KULTUREVUE: Útoky na krásu

Dostojevskij v románe Idiot (1866) napísal: ,,Krása spasí svet”. Často citovaný, a predsa tajomný výrok. A čo naň duch negácie a rozdelenia? Ten s výrokom nepolemizuje verbálne, netvrdí, že krása nikoho nespasí, ale – akoby pristupoval rovno k činu: ,,Tvrdia, že krása spasí svet, zničme ju teda.”

Čechov v dráme Višňový sad (1900) zachytáva výrub ovocných stromov. Ľudské vzťahy, naviazané na tento kúsok zušľachtenej prírody sa so zánikom sadu definitívne rozpadajú. Hoci v hre sa spomína úspešný starý recept, bezohľadného zbohatlíka Lopachina nenapadne, že by jeho zamestnanci mohli spracúvať ovocie zo sadu. Nechápe ani, že za zvuku sekier nemôže nadviazať vzťah so ženou. Dravý kapitalista nepočká ani tých pár hodín, kým odíde pôvodná majiteľka Ranevská. V závere hry autor ukazuje postavy, ktorým je v dome zima. A divák alebo čitateľ hry vie, že vyrúbané drevo neprinesie do studeného domu teplo. Šľachta, potomkovia tých, čo vypestovali a vyšľachtili rastliny, odchádza: pôvodná kultúra stráca životaschopnosť – a Lopachin? Toho od mala doma len rúbali, a zdá sa, že on sám nevie nič iné ako rúbať. Jeho útok na krásu nie je programový. Krása je v hre Višňový sad zabíjaná ako niečo zbytočné, nedôležité v porovnaní s inými, peniazmi merateľnými hodnotami.

Ale sú aj situácie, v ktorých krása nestojí proti prospechu. Oveľa hroznejšie situácie. Nie sú nové, tak ako nie je nový ani duch negácie a rozdelenia. Svedčia o tom dejiny umenia a kultúry, kde sa popri torzách ako Niké Samotrácka – fragmentoch, podpísaných zubom času a neraz aj túžbou privlastniť si krásne (pochybnou túžbou, ale predsa len svedčiacou o hodnote krásy) – stretávame so stopami ikonoboreckých vĺn. Hoci pravda, dobro a krása predstavujú nerozlučnú trojicu, vo vojnách o pravdu bývala často sťatá práve krása.

"Krásna socha, architektúra, skladba alebo báseň je vždy víťazstvom nad časom a ako taká odkazuje k nesmrteľnosti. Áno, starneme, chorľavieme, vytrácame sa – ale… práve krása nám hovorí: to nie je všetko!"

Zdieľať

Nemusíme ísť hlboko do minulosti: pozrime sa na našu dobu a jej vzťah ku kráse. Pretože otázku na tomto malom priestore nemôžeme vyčerpať, zúžme ju na vzťah ku kráse, ktorú sme zdedili. Krásna socha, architektúra, skladba alebo báseň je vždy víťazstvom nad časom a ako taká odkazuje k nesmrteľnosti. Áno, starneme, chorľavieme, vytrácame sa – ale… práve krása nám hovorí: to nie je všetko!

Ako píše Platon, môžeme sa stat nesmrteľní vo svojom potomstve a krásnych dielach. V našej kultúre je však niečo, čo nechce počuť/vidieť svedectvo krásy. Táto hluchota/slepota je súčasťou ,,kultúry smrti”, ktorá stojí oproti presvedčeniu o zlomenom ostni.

Neporušenosť mŕtveho tela Ježiša Krista v náručí jeho nestarnúcej matky je Michelangelovým vyznaním viery v zmŕtvychvstanie. Pietà je zároveň jediné sochárom signované dielo. Giorgio Vasari píše, že autor ľutoval vyrytie svojho mena do sochy a vlastné gesto sa mu s odstupom času zdalo pyšné. Ak je táto informácia pravdivá, v kontexte sochárovho postoja ešte výraznejšie vystúpi iný pokus o zapísanie sa do histórie – hoci “zvečnenie sa” cez médium nesmrteľného cudzieho diela nemuselo byť vedomým motívom konania geológa László Tótha, ktorý na Turíčnu nedeľu 21. mája 1972 kladivom zaútočil na Michelangelovu sochu s výkrikom: "Ja som Ježiš Kristus." Okolostojaci pozbierali odštiepené kúsky mramoru a väčšinu vrátili reštaurátorom. Viaceré fragmety však neboli vrátené, medzi nimi ani mramorový nos Panny Márie, ktorý museli vytesať z kúska zadnej časti mramorového bloku. Správanie útočníka vysvetľuje duševná choroba, ale nie je jasné, kto potreboval získať úlomky sochy: isté je len, že jeho alebo ich vinou musela “transplantácia” prebehnúť z vlastného materiálu plastiky – ako sa to deje pri chirurgickom úkone. Odvtedy sochu chránia neprestrielným sklom.

Všetky kultúry sa dotýkajú pravdy prostredníctvom krásna, bez ohľadu na ich odlišný náboženský substrát, a tak ani jav útokov na krásu nie je obmedzený len na európske prostredie. Túto skutočnosť ešte posilňujú globálne spoločenské procesy.

Zlatý pavilón (Kinkaku-dži) je vila v japonskom Kjóte, ktorej definitívnu podobu dal šogún Ašikaga Jošimicu (1397). Po šogúnovej smrti sa v duchu jeho poslednej vôle pavilón stal budhistickým chrámom. Pozlátená stavba, včlenená do prostredia dáva vyznieť každému ročnému obdobiu a zároveň umožňuje kontemplovať pomíjavosť prírodnej krásy. Zlato tu nie je okázalou demonštráciou prepychu, po stáročia Zlatý pavilón slúžil na to, aby tu ľudská myšlienka stúpala od viditeľnej krásy k nepominuteľnému krásnu. Počas stáročí sa aj v Japonsku všeličo zomlelo, no nijaké historické peripetie a vojnové udalosti nespôsobili to, čo novic Hajaši Jóken, ktorý Zlatý pavilón 2. júla 1950 podpálil: drevená stavba zhorela a sochy sa roztavili v požiari. Útočník sa následne pokúsil o samovraždu, a hoci bol zachránený, na základe psychiatrickej diagnózy (schizofrénia a paranoia) nepodstúpil výkon trestu. Udalosť otriasla kultúrnou verejnosťou a spisovateľ Jukio Mišima ju literárne spracoval v diele Spoveď masky alebo chrám Zlatý pavilón (1956).

"Problém je širší, viď masívne útoky na krásu za komunizmu. Čo teda robiť? Ako sa k tomu postaviť? Azda jedine posilnením vlastného hľadania dobra, pravdy a krásy."

Zdieľať

Ale problém je ešte širší, a nevyrieši ho izolácia jedincov s duševnými patológiami. Pripomeňme si len masívne útoky na krásu za komunizmu. Čo teda robiť? Ako sa k tomu postaviť? Azda jedine posilnením vlastného hľadania dobra, pravdy a krásy.

Nikolaj Berďajev v súvislosti s Dostojevského výrokom o kráse hovorí: "Ak má dobro len legálny charakter, nie je pravým dobrom." Znamená to, že pravé dobro musí byť krásne. Že účel – ani ten najvznešenejší – nikdy nesvätí prostriedky a ošklivosť diskredituje dobro a pravdu.           

Kristus hovorí: ,,Kto nie je za mňa, je proti mne.” Vznáša maximalistický nárok, lebo On je Pravda. Ale Kristus učeníkom hovorí aj: ,,Kto nie je proti vám, je za vás.” To musí stačiť, veď my všetci sme len pútnici a hľadači. Vo vzťahu k obom výrokom sa teda treba správne situovať. Je zlé a nevkusné, ak niekto koná, akoby vlastnil pravdu – keď nehľadá priateľa, ale vyrába si nepriateľa. V jeho postoji akoby bolo počuť niečo z kriku zúfalca, útočiaceho na krásu.

Anna A. Hlaváčová
Autorka je režisérka a scenáristka, zaoberá sa dejinami a teóriou umenia.

Ilustračné foto: flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo