Tabu kresťanského umenia

Môžeme nazvať umenie kresťanským? Akým spôsobom sa môžu umenie a tvorcovia angažovať pomocou umenia v náboženskom živote?

Joseph Mallord William Turner: San Giorgio Maggiore in the Morning (1819)

Na Bratislavských Hanusových dňoch odpovedali na tieto otázky Ladislav Čarný a Dorota Sadovská. Dvaja výtvarníci, ktorí majú cit pre duchovno. Vo svojej tvorbe reflektujú nehmotný svet, svet duchovný. Svet, ktorý presahuje hmotu a nachádza sa mimo času a priestoru. Tomuto svetu dávaju formu, ktorú môžeme vidieť v ich tvorbe.

Či už sú to rôzne inštalácie, audiovizuálne diela alebo maľby, vždy u oboch autorov cítime silný obsah, koncept. V súčasnosti už forma nie je až tak podstatná, respektíve nie je tou hlavnou podmienkou pre umelca. Podstata diela a tvorby vychádza z nápadu a podľa pána Čarného na vytvorenie samotného diela si je možné najať firmu, ktorá toto dielo zrealizuje. Tu si pomaly môžeme priblížiť a bližšie definovať kresťanské umenie. Podstata takejto tvorby vychádza z autora ako tvorcu nápadu. Autorov postoj musí byť jednoznačne viditeľný a rozpoznateľný a keď samotný umelec verí v Boha, v duchovný svet alebo ho odmieta, musí sa to odzrkadlovať v jeho tvorbe.

Dorota rozdelila výraz kresťanského umenia na umenie sakrálne - úžitkové, ktoré Cirkev využíva ako liturgické predmety pri obradoch alebo na funkčnú evanjelizáciu. Druhou možnosťou, ako vkladať kresťanský pohľad na svet do svojej tvorby, je umenie duchovné, ktoré reflektuje svet nehmotný a dáva mu viditeľnú formu. Kedže už nejde o prácu s remeslom, o samotné majstrovstvo, ale o nápad, často je potlačený vizuálny prejav. Obsah ďaleko prekračuje formu, ktorá sa silným podriadením osekáva na samotné jadro. Pocit pri nazeraní na takéto konceptuálne ponímanie diela nevychádza zo silného duchovného prežitku prameniacieho z duše samotného prijímateľa, ale z racionálneho alebo empirického stotožnenia sa s významom a následným zobrazením. Autor už nezobrazuje obyčajné veci ako veci krásne, výnimočné, ako zobrazil napríklad Van Gogh Slnečnice alebo Wiliam Turner krásu všednej, na prvý pohľad nepríjemnej hmly, s ktorou bojoval každý Londýnčan. Umenie ukazovalo a extrahovalo krásu sveta ako Božieho diela. Tvorca nepresadzoval seba a nerozoberal seba ako formu skúmania, čo je v súčasnosti častým javom, ale reflektoval okolitý svet, ktorý bol objektívny a subjektívne ho sprostredkoval cez svoj pohľad okoliu.

"Dnes, keď je svet plný vizuálneho šumu, kde kričia farby a blikot gýčových emocií, takým 'hlukom' sa až stávame slepými ku krehkým krásam. Jednou z úloh alebo služieb umenia by mohlo byť sprostredkovanie pravdivého života."

Zdieľať

Dnes, keď je svet plný vizuálneho šumu, ktorý na nás útočí na každom rohu v podobe bilbordov, reklám, plagátov a televízie, kde kričia farby a blikot gýčových emocií, takým “hlukom” sa až stávame slepými ku krehkým krásam, ktoré takto udupávame. Jednou z úloh alebo služieb umenia by mohlo byť sprostredkovanie pravdivého života. Pravej krásy, ktorá sa odzrkadľuje všade okolo nás, ale my, ohlušení takýmto vizuálnym pretlakom, tú krásu nie sme schopní reflektovať a preto ju hľadáme v gýči, ktorý je nám lahšie zrozumiteľný a na ktorý sme naučení. Krásu ale môžeme vidieť v celej prítomnosti, v každom okamihu a v každej maličkosti kedže celá príroda je dielom toho najväčšieho Majstra. Majstra, ktorý netvorí gýč, ale prostú krásu. Krásu, ktorá vychádza z pravdy. Umelcova úloha by bola takto vytvárať diela, ktoré by nám pomohli krajšie prežívať skutočnú realitu, ktorá je prítomná všade vôkol.

Umeniu, a hlavne vytvarnému prejavu umenia, nejde o sprostredkovanie krásy ako odrazu Božieho tvorenia. Ide mu o kladenie otázok, prehodnocovanie vecí. Nedáva iba odpovede, ale otvára nové pohľady. Nové nazeranie na vec. Núti nás konfrontovať sa so sebou samým. Hodnotné dielo nediktuje alebo neznásilňuje deterministicky diváka, ale necháva mu dostatočný priestor na vlastnú identifikáciu s myšlienkou. Ponúka otvorený a úprimný priestor na sebareflexiu.

Obe polohy umenia sú dôležité a dokonalosť sa prejavuje v ich správnom skombinovaní. Či už človek má na jednej strane silný emočný zážitok z estetiky a formy akou je dielo vytvorené a tým ho povznáša k svetu, ktorý sa dotýka hlbín jeho duše, tak isto je dôležité nenechať takto potešenú dušu prázdnu, ale naplniť ju aj myšlienkou. Myšlienkou, ktorá môže byť zasiata na úrodnú pôdu, iba ak pozorovateľ uverí v úprimnosť a pravdivosť umeleckého diela.

Keď sa spät vrátime k téme diskusie - k úlohe kresťanského umenia, tak jednou z úloh kresťanského umenia by bolo zjavenie Božieho duchovného rozmeru v celom hmotnom prostredí, ktorý môžeme spoznávať svojimi zmyslami. Pomocou umenia sa môžeme dotknúť nekonečna, ktoré sa nachádza za každou konečnou hmotnou vecou a tento pocit môžeme zažiť vďaka odrazu ducha, ktorý sa nachadza v nás. Každým takýmto duchovným zážitkom môžeme byť bližsie k životu postavenému na hodnotách, ktoré nie sú pominuteľné, ale na hodnotách, ktoré nás samotných presahujú. Vzdaľovať sa od človeka materiálneho a približovať sa k človeku duchovnému.

Timotej Križka

Foto: ibiblio.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo