Anna Záborská: Liečiť zlo láskou dáva životu zmysel

Anton Neuwirth, ako ho nepoznáme. Jeho dcéra Anna Záborská, lekárka a poslankyňa Európskeho parlamentu, v rozhovore pre Postoy.sk spomína na rozličné zážitky s jej otcom: na spoločné prechádzky, na jeho veselosť počas väzenských návštev, na jeho bezhraničnú dôveru v Boha, na jeho lekárske počiny a obetavosť pre bežných ľudí. A zhovárali sme sa aj o Neuwirthových splnených i nesplnených snoch.


Anton Neuwirth, dcéra Anna a manželka Eva

Akú máte najintenzívnejšiu spomienku na otca z vášho detstva?

Z obdobia pred jeho uväznením, mala som vtedy päť rokov, si pamätám len krátke epizódy z nášho spoločného života. Veľa času trávil na lekárskej fakulte zariaďovaním priestorov, a tak na spoločné prechádzky nezostávalo veľa času. Napriek tomu si na niektoré v parku a na nábreží Hornádu pamätám, rovnako ako na spoločné nedeľné obedy. Určite najsilnejšie zážitky boli potom z návštev vo väzení. Aj v Ilave aj v Leopoldove bol vždy usmiaty a veselý a až teraz si uvedomujem, že mojich rodičov to určite stálo veľa vnútornej sily, aby sa nám deťom, tých 60 minút dvakrát do roka, zdalo, že je všetko v poriadku. Napriek tomu, že sme sa nemohli ani pobozkať a medzi nami bola bariéra ako na pošte. Najsilnejším zážitkom z tohto obdobia bol jeho návrat z väzenia. Myslím, že vám nemusím opisovať radosť, keď som ho uvidela a presvedčila som sa, že to nie je sen.

Pamätáte si aj niečo iné?

Nezabudnuteľné sú aj dni, keď ako lekár po návrate z väzenia objavil na Horných Kysuciach výskyt vzácneho dedičného ochorenia. Z vlastnej iniciatívy robil doma na záhrade metabolický skríning - vyšetroval vzorky moču pacientov - a potom obišiel celú túto oblasť, aby rodinám osobne vysvetlil životný režim, s ktorým môžu túto vážnu chorobu prežiť. Určite aj toto medicínske svedectvo ovplyvnilo rozhodovanie mňa a mojich súrodencov ísť študovať medicínu.

Zdieľať

Ako ste vnímali manželstvo vašich rodičov a vôbec rodinný život u vás doma?

Vnímala som ho ako žitý manželský sľub "v dobrom aj zlom, kým nás smrť nerozdelí". Život našej rodiny prebiehal v radostiach a starostiach, niekedy aj v trápení. Ako v mnohých iných rodinách, ak nie vo všetkých. Napriek takmer sedemročnému odlúčeniu, keď bol otec vo väzení, bol v rodine stále prítomný. Mamička a starí rodičia, s ktorými sme žili, sa správali tak, ako keby len na chvíľu odišiel. Snažili sa nás uchrániť problémov, ktorým sme ako deti nerozumeli a tak s odstupom rokov môžem povedať, že napriek všetkému sme prežili šťastné detstvo v láskavom prostredí.

Čo považujete za najodvážnejší skutok vášho otca?

Ťažko je vybrať ten najodvážnejší, lebo každý skutok treba vnímať a posudzovať v časových súvislostiach. Tých odvážnych bolo v jeho živote veľa. Spomeniem aspoň niektoré. Cez druhú svetová vojnu, ako 21- ročný študent, sa pokúsil zachrániť svoju starú mamu, ktorá bola poslednú noc pred deportáciou na nákladnom nádraží v Žiline. S bankovkami vo vrecku hľadal jedného zo zodpovedných gardistov, ktorého mu poradili, aby ho požiadal o pomoc. Našiel ho s ďalšími strážcami transportu v malej búde popíjať. Diskrétne mu predniesol svoju žiadosť, gardista teatrálne predstieral opitosť, zobral otca nabok a povedal mu, že sa už nič nedá robiť a aby čo najskôr odtiaľ odišiel. Napriek nebezpečenstvu, čo mu hrozilo, išiel starú mamu ku transportu hľadať. Volal jej meno, až kým sa mu v jednom zo zamrežovaných okienok neobjavila a so slovami „dieťa moje, choď domov, ja sa už nevrátim“, ho poslala preč.

Jeho stáž vo Švajčiarsku končila už po politickom prevrate vo februári 1948. Napriek ponuke nositeľa Nobelovej ceny prof. Alexisa Carrera, u ktorého pracoval, sa rozhodol vrátiť do ČSR. Dôvodov návratu bolo niekoľko. Bol presvedčený, že vedomosti stážistov, ktoré finančnými prostriedkami podporila UNRA, patria jeho rodnej krajine, rovnako ako zúročenie milostí, ktorých sa mu dostalo počas štúdií v Bratislave stretnutím s Kolakovičom. Vrátil sa aj preto, že chcel uchrániť príbuzných a ostatných členov Kolakovičovej rodiny pred perzekúciami. Z 12 stážistov sa vrátili len dvaja. Podobný scenár sa odohral aj v roku 1968, keď mal pre emigráciu s celou rodinou pripravené podmienky v Anglicku.


Anička, Katka, Tonko a Ferko


Anička a Katka


Anton Neuwirth s Aničkou, Katkou a Ferkom


Anton Neuwirth a Anna

Spomínate si aj na nejakú príhodu, keď bol váš otec vo väzení?

Asi rok po príchode do väznice v Ilave ho v noci zavolali k pacientovi. Sprevádzal ho veliteľ samotiek, ktorý mal povesť veľmi prísneho človeka. Keď prišli k pacientovi, ten bol už mŕtvy. Otec to oznámil veliteľovi, dal si dole čapicu a začal sa modliť, aby vzdal úctu mŕtvemu. Ostatní pacienti v izbe stŕpli, nevedeli, čo bude nasledovať, lebo každé svedectvo viery sa prísne trestalo. Veliteľ samotky sa na prekvapenie všetkých postavil do pozoru a počas celej jeho modlitby salutoval.

Po návrate z väzenia, keď pracoval ako internista a biochemik v Čadci, pochopil, ako jeden z prvých na Slovensku, že odpadnutie mladých ľudí od viery sa bude realizovať cez sexuálnu liberalizáciu. Vedel, aká je dôležitá výchova k zodpovednej sexualite u dospievajúcich detí a preto urobil množstvo prednášok a diskusií na stredných školách po celých Kysuciach. Jeho verejná angažovanosť za ochranu života začala už vtedy. Náš otec vieru nezaprel ani v čase normalizácie, keď ho zbavili primariátu na biochémii v Martine, lebo odmietol podpísať, že prestane chodiť do kostola. Zároveň sa mu vyhrážali, že jeho dcéru Katarínu, ktorá bola tesne pred promóciou, a syna Františka vylúčia z lekárskej fakulty. A takto by som mohla ešte veľmi dlho spomínať na tatinkove skutky odvahy.

Čo je pre Vás osobne najdôležitejším životným odkazom vášho otca? Má čo povedať aj dnešným ľuďom?

Náš tatinko sa v každej životnej situácii pýtal: „Bože, čo mi týmto chceš povedať? Čo odo mňa v tejto situácii očakávaš? Aká je Tvoja vôľa?“ Dokázal aj v boľavých situáciách, aj vtedy, keď im nerozumel, povedať: „Fiat! Amen!“ Tak to je a tak nech sa stane. Toto bolo zdrojom jeho vnútorného pokoja. A taký zdroj pokoja by sme dnes potrebovali všetci. Náš otec by aj dnes ľuďom povedal: „Aj tejto situácii povedzte Bohu: Dôverujem Ti, Bože!“

Ako sa jeho dielo a odkaz sprítomňuje v Kolégiu Antona Neuwirtha?

Na túto otázku by asi najlepšie odpovedal jeho rektor Martin Luterán a jeho kolektív. Vo vzniku Spoločenstva Ladislava Hanusa a Kolégia sa naplnil otcov celoživotný sen. V inom čase, iným spôsobom a inou formou mu Pán dožičil aspoň na pár rokov zažiť nový Svoradov. Mladí ľudia, ktorí v KAN strávia akademický rok, odchádzajú z Kolégia iní, ako do neho prichádzali. Zažili spoločenstvo živých i tých, ktorí nás predišli. Znovu žije posolstvo, čo cez vojnu vniesol medzi vysokoškolskú mládež Tomislav Poglajen Kolakovič, alebo ako mu v tom čase dôverne hovorili: starý Vlado.

Keby váš otec dnes žil, na čom by pracoval? Čomu by sa venoval? Čo by mu robilo radosť a čo by ho trápilo?

Keby žil, určite by sa snažil ľudí napriek ich rôznym názorom spájať. Tak, ako hovorieval, že sa cíti ako človek na moste, ktorý v rodine zažil rôzne národnosti i náboženské vierovyznania, a napriek tomu tam panoval vzájomný rešpekt a úcta. Aj teraz by sa s každým človekom rozprával, ako keby bol jediným na svete. Určite by sa venoval mladým. Osobne som presvedčená, že by trávil veľa času v Kolégiu medzi nimi mladými ako jeden z nich. Tešil by sa z ich rastu a dozrievania. Radosť by mu robili i vnúčatá a pravnúčatá. Trápila by ho výrazná polarizácia spoločnosti a neochota nájsť spoločné riešenia. V politike by ho trápilo zamieňanie si kompromisu s obchodom, nepoučiteľnosť politikov z nešťastí, čo ľudstvo prežilo, a neochota angažovať sa pre spoločné dobro.

Ako je možné tu a teraz liečiť zlo láskou?

Zlo sa nedá liečiť inakšie ako láskou a to tu a teraz. Akou láskou? Takou, akú sme aj túto ostatnú stredu počuli od svätého Pavla: ktorá je trpezlivá a dobrotivá, ktorá nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Takou, ktorá všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží.

Je možné zlo vyliečiť?

Som presvedčená, že ak by to nebolo možné, život by nemal zmysel.

Matúš Demko

Foto: archív Anny Záborskej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo