Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Spoločnosť
16. september 2018

Presvedčiť človeka, aby sa oboznámil sám so sebou

Naozaj túžime spoznať sa? Dokážeme to zniesť?
Presvedčiť človeka, aby sa oboznámil sám so sebou

Ilustračné foto: flickr.com (Georgie Pauwels)

Kedykoľvek začne situácia vyzerať obzvlášť pochmúrne, obrátim sa na Samuela Johnsona. V eseji zo série The Idler z 21. októbra 1758 napísal: „Všetci tí, ktorých si svet ctil za ich vyššiu múdrosť, sa snažili presvedčiť človeka, aby sa oboznámil sám so sebou, zistil, aké sú jeho silné a slabé stránky, všimol si najnebezpečnejšie zlá, ktoré naň doliehajú, a ktoré pokušenia ho najľahšie premôžu.“ Tento citát je nepochybne jednoducho Johnsonovou verziou jednej z delfských maxím, ktoré boli také drahé Sokratovi: „Spoznaj sám seba.“

Naozaj však túžime spoznať sa? Dokážeme to zniesť? „Veľmi málo ľudí dokáže skúmať v hĺbkach svojej vlastnej mysle bez toho, aby sa stretli s niečím, čo sa budú snažiť pred sebou ukryť.“ Nedokážeme zniesť, že sa vidíme takí, akí sme, a preto „zaťahujeme závoj“ medzi „svoje oči a svoje srdce“. Sami zostávame viac-menej takí, akí sme, no druhým radíme, aby „pohliadli do svojho vnútra“. Je pre nás väčšou útechou hľadieť do rozháraných duší iných než do svojej vlastnej.

Nedokážeme zniesť, že sa vidíme takí, akí sme, a preto „zaťahujeme závoj“ medzi „svoje oči a svoje srdce“. Sami zostávame viac-menej takí, akí sme, no druhým radíme, aby „pohliadli do svojho vnútra“. Zdieľať

Johnson si však nemyslel, že skúmanie duše je bežnou skúsenosťou: „Väčšina množstva, ktoré sa hemží po zemi, sa nikdy nenechala znepokojovať takouto tiesnivou zvedavosťou.“ Čo teda robia, keď sa nestarajú o seba?

Ľudia sa väčšinou oddávajú „obchodu“ alebo „rozkoši“. „Ponárajú sa do prúdu života, či už pokojného alebo búrlivého, prechádzajú od jedného očakávania k druhému, venujú pozornosť čomukoľvek, len nie stavu svojej mysle a ľahko sa uspokoja s názorom, že nie sú na tom horšie než ostatní.“ Ak „to robia všetci,“ musí na tom niečo byť.

Pár ľudí však tieto veci trápia. Ich stiesnenosť môžu spôsobovať „škrupule“, spomienka na lepšie spôsoby či dobrý príklad iných. Predsa len nie sú „úplne spokojní so svojím správaním. Vzburu svojho rozumu musia upokojiť peknými sľubmi a svoje myšlienky utíšiť plánmi, že prehodnotia všetky svoje skutky a spravia si nové plány na čas, ktorý má ešte prísť.“

Táto pasáž znie takmer tak, ako keď nám sv. Ignác radí spraviť si „duchovné cvičenia“, aby sme zrevidovali svoj život a sústredili sa na budúcnosť. Dostal ma výraz „vzbura rozumu“, ktorú sa snažíme upokojiť „peknými sľubmi“.

Často sme si však sľúbili, že sa zmeníme či polepšíme, no nestalo sa. Prečo? „Nič neposudzujeme tak mylne ako silu svojho vlastného rozhodnutia a žiaden iný omyl neodhaľujeme tak neochotne a pomaly.“

Chápeme, prečo bol Johnson, popri iných svojich úspechoch, nazvaný aj „morálnym“ filozofom. Spomína človeka, ktorý sa „tisíckrát rozhodol, a tisíckrát svoje sľuby porušil, no nijako to neznížilo jeho sebavedomie a stále sa považuje za pána nad sebou“. Toto tisícnásobné rozhodnutie znie väčšine z nás uveriteľne.

„Keď je tu odhodlanie a pokušenie je z dohľadu, nevieme si ľahko predstaviť, ako sa môže rozumná bytosť odchýliť od svojich pravých záujmov.“ Sme, samozrejme, zvyknutí považovať sa za „rozumné bytosti“. Myslíme si, že sa nám nemôže stať nič nepatričné.

Johnson si myslí, že len málokto sa dokáže zmeniť. Návyk je prisilný: „Pravda, mnohí menia svoje správanie a v päťdesiatke nie sú tým, čím bývali v tridsiatke. Obvykle sa však od seba odchýlili len nebadane, prispôsobovali sa terénu vonkajších príčin a zmena sa im skôr stala, než že by ju oni spôsobili.“

Inzercia

Ďalej Johnson vraví čosi na prvé prečítanie veľmi prekvapivé: „Nezriedka je vidieť rozdiel medzi sľubom a jeho splnením, medzi tvrdením a realitou, medzi rafinovanými plánmi a premysleným podvodom. Pravdou však je, že na svete je len veľmi málo pokrytectva.“ Zlo je „banálnejšie“, ako ho kedysi nazvala Hannah Arendtová.

„Tí, čo sú v moci zlých návykov, ich musia ovládnuť, nakoľko len môžu. A ovládnuť ich treba, lebo inak sa nedá dosiahnuť múdrosť ani šťastie.“ Zdieľať

Dúfame, že urobíme správnu vec. Tvrdíme, že konáme dobro. „Napokon však zvíťazí zvyk a tí, ktorých sme pozvali, aby boli svedkami nášho úspechu, sa smejú na našej porážke.“ Hlasno sa snažíme držať diétu, prestať fajčiť či kliať a odsudzujeme i väčšie hriechy.

Posudzovaní sme podľa svojich skutkov, nie slov: „Zvyk je aj pre najrozhodnejšieho človeka obvykle príliš silný, aj keď sa vystaví útoku všetkých zbraní filozofie.” Toto je do veľkej miery to, čo povedal Pavol Korinťanom o spoliehaní sa na filozofiu.

Celé kresťanské náboženstvo stojí na fakte, že treba čosi viac než len filozofiu, akokoľvek je táto disciplína vo svojej vlastnej oblasti dobrá.

„Tí, čo sú v moci zlých návykov, ich musia ovládnuť, nakoľko len môžu. A ovládnuť ich treba, lebo inak sa nedá dosiahnuť múdrosť ani šťastie.“ Napokon Johnson vraví tým pár ľuďom, ktorých ešte nespútali zlozvyky, že si môžu svoju „slobodu“ uchovať. Bolo by však márnivé myslieť si, že to dokážu úplne sami.

James V. Schall SJ
Autor pôsobil 35 rokov ako profesor na Georgetownskej univerzite a je jedným z najplodnejších katolíckych spisovateľov v Amerike. V poslednej dobe napísal knihy The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka) a The Modern Age (Moderná doba), Political Philosophy and Revelation: A Catholic Reading (Politická filozofia a zjavenie. Katolícka čítanka), Reasonable Pleasures (Rozumné slasti), Docilitas: On Teaching and Being Taugh (Učenlivosť: O vyučovaní a učení sa), Catholicism and Intelligence (Katolicizmus a inteligencia) a najnovšie On Islam: A Chronological Record, 2002-2018 (O islame, chronologický záznam 2002-2018).

Pôvodný text: On Persuading “Man to Be Acquainted with Himself”.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame