Kresťanská viera Margaret Thatcherovej

Kresťanská viera Margaret Thatcherovej

Pápež Benedikt XVI. sa zdraví s bývalou britskou premiérkou Margaret Thatcherovou na konci generálnej audiencie vo Vatikáne 27. mája 2009. Muž medzi nimi je britský historik Paul Johnson. FOTO: TASR/AP.

O dôležitom rozmere, ktorý definoval život Železnej lady.

Keď pred piatimi rokmi obletela svet správa, že vo veku 87 rokov zomrela bývalá britská konzervatívna premiérka Margaret Thatcherová, svet si ju pripomínal najmä cez jej domáce ekonomické reformy a zahraničnú politiku, ktorá prispela k víťazstvu Západu v Studenej vojne. No rozrastajúca sa literatúra o Železnej lady si začala viac všímať aj iné aspekty jej života. Vrátane osobnej viery.

Základy, ktoré v nej vyformovala prísna metodistická výchova v dome jej otca, obchodníka s potravinami a laického kazateľa Alfreda Robertsa, mali možno na jej politiku väčší vplyv než diela Adama Smitha, Friedricha von Hayeka alebo Miltona Friedmana, ku ktorým sa hlásila ako k svojim myšlienkovým vzorom.

No nejde len o dosahy osobnej kresťanskej formácie na neskoršiu politiku konzervatívnej štátničky. Či vzťahy s jednotlivými cirkvami. 

Thatcherovej žitá viera sa dá skúmať aj ako príklad špecifickej metodistickej spirituality, ktorá v kresťanstve mimoriadne zdôraznila určité konkrétne prvky. Najmä vzťah k neúnavnej činorodej práci, ale tiež povinnosti kresťana voči sebe a druhým.

Záhaľka je čertova robota

„Boli sme metodisti a metodista znamená metódu,“ cituje Margaret Thatcherovú jej životopisec Charles Moore v knihe Dáma sa neotáča. Prebudenecké hnutie, ktoré sa v 18. storočí začalo v Anglikánskej cirkvi pod vplyvom Johna Wesleyho, sa po jeho smrti osamostatnilo. A v prvej polovici 20. storočia sa k nemu hlásila aj rodina Alfreda Robertsa, majiteľa obchodu s potravinami v anglickom meste Grantham, do ktorej sa v roku 1925 narodila malá Margaret.

Popri práci v predajni bol Roberts aktívny aj ako laický kazateľ v metodistickom kostole na Finkin Street, výstavnej budove v centre dnes približne 45-tisícového mesta. Rodina prísne svätila Pánov deň. Ako píše Moore: „Nedeľa bývala dňom takmer nepretržitej náboženskej aktivity.“

Najskôr nedeľná škola o desiatej ráno, potom bohoslužba o jedenástej, poobedná nedeľná škola a prípadne ešte večerná bohoslužba. „Margaret oceňovala mnohé aspekty metodizmu, niektoré si dokonca užívala,“ píše Charles Moore. „Páčila sa jej mocná kombinácia učenia Johna Wesleyho s hymnickými piesňami jeho brata Charlesa.“  

No ako píše Eliza Filbyová, autorka knihy Boh a pani Thatcherová, v roku 1993 Železná lady priznala, že toho náboženstva mohlo byť v živote jej rodiny zamladi aj menej. Nechýbalo by veľa a struna by praskla, ako sa stáva v mnohých kresťanských rodinách, kde dospievajúce deti jednoducho odmietnu nasledovať vieru príliš horlivých rodičov.

Robertsovci sa modlili pred každým jedlom i po ňom. Zdržiavali sa alkoholu a fľašu sherry doma schovávali len pre návštevy. Margaretin manžel Denis Thatcher, ktorý si vedel vychutnať dobrý pohárik, bol z abstinencie svojich svokrovcov neskôr pri každej návšteve frustrovaný.  

V rodine Robertsovcov sa poctivo udržiaval plameň, ktorý v okolitej spoločnosti pomaly začínal vyhasínať. Zachovala sa napríklad zbierka kázní Alfreda Robertsa z rokov 1941 – 45. Vyzdvihujú tradičné metodistické dôrazy, ako je dôležitosť Písma, osobný vzťah jednotlivca s Bohom a individuálne spasenie. Varoval tiež, aby sa z cirkvi nerobil diskusný klub o sociálnych problémoch pri súčasnom zanedbávaní hlásania evanjelia. Zároveň správne predpovedal, že veľkou výzvou doby pre kresťanstvo nebude už chudoba, ale nadbytok.

Metodizmus v sebe vždy spájal praktický prístup k práci s nezištnou pomocou druhým. John Wesley kedysi v jednej svojej kázni povedal: „Po tom, ako ste najskôr získali, čo sa len dalo, a ušetrili, čo sa len dalo, dávajte, koľko sa vám len dá.“

Ako komentovala Margaret Thatcherová: „Skôr než som prečítala čo i len stránku z Miltona Friedmana alebo Alana Waltersa, vedela som, že šetrnosť je cnosť, kým márnotratnosť neresťou.“

Toho sa Železná lady držala aj neskôr, pri výkone funkcie. V premiérskom vidieckom sídle Chequers napríklad nechala vypustiť bazén, ktorý bol darom od Richarda Nixona, keď zistila, že jeho vyhrievanie stojí 5-tisíc libier ročne.

No sporivosť nebola jediná cnosť, ktorú si Margaret odniesla z výchovy v detstve. Bol to tiež postoj k práci. Eliza Filbyová nazvala Margaret Thatcherovú „stelesnením protestantskej pracovnej etiky“.

Príliš dlhé leňošenie alebo pričasté svetské zábavky vyvolávali v sestrách Robertsových výčitky svedomia. Život bol pre ne o činorodej práci.

Vzorom bol opäť otec. Z dnešného pohľadu je nepochopiteľné, ako popri časovo náročnej práci v obchode a angažovaní sa v cirkvi stačil ešte zapájať sa do činnosti niekoľkých charitatívnych a verejnoprospešných organizácií vrátane krátkeho pôsobenia ako starostu Granthamu.

Nuž, ale také bolo staré dobré Anglicko. Práca, cirkev, charita a lokálna politika boli stavebnými kameňmi, z ktorých sa často skladal život angažovaného občana.

Najpobožnejší premiér od čias Gladstona

„Ako metodistka v Granthame som spoznávala zákony Božie. Ako študentka chémie v Oxforde som spoznávala zákony vedy, ktoré sa od Božích zákonov odvodzujú. Ako študentka práva som spoznala zákony ľudí,“ cituje Margaret Thatcherovú jej životopisec Charles Moore.

Praktizujúcou metodistkou zostala aj v Oxforde. Tu sa tiež začala politicky angažovať.

Margaret sa zosobášila s Denisom Thatcherom v roku 1951 v londýnskom metodistickom kostole Wesley´s Chapel, ktorý v 18. storočí nechal postaviť sám John Wesley a pri ktorom je tiež pochovaný. No krátko nato konvertovala do Anglikánskej cirkvi. Zrejme aj zo spoločenských dôvodov, keďže išlo o tradičnú etablovanú cirkev.

Vo svojich pamätiach Cesta k moci z roku 1995 o tom Thatcherová napísala: „John Wesley sám seba do smrti považoval za člena Anglikánskej cirkvi. Nemala som pocit, že by bola prekročená nejaká veľká teologická priepasť.“

Myšlienkový svet, ktorý zdedila Margaret Thatcherová po svojom otcovi Alfredovi Robertsovi, nebol len výtvorom metodistického kresťanstva. Reflektoval širšie povedomie i morálne ideály súdobých britských stredných vrstiev a zvlášť anglického malomesta. Pretavené do politického programu pomohli tieto myšlienky jej Konzervatívnej strane opakovane vyhrávať parlamentné voľby.

V britskom verejnom živote sa natoľko nenosí, aby politici dávali okázalo najavo zbožnosť, tak ako je to bežné trebárs v americkej politike. No aj keď Thatcherová o svojej viere až tak často nehovorila na verejnosti, žila ju aj počas výkonu funkcie.

„Radosť nedeľnej bohoslužby ju nikdy neopustila,“ tvrdí Eliza Filbyová. Podľa rektora kostola neďaleko Chequers, vidieckeho sídla britských premiérov, Thatcherová navštívila tamojšie bohoslužby len počas prvých dvoch rokov v úrade viackrát, než všetci predchádzajúci povojnoví ministerskí predsedovia dohromady. Na druhej strane, Denis Thatcher tamojšieho farára inštruoval, aby kázne netrvali pokiaľ možno dlhšie ako štvrť hodiny.

Hoci vyžarovala navonok silu a neústupnosť, aj Margaret Thatcherová sa v súkromí uchyľovala k modlitbe. Čerpala z nej silu, zvlášť počas ťažkých chvíľ, ako bola vojna o Falklandy v roku 1982, či po bombovom útoku IRA na konferenciu Konzervatívnej strany v Brightone v roku 1984.  

Thatcherová bola taktiež vášnivou čitateľkou. Raz u seba prijala amerického katolíckeho teológa slovenského pôvodu Michaela Novaka a ukázala mu jeho knihu Duch demokratického kapitalizmu. Bola plná poznámok a podčiarknutých viet. „Hovorila som, že vás čítam,“ usmiala sa. O Novakovi, ktorý zomrel vlani, veľmi pochvalne písala vo svojich pamätiach Roky na Downing Street i v knihe Umenie vládnuť.

No Thatcherová čítala aj čisto náboženskú literatúru. V jej súkromnej knižnici sa dali nájsť Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve od C. S. Lewisa, ale tiež zozbierané kázne Johna Wesleyho. Nový zákon dobre poznala, no v roku 1988 si predsavzala, že prečíta aj všetky knihy Starého zákona.

Michael Alison, ktorý bol premiérkin tajomník pre styk s parlamentom, jej zvykol vyhľadávať vhodné pasáže z Biblie, ktoré jej potom čítal počas spoločných ciest automobilom. Thatcherová bola podľa neho najpobožnejšou osobou v úrade ministerského predsedu od čias Williama Gladstona, liberálneho štátnika z 19. storočia.

V roku 1987 vyhlásila: „Základný dôvod, pre ktorý sme boli daní na tento svet, je, aby sme si tak zlepšili náš charakter, že budeme pripravení pre druhý svet.“

Thatcherová zostala praktizujúcou kresťankou až do konca. V posledných rokoch života sa každú nedeľu zúčastňovala na anglikánskych bohoslužbách v Kráľovskej nemocnici v Chelsea.

Čo je spoločnosť?

Eliza Filbyová si všíma, že najväčším oponentom domácich politík Thatcherovej vlád nebola v 80. rokoch Labouristická strana, ktorá sa vtedy zmietala vo vnútorných problémoch, ale anglikánski biskupi. Súviselo to s celkovým odklonom Anglikánskej cirkvi doľava v druhej polovici 20. storočia.  

Thatcherovú kritika anglikánskych biskupov trápila. V roku 1988 sa posťažovala spolupracovníkovi, že v dobe uťahovania opaskov jej vyčítali, ako ľudí robí svojou politikou chudobnými, a teraz, keď sa ekonomika pozviechala, ju obviňujú, že jej politika robí ľudí materialistickými.

Pritom to nie je tak, že by Thatcherová neverila v nutnosť pomáhať chudobnejším a slabším. Akurát tvrdila, že jednotlivci sa povinnosti osobnej solidarity s blížnymi nemôžu vzdávať odvolávaním sa na anonymnú, neadresnú a neefektívnu štátnu byrokraciu.

Svoj postoj vyložila v článku Morálny základ slobodnej spoločnosti z roku 1978. Okrem iného sa v ňom hlási k „dôležitosti vzájomnej závislosti a pravde, že jednotlivec dosahuje svoje vlastné naplnenie len cez službu druhým a Bohu“.

Thatcherovej kritici často pripomínajú výrok, že podľa nej neexistuje nič také ako spoločnosť. No ona akurát neverila v spoločnosť ako nejakú abstraktnú entitu, na ktorú sa každý odvoláva. Rovnako si nemyslela, že namiesto nej existujú len izolované ľudské atómy. Radšej hovorila o „živej štruktúre, tvorenej jednotlivcami, rodinami, obcami a dobrovoľnými združeniami“, čo je autentická konzervatívna perspektíva.

Zaujímavý bol pohľad Železnej lady na ľudí, ktorí sa hlásili ku konzervativizmu, no zostávali neveriacimi: „Myslím, že takí ľudia žijú ľahkomyseľne zo zmenšujúceho sa duchovného kapitálu našej kresťanskej kultúry. Neverím, že dokonca ani slobodná a usporiadaná spoločnosť, ktorú sa ako strana snažíme podporovať, dokáže uspokojiť najhlbšie ľudské potreby, lebo niečo také je mimo dosahu politiky.“

Katolíci

Obchod Alfreda Robertsa v Granthame stál presne oproti miestnemu katolíckemu kostolu. S jeho farárom sa priatelil, aj keď prah kostola nikdy neprekročil. Robertsove dcéry tiež mali katolícke kamarátky.

Thatcherovej životopisec Charles Moore, ktorý sám konvertoval na katolícku vieru, píše, že mladá Margaret závidela katolíckym dievčatám stužky, ktoré nosili k prvému prijímaniu: „Ak bolo metodistické dievča v období jej detstva pristihnuté so stužkou, hovorilo sa vraj: ,Prvý krok k Rímu!´“

Margaret Thatcherová sa stretla s tromi pápežmi: Pavlom VI., Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI. Za jej vlády sa odohrala vôbec prvá návšteva hlavy Katolíckej cirkvi v Spojenom kráľovstve. No keďže Ján Pavol II. prišiel do Veľkej Británie v roku 1982 počas vojny s katolíckou Argentínou o Falklandy, návšteva sa odohrala s obídením premiérky.

Počas stretnutia s Benediktom XVI. na generálnej audiencii v roku 2009, z ktorej je aj fotka k tomuto článku, Thatcherová položila veniec z bielych ruží na hrob Jána Pavla II. a kartičku s nápisom: „Človeku viery a odvahy.“

Vo Vatikáne ju sprevádzali jej katolícki priatelia Charles Moore a Paul Johnson. Pri tej príležitosti novinári z bulvárneho denníka Daily Mail špekulovali, či bývalá britská premiérka neprestúpi na katolícku vieru. Podobne ako dva roky pred tým Tony Blair.

Lady Carla Powellová, ktorá vtedy Thatcherovú hostila vo svojej rímskej vile, sa tomu len zasmiala: „Väčšia šanca je podľa mňa, že pápež Benedikt prestúpi k metodistom, ako že barónka prestúpi k Rímu.“

No aj keď pápež ani expremiérka nekonvertovali na vieru toho druhého, Thatcherová povzbudila Benedikta XVI., aby prijal pozvánku na návštevu Spojeného kráľovstva. Tá sa skutočne udiala o rok neskôr.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo