Šesťdesiate roky sú tu stále

Pôst je dobrý čas na to, aby sme sa bližšie pozreli, z čoho vychádza naše správanie. Myslenie a správanie mnohých ľudí v Cirkvi na západe ešte aj dnes podstatným spôsobom formujú udalosti, ktoré sa udiali v 60-tych rokoch. Títo ľudia sa riadia spôsobmi myslenia, ktoré vtedy vznikli, strácajú čas reagovaním na ne alebo ich ignorujú v nádeji, že sa samy stratia.

Podobne ako v iných prelomových historických okamihoch, aj vtedy sa základné myšlienky a spôsoby správania zakorenili v ľudských dušiach tak hlboko, že aj my, ktorých 60-te roky neovplyvnili, dnes stále zakopávame o ich ruiny. Nejde len o to, že v tom čase vyrastali mnohí súčasní katolíci, ale niektorí to, čo sa vtedy naučili, odovzdávajú ďalej, akoby to bolo nové evanjelium. Občas sa mi zdá, že život je neustála snaha pochopiť klerikov a laikov, čo sú za potraty, antikoncepciu, manželstvo homosexuálov – stačí si len povedať – a ktorí sa aj napriek tomu vnímajú ako „katolíci“. Mnoho svetla mi do tohto problému vniesla kniha od nebohého Tonyho Judta Postwar: A History of Europe Since 1945 (Povojnové obdobie. Dejiny Európy od roku 1945). Písal síce o Európe, ale mnohé spoločenské javy v Spojených štátoch sú derivátom udalostí, ktoré sa dejú v Európe.

Zmyslom života sa stala mladosť, nie pochopenie sveta

Po prvé sa zveličoval význam mladosti. Podľa Judta: „mnohým mladým ľuďom sa zdalo, že sa narodili minimálne v neochotne sa meniacej spoločnosti... priamo pred ich očami a na ich rozkaz.“ A to je práve problém. Mládež 60-tych rokov verila, že ona je zdrojom zmyslu a symbolov života. Vo svojom myslení, minimálne kolektívnom, sa oddelila od predchádzajúcich generácií. Stručne povedané – žiadna tradícia a žiadna Cirkev, presne ako to rozpoznal dokonca aj 2. vatikánsky koncil.

Navyše: „Mladistvý impulz 60-tych rokov nebol o pochopení sveta.“ Ajaj! Pochopenie by bolo prekážkou našej sabastrednosti! Podľa Judta bolo cieľom skôr „zmeniť ho“ (a la Marx). Následok bol dvojaký: prvým bol prístup k náuke a k praxi Cirkvi v štýle „zmena pre zmenu“. Druhým bol zvláštny vzťah k politickým agendám. V Európe až do 80-tych rokov Cirkev dominovala v niektorých politických stranách, ale potom, s nárastom sekularizmu, sa samotné strany stali dominantnými a ich členovia prekrútili náuku Cirkvi tak, aby bola v súlade so straníckymi názormi. Neznie to povedome?

Tiež je zvláštne, ako sa kládol veľký dôraz na štýl obliekania, pričom „generácia 60-tych rokov až neobvykle nástojila na tom, že treba vyzerať inak.“ Žeby to boli korene dnešného zvyku niektorých kňazov koncelebrovať omšu bez liturgického odevu? Veľmi sa rozšírilo odmietnutie formálnosti, pričom formálnosť sa mýlila s formalizmom. Formálnosť vťahuje jednotlivca do širšej skutočnosti Cirkvi sláviacej nebeskú liturgiu.

60-te roky 20. storočia boli vedome ahistorické

Výbornú ilustráciu možno nájsť v architektúre 60-tych rokov. O architektonickom štýle tohto obdobia sa dá povedať, že „bol sociologicky a esteticky vykorenený... Tento rozchod s minulosťou bol zámerný... 60-te roky 20. storočia boli vedome ahistorické.“ Aplikované na Cirkev, celá myšlienka „Cirkvi“ začína až vtedy, keď ju začne myslieť jednotlivec. Takéto myslenie však nevystihuje skutočnú Cirkev.


Historik Tony Judt

Judt poznamenáva, že „architekti a sociológovia možno nechápali, že ich projekty splodia jednu generáciu sociálnych vydedencov a násilné gangy, no pre obyvateľov bola táto vyhliadka dostatočne zrejmá.“ Zaujímavá paralela je tu s účinkom slabých „teológií“, ktoré v skutočnosti podporujú kultúru smrti. Tí, čo ignorujú Cirkev, osobu, historickosť a sociálne štruktúry, zbavujú ľudí ich ľudskosti a vytvárajú zdanie, že kultúra smrti je znesiteľná, ba dokonca že je to vec zdravého rozumu.

Vyvrátenie nielen starých istôt, ale aj samotnej možnosti istoty

Judt udáva zoznam autorov, čo „sa snažili podkopať samotný koncept ľudského subjektu, ktorý bol kedysi základom“ mnohých inteligentných diskusií. Údaje o ľudských bytostiach pochádzajúce zo zjavenia letia von oknom! Tento hlavný prúd vychádzal z dvoch predpokladov, v 60-tych rokoch bežných. Po prvé, moc vyplýva z „monopolu na poznanie... [čo si vtedy vyžadovalo] potlačiť podvratné ‚poznania‘“. Preto v prípade katolicizmu jeho pravdu museli nahradiť rozličné mýty. Preto aj otázka „pravda podľa koho?”. Niektorí katolíci pri tom veľmi radi pomohli. Marxistická myšlienka nahradenia jedného poznania druhým, aby sa získala kontrola nad sociálnou naráciou, je v pozadí mnohých „teologických“ spisov zo 60-tych a 70-tych rokov.

Druhý predpoklad bol ešte povážlivejší: „zvodné nástojenie, aby sa vyvrátili nielen staré istoty, ale aj samotná možnosť istoty.” Do 60-tych rokov sa väčšinou verilo, že argumenty môžu platiť samy osebe, „bez ohľadu na to, kto ich prezentuje“. No taktika diskreditovania názoru, lebo ho povedal ten alebo ten, sa stala lacnou a lenivou každodennosťou. Tak sa stratila schopnosť posúdiť správnosť argumentu.

Odmietnutie konštitučných prvkov ľudskej prirodzenosti a pravdy tak spôsobuje, že veľká skupina „katolíkov“ propaguje smrtiace myšlienky. Ľudskú prirodzenosť oslabuje nielen ochudobnené myslenie, ale skrátka aj chabé myslenie. Dajme však dom Cirkvi do poriadku. Načo predlžovať 60-te roky?

Bevil Bramwell 
Autor je bývalý dekan na Catholic Distance University. Publikoval knihy Laity: Beautiful, Good and True (Laický stav: krásny, dobrý a pravdivý), The World of the Sacraments (Svet sviatostí) a najnovšie Catholics Read the Scriptures: Commentary on Benedict XVI’s Verbum Domini (Katolíci čítajú Písmo. Komentár k exhortácii Verbum Domini od Benedikta XVI.).

Pôvodný text: The Sixties Are Still Here, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo