Kundek, Šofranko a Šebest: Väzenie za obranu svojho kňaza

Naše obete vtedajšieho režimu sa ničím neodlišovali od normálnych vidieckych mladých ľudí. Nezaujímalo ich politické usporiadanie a ani situácia v štáte.


Michal Kundek, Pavol Šofranko a Viktor Šebest

Michal Kundek sa narodil v Širokom a pochádzal zo štyroch detí. Má ukončené základné vzdelanie. Jeho rodičia vlastnili hospodárstvo a tiež niekoľkohektárové polia, ktoré ich živili. Svoje deti viedli tiež k tomuto remeslu. Bol vychovávaný v kresťanskom duchu. V čase zatknutia mal dvadsaťdva rokov.

Pavol Šofranko sa narodil v Širokom, v kresťanskej rodine a pochádzal zo šiestich detí. Má ukončenú strednú ekonomickú školu v Sabinove, ktorú vyštudoval diaľkovo po prepustení z väzenia. Rodičia vlastnili a obrábali niekoľkohektárové polia. V čase zatknutia mal dvadsaťdva rokov.

"Po dedine sa okamžite rozniesla správa o tom, že bude odvlečený miestny farár za prečítanie pastierskeho listu s názvom: Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky."

Zdieľať

Viktor Šebest sa narodil v Širokom a pochádzal z deviatich detí. Je rímskokatolík, má ukončené základné vzdelanie a taktiež ako ostatní, aj on pracoval na rodinnom hospodárstve. Zatkli ho ako devätnásťročného.

O Katolíckej akcii (štátom organizované hnutie, ktoré malo oddeliť veriacich od cirkevnej hierarchie a pripútať ich k štátu) vedeli povedať len to, že ide o nejakú dohodu medzi republikou a cirkvou. No práve táto akcia im „zabezpečila“ niekoľkoročný pobyt vo väzení a potom, okrem Kundeka aj niekoľkomesačné povinné práce v táboroch.

Osudná nedeľa, 19. jún 1949

Každé nedeľné popoludnie sa mládež stretávala v miestnom pohostinstve na tanečnej zábave. O niekoľko metrov ďalej, v Spotrebnom družstve, mali schôdzu miestni členovia Komunistickej strany. Po privítaní zhromaždených predsedom miestnej strany sa k slovu dostal agitátor. V miestnosti sa nachádzalo asi 150 ľudí. Hneď ako ľudia uvideli cudzie osoby na miestnom zhromaždení, sa po dedine okamžite rozniesla správa o tom, že bude odvlečený miestny farár za prečítanie pastierskeho listu s názvom: Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky.

Dve ženy prišli na zábavu s krikom a slovami: „Vy sa tu zabávate a nášho pána farára zatiaľ berú.“

Zdieľať

Agitátor začal presviedčať ľudí zhromaždených v miestnosti spolu so svojimi dvoma spoločníkmi: „Mali úradne prehovoriť o dohode medzi štátom a rímskokatolíckou cirkvou vysvetliť a prečítať prehlásenie českých a slovenských katolíkov všetkým zhromaždeným.“ (Zdroj: Vyšetrovací spis číslo 784/1949, str. 36, Archív ÚPN SR, Bratislava) Agitátor začal vo svojom prejave slovne napádať Svätého Otca, miestneho kňaza a agitoval ľudí za vlasteneckú cirkev. Zbieral podpisy k vytvoreniu tejto cirkvi. Obyvatelia sa poburovali nad jeho slovami, bránili si svoje náboženstvo. Počas jeho rečnenia začali ľudia kričať: Von s ním, zabiť ho." (Zdroj: Vyšetrovací spis, str. 20) V sále boli prítomní Pavol Šofranko, Michal Kundek a neskôr aj Viktor Šebest. V tom čase boli nenápadní hrdinovia na zábave, na ktorú prišli dve ženy s krikom a slovami, na ktoré si spomína Viktor Kundek: „Vy sa tu zabávate a nášho pána farára zatiaľ berú.“ V odhodlaní brániť svojho kňaza pred odvlečením sa ponáhľali k spotrebnému družstvu a už z diaľky videli, že pred budovou sa zhromaždil veľký dav ľudí, ktorý niečo vykrikoval.

Ľudia nesúhlasili so slovami agitátora a tlačili ho von z miestnosti, pritom ho napádali verbálne aj fyzicky. Michal Kundek a Pavol Šofranko uštedrili kopanec agitátorovi do sedacej časti jeho tela. Viktor Šebest sa na tieto udalosti prizeral z diaľky. V spise sa uvádza, že „Viktor Šebest ho vreckovým nožom pichol do ľavej strany hrudníka.(Zdroj: Vyšetrovací spis, str. 8) Napadnutý bol taktiež aj predseda miestnej strany.

"Agitátor sa po bitke rozbehol na neďalekú, asi pol kilometra vzdialenú stanicu Národnej bezpečnosti. Za ním sa rozbehla hŕstka ľudí, no už ho nedohnala."

Zdieľať

Agitátor sa po bitke rozbehol na neďalekú, asi pol kilometra vzdialenú stanicu Národnej bezpečnosti (NB). Za ním sa rozbehla hŕstka ľudí, ktorá ho už nedohnala. Spis uvádza, že medzi prenasledovateľmi boli aj Michal Kundek a Pavol Šofranko, no podľa slov Viktora Šebesta a Pavla Šofranka sa všetci traja po skončení schôdze miestnej Komunistickej strany pobrali domov a týmto udalostiam neprikladali veľký význam.

Muži a ženy sa zmobilizovali a presunuli sa pred budovu fary s cieľom brániť svojho kňaza vo farnosti za každú cenu. Ostali tu až do pondelkových ranných hodín. K odvlečeniu kňaza nakoniec nedošlo.


Zápisnice z vypočúvania Michala Kundeka a Pavla Šofranka na stanici NB v Širokom, 20. júna 1949.

Nasledujúce dni

V priebehu pondelka a utorka boli na stanicu NB predvolaní jedenásti ľudia zo Širokého, z toho dve ženy, medzi ktorými boli aj naše tri obete. Bolo im povedané miestnymi policajtmi, že potrebujú svedkov k udalostiam, ktoré sa stali v súvislosti s bodnutím agitátora. Policajti im povedali, že spoločne spíšu zápisnicu a môžu ísť domov. Boli vypočutí, ale domov už nikoho zo svedkov nepustili. V utorok večer boli všetci prevezení autobusom na ďalšie vyšetrovanie do prešovskej väznice. Na obranu svojich kamarátov prišlo vtedy viacero chlapov, no nezmohli nič, pretože samopalmi ozbrojení policajti utvorili koridor, cez ktorý prešli zaistení do autobusu.

Vypočúvania v Prešove trvali do štvrtka 23. júna 1949. (Spis obsahuje taktiež aj hlásenie o šesťdesiatich piatich ľuďoch, ktorí boli odvlečení tak isto počas Katolíckej akcie z iných miest a obcí, a prevezení do Prešovskej väznice.) V spise je uvádzané, že liečenie agitátora trvalo jedenásť dní. Pred výsluchom navštívil agitátor obvinených a podľa slov nenápadných hrdinov vôbec nepôsobil ako človek, na ktorom bol spáchaní trestný čin ťažkého ublíženia na zdraví. Na jeho pokyn zhromaždili policajti všetkých jedenástich obvinených na chodbu a začal sa pomedzi nich prechádzať s úsmevom na tvári. Ukázal na Viktora Šebesta a označil ho ako človeka, ktorý mu spôsobil bodné zranenie. Okamžite ho zobrali na výsluch a tam ho mučili. Dávali mu ceruzky medzi prsty a stláčali mu ich, no k skutku sa nepriznal, a preto pokračovali vo vypočúvaní a aj v mučení ďalších zaistených. Takéto vypočúvania absolvovali odsúdení niekoľkokrát. Viktor Šebest má odvtedy trasenie pravej ruky. Robili na nich nátlak, aby sa priznali k pichnutiu člena akčného výboru a tiež aj k iným skutkom.

Podľa viacero výpovedí doteraz žijúcich svedkov týchto udalostí je otázne, či k pichnutiu agitátora nožom vôbec došlo. Možno išlo len o výmysel vyšetrujúcich orgánov. Pravdu sa už nikdy nedozvieme.

Odsúdenie

"Všetci odsúdení boli okamžite na druhý deň transportovaní kvôli nepokoju a poburovaniu občanov obce voči nezmyselným obvineniam. Muži boli prevezení do Leopoldova a ženy do Ilavy."

Zdieľať

Už v stredu 22. júna 1949 boli komisiou Krajského národného výboru označení za vinných a odsúdení na dvadsaťštyri mesiacov v pracovných táboroch v Novákoch.

V piatok 24. júna 1949 mali súd a boli všetci uznaní za vinných z trestných činov:

A, zločin vzbúrenia podľa §20/1 z.č. 231/48 Sb.
B, zločin ťažkého poškodia tela podľa §308 Tr.z.
C, prečinom poburovania podľa §70 trs., §3/1 z.č. 231/48 Sb.

Na súde sa nemali šancu obhájiť. Všetci zaistení boli odsúdení do väzenia.

Michal Kundek bol nakoniec označený za najväčšieho buriča.

Viktora Šebesta súd zbavil obvinenia z ťažkého ublíženia na tela a ako vinníka tohto trestného činu určil súd Michala Kundeka. Senát mu vymeral päť rokov väzenia.

Pavol Šofranko s Viktorom Šebestom dostali po tri roky, ostatní ľudia zo Širokého dostali tresty v rozmedzí od troch rokov do šiestich mesiacov. Každý z nich musel zaplatiť ešte pokutu 1000 Kčs a taktiež súdne trovy. Na tri roky stratili svoje občianske práva.

Všetci odsúdení boli okamžite na druhý deň transportovaní kvôli nepokoju a poburovaniu občanov obce voči nezmyselným obvineniam. Muži boli prevezení do Leopoldova a ženy do Ilavy.

Rozsudok Okresného súdu v Prešove nad Michalom Kundekom a spol., 24. júna 1949.

Väzenie

Po prevezení do Leopoldova ich všetkých dali na samotky a až po šiestich dňoch im pridelili prácu, ktorú mali vykonávať a rozdelili ich do ciel k ostatným väzňom podľa práce. Michal Kundek bol po pár dňoch prevezený do Jáchymova a tam si odpykal zvyšok svojho trestu v uránových baniach. Pavol Šofranko s Viktorom Šebestom ostali už po zvyšok svojho trestu v Leopoldove.

Pracovali na hospodárskom dvore od rána do večera a dostávali veľmi malé dávky jedla. Stávalo sa aj, že im bola strava podávaná len dvakrát za deň. Viktor Šebest raz od vyčerpania odpadol.

"Príbuzným odsúdených nikdy nebolo podané žiadne vysvetlenie, za aký čin to boli vlastne odsúdení, proti čomu sa previnili."

Zdieľať

Pavol Šofranko a Viktor Šebest spolu so všetkými ostatnými ľuďmi zo Širokého sa ocitli v spoločnej cele. Okrem nich tam bolo aj šestnásť ďalších mužov a spali väčšinou na zemi. Potrebu vykonávali do kúta, z ktorého každé ráno jeden poverený všetko vyčistil. Pracovali mimo väznice, náplňou ich práce bolo postarať sa o niekoľkohektárové polia s rôznymi plodinami. Pavol Šofranko raz poprosil majiteľa pozemkov, aby im uvaril pár zemiakov v šupke, no nepochodil.

Mali povolené dvakrát do mesiaca návštevy, tak im rodina doniesla aspoň niečo pod zub. Príbuzným odsúdených nikdy nebolo podané žiadne vysvetlenie, za aký čin to boli vlastne odsúdení, proti čomu sa previnili.

Ďalší súd v októbri 1949

Všetci podali 7. septembra odvolanie proti rozsudku zo dňa 24.júna 1949 na Krajskom súde v Prešove. Súd pôvodný trest zmenil iba Pavlovi Šofrankovi a Viktorovi Šebestovi, ktorí dostali z pôvodných troch rokov iba 2 roky. Taktiež boli zrušený verdikt komisie Krajského akčného výboru o dvojročnom pobyte obžalovaných v pracovných táboroch.

Vo februári 1950 bola vyhlásená amnestia, ktorá sa nevzťahovala na odsúdených v pracovných táboroch, avšak amnestia vyhlásená v apríli 1950 sa vzťahovala na všetkých odsúdených zo Širokého, okrem Michala Kundeka, ktorý bol označený za kriminálnika a ako zvlášť nebezpečný živel sa nemal možnosť o amnestiu uchádzať.

Vďaka amnestii prezidenta Gottwalda, ktorá sa však nevzťahovala na politických väzňov, ich po deviatich mesiacoch vo väzení, 23. apríla 1950 prepustili z väznice v Leopoldove a po návrate domov našli svoju obec po najväčšom požiari, aký kedy ich rodisko zasiahlo. Zhorela asi tretina obce. To bol ďalší kríž na ich plecia.

Na Michala Kundeka sa teda amnestia nevzťahovala. Z jáchymovského väzenia, ktoré sa vyznačovalo nedostatkom stravy, škodlivým pracovným prostredím a krutým režimom, sa vrátil až v máji 1953 po všeobecnej amnestii, ktorú vyhlásil nový prezident Antonín Zápotocký. No mal aj šťastie, že ju dostal, lebo amnestia sa vzťahovala len na nepolitických väzňov a vo výnimočných prípadov aj na politických väzňov.

Michal Kundek o väzení: „Ja som bol na tom ešte dobre, ale biskupi, ktorí boli spolu so mnou zavretí, znášali obrovské ponižovanie a muky.“

Zdieľať

O svojom pobyte v Jáchymove nechcel nikdy rozprávať, no svojim deťom hovoril: Ja som bol na tom ešte dobre, ale biskupi, ktorí boli spolu so mnou zavretí, znášali obrovské ponižovanie a muky.“ Mohlo to byť spôsobené traumou, zlými spomienkami, ale pravdepodobnejšia príčina je, že sa bál niečo povedať, aby sa nevrátil naspäť do väzenia. V tom čase po prepustení väzni podpisovali sľub, že budú mlčať o všetkom, čo sa dialo vo väzení. A tak radšej nikomu nič nepovedal, lebo ak by sa niekto preriekol, mohlo by to mať pre neho fatálne dôsledky.

O Michalovom osude v Jáchymove tak nevieme skoro nič, no v knihe Rudolfa Dobiáša s názvom Temná zeleň, sa opisuje jedna udalosť z tých rokov. Počas jedného nástupu väzňov prišlo k skladu potravín nákladné auto naložené zemiakmi. Zemiaky zosypal na zem k ceste a jeden zemiak sa odkotúľal na opačnú stranu cesty. Nikto zo strážcov si to nevšimol, len jeden väzeň stojaci na nástupišti. Pri odchode do barákov tento zemiak nepozorovane zodvihol a schoval. Po večernej kontrole zemiak vybral, na piecke upiekol a rozdelil na štrnásť kúskov, každému po jednom kúsku. Pre vyhladovaných chlapov bol v tej chvíli kúsok pečeného zemiaka tým najväčším darom.“ Ktovie, či medzi tými štrnástimi odsúdenými, vyhladovanými chlapmi nebol aj náš hrdina Michal Kundek.

Michal sa zveril Pavlovi a tiež aj svojim deťom, že sa nachádzal v cele spolu s blahoslaveným biskupom Pavlom Gojdičom.


Viktor Šebest s manželkou.

Rehabilitácia a dnešok

V roku 1990 podali všetci jedenásti žiadosť o rehabilitáciu. Odpoveďou na ňu bolo zrušenie ich rozsudkov z 24. júna 1949 a taktiež zo 4. októbra 1949 ako nezákonných v plnom rozsahu a zastavenie ich trestného stíhania (Príloha G1-G4). Boli finančne odškodnení, no nič nevráti kus života, ktorí strávili vo väzení.

Prečítajte si aj ďalšie príbehy nenápadných hrdinov.

Zdieľať

Michal Kundek si po návrate z väzenia musel splniť svoju dvojročnú vojenskú povinnosť a narukoval do Pomocného technického práporu. Po návrate sa oženil so svojou priateľkou Alžbetou a spolu vychovali sedem detí. Jeho brat emigroval do USA, a tak mu komunisti nedovolili zamestnať sa v dedine a do penzie pracoval ako baník v Rudňanoch. Zomrel v roku 1997.

Viktor Šebest bol po návrate domov odvelený do Pomocného technického práporu v Podbrezovej, kde strávil pol roka. Zvyšok vojenskej služby si odpykal v delostreleckom pluku. Po návrate sa oženil a vychoval tri deti. Remeslu svojich rodičov zostal verný a vlastní až dodnes malú farmu. Pracoval do penzie na miestnom roľníckom družstve na poliach a taktiež aj ako lesník.

Pavol asi po desiatich dňoch narukoval na vojnu. Mal tam stráviť len šesť mesiacov namiesto dvoch rokov. Umožňoval mu to zákon, pretože sa stal živiteľom rodiny, no nakoniec tam ostal počas dvoch rokov. Po návrate z vojny pracoval na miestnom roľníckom družstve ako pokladník, ale odtiaľto musel kvôli tlaku členov miestnej komunistickej strany odísť a zamestnal sa na družstve v Chminianskej novej Vsi, kde zastával rovnakú funkciu a pracoval tam do penzie. Oženil sa a má tri deti.

Ľudia z okolia nepovažovali našich hrdinov za nejakých trestancov. Vedeli, za čo boli odsúdení. Obvinenie, z ktorého boli usvedčení, mohlo padnúť na hociktorých ľudí, ktorí boli v tom čase zhromaždení v potravinovom družstve.

Pavol Šofranko: „Tá doba bola zvláštna. Ľudí pozatvárali za nič a ostatným to slúžilo ako odstrašujúci príklad. Stačilo im meno, nebolo treba ani dôkazy a dotyčný mal veľký problém."

Zdieľať

Chvalabohu, že tie časy už prešli,“ hovorí Viktor Šebest. Tá doba bola zvláštna. Ľudí pozatvárali za nič a ostatným to slúžilo ako odstrašujúci príklad. Stačilo im meno, nebolo treba ani dôkazy a dotyčný mal veľký problém,“ dodal na záver nášho rozhovoru Pavol.

Záver

Sme vďační, že nám vyšli naši hrdinovia v ústrety a vyrozprávali nám svoj životný príbeh. Prostredníctvom toho sme ich mohli bližšie spoznať ako osobnosti, ktoré si v súvislosti s režimom vytrpeli dosť veľa „sladkých chvíľ.“ Mohli sme sa na komunizmus pozrieť ich očami. Očami tých, ktorí obetovali svoje pohodlie a slobodu za pravdu.

Majú v sebe zakorenený optimizmus a veľkú chuť do života a aj napriek tomu čo sa im prihodilo, spomínali s úsmevom na vtedajšiu dobu ako na nezmysel, ktorý pochytil celú krajinu.

Tento projekt nám dal veľmi veľa vedomostí o vtedajšej politike Československa. Pomohol nám bližšie spoznať osud našej vlasti po vojne, ale aj pred vojnou. Pomohol nám bližšie spoznať ľudí v našom blízkom okolí, ktorí žili v totalite.

Na záver apelujeme na mládež, aby odhaľovala a zaznamenávala osudy mnohých ďalších nenápadných hrdinov, ktorí sa nachádzajú v ich okolí. Môžeme sa od nich veľa naučiť, pretože takíto ľudia disponujú veľkou múdrosťou a životným poznaním.

Jozef Mikolaj, Michal Rončík
Autori študujú na Gymnáziu sv. Moniky v Prešove.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov a odsúdených.

Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo