Ukrajina je na rázcestí a my jej musíme pomôcť

V piatok ráno 21. februára som si sadol za počítač, aby som si prečítal aktuálne udalosti vo svete. Otvoril som si stránky nášho načítanejšieho spravodajského webu a najdôležitejšie správy predchádzajúceho dňa hovorili o niečom, čomu som sa zdráhal uveriť.

Majdan v Ternopile.

Je možné, že Slovensko susedí s krajinou, ktorej prezident je ochotný strieľať svojich občanov? Skutočne sa Janukovyč rozhodol neuhnúť pred takou ukrutnosťou? Žiaľ, zábery z Kyjeva hovorili úplne jasne. Občania Ukrajiny sa pre svojho prezidenta stali iba zverou, na ktorú možno poľovať, aby sa udržal za každú cenu pri moci. Chcelo sa mi kričať a celý čas som sa pýtal, či je niečo také možné. Chcel som niečo spraviť, no nevedel čo, prípadne na koho sa obrátiť. Pridal som teda aspoň na svoje emailové konto video demonštrantov z Majdanu, na ktorom žiadajú, aby im Európa pomohla.

Možnosť pomôcť aspoň trochu sa mi naskytla náhodou v ten istý deň. Na generálny sekretariát Slovenskej katolíckej charity, môjho zamestnávateľa, volali z Arcidiecéznej charity Olomouc. Obe Charity majú na Ukrajine pár spoločných projektov. Olomouc chcel na Ukrajinu vyslať svojho humanitárneho pracovníka, aby skúsil nájsť najlepší spôsob, ako pomáhať Ukrajincom. Nechceli ho však vyslať samého, a tak Slovenskej katolíckej charite ponúkli možnosť poslať niekoho zo Slovenska. Slovenská katolícka charita už deň pred tým vyhlásila finančnú zbierku na pomoc Ukrajine, takže monitorovacia ceste bola veľmi dôležitá na správne a efektívne rozdelenie financií od slovenských darcov.

Maidan v Kyjeve.

V pondelok 24. februára poobede sme sa vydali spolu s kolegom z Arcidiecéznej charity Olomouc, Rostislavom Strojvusom, ktorý je pôvodom Ukrajinec, na cestu z Olomouca smer Kyjev. Hranicu medzi Poľskom a Ukrajinou sme prešli okolo polnoci a nadránom sme prechádzali nočným Ľvovom. Všade bolo ľudoprázdno. Po uliciach sme stretávali iba skupinky domobrany, dobrovoľníkov, ktorí sa prihlásili, že budú dohliadať na poriadok v meste. Kým sme prešli Ľvovom zo západu na východ, museli sme štyrikrát zastaviť na kontrolných stanovištiach domobrany a polície. Prehliadka prebehla vždy rovnako. „Kto ste a čo veziete?“ Naša odpoveď bola stále rovnaká: „Sme z Charity a nevezieme nič, ideme do Kyjeva.“

Do Kyjeva sme prišli v utorok. Mesto vyzeralo na prvý pohľad pokojné, ľudia pracovali, cestovali do práce, do škôl, no niektorí ešte stále stáli na Majdane. Počas nasledujúcich dní na Ukrajine som sa stretol s rôznymi ľuďmi a ich príbehmi, ktorých spájala vždy jedna vec – kyjevský Majdan. Tieto príbehy konkrétnych ľudí sú mozaikou Ukrajiny dnešných dní.


Kontrolné stanovište domobrany a polície.


Liľa s fotkou svojho mŕtveho manžela Michaila.

S ako prvou som sa rozprával so študentkou žurnalistiky Sofiou. Na Majdane bola trikrát. Chodila tam aj napriek tomu, že si myslela, že sa tým nič nezmení. Nedúfala v zmenu, no predsa potrebovala vyjadriť svoj postoj. Ako sama opísala: „Majdan bol na začiatku plný študentov z rôznych vysokých škôl. Vládla tam priateľská atmosféra. Vždy som sa tešila, že sa tam stretnem s priateľmi. Na pódiu vystupovali opoziční politici a striedali ich rôzne kapely. Bol to taký veľký študentský happening.“ Na Majdan prestala chodiť v novembri. Keď tam bola poslednýkrát, namiesto študentov stáli okolo nej muži so železnými palicami. „Nemôžem to povedať na sto percent, no ja som presvedčená, že to boli provokatéri. Janukovyč ich takto využil proti Majdanu niekoľkokrát, aby mohol obhájiť policajný zásah proti študentom,“ hovorí Sofia. Keď navštívila Majdan po tragédii z 20. februára, povedala, že je to úplne iné miesto ako to, na ktorom bola pred tým. „Dnes sa to viac podobá na vojnovú zónu. Z ľudí cítiť hnev a držia si väčší odstup. Už nie sú takí priateľskí. No je to pochopiteľné vzhľadom na to, čo prežili,“ dodala.

Zdieľať

Igor a Sergej. To sú mená ďalších protestujúcich, ktorí však nemali toľko šťastia ako Sofia. V mnohom sú si Igor a Sergej podobní. Obaja sú mladí študenti, obaja chodievali na Majdan pravidelne. No tu sa ich podobnosť končí a začínajú odlišnosti, ktoré sú paralelou aktuálnej situácie na Ukrajine. Igor je z Ľvova, centra ukrajinského nacionalizmu. Počas protestu ho zasiahli tri guľky – do ruky, do brucha a do nohy. Zranenie na nohe bolo natoľko vážne, že mu ju museli amputovať. Tam sa však práca ukrajinských lekárov skončila. Na ďalšie vyšetrenia a rehabilitáciu sa mu museli zbierať príbuzní. Teraz leží v nemocnici v Poľsku. Peniaze mu však na rehabilitáciu a na protézu asi stačiť nebudú.

Sergeja som stretol v nemocnici v Ternopile, v meste na západe Ukrajiny. Je to mesto, ktoré sa ako jedno z prvých postavilo proti Janukovyčovej vláde. Prvé, čo Sergej povedal, bolo, či nám nebude vadiť, ak bude hovoriť po rusky. Sergej je totiž z Kyjeva, kde počujete ruštinu veľmi často. V nemocnici je kvôli tomu, že mu svetelná a zvuková bomba, ktorá pri ňom vybuchla, odtrhla jeden prst na pravej ruke. Bál sa však dať sa ošetriť v Kyjeve, pretože polícia v tom čase prehľadávala nemocnice. Ak by ho našli, zobrali by ho zo sebou a pokiaľ by skončil „len“ vo väzení, mohol by si povedať, že mal šťastie. Mnohých protestujúcich totiž polícia brala na neznáme miesta a tam ich surovo bila. Preto ho kamaráti radšej previezli až do 400 kilometrov vzdialeného Ternopilu, na ktorý už v tom čase nemal Janukovyč dosah.


Sergej v nemocnici v Termopile.
Ustym.


Nazar.


Spomienka na padlých má mnoho podôb.

Oveľa tragickejšie sa skončili príbehy 19-ročných chlapcov Nazara a Ustyma a asi 45-ročného muža Michaila. Každý jeden z nich pochádzal z iného prostredia a ich životy by sa nikdy nestretli, pokiaľ by nezačali na Majdane protesty proti prezidentovi Janukovyčovi. Nazar a Ustym boli študenti. Ustym býval na Majdane pravidelne od novembra minulého roku, zatiaľ čo Nazar pricestoval až v osudný deň 20. februára. Michail mal ženu, vlastný dom, dve dospievajúce dcéry. Na prvý pohľad mu nič nechýbalo a nemal dôvod zbytočne riskovať a chodiť do Kyjeva. A predsa šiel. V minulosti pracoval v Nemecku a poznal, čo znamená sloboda a aká je jej cena. Na Majdane bol preto s prestávkami od začiatku protestov. Všetci traja zahynuli počas „masakra“, ktorý prebehol na Institutskej ulici 20. februára 2014. Všetkých troch zastrelili snajperi zo striech okolitých domov.

V nedeľu 2. marca sa v gréckokatolíckych kostoloch po celej Ukrajine čítal pastiersky list patriarchu Sviatoslava. Patriarcha sa v ňom viackrát dotkol aktuálnych udalostí a požiadal veriacich, aby prvé dni nadchádzajúceho pôstu obetovali za všetkých mŕtvych, ktorí zahynuli na Majdane, za ich rodiny, za všetkých zranených a v neposlednom rade za Ukrajinu a jej budúcnosť. V nedeľu sa tiež udiala jedna povšimnutia hodná udalosť v Ternopile. Prísaha polície. Policajti pred všetkými zúčastnenými a pred celým mestom prisahali, že už nikdy nepôjdu proti svojim spoluobčanom a nebudú prelievať ich krv a sľúbili vernosť svojej krajine.

Takáto je dnešná Ukrajina. Je na rázcestí a nik nevie predpovedať, kam ju cesta, na ktorú sa v posledných dňoch vydala, zavedie. No už dnes viem s istotou jednu vec. Ukrajine bude treba určite pomôcť. Je to náš najväčší sused a, žiaľ, oficiálni predstavitelia Slovenska sa boja jasne postaviť za demokratizačné procesy, ktoré sa na Ukrajine naštartovali. Preto by sme mali s ňou prejaviť spolupatričnosť aspoň my, občania Slovenskej republiky.

Jozef Kákoš
Autor je humanitárny pracovník Slovenskej katolíckej charity. Písané v ukrajinskej Kolomyji, 2. marca 2014.

Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo