Hovoriť deťom toto nerob alebo toto rob?

Hovoriť deťom toto nerob alebo toto rob?

Foto Profimedia.sk

Sú negatívne pokyny pre deti deštrukčné? Odpovedajú naši odborníci na výchovu.

Novodobé výchovné prúdy apelujú na rodičov, aby v komunikácií s deťmi nepoužívali záporné pokyny. To znamená, že ak deti napomíname, nemali by sme sa im vraj prihovárať negatívne, teda nehovoriť dieťaťu toto nerob, ale naopak, mali by sme vyjadriť –  toto rob. Položili sme našim odborníkom na výchovu otázku, či naozaj platí, že deťom nemôžeme vyjadrovať záporné pokyny.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Nemyslím si to. Obe odpovede aj áno, aj nie sú korektné a platné, ak ich tak používame. To, čo by sme mali robiť, je obe veci situačne kombinovať. Deti sa nevedia vo svete orientovať tak ako my dospelí a potrebujú naše sprevádzanie. To spočíva aj v tom, že im hovoríme, čo nie je dobré, čo je ohrozujúce a podobne.

Dôležité však je, aby sme len pri tomto spôsobe komunikácie nezostávali. Často počujeme „ako rany z guľometu“, sekvenčne za sebou, vyjadrenia typu: „Neskáč! Nerob! Nechoď! Nemôžeš!“ a podobne. Keď sa do takejto komunikácie započúvate, až vás strasie – skúste to. Táto „zákazová“ komunikácia o vás hovorí, že veci nerobíte dobre, že sa nesprávate podľa očakávaní, ste zlý, nepodarený človek. Samý pokyn, samé nie! Toto nie potom často, prirodzene, vzbudzuje odpor, agresiu a obranu. Veď kto by chcel byť neustále komandovaný a hodnotený ako „nesprávny“? Problémom nie je povedať samotné nie, problémom je, ak zabúdame hovoriť to, aká je cesta, ktorej hovoríme áno. Teda ak hovoríme nerob to a ono – nezabudnime povedať, kedy a kde je to správanie vhodné robiť. Ak správanie nie je vhodné robiť nikdy, povedzme prečo, a ak sa dá, ponúknime dieťaťu alternatívu.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Pozitívne formulácie v reči sú určite správne. Reč súvisí s myslením, preto ak sa rodičia prihovárajú deťom pozitívne, deti uvažujú o tom, ako sa veci dajú robiť, majú robiť. Orientácia na budúcnosť je optimistická. Také prežívanie podporuje posilňovanie a odolnosť osobnosti. Rodičia sú vnímaní ako podporujúci. Vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa budujú a rozvíjajú v duchu spolupráce.

Ešte lepšie však je deti nenapomínať, ale viesť ich k tomu, aby samy pochopili správne konanie. Je, samozrejme, nutné postarať sa o bezpečie detí. Rodičia však často robia nadprácu, keď sa snažia deti uchrániť pred akýmkoľvek nepohodlím. Aby sa deti naučili postarať sa o seba, potrebujú zažiť i nepohodu či frustráciu. To ich môže viesť k prekonávaniu ťažkostí.

Keď už deti niečo vyparatia, je vhodné sa s nimi o tom rozprávať. Pýtať sa ich, čo pôvodne chceli spraviť, či dosiahli to, čo chceli, čo si myslia, že im zabránilo dosiahnuť to, čo chceli, čo by nabudúce mohli urobiť inak, kto by im mohol pomôcť a podobne. Neodporúčam dávať veľa rád, poučení, vysvetlení a inštrukcií. Ak veľa vysvetľujeme, deti prestávajú počúvať.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Tvorcom humanistickej psychológie a pedagogiky sa podaril jeden úžasný marketingový ťah – vyvolať ilúziu, teda zavádzať, že ony jediné sú ľudské, tie nie-humanistické sú „neľudské“. Medzi príťažlivé výchovné tézy rozpracované ich nadšencami a prezentované ako „absolútne pravdy“ patrí napr. „násilie vyvolá násilie“, pričom už zákaz alebo príkaz sa chápe ako forma násilia na dieťati. Nielen výskumy (v porovnaní s obdobím pred 50 rokmi masívny nárast násilnej trestnej činnosti), ale aj náš bežný život, od „ľudových“ komentárov k článkom na internete, ktoré sú plné hrubostí a oplzlostí, až po slovník akceptovaný v médiách, ukazujú, že sme na tom po 25 rokoch tzv. humanistickej výchovy vo viacerých ukazovateľoch horšie, ako sme boli predtým.

V Starom zákone máme zákazy (Nepokradneš!) i príkazy (Cti otca svojho i matku svoju...), v cestnej premávke máme zákazové i príkazové značky. Zákazy a príkazy sú súčasťou každého jazyka, sú prirodzené. Poskytujú informáciu, ktorá je jednoznačná, jasná, stručná a na nás záleží, či bude aj kultivovaná. Problém teda nie je v tom, že by sme ich nemali vôbec používať, ale v tom, aby sme ich používali s mierou. Je veľmi dôležité, aby vo vzťahu k iným nebola naša „zákazová“ informácia ponižujúca. Teda – zákaz ponižovania!

Humanistická výchova okrem potreby akceptácie dieťaťa a odmietania nadmernej direktívnosti vyžaduje aj jeho sebareguláciu a jeho rešpekt k iným. Som si istý, že v skutočne humanistickej výchove má svoje miesto nielen ÁNO, ale aj jednoznačné NIE.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo