Jordan Peterson: Kontroverzná hviezda konzervatívnej kontrakultúry

Jordan Peterson: Kontroverzná hviezda konzervatívnej kontrakultúry

Foto – Modern Times: Camille Paglia & Jordan B Peterson/Youtube

Náhradný otec z YouTube pre celú generáciu mužov. A súčasne protijed pre ľudí otrávených politikou identity.

Kto chce pochopiť príťažlivosť Jordana Petersona ako jedného z najvplyvnejších verejných intelektuálov súčasnosti, môže začať týmto polhodinovým televíznym rozhovorom, ktorý poskytol britskej stanici Channel 4 v januári.

Ono video malo doteraz na YouTube vyše 10-miliónov vzhliadnutí. Kým redaktorka Cathy Newmanová sa v rozhovore o platových rozdieloch medzi mužmi a ženami či ďalších témach snaží Jordana Petersona prichytiť na slovíčkach a sotva drží na uzde pobúrenie z jeho téz, kanadský profesor psychológie jej pokojne, trpezlivo a diferencovane odpovedá.

„Namiesto toho, aby počúvala, čo Peterson hovorí, prosto prekrúcala, zjednodušovala a preformulovala jeho tézy, aby pôsobili urážlivo a karikovane,“ napísal o tomto rozhovore David Brooks vo svojom komentári pre New York Times.  

Interview si všimla aj konzervatívna autorka Peggy Noonanová, ktorú slovenskí čitatelia môžu poznať skrze jej do češtiny preložený životopis Ronalda Reagana Když kraloval charakter. Vo svojom stĺpčeku pre Wall Street Journal napísala, že video ju inšpirovalo, aby si kúpila Petersonovu knihu Dvanásť pravidiel pre život s podtitulom: „Protiliek na chaos“. Vyšla tento rok a okamžite sa z nej stal bestseller.

„Je to dobrá kniha, ostrá a inšpirujúca,“ napísala Noonanová. „Keď sa kultúrni arbitri snažia umlčať mysliteľa, musíte usúdiť, že má čo povedať.“

Život má mnoho trápenia

Ak ešte pred pár rokmi bol intelektuálnym guruom mnohých mladých ľudí na Západe slovinský ľavicový filozof Slavoj Žižek, dnes je ním skôr kanadský profesor psychológie Jordan Peterson. Jeho kanál na YouTube má 1,2 milióna odberateľov. Oslovuje zvlášť mladých mužov.

Peterson im vracia sebaúctu tam, kde ich súčasná kultúra deptá rečami o „toxickej maskulinite“ či vyvolávaním hanby za ich údajné „mužské privilégiá“. Keďže mnohí v tejto generácii vyrastali bez silnej otcovskej postavy vo vlastných rodinách, kanadský psychológ trochu pripomína otca, ktorý povzbudzuje, ale aj vyžaduje.

Pozýva svojich čitateľov a poslucháčov, aby prijali realitu, že súčasťou života je utrpenie. Ide o východisko jeho filozofie. Chce, aby utrpenie ako fakt života akceptovali, prestali sa sťažovať či zhadzovať kvôli tomu vinu na druhých. A aby začali robiť niečo vo svojom bezprostrednom okolí k umenšeniu utrpenia. Potom sa svet stane o niečo lepším. „Nesnaž sa reorganizovať štát, pokiaľ nedáš do poriadku svoju vlastnú skúsenosť,“ hovorí. Človek by sa nemal usilovať o prchavé šťastie, ale miesto toho o zmysluplný život. – Taká intelektuálna iniciácia do dospelosti.  

V tomto sa Peterson neodlišuje veľmi od tradičnej, kresťanským obrazom človeka inšpirovanej antropológie, ktorá vychádza z presvedčenia, že človek je hriešna bytosť, schopná veľkého zla. Nie je to tak, ako tvrdia sociálni inžinieri, že človek je v zásade dobrý, akurát ho kazia zlé spoločenské inštitúcie.

Proti kolektivistickej snahe o rovnosť vo výsledkoch medzi rôznymi skupinami Peterson stavia myšlienku, že hierarchie sú prirodzené. Vždy nejaké budú existovať. Dokonca aj vo svete homárov – prirovnanie, kvôli ktorému ho kritici zosmiešňujú.

Peterson pripomína, že minulosť sa nedá zmeniť, no budúcnosť máme vo svojich rukách. Je to akýsi druh kognitívno-behaviorálnej terapie formou knihy a videí na YouTube. Generačnú neurózu predovšetkým mladých mužov má vyliečiť zmena spôsobu myslenia i správania.

Možno Peterson len modernejším jazykom hovorí, že človek má prijať svoj kríž. Nevyzýva k revolučnej zmene spoločnosti, ale k jej evolučnej postupnej premene, ktorá sa má odvíjať od individuálneho vnútorného obrátenia množstva ľudí ku konštruktívnemu a zmyslom naplnenému životu. S kritickým množstvom zmenených jednotlivcov sa zmení aj spoločnosť.  

Petersonovo hľadanie zmyslu pripomína učenie Viktora Frankla. Niet divu. Oboch spája podobný chlebíček: Peterson je psychológ, Frankl bol psychiater. Aj keď v sekcii odporúčaných kníh na jeho osobnej stránke dominujú skôr diela Carla Gustava Junga.

Okrem neho Peterson často (a v prekvapujúcich súvislostiach) cituje Friedricha Nietzscheho. No napríklad aj Alexandra Solženicyna či Fjodora Michajloviča Dostojevského.

Kritizuje obe strany

Vincent Plánka má 29 rokov a na Jordana Petersona narazil cez jeho videá na YouTube. Kúpil si aj jeho knihu Dvanásť pravidiel pre život. Keďže pracuje v oblasti justície, neželá si, aby sme zverejnili jeho skutočné meno.

„Hovoril veci, o ktorých som si už dlhšie myslel, že sú pravdivé, a tým ma oslovil,“ vysvetľuje pre Postoj. „Či už o kríze maskulinity alebo o problémoch západnej civilizácie a ako zapadajú do seba.“

Kým v anglosaskom svete sa Jordan Peterson prezentuje ako „protijed“, v prípade Slovenska hovorí Vincent Plánka o „prevencii“ určitých trendov, ktoré k nám ešte naplno nedorazili. Zatiaľ iba klopú na dvere. Mnoho iných slovenských fanúšikov Jordana Petersona ani nepozná.

„Aj keď je Peterson vnímaný ako konzervatívne kladivo na ľavicových liberálov, v skutočnosti dokáže byť kritický voči extrémom na oboch stranách,“ hovorí mladý právnik. „Zosobňuje to, o čom podľa mňa je západná civilizácia: vyváženosť práv a povinností, vyvarovanie sa extrémov a sloboda, spojená s prevzatím zodpovednosti za svoj život...“

Jordan Peterson sa narodil v roku 1962 a vyrastal vo vidieckej oblasti západnej Kanady, ktorá je akýmsi „kanadským Texasom“. Okrem práce profesora na Univerzite v Toronte pôsobil aj ako klinický psychológ.

Napriek skresľovaniu a démonizovaniu Jordana Petersona zo strany liberálnej ľavice v jeho verejných prejavoch sa usiluje o pohľad s nuansami. Možno najviac z najznámejších verejných intelektuálov youtubovského veku. Keď ho upozornia na chybu, vie si ju priznať.

Na Slovensku je takmer neznámy. No keby niekto otitulkoval jeho videoprednášky v angličtine, mnohých ľudí, ktorí inak začnú inklinovať k tlačovinám typu Zem a vek či ku kotlebovským výkladom sveta, by možno odchytil a dal im realistickejší pohľad na svet a hlavne zmysluplnejší osobný program: Pracovať na sebe, namiesto zalamovania rukami nad stavom sveta.

Peterson kritizuje totalitné tendencie tak na ľavej, ako na pravej strane ideologického spektra. Doma má zbierku sovietskeho umenia, ktoré mu má pripomínať silu totalitnej propagandy. Jeho prvá kniha Mapy zmyslu z roku 1999 sa okrem iného zamýšľala aj nad tým, prečo ľudia tak ľahko podľahnú zlu, ktoré v Petersonových očiach nepredstavuje len sovietsky gulag, ale aj nacistické koncentráky či genocída v Rwande.

„Predovšetkým, neklamte,“ píše vo svojej knihe Dvanásť pravidiel pre život. „Neklamte vo veci ničoho a nikdy. Klamanie vedie do pekla. Boli to veľké a malé lži nacistických a komunistických štátov, ktoré viedli k smrti miliónov ľudí.“

Foto – Modern Times: Camille Paglia & Jordan B Peterson/Youtube

Proti politike identity

Nedá sa mu vnútiť nálepka „krajnej pravice“. Od fašistov a starých i nových marxistov sa odlišuje tým, že žiada, aby človek bol oceňovaný ako jednotlivec, nie hodnotený cez prizmu príslušnosti k nejakej rase, pohlaviu či triede. Z tohto dôvodu kritizuje aj politiku identity, keď najmä ľavica všetko interpretuje ako dejinný konflikt „utláčaných“ a „utlačovateľských“ rodov, tried a pod.  

Problém s politikou identity podľa Petersona je, že ňou vyžadovaná rovnosť vo výsledkoch medzi skupinami sa nedá dosiahnuť bez donucovacieho aparátu, ktorý by úplne zničil slobodnú spoločnosť. Existuje totiž nekonečné množstvo skupín, do ktorých sa spoločnosť dá rozdeliť.

Rôzne programy pozitívnej diskriminácie údajne znevýhodnených skupín sú samy osebe pohnútkou, aby sa objavovali stále nové skupiny, presviedčajúce o nejakom svojom znevýhodnení a hlásiace sa o peňažné prerozdeľovanie alebo zákonné prednostné zaobchádzanie, ktoré by ono znevýhodnenie alebo historickú krivdu kompenzovalo.

Vyhovuje to akurát aktivistom za práva takej alebo onakej údajne znevýhodnenej skupiny, lebo s touto logikou môžu hru na útlak a jeho odstraňovanie hrať prakticky donekonečna. Kto na to dopláca, je jednotlivec, ktorý do žiadnej „znevýhodnenej“ kategórie nespadá. Prípadne v sebe spája všetky „privilegované“ kolektívne kategórie, aj keď môže byť hendikepovaný ako jednotlivec...

V každom prípade, je to pozoruhodný kontrast: Kanadu dnes politicky reprezentuje jej premiér Justin Trudeau, vzor uvedomelého sociálneho liberalizmu. No Kanaďan s najväčším vplyvom je Jordan Peterson. Tí dvaja by nemohli byť odlišnejší.

Nedávno obletelo svet video s Justinom Trudeauom, ako opravuje voličku, ktorá použila slovo „mankind“ (anglický výraz pre „ľudstvo“, obsahujúce slovíčko „man“, teda „muž“), a vyzýva ju, nech radšej používa rodovo neutrálny a úplne vykonštruovaný pojem „peoplekind“. Aj keď Trudeau neskôr povedal, že išlo o vtip, vzhľadom na jeho okázalé hlásenie sa k feminizmu si človek nemohol byť istý.

Naproti tomu Jordan Peterson začal získavať publicitu, keď v roku 2016 verejne odmietol takzvaný zákon C-16, ktorý mal podľa neho predpisovať Kanaďanom, aby transrodových ľudí oslovovali vymyslenými zámenami „zhe“ a „zher“, inak by mohli čeliť obvineniu z nenávistného prejavu.

Ústami Petersona: „Tieto slová sú predvojom postmodernej, radikálne ľavicovej ideológie, ktorá sa mi bridí a ktorá je podľa môjho odborného názoru desivo podobná marxistickým doktrínam, ktoré v 20. storočí zahubili prinajmenšom 100 miliónov ľudí.“

Upozorniť na kontrast medzi Trudeauom a Petersonom je dôležité. Ak si totiž napríklad Ján Čarnogurský všíma, že fenomén politickej korektnosti súvisí aj s postavením anglosaských krajín vo svete, potom treba povedať, že v týchto krajinách sa rodia aj originálne a inšpirujúce formy odporu voči tomuto fenoménu. Úspech Jordana Petersona je len jeden príklad.

Preto nad týmito krajinami netreba lámať pomyslenú geopolitickú palicu a obzerať sa na Východ. Lepšie je dať šancu stále ešte prežívajúcim civilizačným inštinktom obyvateľov západných štátov a staviť na možnosť ich kultúrneho zotavenia. Tým viac, že aj tam začína byť čoraz viac ľudí unavených ideologickými excesmi v mene progresivizmu. 

Petersonovi kritici

Populárny kanadský psychológ dostáva všelijaké módne nálepky. „Petersonova kniha má množstvo častí, ktoré  by som charakterizovala ako sexistické, lebo naturalizujú a racionalizujú patriarchálny spoločenský poriadok,“ píše feministka Kate Manne.

Britský denník The Guardian si zase kladie otázku: „Aký nebezpečný je Jordan Peterson, pravicový profesor, ktorý pichol do osieho hniezda?“ Vraj jeho odpor proti politickej korektnosti je výrazom konšpiračného myslenia.

Jeho bývalý kamarát a kolega z Torontskej univerzity, emeritný profesor psychológie Bernard Schiff, tiež pripúšťa, že Peterson môže byť nebezpečný. Podľa neho ide o „seba-štylizovaného mučeníka a seba-štylizovaného spasiteľa“, ktorý je presvedčený, že svet sa nachádza na prahu priepasti a je na ňom, aby ho vlastnoručne zachránil. 

Navyše, aj niektorí ľudia na pravici tvrdia, že jeho svojpomocné rady sú v podstate triviálne. Ako už spomenutá jedna z jeho dvanástich rád: „Hovor pravdu – alebo aspoň neklam.“

Časť kritikov vidí riziko tiež v tom, že jeho najskalnejší fanúšikovia by si okolo Jordana Petersona mohli vytvoriť niečo ako kult. Ostatne, nebol by prvý „prorok“ v dejinách, ktorého myšlienky by jeho prehnane horliví priaznivci mohli potiahnuť do oblastí, z ktorých by on osobne bol časom zhrozený.

Určite nie je správne, ak niektorí jeho fanúšikovia vypisujú nahnevané alebo dokonca výhražné e-maily verejným kritikom kanadského psychológa. Opatrnosť si zaslúži tiež Petersonovo obľúbené surfovanie naprieč vedeckými odbormi, keďže nemôže byť nevyhnutne vo všetkých expert.  

Vincent Plánka má pre viaceré námietky voči Petersonovi pochopenie. Ak má však opísať, čo si od kanadského psychológa sám zobral do života, tak je to rešpekt k normálnym nedogmatickým ľavičiarom: „Na Petersonovi som si všimol otvorenú myseľ a aj vo svojej knihe má jedno pravidlo: Každý ťa môže naučiť niečo, čo nevieš.“

Prah kresťanstva

Hoci Vincent Plánka nie je veriaci, v súvislosti s Jordanom Petersonom ako zaujímavosť uvádza, že ateistov motivuje k spochybňovaniu svojej neviery: „Jeho videá neprodukujú ľudí, ktorí sa zrazu dajú pokrstiť, ale dosť dobre ničí tézy takzvaných nových ateistov ako Richard Dawkins alebo Sam Harris.“

Peterson napríklad vo svojom videu o Biblii pripomína, že má rád filozofiu Friedricha Nietzscheho. No nevšíma si len jeho notoricky známe myšlienky a výroky („Boh je mŕtvy.“). Spomína tiež, že podľa Nietzscheho kresťanstvo, osobitne katolicizmus, mal rozhodujúci vplyv pre rozvoj vedy v Európe, keďže viedol ľudskú myseľ k tomu, aby interpretovala poznanie ako súčasť jednotného súvislého rámca.   

Peterson si tiež napríklad všíma, že v Biblii je skoro 64-tisíc krížových referencií, keď novšie verše odkazujú na niektoré staršie verše. „Je to prvá kniha s hyperlinkami,“ hovorí. Hľadieť na Bibliu ako na akúsi starovekú Wikipédiu je celkom iste zaujímavá perspektíva. Peterson je príťažlivý, lebo dokáže nadčasové pravdy pretlmočiť do moderného jazyka. A vie ich tiež uviesť do prekvapujúcich, aj keď niekedy špekulatívnych súvislostí.   

Biblické príbehy obsahujú podľa neho fenomenologickú a psychologickú pravdu. Súčasne kritizuje kreacionistov, že sa snažia Bibliu vykresľovať ako vedeckú knihu, no autori biblických textov neboli vedci a nerozmýšľali vedecky. Boli to skôr dramatici. Čo ale podľa Petersona neznamená, že tie príbehy neobsahujú pre človeka relevantnú skutočnosť...

Ak sa špeciálne do Petersonových videí o náboženstve zapozerá veriaci kresťan, až tak veľa mu nedajú. Ako veriaci totiž priamo z torty jete. Nepotrebujete zvonku chodiť okolo torty, obdivovať, aká je pekná, zamýšľať sa, že určite chutí dobre, prípadne vedecky analyzovať, ktoré receptory aktivuje čokoládová časť a ktoré šľahačka. Proste tortu jete a vychutnávate si ju.

Niektorí kresťania Jordana Petersona kritizujú pre jeho prístup k náboženstvu, podľa ktorého je viera účelná, aj keď nie nevyhnutne pravdivá vo vedeckom zmysle slova. Jeho „jungovský“ výklad biblických príbehov môže byť teologicky zavádzajúci.

Dalo by sa zhrnúť, že Peterson privádza svojich poslucháčov na samý prah viery, no tam aj končí. Na druhej strane, nevyhovára im ani, aby ten posledný krok urobili sami.

Keď si totiž človek vďaka Petersonovi uvedomí, že náboženská viera je psychologicky užitočná, nemá ďaleko k tomu, aby si položil otázku, ako sám môže pre seba z tohto prameňa čerpať. A nevyhnutne príde k odpovedi, že čerpať sa z neho dá naplno, len ak sám do viery vhupne.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo