Keď rozmýšľam o Júliovi Paštekovi...

V ašpirantúre sme ho nikdy neoslovovali inak, ako „pán profesor“. Cítili sme, že hoci nemohol pôsobiť na škole, ten titul mu akosi samozrejme patril.

phoca_thumb_l_pasteka2009-2.jpg

Nielen preto, že vzdelaním prináležal ku kvalitnej „starej škole“, lež i pre jeho vytrvalosť a vnútorný hodnotový program, ktorý napriek všetkým príkoriam Július Pašteka realizoval všade, kde pôsobil – či to bolo vydavateľstvo Tatran alebo Lúč, či Slovenská akadémia vied. Nepoddal sa nepriaznivým okolnostiam, no – čo je ešte vzácnejšie – nepodľahol ani šťastným zmenám okolností. Nespomínam si na žiadne jeho náreky nad nepriazňou čias. No po spoločenských zmenách od neho nebolo počuť ani nároky na satisfakciu od tých, čo mu predtým škodili a súčasne parazitovali na jeho práci.

Július Pašteka vnímal svet polychrómne a vedel oceniť, čo bolo v kom dobré. V tejto súvislosti sa mi vynára spomienka, o ktorú by som sa rada podelila. Koncom osemdesiatych rokov sme niekoľkí chodievali k Dominikovi Tatarkovi, a, pravdaže, boli sme ním okúzlení. Dominik každému hovoril: Napíš, namaľuj... Hovorili sme to Paštekovi a on takto spomínal na Tatarku:

Viete, mal naozaj veľké výtvarné cítenie. Raz prišiel a hovorí mi „Súdruh Pašteka (inak, Pašteka nikdy nebol súdruh), napíš, mal by si napísať aj niečo o výtvarnom umení...“ Tak som sa zamyslel a hovorím mu: „Napísal by som... o Giottovi.“ – On nato nič, ale potom, po nejakom čase, sa dostal do Talianska a keď ma po návrate stretol, hovorí: „Súdruh Pašteka... -– ...Giotto! Giotto!“

"Július Pašteka pre mňa predstavuje zvláštne spojenie veľkorysosti a pedantnosti. S oboma týmito črtami sa spája jeho vynikajúca pamäť, široká a zároveň presná v detailoch."

Július Pašteka pre mňa predstavuje zvláštne spojenie veľkorysosti a pedantnosti. S oboma týmito črtami sa spája jeho vynikajúca pamäť, široká a zároveň presná v detailoch. Charakterizuje ho aj sebadisciplína syna baťovského robotníka. Keď som spoznala pána profesora, bol už vdovec. V bezstarostných študentských rokoch na mňa urobilo veľký dojem, že si sám varí, a to podľa jedálneho lístka. Na rozdiel od mnohých intelektuálov v tom veku nezanedbával svoj vonkajší zjav, ale sa oň ani prehnane nestaral. Hoci dôkladne využíval čas, prejavoval záujem o nás mladších – mal čas na rozhovor, tu a tam daroval knižku k téme, pravdaže, vedel, koho čo zaujíma, kto čo rieši.

Po rokoch, keď sme sa stretli, najčastejšie medzi antikvariátom a univerzitkou, sa vždy – lebo nielen chlebom je živý človek – zvykol spýtať: „A za čo si kupujete knižky?“ Niekedy iniciatívne dodal: „Hovoril som o vás s Mistríkom, nemá miesto.“ Nato nenapodobiteľne pokrčil plecia a súčasne rozhodil ramenami. Hovoril to s účasťou, trochu akoby bol sám vinný, hoci v tej situácii nebolo nijakých vinníkov. Jednoducho, na jednej strane nebolo voľné miesto a na druhej, musím povedať pravdu aj o sebe, nebolo jednoznačné odhodlanie venovať sa naplno umenovede. Ale pán profesor sa držal svojej predstavy o tom, kto by mal zostať na ústave a robiť peknú umenovednú prácu.

***

Puškin hovoril o Karamzinovi, že je posledným ruským letopiscom a prvým ruským historikom. Na túto charakteristiku myslievam v súvislosti s Júliom Paštekom. Prečo?

V čase obmedzení duchovného rozletu sa Pašteka venoval svetovým majstrom vo vedomí, že cestami k veľkým človek rastie. Rástol pritom nielen on, ale aj tí, čo ho čítali. Najlepšie roky zasvätil sprístupňovaniu svetových umeleckých hodnôt slovenskej kultúrnej pospolitosti ako autor monografií i sprievodných štúdií ku knižným prekladom, šéfredaktor a v istom období aj kmeňový autor časopisu Slovenské divadlo. Dodnes, keď natrafím na jeho štúdiu v knižne publikovanej beletristike a dramatike, so záujmom si ju prečítam.

Vedeckú zrelosť dosiahol Pašteka dávno pred dobou internetu, kedy vypracoval aj svoju metódu. Bolo to aj dávno predtým, ako som ho prvý raz stretla. Treba si predstaviť perestrojkový kultúrny kontext – prácu na písacích strojoch v čase, keď sa na Západe robilo už na počítačoch, biedny stav verejných kultúrnych inštitúcií, malú dostupnosť zahraničnej literatúry. V tejto situácii kvalitná súkromná knižnica Júlia Pašteku predstavovala vzácny, s nemalou námahou spravovaný ostrov s prameňmi... 

"Profesor Pašteka pracoval na zahojení vykrojených miest a na tom, aby obraz kultúrnej scény 19. a 20. storočia bol čím úplnejší."

Nové skutočnosti, rozšírenie priestoru slobody si Július Pašteka preložil do možnosti výberu témy a pribratia nových záväzkov. Okrem spomenutých kultúrno-politických zmien zažil informačnú revolúciu, ktorú priniesol internet. Ale aj v zmenených okolnostiach našiel svoje miesto. Povedané v zjednodušujúcich obrysoch: kým do deväťdesiatych rokov otváral slovenskej kultúre širší horizont, po otvorení hraníc začal prehlbovať poznanie bielych miest slovenských kultúrnych a literárnych dejín. V rokoch deväťdesiatych a ďalšom desaťročí sa venoval už predovšetkým slovenskej literatúre a literárnovednej reflexii. Pracoval na zahojení vykrojených miest a na tom, aby obraz kultúrnej scény 19. a 20. storočia bol čím úplnejší. Ako som spomenula, v jeho neskoršej tematickej orientácii sa neodráža len slobodnejší politický kontext, ale aj nástup nových komunikačných možností a informatiky. Návratom k slovenskej kultúre sa Július Pašteka rozhodol venovať tomu, čo za nás nik neurobí, spracovávaniu tém a osobností, ktoré nenájdeme na internete, kým ich tam nevloží niekto z našich krajanov.

Paštekova schopnosť syntézy v širokom tematickom rozpätí, fakt, že sa neuzavrel v nejakej príliš partikulárnej oblasti – to všetko sú znaky správneho vyhodnotenia potrieb slovenského kultúrneho prostredia. Práve takýto typ bádateľa, prirodzene využívajúceho nové možnosti doby, no zároveň skromne a poctivo slúžiaceho kultúre nášho malého národa môže aj v budúcnosti výrazne prispieť k tomu, aby jeho kultúra rástla.

Anna A. Hlaváčová
Autorka je režisérka a scenáristka, zaoberá sa dejinami a teóriou umenia.

K jubileu profesora J. Pašteku, narodeného 16. 7. 1924, vyjde knižná publikácia.

Ilustračné foto: www.ku.sk