K VECI: Dobrá vláda vládne pre spoločné dobro, nie pre záujmy vládcov

Odkedy som vstúpil do Cirkvi, často u mňa budia pozornosť dve slová z Písma: „Nebojte sa.“ Strach však vzbudzujú iné slová, tentoraz tri, ktorými sa oháňa pravica i ľavica: „Katolícke sociálne učenie.“

Toto učenie je obsiahnuté vo veľmi veľkom korpuse textov, na ktoré ja nie som žiaden expert. No ich prvotným zdrojom je Písmo.

V Starom aj v Novom Zákone je dôležitá dobročinnosť voči chudobným. Kristus hovorí bohatému mladíkovi, že ak túži po večnom živote, musí predať všetko, čo má, potom prísť a nasledovať ho. Zachej však získava spásu, už keď sa vzdá len 50 percent všetkého, čo má.

Je to argument pre vysokú progresívnu sadzbu dane? Toto prerozdeľovanie bohatstva sa nezameriava na určité percento, ale na pokánie a obrátenie srdca, vzdanie sa trblietavých vecí tohto sveta potešujúcich vlastné ego, kvôli tomu, čo je hore. 

"Ľavičiari zabúdajú, že Kristus povedal bohatým, aby dávali chudobným. Neprikázal, že sprostredkovateľom musí byť vláda."

Zdieľať

Dane na pomoc znevýhodneným, keď sa cisárovi dáva, čo mu patrí, sú núteným dávaním, aby sa splnili priority štátu. Zodpovedá im modlitba farizeja, prednesená formálne a podľa zákona. Ľavičiari zabúdajú, že Kristus povedal bohatým, aby dávali chudobným. Neprikázal, že sprostredkovateľom musí byť vláda.

Konzervatívci však musia pamätať, že katolícke sociálne učenie sa snaží zmenšovať nerovnosť, aspoň pokiaľ ide o potreby, ak už nie pokiaľ ide o túžby. Chudobní s nami budú vždy – nemali by sme požadovať absolútnu rovnosť – solidarita nám však káže ich osud zlepšiť. Vláda môže byť jedným zo spôsobov, občas jediným, ako dosiahnuť ciele, o ktorých Cirkev učí, že sú správne, keď táto vláda viac slúži občanom než sebe.

Katolícka tendencia k stredu a spoločnému dobru

Americká ľavica a pravica sa pri katolíckom sociálnom učení často nezhoduje na veľkosti a rozsahu pôsobnosti vlády s podporou daní a dlhu. Je to diskusia o prostriedkoch a ich dôsledkoch, nie o základných cieľoch. A akékoľvek prostriedky – veľké vládne programy, malé vládne inštitúcie – sa môžu stať modlami, ak si ich začneme mýliť s cieľmi, ktorým by mali slúžiť. 

Katolícka sociálna náuka je praktická. Vo všeobecnosti by vylúčila krajné pozície v tejto diskusii, na jednej strane libertarianizmus, ktorý odmieta vládu, a na druhej socializmus a komunizmus s totálnou kontrolou vlády nad všetkými zdrojmi. Stelesnením tohto praktického prístupu je pápež František, ktorý celý život prežil v priamej službe chudobným a zároveň odmietal marxistickú teológiu oslobodenia.

Táto tendencia k stredu má svoj zdroj čiastočne v Aristotelovi, ktorý, ako upozorňuje otec James V. Schall, je veľmi relevantný pre dnešnú americkú politiku a prostredníctvom sv. Tomáša Akvinského si udržuje vplyv aj v katolíckom sociálnom učení.

"Podľa Aristotela je definujúcou charakteristikou dobrého typu vlády, že vládne pre spoločné dobro, a nie pre záujmy vládcov. Pojem 'tyrania' možno všeobecnejšie aplikovať aj na akýkoľvek štát."

Zdieľať

Ak príliš zjednodušíme, Aristoteles priniesol schému možných vlád: vláda jedného, malého počtu a mnohých. Každý typ má dobrú variantu: monarchiu alebo dobrého kráľa, aristokraciu alebo malý počet dobrých a politeiu alebo mnohých, keď vládnu dobre. A sú aj zlé varianty: tyrania, oligarchia a demokracia. 

Podľa Aristotela je definujúcou charakteristikou dobrého typu vlády, na rozdiel od zvrátených foriem, že dobrá vláda vládne pre spoločné dobro, a nie pre záujmy vládcov. Pojem „tyrania“ možno všeobecnejšie aplikovať aj na akýkoľvek štát s vládou jedného, malého počtu a mnohých, keď vládnu sebecky.

Viac priestoru rodine a miestnemu spoločenstvu

Už niekoľko mesiacov prebieha v časopise First Things debata o budúcnosti liberálnej politickej filozofie, ktorú spájame s americkým politickým systémom v dobe jeho založenia. Liberálny tu neznamená ľavicový, ale v pôvodnom zmysle podporujúci práva a povinností jednotlivca a zodpovednú trhovú ekonomiku. Priniesla nám táto liberálna filozofia Zakladateľov určitú formu tyranie?

V aprílovom čísle sa Robert George z Princetonu pri svojej definícii spoločného dobra, ktoré odlišuje dobrú vládu od zlej, odvoláva na Johna Finnisa: spoločné dobro je „súbor podmienok, ktorý umožňuje členom spoločenstva dosahovať pre seba zmysluplné ciele či zmysluplne pre seba realizovať hodnoty, kvôli ktorým majú dôvod vzájomne spolupracovať v spoločenstve.“ Nie je to Aristotelova definícia, ale funguje.

Spoločné dobro bude s väčšou pravdepodobnosťou podporovať limitovaná vláda. Takáto vláda ponecháva viac priestoru rodine a miestnemu spoločenstvu, aby prevzali zodpovednosti, ktorých keď sa chopí vláda, oslabia sa občianske cnosti a urýchli sa rozklad zastupiteľskej vlády na taký druh režimu, ktorý v skutočnosti neslúži svojmu ľudu.

Rozhodnutie, či sa máme obrátiť na vládu, aby sme dosiahli dobrý cieľ, je vecou rozumných úvah, aké prostriedky zvoliť za konkrétnych okolností. Môžeme nesúhlasiť – môžeme sa hádať o poslednom rozpočtovom pláne Paula Ryana – a zároveň zostať verní katolíckemu učeniu.

Miesto spoločného dobra - štátne preozdeľovanie a boj o moc

Ťažšou otázkou je politická kultúra v dnešnej Amerike. Vieme, že víťaz posledných prezidentských volieb používal rozsiahlu vysoko sofistikovanú „analýzu údajov“ z internetu, aby presne identifikoval, aké posolstvo sa zapáči akým domácnostiam, a aby tak dostal k urnám podporovateľov na základe najužších vlastných záujmov. 

"Zdá sa, že sme svedkami 'pokroku' odmietnutia limitovanej vlády v prospech štátu, ktorý sa snaží splniť toľko potrieb a túžob, aby sa udržal pri moci."

Zdieľať

Takýto „mikro-populizmus“ sa iba minimálne stará o spoločné dobro a maximálne o moc. Prináša formu nespútanej tyranie, ktorá ignoruje spoločné dobro ako niečo odlišné od súboru preferencií jednotlivcov.

Zdá sa, že sme svedkami „pokroku” od nedokonalej zmesi vlastných záujmov a širšej perspektívy, ktorá bola samozrejmosťou počas väčšiny devätnásteho a na začiatku dvadsiateho storočia, k odmietnutiu limitovanej vlády v prospech štátu, ktorý sa snaží splniť toľko potrieb a túžob, aby sa udržal pri moci.  

Jadro katolíckeho (a tradičného protestantského) sociálneho učenia – obrátenie spoločnosti k štedrosti plynúcej z lásky k Bohu a k blížnemu – nahradilo „nútené obrátenie“ prerozdeľovania dobier štátom. 

Či už je to nevyhnutný dôsledok ideí Zakladateľov (o čom pochybujem), vážne zlyháva pri dosahovaní cieľov katolíckeho sociálneho učenia – a toto zlyhanie pravdepodobne nenapraví žiadna politická platforma. Vyžaduje si to obrátenie srdca a kultúry. 

Joseph Wood
Autor vyučuje na Institute of World Politics vo Washingtone.

Pôvodný text: Catholic Social Teaching – Without Fear, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo