Spoločnosť 27. apríl 2018

Zoštátnené deti

Markéta Šichtařová
Markéta Šichtařová
Verejnú mienku zase raz rozdelil prípad, ktorý by dokázal vyžmýkať emócie aj zo žulovej sochy.
Verejnú mienku zase raz rozdelil prípad, ktorý by dokázal vyžmýkať emócie aj zo žulovej sochy.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Markéta Šichtařová

Zoštátnené deti

Ide o prípad dvojročného britského chlapčeka Alfieho, u ktorého sa objavila nediagnostikovaná neurologická choroba.

To, čo sa okolo Alfieho deje, je priamo kryštalická forma odpornosti.

Ponechajme bokom, nakoľko fatálny Alfieho stav je. Podľa verejne dostupných tvrdení lekárov údajne 70 percent jeho mozgovej hmoty odumrelo a jeho stav je nezvratný, môže sa len zhoršovať.

Preložené do veľmi surového jazyka na hrane únosnosti, lekári vlastne tvrdia, že to, čo z Alfieho zostalo, je už len kôpka mäsa udržiavaná niekoľko mesiacov pri živote pľúcnym ventilátorom a po tom, čo bol od ventilácie odpojený, zomrie, bez toho, aby to jeho mozog bol schopný vnímať.

Toto tvrdenie lekárov nie je nikto z nás bez poznania lekárskej dokumentácie schopný posúdiť. A aj keby sme lekársku dokumentáciu poznali, rovnako by nám to príliš nepomohlo: Spomeňme prípad geniálneho fyzika Stephana Hawkinga, ktorému bola v 21 rokoch diagnostikovaná ALS a nemal podľa lekárov žiť dlhšie než dva roky. Zomrel tento rok vo veku 76 rokov. Aj takéto zázraky sa dejú, i keď vzácne – a preto sa im hovorí zázraky.

Jediné, čo je podstatné a čo môžeme posúdiť, je, že práve k takémuto druhu zázraku sa teraz Alfieho rodičia uchýlili. A práve tak, ako im zázrak nikto nemôže zaručiť, tak im jeho možnosť nikto nemôže vyvrátiť.

Prečítajte si tiež:
Alfie stále žije, súd opäť zamietol jeho prevoz do Talianska

A predsa sa niekto taký, kto si osobuje právo súdiť, našiel – britský štát. Štát zastupovaný lekármi, štát zastupovaný súdmi. Súdy na základe kategorického vyhlásenia lekárov rozhodli – a to opakovane –, že Alfie musí byť odpojený od prístroja, ktorý ho až doteraz udržoval pri živote. Lenže Alfie aj potom stále žije. Dnes žije už štvrtý deň. Rodičia nevzdávajú svoj zápas a stále podávajú nové a nové námietky k súdom.

Chcú, aby ich dieťaťu bol opäť poskytnutý kyslík. A neustále prehrávajú. Chcú, aby mohli Alfieho presunúť do talianskej nemocnice fungujúcej pod vatikánskou jurisdikciou; Taliansko dokonca už ponúklo Alfiemu svoje občianstvo i uhradený transport, ale britský súd to zakázal. Jediné, čo rodičom bolo v posledných hodinách povolené, je odniesť si svojho synčeka z nemocnice domov, čo sa aktuálne pokúšajú zorganizovať.

Nemocnica, v ktorej je Alfie hospitalizovaný, je obkolesená zhruba piatimi stovkami pokojných demonštrantov, ktorí chcú, aby bol Alfieho život ďalej zachraňovaný, a proti demonštrantom brániacim život stoja policajti.

Sociálne siete nielen v Británii nešetria sudcov ani lekárov; a polícia sa vyhráža, že tí, ktorí na sieťach žiadajú Alfieho život, sú „monitorovaní“ a ich komentáre môžu byť vyhodnotené ako priestupok či dokonca trestný čin.

Ak chcete tvrdiť, že štátna moc sa zachovala racionálne, pretože odpojením od prístrojov vlastne chlapčekovi pomôže, zadržte. Je to trochu inak.

Azda by to všetko dávalo zmysel, keby Alfie podľa názorov lekárov trpel. Azda by sa to potom dalo chápať ako pokus o zmiernenie jeho utrpenia, o akýsi zvláštny druh eutanázie. Ale podľa všetkých dostupných informácií sa lekári domnievajú, že Alfie nič nevníma ani necíti žiadnu bolesť. Ak je to tak, potom o žiadne zmiernenie utrpenia nejde. Ba práve naopak. Pod rúškom falošnej humanity sa tak súd dopúšťa nesmierneho psychického násilia minimálne na dvoch ľuďoch – Alfieho rodičoch.

Pod rúškom falošnej humanity sa súd dopúšťa psychického násilia minimálne na dvoch ľuďoch – Alfieho rodičoch."

Azda by to dávalo zmysel, keby ďalšie udržovanie Alfieho pri živote muselo byť hradené z verejných peňazí, a štát by sa domnieval, že tieto peniaze sú len vyhodené, pretože Alfie aj tak skôr či neskôr zomrie, takže peniaze na jeho umelé udržovanie pri živote by mohli byť vynaložené účelnejšie na záchrany iných životov. Ale Alfieho rodičia ani v najmenšom netrvajú na tom, aby bol Alfie ošetrovaný z britských verejných peňazí. Ba práve naopak. To jediné, o čo sa teraz rodičia usilujú, je dostať svojho synčeka z Británie preč. Lenže rozhodnutím súdu nesmú. To nedáva zmysel.

Súdne rozhodnutie teda verejným peniazom nepomôže, Alfiemu k zmierneniu utrpenia nepomôže. Nepomôže vlastne vôbec ničomu a nikomu. Len ublíži jeho rodičom. Jediné, čo rozsudok dokázal, bolo vziať rodičom ich nádej na zázrak, ktorú si boli ochotní hradiť sami.

Taký systém, ktorý len ubližuje, ale nepomáha, je hanebný.

Presne tento systém sa ale v Európe rozmáha čím ďalej tým viac. Je to systém neslávne známy z Nórska, Británie, Švajčiarska i ďalších krajín. Rozlieza sa ako mor. A je prekvapivo schopný vliezť tým skôr, čím vyspelejšia je tá-ktorá krajina. Je to systém, ktorý sa zaklína heslom „najlepší záujem dieťaťa“.

„Jediné, čo rozsudok dokázal, bolo vziať rodičom ich nádej na zázrak, ktorú si boli ochotní hradiť sami.“

Pod týmto zaklínadlom sú deti, technicky vzaté, zoštátnené – a Alfieho prípad to ukazuje v celej svojej nahote. O deťoch, o ich žití či nežití, už nemôžu rozhodovať tí, ktorí im život dali – ich rodičia. Deti boli zoštátnené a rozhoduje o nich štát, ktorý tvrdí, že vie lepšie než rodičia, čo je v ich najlepšom záujme. Vedieť to nemôže – z princípu. Štát len pod falošným dobrodením ubližuje deťom, svojou ignoranciou privádza rodičov k šialenstvu, svojou túžbou presadzovať moc rodičov ostrakizuje.

Nájdite tri rozdiely oproti nedávnemu prípadu matky, ktorú sa ústecká nemocnica pokúšala za asistencie polície protiprávne vyhodiť od jej dieťaťa.

Toto vôbec nie je odborný spor o tom, aký vážny Alfieho stav je a či môže alebo nemôže prežiť. Toto je v skutočnosti spor medzi zákonom a etikou. Štát si zákonom privlastnil právo rozhodovať o živote, ktorý vzhľadom na okolnosti morálne nemá. Nejde tu o zachraňovanie života, ktorý dosť možno už ani nie je životom. Ide tu o zbytočné vzatie nádeje rodičom, ktorí tak nemajú možnosť si stratu syna odžiť po svojom a vyrovnať sa s ňou.

Potom sa nemôžeme čudovať, že ľudia štátu hlboko nedôverujú a už špekulujú, že Alfie je už zazmluvnený na rozobratie na súčiastky. Niežeby som tejto konšpiračnej teórii verila (ani medicínsky to vzhľadom na vyčerpanie jeho organizmu nedáva zmysel), ale je vrcholne logické, že takéto teórie vznikajú.

Ako inak si totiž majú ľudia vysvetliť, že keď si dospelá celebrita svojím vlastným riskantným lyžovaním rozfláka hlavu ako Michael Schumacher, môže byť udržiavaný pri živote roky, ale ani nie dvojročný chlapček, ktorý ochorie záhadnou chorobou, musí byť rozhodnutím štátnej moci odpojený, hoci to jediné, čo rodičia od štátu chcú, je, aby im nebránil pokúsiť sa na vlastnú päsť o jeho záchranu?

U nás sa tento ohavný systém maskovaný heslom „v najlepšom záujme dieťaťa“ ešte nestačil príliš uchytiť, nestačil sa ľuďom zažrať pod kožu. Ale ubezpečujem vás, že plazivo k nemu smerujeme. Nezdá sa vám to? Tak sa pozrite, čo za posledné štyri roky stačili vymyslieť a zrealizovať ministerstvo školstva, ministerstvo práce a sociálnych vecí a ministerstvo zdravotníctva.

Mám pre to jediné slovo – fuj.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0