Ofenzíva Tet: lesť, ktorá vyhnala Američanov z Vietnamu

Ofenzíva Tet: lesť, ktorá vyhnala Američanov z Vietnamu

V roku 1967 si severovietnamskí komunisti uvedomili, že ak chcú poraziť početne a materiálne omnoho lepšie zabezpečené sily na čele s USA, musia učiniť niečo nevídaného.

Európania začali objavovať Vietnam v 17. storočí, keď sem začali prichádzať prví jezuitskí misionári, zväčša francúzskeho pôvodu. Tí otvorili brány rôznym druhom obchodu. Vietnamu vládla v tom čase domáca dynastia Nguyenovcov, ale tá sa musela zaviazať, že krajina bude de facto čínskym protektorátom. V roku 1884 vypukla medzi Čínou a Francúzskom vojna o sféru vplyvu vo Vietname, ktorú vyhrali Európania. Súčasťou mierovej zmluvy bola aj klauzula, že oblasti Annam, Tonkin a Cochinchina pripadnú pod francúzsku správu. Takto sa začalo dlhé obdobie francúzskej koloniálnej správy vo Vietname.

To sa skončilo až počas 2. svetovej vojny, keď sa Francúzska republika v podstate rozpadla pod nohami nacistov a Vietnam obsadili japonské vojská. Podobne, ako to bolo v Číne či Kórei, aj vo Vietname vznikli dve hlavné sily, ktoré proti votrelcom bojovali: jednak to boli nacionalisti (ich počty však boli zanedbateľné) a potom hlavne komunisti. Komunistická organizácia Viet Minh na čele s Ho Či Minom (vzdelaným vo Francúzsku) bola podporovaná ako z USA, tak aj zo ZSSR a Číny. Viet Minh nebojoval len proti Japoncom, ale aj proti ostatkom francúzskej koloniálnej správy, ktoré teraz spadali pod vládu vo Vichy a de facto spolupracovali s Japoncami.

V roku 1945 vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku, prokomunistický štát plne nezávislý od Francúzska. Tento štát ale zaberal len severnú časť Vietnamu. Južnú časť kontrolovali západné mocnosti na čele s Francúzskom a Britániou. V roku 1946 vypukla vojna medzi Francúzskom a Severným Vietnamom. Tá sa však skončila pre Francúzov potupnou porážkou. Vietnam bol teda naďalej rozdelený na dva štáty: komunistickú Demokratickú republiku Vietnamu s hlavným mestom Hanoi a nekomunistickú Vietnamskú republiku patriacu pod koloniálnu správu Francúzska a podporovanú tiež americkou vládou. Jej hlavým mestom bol Saigon.

Začiatkom 50. rokov začalo utekať zo severného komunistického Vietnamu na juh stovky tisíc miestnych katolíkov, ktorí sa báli komunistických represálií. Tu sa do celej veci začala angažovať vláda USA, ktorá financovala rôzne spôsoby útekov zo severu hlavne po cestách a riekach. V Amerike nastalo obdobie tzv. McCarthizmu charakterizované všadeprítomným strachom z komunizmu, ktorý viedol až k paranoickému zmýšľaniu časti obyvateľstva a vlády. Američania vnímali svoju krajinu ako poslednú baštu slobodného sveta pred pomaly sa šíriacim červeným morom. Vláda prijala doktrínu „zadržiavania komunizmu“, čo znamenalo, že mohla použiť svoju silu v ktorejkoľvek ešte „slobodnej“ časti sveta, aby sa zabránilo danej oblasti padnúť do červeného náručia. Za najohrozenejšie územie sa rýchlo začala považovať práve Vietnamská republika.

Počiatočný priebeh vojny vo Vietname

Americká vláda svojim juhovietnamským spojencom najprv poskytla malé množstvo vojenských odborníkov, ktorí mali dohliadať na čo najvyššiu efektivitu juhovietnamskej armády. Počty amerických armádnych zamestnancov sa však pozvoľne zvyšovali. Bohužiaľ, Južný Vietnam sa otriasal v permanentnej politickej kríze. Prezident Ngo Dinh Diem bol medzi obyvateľstvom veľmi nepopulárnym vládcom a denne sa proti nemu protestovalo. V roku 1963 bol Diem počas štátneho prevratu zavraždený, čo vrhlo krajinu do chaosu, zatiaľ čo vláda Severného Vietnamu začala na svojho južného suseda používať tvrdý nátlak s cieľom úplne ho pohltiť. Po tom čo (zrejme) severovietnamské vojnové člny zaútočili v auguste 1964 na americkú loď USS Maddoxx v Tonkingskom zálive, sa vojna vo Vietname rozhorela naplno.

Prezident Kennedy varuje pred možnosťou, že by sa Južný Vietnam mohol stať komunistickou krajinou. Obával sa, že by sa tým v regióne spustila reťazová reakcia.

Ešte predtým nový americký prezident Lyndon Johnson vyhlásil, že musí byť použitá „sila“ a „odhodlanie“ na boj proti komunizmu, čím predstavil jasný smer nasledujúcich udalostí. Po incidente v Tonkinskom zálive začalo USA s masívnou bombardovacou kampaňou Severného Vietnamu a do konca roku 1966 sa do Južného Vietnamu presunulo takmer 300-tisíc amerických vojakov. Ich konečný počet sa odhaduje na viac ako pol milióna. Pre zaujímavosť možno dodať, že tretina Američanov vo Vietname boli muži, ktorí museli narukovať povinne, a dve tretiny sa do služby prihlásili dobrovoľne.

Americká armáda nikdy nebojovala na území Severného Vietnamu a všetky jej aktivity sa sústredili na boj proti komunistickým guerillovým skupinám (t. j. skupiny, ktoré viedli partizánsky spôsob boja) v džungliach Južného Vietnamu. Boli dva druhy komunistických guerillových skupín: jednak Vietkong – čo boli Juhovietnamci, ktorí chceli, aby sa ich krajina spojila so severom a stala sa komunistickou. Druhou skupinou boli profesionálni žoldnieri severovietnamskej Ľudovej armády.

Jedným z hlavných dôvodov, prečo USA nenapadli sever, bola stále hlboká trauma z vojny v Kórei. Tak ako Severná Kórea aj jej vietnamský náprotivok priamo susedil s Čínou. A čínski komunisti by svojim vietnamským spolusúdruhom mohli taktiež prísť na pomoc. Ďalším dôvodom bolo, že vláda demokratov vysvetľovala svojmu obyvateľstvu vojnu ako obranu Južného Vietnamu. Útokom na sever by sa už aj tak chabá verejná podpora celej záležitosti zosypala úplne.

Severovietnamské prípravy na masívnu inváziu 

Už na jar 1967 začali komunistické kliky Severného Vietnamu uvažovať o odvážnej a prekvapivej invázii juhu. V celom Vietname nastala patová situácia podobná európskej zákopovej vojne z rokov 1914 – 1918 – ani jedna sila sa príliš nemala k finálnemu útoku. Čo si Američania plne neuvedomovali, bol fakt, že Severný a Južný Vietnam boli umelo vytvorené štáty. Vietnamci, a to aj tí Južní, sa videli ako jeden národ. Severný Vietnam teda považoval USA za votrelcov, ktorých treba vyhnať z vlastnej krajiny (podobnosť s Kórejským polostrovom je viac než nápadná). Vietnamskí komunisti sa však nemohli rovnať s armádou nepriateľa. Preto sa uchýlili k lesti, ktorá vošla do dejín vojenstva.

V septembri 1967 prišiel komunistický generál Vo Nguyen Giap s taktikou popisovanou ako „priamy úder na nepriateľa v jeho najhlbšom vnútri“. Britský The Times píše: „Skôr ako bojovať v jednej nerovnej bitke začal Severný Vietnam plánovať nenápadnú infiltráciu celého Južného Vietnamu. Vo vopred stanovený moment malo dôjsť k synchronizovanému útoku na vládne budovy a vojenské základne. Na to, aby táto stratégia fungovala, bolo treba absolútne utajenie.“ Severovietnamci začali kopať tajné podzemné tunely na juh, cez ktoré prevážali mužov a zbrane. Tunely v južnej časti ústili do nenápadných domov, ktoré sa stali ohniskami komunistického nepriateľa uprostred dôležitých juhovietnamských miest. Ani americká vláda, ani CIA či juhovietnamské zložky nemali najmenšieho poňatia, čo sa im deje pod ich vlastnými nohami. Severovietnamci vystavali množstvo takýchto tunelov a najdlhší z nich, Cu Chi, nachádzajúci sa na sever od Saigonu, meral okolo 200 kilometrov.

Komunisti mali neuveriteľne presné informácie o strategických objektoch nepriateľa či pohyboch jeho vojsk. A to vďaka nevídanej špionážnej sieti, keď komunistickým špiónom na juhu mohol byť každý barman, každá miestna tanečnica či prostitútka, skrátka ktokoľvek, kto nesúhlasil s americkou prítomnosťou v Južnom Vietname. Do dňa, keď začal Severný Vietnam svoju dlho pripravovanú ofenzívu, sa podarilo na juh podzemnými tunelmi presunúť asi 80-tisíc červených bojovníkov, ktorí mali vcelku presné informácie o nepriateľovi a aj potrebnú výbavu a výstroj.

Dýka rovno do chrbta

20. januára 1968 zaútočila jedna komunistická vojenská skupina na základňu amerického námorníctva v meste Khe Sanh, ktoré sa nachádza na samom severe Južného Vietnamu. Američania do tejto oblasti ihneď stiahli nemalý počet jednotiek pozbieraný z celej krajiny. Na portály novín The New York Times sa v diskusii pod článkom o Khe Sanh ozvalo veľa veteránov. Používateľ Eddie píše: „Prvý útok na našu základňu nastal o druhej ráno, keď na nás začali páliť rakety a mínomety. Všetci vojenskí analytici sa od svojich prístrojov bežali schovať do bezpečia. Pracoval som na strednej zmene a prvá raketa minula práve našu budovu. Vybehol som von a uvidel som záblesk požiaru. Nasledujúcich niekoľko dní sme boli príliš zaneprázdnení vlastnými škodami, než aby sme sa venovali niečomu inému.“ V tomto čase to nebolo ešte jasné, ale útok na Khe Sanh bol klamný manéver, ktorý mal vojensky oslabiť jednotlivé juhovietnamské mestá a zamerať pozornosť americkej generality na jedno menej podstatné miesto.

Mohutná Ofenzíva Tet sa začala 31. januára 1968 – v deň, keď Vietnamci slávili svoj nový rok. 31. január sa považoval za akýsi „deň pokoja zbraniam“, ktorý sa vždy dodržiaval na oboch stranách. Komunistickí žoldnieri povybehovali okolo pol tretej ráno zo svojich skrýš na ulice asi stovky juhovietnamských miest a začali strieľať po každom, na koho natrafili. Prekvapení, neraz podnapití civilisti sa nemali ako brániť. Komunisti v priebehu niekoľkých hodín obsadili centrá miest a zaútočili na väčšinu najdôležitejších administratívnych budov vrátane veľvyslanectva USA či Británie.

Americký vojnový korešpondent Peter Arnett po rokoch spomína: „Ten zvuk som počul už predtým, na bojisku. Rev ťažkých guľometov, streľba, ktorá akoby vychádzala z neďalekých ulíc... otvoril som zo svojho apartmánu okno a videl som, ako z džunglí dorazila vojna rovno do Saigonu. Červené stopy po strelách križovali oblohu a bojovníci pobehovali po hlavnom meste Vietnamu rovno pred americkou ambasádou. Keď sa zem triasla od dopadajúcich granátov, zobudil som svoju manželku Ninu, svoje deti Elsu a Andrewa, ako aj našu slúžku, a schoval som ich do kúpeľne, o ktorej som si myslel, že môže byť bezpečnejšia ako ostatok malého bytu. Vytočil som Associated Press a môj šéf Robert Tuckmann mi do slúchadla ihneď povedal: ,Oni ostreľujú mesto, pre Kristove rany!‘“

Vietcong tiež v Saigone zaútočil na budovu najvyššieho armádneho veliteľstva vo Vietname, námorné základne či dve policajné stanice. Komunikačné linky boli v úplnom chaose, letecké linky do mesta boli zrušené. Podobne to vyzeralo vo všetkých mestách Južného Vietnamu. Ataky boli pre demokratický svet šokom, nikto, a to vrátane hlavného amerického veliteľa vo Vietname generála Williama Westmorelanda, nepredpokladal, že by Severovietnamci mohli dokázať bojovať inde ako v nepriepustnej džungli. Navyše, mnohí juhovietnamskí vojenskí a policajní činitelia boli doma na oslavách so svojimi rodinami. Ofenzíva Tet vyzerala a pôsobila spočiatku hrozivo.

Ráno sa ukázalo, že asi stovku miest po celom Južnom Vietname ovládajú komunistické guerillové skupiny Vietcongu a severovietnamskej Ľudovej armády. Tie sa dopustili množstva masakrov na civilnom obyvateľstve. Zvlášť mali na muške dve skupiny ľudí: úradníkov juhovietnamských miest a vlády a potom predstaviteľov najmä katolíckej cirkvi. The Washington Post: „Svedkovia uvádzajú, že po tom čo Severovietnamci vstúpili do mesta Hue, prinútili mnohých jeho obyvateľov pochodovať so zviazanými rukami prázdnymi ulicami. Takto viedli amerických diplomatov a poradcov, španielskeho jezuitu, nemeckého doktora a dvoch francúzskych benediktínskych mníchov – jeden z nich bol zastrelený ranou do hlavy, keď kľačal.“ Len v meste Hue postrieľali červení na päťtisíc ľudí, ktorých potom nahádzali do masových hrobov. Nešetrili ani deti či úplné nemluvňatá. Komunistická propaganda sa však bránila tvrdením, že mnohí z týchto ľudí zahynuli počas pouličných bojov a neboli teda usmrtení zámerne. Toto tvrdenie je, ako sa zdá, pravdivé len sčasti.

Vojenská porážka a nečakané politické víťazstvo

Americké jednotky sa spamätali pomerne rýchlo. Hoci komunisti útočili aj na ich základne, červeným sa nepodarilo dobyť ani jednu a zakaždým sa museli s ťažkými stratami stiahnuť. Americkí vojaci teda začali postupne bojovať o jednotlivé domy, ulice a mestá. Ich prevaha bola prekvapivo veľká: počty uvádzajú asi len 3 000 zranených a zabitých Američanov a príslušníkov juhovietnamskej armády proti 40 000 padlým komunistom. Porážka Vietkongu a Vietnamskej ľudovej armády bola totálna. Jednotlivé ich žoldnierske skupiny rozlezené po celom Južnom Vietname nemali spolu v podstate žiaden kontakt. Každé juhovietnamské mesto sa stalo malým Stalingradom s tým rozdielom, že tentoraz uviazli v kotle obkľúčenia tí s červenou hviezdou na čiapkach. Všetky tieto miniarmády boli za niekoľko týždňov úplne rozprášené. Z vojenského hľadiska utŕžili Vietkong a Severovietnamci drvivú porážku.

Veci však, ako to zväčša v živote chodí, boli oveľa komplikovanejšie a komplexnejšie. Barry Zorthian, bývalý vysoký dôstojník pre styk z verejnosťou, píše: „Šok z ofenzívy Tet bol enormný. Predná strana Washington Postu niesla fotku americkej ambasády – symbolu všetkého –, ktorá síce nebola dobytá, ale bola silno poškodená. A telá mŕtvych ľudí všade naokolo. Vo Washingtone to spôsobilo hlbokú traumu.“ Americké médiá doslova šaleli. Televízia každý deň prinášala živé niekoľkohodinové vstupy priamo z Vietnamu naplnené obrázkami zohavených tiel, krívajúcich vojakov, obandážovaných civilistov. Vyzeralo to tak, akoby vojenská katastrofa postihla Ameriku. Už aj prezident Johnson strácal trpezlivosť. Povedal: „Noviny klamú ako dáky opitý námorník... ako môžeme vyhrať a prežiť ako národ, keď musíme neustále doma bojovať proti lživým médiám? Neverím, že komunisti vyhrali. A nemyslím si, že tomu môže veriť niekto iný okrem poondiatych komunistov!“

Americká rodina sleduje spravodajstvo z Vietnamu.

Ďalšou negatívnou vecou bolo, že Američania nevedeli ako ďalej. Do Severného Vietnamu vstupovať nechceli, v Južnom už boli štyri únavné roky. Ich vietnamská anabáza pritom nikdy nemala byť dlhodobá, ako to bolo v Európe, Kórei či Japonsku. Protest striedal protest a nálada v USA bola natoľko zlá, že sa Johnson rozhodol nekandidovať na svoje druhé obdobie ako prezident Spojených štátov. Za demokratickú stranu šiel do súboja namiesto neho jeho dovtedajší viceprezident Hubert Humphrey. Ani to nepomohlo. Voľby v novembri 1968 vyhral s veľkým odstupom republikán Richard Nixon. Hlavným dôvodom jeho zvolenia bol sľub, že konečne ukončí americkú prítomnosť vo Vietname.

Koniec ako z nepodarenej frašky

Ukončiť takýto zložitý konflikt však vôbec nebolo jednoduché. Nixon musel plynule nadväzovať na svojich predchodcov Kennedyho a Johnsona. Demokratické sily v regióne začala stíhať pohroma za pohromou. Nixon poslal vojakov do Kambodže, ktorá bola akýmsi útočiskom vietnamských komunistov, čo verejnosť rozzúrilo ešte viac. USA tiež začali masívne bombardovanie Kambodže a Severného Vietnamu, čo malo „zvýšiť tlak na komunistov, aby sa bojov vzdali čo najrýchlejšie“. Navyše, vo Washingtone prepukol škandál s názvom The Pentagon Papers, ktorý napríklad odhalil, že americká vláda bez vedomia verejnosti poslala svojich žoldnierov ešte aj do Laosu, že v juhovietnamskom štátnom prevrate z roku 1963, keď bol zavraždený prezident Ngo Dinh Diem, zohrávali USA aktívnu rolu a že každý z amerických prezidentov od Trumana po Johnsona mal za nechtami poriadnu špinu.

Avšak pomalé sťahovanie amerických pozemných jednotiek z Vietnamu sa skutočne začalo. Nixon hovoril o „vietnamizácii vojny“, stručne povedané, aby si Juhovietnamci nejako so svojou obranou poradili sami. Severovietnamci to využili a podnikli útok na juh, ten ale dopadol fiaskom. V januári 1973 podpísali zástupcovia USA a Severného Vietnamu v Paríži zmluvu o prímerí. Vietkong ale stále kde-tu znenazdania zaútočil, roznášal chaos, paniku a nepokoj. Amerika o Južný Vietnam postupne úplne stratila záujem, zmietala sa vo vlastných problémoch – afére Watergate, po ktorej Richard Nixon abdikoval.

10. marca 1975 začal Severný Vietnam svoju finálnu ofenzívu juhu. Armáda juhu sa zosypala nečakane rýchlo, už v apríli padlo hlavné mesto Saigon. Prezident Južného Vietnamu Nguyen Van Thieu vystúpil v televízii, kde oznámil svoju rezignáciu. Dodal: „Spojené Štáty nedodržali svoj sľub, že nám pomôžu brániť našu slobodu. Pritom tu sami stratili 50-tisíc mužov... Spojené Štáty nedodržali svoj sľub. Je to také nehumánne, také hlúpe, také nezodpovedné. Utiekli a nechali nás v tom samých.“

Vietnam sa teda dočkal svojho „zjednotenia“. Ale pod komunistickou diktatúrou a so všetkými represáliami a zlom, čo k nej patrili. O nechválne povestných komunistických pracovných táboroch sa v krajine šepkalo ešte v polovici 90. rokov. Bol to v skutku tragický koniec nešťastnej Vietnamskej vojny.

Foto: Flickr.com, Wikimedia


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo