Vladimír Palko: Dočkáme sa druhého zmareného referenda?

Možno to napokon dopadne dobre a referendum, ktoré požaduje vyše štyristotisíc občanov v petícii Aliancie za rodinu, sa uskutoční so všetkými štyrmi otázkami. Ale isté to zďaleka nie je. Apatia, ktorá zavládla po tom, čo prezident Andrej Kiska podaním na Ústavný súd fakticky označil petíciu za ohrozenie ľudských práv, neveští nič dobré.

Nešťastné reakcie

Niektoré reakcie kresťanských osobností na Kiskov počin boli nešťastné. Vysloviť banalitu, že dať podanie na ústavný súd je prezidentovo právo, znamená uspávať voličov namiesto potrebného prebúdzania. Právo každého občana je aj podať trestné oznámenie. Ak na vás niekto podá trestné oznámenie, že ste pedofil, pričom ste nevinný, poviete na to, že je to dotyčného právo? Nie, poviete, že je to nehoráznosť. Prezidentovo podanie je ťažkým útokom na kultúru krajiny a snahou vnútiť celému Slovensku revolučnú spoločenskú zmenu. Môže vyústiť do druhého zmareného referenda v histórii Slovenska.

Poznaj metódy protivníka, poznaj súdny aktivizmus

Viete si predstaviť, že by na Slovensku prebehla petičná akcia v opačnom garde? Že by ju organizovala nie Aliancia za rodinu, ale nejaká LGBT organizácia a že by petícia požadovala uzákonenie registrovaných partnerstiev? Ako by dopadla? Za pol roka by sa nazbieralo desaťtisíc podpisov a potom by organizátori klesli od únavy.

"Apatia, ktorá zavládla po tom, čo prezident Andrej Kiska podaním na Ústavný súd fakticky označil petíciu za ohrozenie ľudských práv, neveští nič dobré."

Zdieľať

Ale to neznamená, že v dnešnom svete nemajú podporovatelia LGBT agendy šancu na politické víťazstvo. Tá šanca sa volá súdny aktivizmus. Čo to je? Dovolím si zacitovať zo svojho staršieho článku:

„Ak chcete uskutočniť revolúciu a od základu zmeniť spoločnosť, máte tri možnosti. Môžete vyzbrojiť seba a svojich spoločníkov a urobiť násilný prevrat. Boľševici tak urobili v roku 1917 v Rusku. Samozrejme, môžete pritom prísť o život. A môže sa vám stať, že síce získate moc, ale nezmeníte konzervatívne názory ľudí a pritom o to vám najviac ide. Presne to bol pocit Antonia Gramsciho, keď navštívil v 20. rokoch Sovietsky zväz. Druhá možnosť je agitovať, agitovať, agitovať. Získavať hlasy, vo voľbách získať väčšinu a potom zmeniť zákony v parlamente. Pravda, kto bol v politike, vie, ako ťažko sa získava väčšina. Posledných päťdesiat rokov ukazuje, že najschodnejšou je tretia cesta uskutočnenia revolúcie, a to cez súdy. Môžete byť iba malou skupinkou. Môžete byť dokonca úplne sám. Ak máte na najvyššom súde krajiny „svojich ľudí“, ktorí rozmýšľajú ako vy, máte vyhraté. Súd rozhodne a väčšina občanov, ktorá s rozhodnutím bytostne nesúhlasí, si nepomôže. Toto sa nazýva súdnym aktivizmom. Tí, čo si nedávajú servítku pred ústa, tiež hovoria o súdnom imperializme.“

Prečo je súdny aktivizmus možný?

Čím to je, že súdnou cestou možno zmeniť kultúru krajiny i celej civilizácie? Ako sa to stane, že súd si vyloží ústavu tak, že tvorcom ústavy by sa o tom nesnívalo? Ako môže sudca podporovať potraty a opierať sa o text ústavy, ktorej autori boli proti potratom?

Zdieľať

Prvá príčina vyplýva zo samotnej podstaty práva. Právo nie je matematika. Stáva sa, že súd vyrečie svoj ortieľ o probléme a ľud si úctivo povie: Súd to povedal, tak to asi musí byť pravda. Možno to pritom bolo tak, že rozhodovali siedmi sudcovia, z ktorých štyria mali jeden názor a traja úplne opačný názor. Rozhodla väčšina. Väčšina však nemusí mať vždy pravdu. Hľadanie väčšiny je spôsobom nájdenia rozhodnutia sporu, nájdením pravdy je len niekedy.

Právo nie je exaktná veda. Súčasťou rozhodovania sudcov je aj ich subjektívny názor. Môžeme to povedať i celkom otvorene: ich filozofické a politické presvedčenie. To je rozdiel medzi zasadnutím sedemčlenného súdneho senátu a zasadnutím sedemčlenného kolégia matematikov, ktorí majú rozhodnúť o platnosti alebo neplatnosti nejakého tvrdenia. Na rozdiel od sudcov matematici sa jednomyseľne zhodnú, že buď tvrdenie platí alebo neplatí alebo nevedia rozhodnúť, či platí. Podstatné je to, že sa na tom vždy zhodnú všetci. Matematici nepočítajú hlasy. Sudcovia áno. A niekedy je to o jeden hlas. A keď je sudca srdcom na strane revolúcie, tak ľahko bude vidieť i pravdu na strane revolúcie.

Podmienkou súdneho aktivizmu je i dobové revolučné naladenie a určitá bohorovnosť sudcov, ktorú by niekto mohol nazvať i obyčajnou nepoctivosťou. Musíte mať tú opovážlivosť – vyčítať z textu niečo, čo tam nie je. Musíte mať ako sudca tú odvahu prejsť od rozhodovania o súlade zákonov (čo vám prináleží) k tvorbe zákonov (čo vám vôbec neprináleží).

Sudcovia, ktorí sa striktne držia ústavy, sa nestačia diviť, čo ich kolegovia v ústavnom texte vidia. V roku 1973 rozhodol americký Najvyšší súd v kauze Roe vz. Wade, že umelý potrat musí byť legálny. Rozhodnutie súdu sa opieralo o výklad „práva na súkromie“. Samotné takéto právo sa v ústave nespomína, ale súd ho odvodil zo 14. dodatku ústavy. Stanovisko bolo odhlasované v pomere 7 ku 2. Nesúhlasiaci sudca Byron White sa vyjadril: „V jazyku a histórii ústavy nenachádzam nič, čo by mohlo podporiť toto rozhodnutie.“ Nesúhlasiaci sudca William Rehnquist (neskorší predseda Najvyššieho súdu) uviedol: „Aby súd vydal toto stanovisko, musel v rámci 14. dodatku objaviť právo, ktoré bolo samotným autorom dodatku úplne neznáme.“ Presne. Odvodiť z ústavného textu veci, o ktorých by sa autorom textu ani nesnívalo, to je súdny aktvizmus. To je súdna tyrania.

Tvorcovia americkej ústavy boli takmer do jedného kresťanmi, ktorí iba nechceli, aby jedna kresťanská denominácia potláčala druhú. Nepoctivý sudca však z ich textov vypreparuje opatrenia, ktoré potláčajú všetky tieto denominácie rovnako. Sloboda prejavu desaťročia znamenala to, že poviete politický názor a nikto vás za to nesmie zavrieť do basy. Revolucionár v talári si zrazu povie, že sloboda prejavu znamená legálnosť pornografie alebo právo na námestí spáliť vlajku. Jeden z otcov americkej ústavy Thomas Jefferson požadoval tvrdé tresty za homosexuálne správanie. Po dvesto rokoch sudca s tvorivým duchom zistí, že z Jeffersonových textov vyplýva povinnosť zvelebovať takéto správanie.

Napokon je podmienkou súdneho imperializmu nejasnosť ústavných textov. Sú pojmy, napr. dôstojnosť človeka, z ktorých rôzni ľudia vyvodia úplne opačné závery. Niekto vidí Boha ako garanta ľudskej dôstojnosti a pána nad životom. Iný hovorí zase o práve na dôstojnú smrť, teda na eutanáziu.

"V prvej dekáde nášho storočia 30 štátov USA v referendách schválilo ústavné dodatky, hovoriace, že manželstvo je iba medzi mužom a ženou. V druhej dekáde sú tieto ústavné dodatky rušené súdmi."

Zdieľať

Z histórie súdneho aktivizmu

Na Východe sa uskutočňovala ľavicová kultúrna revolúcia násilím. Po ozbrojenom prevrate v roku 1917 sa sovietske Rusko stalo prvou krajinou sveta, kde sa legalizoval umelý potrat. V päťdesiatych rokoch bol legalizovaný vo väčšine komunistických krajín východnej Európy.

Na Západe v podmienkach parlamentnej demokracie to bolo inak. A práve súdny aktivizmus sa ukázal byť silnejšou zbraňou ľavice ako krvopotné pretláčanie zákonov cez parlament. V USA nebolo možné, aby sa zákony proti životu alebo manželstvá osôb rovnakého pohlavia presadili hlasovaním v kongrese a v parlamentoch jednotlivých štátov. Ale v spomínanom roku 1973 legálnosť potratov zariadilo sedem sudcov. Po tomto signáli v mnohých štátoch západnej Európy ľavica presadila potraty v parlamente.

V prvej dekáde nášho storočia tri desiatky štátov USA v referendách schválilo ústavné dodatky, hovoriace, že manželstvo je iba medzi mužom a ženou. V druhej dekáde sme svedkami, ako sú tieto ústavné dodatky rušené súdmi. Tento mesiac sa tak stalo vo Wisconsine a v Indiane.

Ľudia môžu hlasovať, koľko len chcú, nepomôžu si. I na Slovensku sa teraz rozhoduje, či hlas takmer pol milióna občanov niečo znamená.

Zmarené referendum 1997

V roku 1997 protimečiarovská opozícia v čase, keď v parlamente nebolo možné zvoliť prezidenta, zorganizovala petíciu za referendum o priamej voľbe prezidenta občanmi podľa priloženého návrhu zákona o priamej voľbe. Prezident Michal Kováč vyhlásil referendum s touto otázkou aj s inými tromi otázkami, ktoré navrhol parlament. Mečiarova vláda podala na Ústavný súd návrh, aby tento rozhodol, že referendom nemožno meniť ústavu. Keď Ústavný súd návrh zamietol, podobný návrh podalo 35 vládnych poslancov. Ústavný súd dva dni pred referendom zamietol i toto, ale poskytol vláde barličku v podobe uznesenia, že o súčasťou otázky o priamej voľbe prezidenta nesmie byť priložený návrh zákona. Nato minister vnútra Krajči z Mečiarovho HZDS rozhodol, že referendové lístky sa budú distribuovať bez otázky o priamej voľbe. Opozícia vyzvala občanov k neúčasti na referende a obvinila vládu, že referendum zmarila. O rok neskôr Ústavný súd vyhlásil, že referendum sa malo konať so všetkými štyrmi otázkami.

To akože Kiska je ako Mečiar?

Natíska sa otázka, či Andrej Kiska nie je v tejto kauze tým, čím bol Vladimír Mečiar v roku 1997. Nuž, keby mal Andrej Kiska dosah na tajnú službu, táto by iste nikomu neuniesla príbuzného. Ani by Andrej Kiska nepriviedol Slovensko do medzinárodnej izolácie. V tisíc veciach je Kiska iný ako Mečiar. Ale v tejto referendovej kauze nie.

"V roku 1997 sa pol milióna ľudí domáhalo hlasovania v zmysle ústavy a nebolo im to umožnené. Dnes prezident odštartoval proces, ktorý môže vyústiť do toho istého konca."

Zdieľať

Definitívnu odpoveď na otázku o personálnej paralele nepoznáme, lebo príbeh súčasného referenda sa ešte len odvíja, zatiaľ čo ten z roku 1997 je ukončený. Zatiaľ však Andrej Kiska kráča v Mečiarových topánkach. V roku 1997 sa pol milióna ľudí domáhalo hlasovania v zmysle ústavy a nebolo im to umožnené. Dnes prezident odštartoval proces, ktorý môže vyústiť do toho istého konca.

Nenechajme sa opiť rožkom

Čo v prípade, keď Ústavný súd referendum zásadným spôsobom „vypitve“ a niektoré z otázok označí v súlade s prezidentovým názorom za neústavné? V takom prípade sa musia udiať tri veci.

Po prvé, neslobodno podľahnúť tlaku médií a celého liberálneho spoločenstva, ktoré Ústavný súd budú za ono vypitvanie velebiť a každé jeho spochybňovanie budú označovať za ohrozenie právneho štátu. Treba si spomenúť na rok 2009, kedy Ústavný súd zrušil Špeciálny súd v Pezinku. Všetci proti tomu spontánne protestovali. Ešte aj americká ambasáda vyjadrila svoje znepokojenie.

Po druhé, ak nebude občanom umožnené hlasovať o niektorej z nastolených tém, treba verdikt odmietnuť ako prejav tyranie, lebo ničím iným to nie je.

Po tretie, v takom prípade budú stáť organizátori petície pred rozhodnutím. Alebo pristať na hru prezidenta a ústavného súdu a vyzvať ľudí k účasti na napoly zmarenom referende. Alebo nepristať na takú hru a vyzvať ľudí k neúčasti na referende, keďže už bolo, prinajmenšom čiastočne, zmarené.

Treba najprv poznať rozhodnutie Ústavného súdu. Ale potom musí byť reakcia rýchla a jasná.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra a predseda KDS. Napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Foto: Lukáš Melicher

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo