny objav z Demänovskej doliny, ktorý opísal, zmenil od základu naše vedomosti o tom, ako vyzerali druhohory na našom území. Zaujímavo hovorí aj o evolúcii, napríklad o tom, čo vyplýva z toho, že pred 40-tisíc rokmi žili na zemi tri druhy človeka súčasne a dva druhy sa navzájom mohli krížiť, aj o problémoch slovenskej vedy a mladého vedca, ktorý sa vráti domov a prichádza o ilúzie.

Keď sa veda zmení na príbeh, vždy sa to dobre počúva alebo číta. Paleontológ a vysokoškolský pedagóg Andrej Čerňanský to vie a o vede hovorí s vášňou aj poznaním.

 

Začnime vaším nálezom v Demänovskej doline, čo ste to presne našli?

Ide o skupinu Pachypleurosauria, čo je skupina triasových plazov zo začiatku druhohôr. Vieme, že je to pravdepodobne línia Neusticosaurus – Serpianosaurus, ale to nie je až také dôležité, zaujímavejšie je, že je to vôbec prvá kostra plaza z obdobia druhohôr, ktorý sa našiel na území dnešného Slovenska. To je vec, ktorá prepisuje naše poznanie. Je to krásna kostra, aj keď bez lebky. Momentálne študujem aj iné podobné nálezy z nášho územia, ide však iba o úlomky kostí.

Akého veľkého plaza si máme predstaviť?

Kostra z Demänovskej doliny má asi 6 centimetrov, išlo o malé plazy, žili hlavne v strednom triase, čo znamená asi pred 245 miliónmi rokov, žili polovodným spôsobom života. Až doteraz sme predpokladali, že počas väčšiny obdobia druhohôr bolo na tomto území len more, v strednom triase iba šíre more, pretože sme nemali žiadne nálezy. Tieto plazy ale potrebovali na svoj život aj nejakú pevninu, vedeli plávať, no nevedeli sa potápať do veľkých hĺbok. Žili asi takým spôsobom ako dnešné tulene. Dokazuje to teda, že tu boli minimálne nejaké migrujúce ostrovy alebo nejaká časť suchej zeme, čo mení našu predstavu o paleogeografii superkontinentu Pangea. Tektonika je tu veľmi zložitá. To, čo bude tvoriť tektonicky budúce územie Slovenska, sa nachádzalo pri africkom pobreží, v dnešnom vnímaní geografie.

Ako sa taká maličká kostrička dá vôbec nájsť?

Objav pochádza z jaskyne, upozornil nás naň Pavel Herich z jaskyniarskeho klubu Demänovská dolina. Istá poľská jaskyniarka si totiž všimla kostru v strope jednej zo sál jaskyne, čo je úctyhodný výkon. Jaskyňa je veľká, všimla si to len vďaka baterke. Je to zaujímavé aj preto, že vápence, ktoré tvoria tieto jaskyne, študovalo mnoho geológov za uplynulých 200 rokov a nič sa doteraz nenašlo. Vápenec je tvrdý ako betón a bola to veľká náhoda, že voda rozpustila horninu pri tvorbe jaskyne tak, že ukázala kostričku. Potom si ju v správnej chvíli niekto v tej temnote všimol.  To by som prirovnal k výhre v lotérii. Pritom ešte keď som bol študent, tak nás učili, že ide o vápence z veľmi preslanených morí, takže sa nepovažovali za zaujímavé pre paleontológiu.

Kostrička plaza Pachypleurosauria, o ktorej hovorí paleontológ Andrej Čerňanský. Foto: Juraj Šurka/archív autora

Čo sa stalo potom?

Potom som zorganizoval malú expedíciu, pomohli mi Juraj Šurka z SAV a Mário Olšavský zo Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra. Obidvaja sú geológovia a zároveň jaskyniari a horolezci, bolo tam treba liezť, plaziť sa, zlaňovať, bolo to celkom náročné. Nakoniec sme kostru s pomocou malej zbíjačky vyslobodili a tak zachránili. Keby totiž prišla prívalová voda, tak by kvôli jej krehkosti hrozila strata celého nálezu. Vyrezaný blok sme dali v Banskej Bystrici na počítačovú mikro-tomografiu, čo je veľmi výkonné CT-čko. Takto sa celý blok oskenuje skrz naskrz, čo umožňuje vysegmentovať kosti a virtuálne odstrániť horninu. Dnes sa to už nemusí preparovať mechanicky, preto nehrozí poškodenie kostry. Je to neinvazívna metóda.

Ako ste potom identifikovali, o čo ide?

Dôležité sú anatomické znaky, ktoré má nález, v tomto prípade išlo hlavne o stavce, rebrá a panvový pletenec, ktorý má viacero kostí. Potom je tam napríklad i dlhá kosť zadnej končatiny. Urobili sme jej virtuálny rez, vďaka čomu vidíme CT-histológiu tejto kosti. Tu mi pomáhala i moja kamarátka Nicole Klein z Univerzity v Bonne v Nemecku, no a na základe všetkých anatomických a histologických rysov sme potom určili, o aké zviera ide.  

V rámci Slovenska ide o unikátny objav, aký význam má v širšom meradle?

V podstate to dopĺňa našu predstavu celkom významným spôsobom. Táto skupina bola známa z Talianska a Nemecka, hlavne v alpskom triase, potom bol skok až do Číny, kde sa ale našli iné rody ako tie v Európe. Vďaka nášmu nálezu, ktorý pochádza z úplne novej oblasti, môžeme lepšie chápať rozšírenie týchto plazov a predpokladať ich migračné cesty.

Podľa čoho viete, čím sa plaz, ktorého kostričku objavíte, živil?

Podľa zubov a úponov žuvacích svalov. Pri plazoch sa zuby v rámci jednej čeľuste navzájom tak nelíšia, na rozdiel od cicavcov, a teda aj človeka. Ale podľa koruniek vieme, či boli rybožravé, hmyzožravé, prípadne drvili zubami ulity mäkkýšov alebo boli bylinožravce. Elektrónový mikroskop ukáže, či boli veľa opotrebovávané, či požívali trávnaté alebo tuhšie byliny. Pri plazoch je ale bylinožravosť v podstate zriedkavá.

A to, akú mali kožu, viete podľa čoho?

Napríklad nálezisko Messel v Nemecku je dôležité aj preto, že sa tam zachovali aj odtlačky mäkkých tkanív, takže vieme študovať tvar šupín kože, ale napríklad i obsah žalúdka.

 Ako je možné, že sa to mohlo zachovať?

Pred 47 miliónmi rokov boli na území dnešnej Európy ostrovy. Messel bol v podstate jazero vytvorené v kráteri sopky. Toto jazero nemalo veľkú plochu, ale zato obrovskú hĺbku – asi 500 metrov. Tektonické pohyby občas spôsobili uvoľnenie jedovatých plynov, ktoré následne zabili zvieratá, ktoré v okolí žili. Na dne krátera bola tzv. anoxická zóna, čiže zóna bez kyslíka.

To je ideálne pre fosilizáciu, keďže nedochádza k rozloženiu uhynutého živočícha baktériami. Keď dôjde navyše k rýchlemu prekrytiu jemným sedimentom, tak je veľká šanca, že sa zachovajú aj otlačky mäkkých tkanív, peria, šupín a podobne. Samozrejme, problém je s farbou, tú spravidla nevieme. Nedávno sa snažili zistiť farbu pravtáka rodu Archaeopteryx, tiež celkom poučné: bol som na konferencii v Los Angeles, kde vedci tvrdili, že mal čierno-biele sfarbenie, na základe melanozómov, ktoré sa zachovali v perí. Ale asi o rok či dva neskôr, na konferencii v Dallase, iný tím ukázal výsledky štúdie, kde v špeciálnej peci simulovali prostredie a podmienky fosilizácie, a ukázali, že jediné, čo sa aj z pestrofarebného peria po takom období zachová, je čierna a biela farba.

Takže je veľmi zložité získať presnú predstavu o skutočnom sfarbení. Predpoklad ale je, že tak ako dnešné živočíchy, boli aj tie vyhynuté sfarbením prispôsobené prostrediu, v ktorom žili, pričom samce mohli byť pestrejšie, aby upútali samicu.

Andrej Čerňanský bol tento rok medzi nominovanými na ocenenie Krištáľové krídlo. Foto: Andrej Lojan

Profesne ste pôsobili v Nemecku, prečo ste sa vrátili domov?

Keď som skončil doktorandúru, tak som pokračoval na SAV, potom som vďaka projektu s jedným Američanom dostal prestížne Humboldtovo štipendium a bol som vyše dva roky vo Frankfurte. Po tomto období ma zamestnali v múzeu v Berlíne, pôsobil som v laboratóriu profesora Müllera, kde mi po roku ponúkali možnosť predĺženia zmluvy o tri roky, ale rozhodol som sa vrátiť domov.

Bolo to z viacerých dôvodov, najmä kvôli rodine a kamarátom. Chýbalo mi však Slovensko. Zároveň som mal pocit, že ľudia, ktorí chcú povzniesť slovenskú vedu, by sa mali vrátiť domov. Načasovanie bolo tiež dobré, lebo som sa vrátil v čase, keď sme vykopali tú zmienenú kostru v Demänovskej doline. Až potom som však zistil, čo to „robiť vedu na Slovensku“ všetko so sebou nesie, aké obrovské problémy treba riešiť, hoci by vôbec nemuseli byť. Narazíte na skupiny ľudí, ktorí držia slovenskú vedu na tej úrovni, na akej je. Potom si človek kladie otázku, či nemá ľutovať ten návrat.

Ľutujete?

Párkrát som to už oľutoval, ale stále vnútorne verím, že sa situácia zlepší. Ponuky, aby som odišiel, už boli, ale ešte to chcem skúsiť, stále si myslím, že to má význam, nikam sa neponáhľam.

To vášmu vednému oboru pristane. Pomenujte problém, ktorý u nás vidíte, je viac v ľuďoch alebo v systéme?

Aj, aj, je tu všeobecne nízka podpora vedy a vzdelania, v užšom zmysle slova ide o to, že agentúry na podporu grantov fungujú na rodinkárskom princípe, určité skupiny ľudí dostávajú granty opakovane, hoci výsledky nemajú v podstate žiadne. Niežeby som po tom túžil, ale keď sa človek vráti zo zahraničia, automaticky nie je v nejakej skupine ľudí a nemá šancu získať väčší grant, nepoznám tých správnych ľudí. Nejde o férovú súťaž a to mi prekáža. To sa však u nás netýka len vedy. To, čo mám, je znalosť, ako sa veda robí v zahraničí na modernej úrovni. Už len presvedčiť ľudí tu doma, aby nastali zmeny. Lenže to zažíva mnoho ľudí, ktorí sa vrátili a chcú zmeniť „staré“ myslenie na moderné.

Zostaňme ešte v Nemecku, kde ste tiež mali zaujímavý objav a pomenovali ste ho po Štefánikovi.

Áno, v Nemecku je významná lokalita Messel, má to svetový význam. Sú tam zachované fosílie spred 47 miliónov rokov, nachádzajú sa tam celé kostry vyhynutých netopierov, krokodílov, mnohých iných živočíchov z obdobia starších treťohôr, ako to u nás poznáme zo škôl.

Študoval som tam jedného jaštera, ktorý bol opísaný v roku 1940 ako Eolacerta, a nikto nevedel, kam tohto živočícha v rámci biologického systému presne zaradiť. Pôvodný predpoklad bol vyvrátený, napokon sa skupina vedcov zhodla, že ho nemožno zaradiť do žiadnej zo známych skupín. No a my sme objavili nového plaza, ktorý bol príbuzný tohto jaštera.

Inak Eolacerta bol najväčší jašter tohto obdobia v Európe, meral asi jeden meter. Náš nález bol menší, meral asi 16 centimetrov. Zistili sme, že bol podobný tejto eolacerte, ale zároveň bol v niektorých aspektoch iný, išlo o nový rod. Fylogenetická analýza ukázala, že tvoria jednu spoločnú líniu, ktorá je sesterská ku skupine Lacertidae, dnes dominantných plazov v Európe. Sem patrí napríklad jašterica zelená, ktorá žije aj u nás. Tým, že boli rody už dva, tak sme mohli pomenovať novú čeľaď, ktorá ich bude „zastrešovať“. Tú sme pomenovali ako Eolacertidae a spomínaný nový rod sme spolu s americkým kolegom pomenovali po Štefánikovi.

Prečo?

Čítal som vtedy o Štefánikovi knihy, z obdivu k jeho osobnosti aj podobnosti pocitov, toho, čo prežíval on, keď prišiel do zahraničia, napríklad medzi astronómov do Paríža, ako preciťoval vzdialenosť od domova, všetko ma to oslovovalo, vedel som sa s tým stotožniť.

Kolegovi Smithovi som o ňom veľa hovoril, a keď potom prišiel čas nový rod nazvať, súhlasil s mojím návrhom, aby sme ho nazvali Stefanikia, aj keď som bol prvý autor a právo nazvať bolo na mne.

Stefanikia, nový rod, ktorý nesie meno po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Foto: archív autora

A tak ste Štefánika urobili starším. Ide o bežný prístup, ako sa nálezom dávajú názvy?

Buď sa názvy dávajú podľa nejakého anatomického rysu, lokality, alebo osobnosti. Predtým som už jeden názov zvolil podľa Jánošíka (úsmev), volá sa Janosikia. Ide o celkom dôležitý nález, na Kanárskych ostrovoch žije jedna endemická skupina plazov, rod Gallotia. Ide o obrovské plazy, ktoré merajú až 30 centimetrov bez chvosta, lebku majú dlhú päť centimetrov a sú považované za gigantov.

Išlo o učebnicový príklad ostrovného gigantizmu, kde sa malý jašter, ktorý sa pred 18-20 miliónmi rokov dostal z kontinentu na ostrov, kde nemal prirodzených predátorov, prirodzene zväčšoval. Bolo to považované za typový príklad, čo sa deje s malými živočíchmi na ostrove – začnú zväčšovať svoje telo.

My sme objavili v nemeckej lokalite 22 miliónov rokov starú kostru plaza, pričom morfologická a fylogenetická analýza potvrdila, že ide o sesterskú líniu týchto jašterov z Kanárskych ostrovov, s tým, že lebku má dlhú päť centimetrov. To je zaujímavé, lebo nález tesne predbieha začiatok kolonizácie. Inými slovami sme ukázali, že tieto živočíchy už na ostrovy veľké prišli. Naopak, na niektorých ostrovoch sa veľkosť tela niektorých druhov zmenšovala.

To znamená, že každý ostrov treba brať špecificky, je na nich rôzna nadmorská výška, tie, ktoré sú bližšie k Afrike, sú suchšie, iné sú skôr subtropickejšie. V niektorých líniách si tieto jaštery udržiavali veľkosť, v suchších oblastiach sa, naopak, najmä zmenšovali. Navyše, veľkí zástupcovia rodu Gallotia sú bylinožraví. Iná hypotéza hovorila, že sa zväčšovali kvôli tomu, že s väčším telom sa im predlžovali črevá. To je pre bylinožravca dôležitá vec. Janosikia sa však živila drobnými živočíchmi, takže aj táto hypotéza sa teraz pozmenila.

Ukazuje sa, že práve absencia predátorov, a tým pádom možnosť sa dlho slniť a tráviť bez nebezpečenstva, bola zásadným faktorom pre vznik tejto potravnej preferencie. Janosikia v podstate pôvodnú hypotézu o ostrovnom pravidle evolúcie otočila hore nohami.

Zvečnili ste ešte nejakého ďalšieho rodáka?

Minulý rok vyšla práca opisujúca nový druh gekona, nález je z Devínskej Novej Vsi. Ide o jaštery, ktoré vedia chodiť aj po skle, dnes už u nás nežijú, žijú v mediteránnej oblasti, rozšírené sú aj v Ázii či Amerike. Tento náš nový druh žil na území Devínskej kobyly pred 13 miliónmi rokov, vtedy tu bolo more a Kobyla bola ostrovom. Nazval som ho Euleptes klembarai po profesorovi Klembarovi, ktorý bol mojím učiteľom a dnes sme kolegovia.

Akú osobnosť máte pripravenú najbližšie?

Rozmýšľal som, že by som niečo mohol nazvať po Bahýľovi, ktorý letel skôr ako bratia Wrightovci, Slovák, ktorý vyrobil prvý prototyp vrtuľníka, čo málokto vie. Wrightovci leteli prvý let asi 50 metrov, ale bolo to zaznamenané. Bahýľ letel asi kilometer, a to už v roku 1902, teda o niekoľko rokov skôr. No skoro nikto o tom ani u nás nevie. 

Ján Bahýľ. Foto: wikimedia

Čo vás k týmto pomenovaniam vedie?

Máme nízke sebavedomie, vidím súvis s tým, že si súčasne nevážime vlastnú históriu a veľké postavy z nej, ako Štefánik, Aurel Stodola či Bahýľ. Z toho potom vyplýva, že sa ani „nevieme predať“, pritom máme veľa osobností, ktoré dokážu zaujať a sú hodné obdivu. I my máme byť na čo hrdí.

Keď porovnáte slovenskú paleontológiu s okolitými krajinami, Poľskom, Českom, Maďarskom, ako stojíme?

Ide o pomerne široký vedný odbor, záleží, čo by sme porovnávali. Ale slovenská paleontológia je na veľmi dobrej úrovni, máme viaceré osobnosti, ktoré robia bezstavovce alebo stavovce. Paleontológia nie je len o vyhynutom živote, prispieva aj k rozvoju medicíny.

Povedzte príklad.

Trochu to zjednoduším, u cicavcov vrátane človeka je spodná čeľusť tvorená iba jednou kosťou, u plazov je to však súbor kostí. Stredné ucho u cicavcov a človeka pozostáva z troch kostí – kladivka, nákovky, strmienka, – zatiaľ čo u plazov je to iba jedna kosť.

Medici sa dlho trápili, prečo sú kladivko a nákovka inervované jedným nervom, a tretia kosť je inervovaná iným nervom. Prečo dva rôzne nervy inervujú jednu funkčnú štruktúru. Paleontológia a embyrológia ukázali, prečo to tak je. V evolúcii plazov sa v línii, ktorá neskôr smerovala k cicavcom, zmenšovali niektoré kosti v zadnej časti čeľuste až do drobných rozmerov.

Tie sa potom transformovali a u cicavcov už tvoria dve kosti stredného ucha. Spolu s nimi putovala aj vetva nervu, ktorá ich pôvodne inervovala v rámci spodnej čeľuste. Preto sú v strednom uchu teraz tie dva nervy. Evolučná história to dokáže vysvetliť, myslím, že to robí paleontológiu nesmierne zaujímavou vedou.

Poďme k evolučnej teórii. Evolúcia v rámci jedného druhu je zrejmá, ale ako vieme potvrdiť medzidruhový vývoj, premenu jedného druhu na iný?

Niečo ako „medzičlánok“ je prekonaná predstava, hoci asi stále živá v laickej verejnosti. Keď sa to vezme, všetko je medzičlánok k niečomu ďalšiemu. Kedysi sme sa v škole učili, že líniu vývoja človeka tvorila línia Australopithecus, Homo habilis, Homo erectus, no a nakoniec my, Homo sapiens.

Ale táto predstava nie je celkom správna. Podobne ako pri iných zvieratách, aj pri človeku to nemá formu jednej línie, ale skôr podobu stromu – že súčasne žijú viaceré druhy. Dnes už vieme, že v jednom období žili súčasne tri druhy ľudí. Pred 40 tisícmi rokov sme mali súčasne Homo sapiens, neandertálcov a druh, ktorý sa opisuje ako hobbit. Títo žili na jednom indonézskom ostrove, nazývame ich ako človek floreský. Merali asi meter až meter dvadsať a bol to samostatný druh, podľa jednej hypotézy môže ísť o prežívajúci druh, ktorého priamym predchodcom bol Homo erectus.

Paleontológ a tiež basgitarista Andrej Čerňanský. Foto: Andrej Lojan

Napriek tomu by sme mali byť schopní doložiť postupný vývoj, teda to, čo laicky nazývame ako medzičlánok, nie?

Pri niektorých druhoch je postupný vývoj krásne doložený, napríklad evolúcia koní je dobrou ukážkou. Potrebujeme však niečo roztriediť. Evolúcia je nepopierateľný fakt, ktorého sa dá dotknúť, napríklad v múzeu. Evolučná teória je spôsob, ako tento fakt vysvetľujeme, stále sa to dopĺňa, ale nič lepšie na vysvetlenie tohto faktu nemáme.

Dobre, vieme preukázať evolúciu koní, ale o čo vieme oprieť, z čoho sa vyvinul takpovediac „prvý kôň“?

O fosílie. Predpokladá sa, že evolúcia prebieha veľmi pomaly, ale napríklad Stephen Jay Gould, ktorý pôsobil na Harvarde, prišiel s teóriou, že evolúcia prebieha rýchlou fázou, keď vzniká nový druh, a potom nasleduje fáza, keď má druh povedzme dva milióny rokov zhruba tú istú formu.

Za posledných dvesto rokov meníme aj vnímanie toho, čo to znamená prispôsobovať sa prostrediu. Lamarck si napríklad predstavoval, že žirafy sa naťahujú za listami na stromoch, preto sa im z generácie na generáciu predlžuje krk. Darwin tvrdil, že to tak nie je. Medzi žirafami, takisto ako medzi ľuďmi, sú zjavné rozdiely vo výške a ďalších veciach. Ide o to, že keď sa mení prostredie, napríklad keď príde dlhšie obdobie sucha, a použijeme žirafy ako modelový príklad, tak jedince s kratšími krkmi nedokážu dočiahnuť listy v horných korunách. Zahynú a nie sú schopné preniesť gény ďalej. Prežívajú teda žirafy s dlhšími krkmi, ktoré sú v tomto prípade úspešné a prenesú svoje gény do ďalšej generácie.

Teraz si to predstavte v priebehu tisícok generácií. Gény sa v priebehu času menia a mutujú. Sú to stavebné plány pre stavbu orgánov a údov, všetkého, čo tvorí jednotlivé telá. No a selekčný tlak prostredia je to pomyselné sito, ktoré potom vyberá individuálne organizmy, to, čo dobre funguje. K evolúcii treba premenlivosť, lebo bez širokej škály, z ktorej sa dá vyberať, nemôže prírodný výber fungovať. V priebehu geologického času sa takýmto spôsobom druhy menia.

Ešte jedna otázka k tej medzidruhovosti. Na škole sme sa učili, že druh charakterizujeme tým, že iba v jeho hraniciach dochádza k rozmnožovaniu. Zmenilo sa na tom niečo? Ak pred 40 tisícmi rokov žili tri druhy človeka, mohli sa navzájom premiešať a rozmnožovať?

Dnes predpokladáme, že neandertálci a Homo sapiens sapiens sa rozmnožovali aj navzájom, človek európskeho typu má v sebe aj pozostatky genofondu neandertálskeho človeka. Zároveň chcem povedať, že problém definície druhu je stále veľmi živý a otvorený.

Predpokladalo sa, že druhy sú navzájom izolované v tom zmysle, že medzi nimi nemôže dochádzať k úspešnej reprodukcii. Ale genetici dnes to, čo sa kedysi považovalo za jeden druh na základe morfológie, rozdelili na niekoľko druhov, pričom v niektorých geografických oblastiach, kde dochádza k vzájomnému kontaktu, dochádza aj ku kríženiu. Čo okrem iného znamená, že definícia druhu nie je stále ucelená alebo uzavretá.

V prípade človeka, ako dochádza k vývoju nového rodu?

Predstavme si, že existuje nejaká veľká populácia, cez ktorej stred vznikne nejaká prekážka, napríklad rieka alebo niečo iné, čo znemožní vzájomné „komunikovanie“ génov v rámci pôvodne jednej populácie. Morským korytnačkám takáto prekážka vznikla spojením severoamerického a juhoamerického kontinentu pred asi tromi miliónmi rokmi. To spôsobilo, že sa začali oddelene vyvíjať korytnačky na východnom a na západnom pobreží, lebo stratili možnosť sa krížiť medzi sebou. Vznikli dva samostatné druhy.

A teraz, čo by bolo z toho to, čo nazývate ako medzidruhový prechodný článok? Druhy žijú v určitom čase a vyvíjajú sa. Ale nemá to žiadny konkrétny smer, to je len náš pohľad, že všetko smeruje k tomu, čo vidíme dnes. Ale evolúcia sa dneškom nekončí, je to proces, v ktorom dokonca veľakrát zohráva úlohu i náhoda.

Na tejto predstave trochu desí, že časom by mal nevyhnutne vzniknúť vyšší druh človeka, nejaký nadčlovek, ktorý bude druhovo odlíšiteľný povedzme od nás dvoch.

Ja by som to nikdy nenazval vyšším druhom človeka. Evolúcia vôbec neznamená, že by sme nevyhnutne speli k nejakému progresu alebo vyšším formám, tak si to predstavoval Lamarck. Evolúcia znamená, že dochádza k prispôsobovaniu sa podmienkam, najlepšie, ako to daná línia organizmov dokáže. Či príde k strate nejakého orgánu, ktorý sa už nepoužíva, alebo iný sa lepšie vyvinie, to závisí len od tlaku prostredia.

Ale nič z toho neznamená, že by sa organizmy zdokonaľovali. Menia sa, to áno, ale nie nevyhnutne zdokonaľujú.

Pokiaľ ide o človeka a tlak prostredia, tak sa dostávame k paradoxu. Na ľudí dnes už nepôsobí v takej miere tlak prostredia v biologickom zmysle, lebo človek prispôsobuje prostredie sebe. Preto by sa teoreticky vzaté nemal už vyvíjať tak ako živočíchy, čo, samozrejme, nevylučuje adaptácie na podmienky, aké sme si sami vytvorili, napríklad že viac sedíme a podobne. Či je to dobré alebo nie, ukáže až vzdialená budúcnosť. Evolúcia sa však nedá predvídať.

Ako ste sa dostali k paleontológii?

Veda si človeka musí vybrať, od malička ma fascinovala. Keď som mal 8 rokov, chcel som byť astronóm, chodieval som do neďalekej hvezdárne pri Partizánskom, potom som videl obrazy Zdenka Buriana, tak ma zaujala paleontológia, všetko to čaro iných a dávno stratených svetov. Potom som chcel byť aj lekár, ale napokon sa mi všetko spojilo v paleontológii: je tam anatómia, iné svety, privádzanie iných starých svetov k životu, čo je tak trochu aj v astronómii.

Čo je problém v štúdiu u nás?

Je ich viac. Jedným z nich je vytlačenie geológie na stredných školách na okraj, pričom ide o dôležité témy aj pre praktické odbory ako stavebníctvo a podobne, a keď absolventi stredných škôl nevedia, čo je to geológia, ťažko potom môžu ísť niečo špecifickejšie študovať. Ak verejnosť rozumie argumentu, že vzťah k hokeju treba podchytiť v juniorských kategóriách, pri vede je to to isté. Síce platí, že Slovensko nepotrebuje desať absolventov paleontológie ročne, ale rovnako platí, že človek by mal mať možnosť študovať to, po čom túži.

Keď dôjde k nálezu, potom ho študujete, príde objav, nejako ho nazvete a napíšete o tom do vedeckého časopisu – ktorá etapa je najvzrušujúcejšia?

Celý proces je fascinujúci. No najviac asi to, keď daný problém človek pochopí a vyrieši. Ten článok je potom už len také zadosťučinenie. Človek sa musí stále učiť a to je dobre, potom už len čakám, aké budú odozvy. Keď prídu gratulácie, je to celkom fajn.

Vaša žena má pochopenie pre desiatky miliónov rokov staré kostričky?

Snaží sa a podporuje ma, ale niekedy povie, aby som sa radšej vyrozprával v práci. Hrá na violončelo, ja na basgitaru, viac sa vieme porozprávať o hudbe (Smiech).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo