Najväčší finančný experiment v dejinách stvoril novú armádu boháčov

Najväčší finančný experiment v dejinách stvoril novú armádu boháčov

Foto – Profimedia.sk

Od vypuknutia krízy došlo k výraznému zvýšeniu majetkovej nerovnosti v USA i v Európe. Môže za to najväčší finančný experiment v histórii ľudstva.

Tento rok uplynie desať rokov od pádu banky Lehman Brothers a nástupu recesie v USA i Európe vrátane Slovenska, kde kvôli nej prudko vzrástla nezamestnanosť. Mnohým však priniesla kríza šťastie. Po páde Lehman Brothers sa výrazne zvýšil počet milionárov aj objem bohatstva v rukách najbohatších ľudí. Napriek tomu, že biznisu sa v tom čase veľmi nedarilo. Ide o jeden z nečakaných dôsledkov boja proti kríze.

Čo sa dialo

Ako reakcia na krízu sa pred desiatimi rokmi zrodil najväčší finančný experiment všetkých čias – nalievanie peňazí do ekonomiky. To má viacero názvov, najčastejšie sa používa pojem kvantitatívne uvoľňovanie, v anglickej skratke QE.

Keď centrálne banky vyčerpali možnosti toho, čomu sa hovorí konvenčná menová politika, teda keď zrazili efektívne úrokové sadzby na nulu, rozhodli sa pre málo otestovanú politiku menového uvoľňovania, priameho nalievania peňazí do finančného systému. Peňazí vyrobených zo vzduchu, ako to len centrálne banky dokážu.

Hoci sa častejšie hovorí, že išlo o priame nalievanie peňazí do ekonomiky, je lepšie zostať pri tom, že išlo najmä o nalievanie zo vzduchu vyrobených peňazí do finančného systému. Za popularitu tejto myšlienky mohlo aj to, že vtedajší šéf americkej centrálnej banky Ben Bernanke sa touto témou pred krízou zaoberal ako teoretik.

Ako to robili

Na začiatku krízy, v čase najväčších turbulencií, sa QE chápalo ako krabička poslednej záchrany. Keď sa pred desiatimi rokmi po páde Lehman Brothers finančný systém zadrhol, Bernanke v snahe odvrátiť paniku z nedostatku likvidity v systéme začal hlásať, že peňazí dodá, koľko len bude treba. A na dôkaz svojho tvrdenia pristúpila k prvému kolu QE. A malo to okamžitý psychologický efekt. Pocit, že hoci je finančný systém v problémoch, stále je tu niekto, kto môže čarovať zo vzduchu, pôsobil na finančný svet upokojujúco.

Keď sa prvý požiar uhasil, na rad prišli otázky, ako rozhýbať rozbitú ekonomiku. Ako sa čo najskôr dostať z recesie, podporiť ekonomický rast a rast zamestnanosti, ktorú kríza zdecimovala. Centrálnych bankárov tiež trápilo, ako podporiť rast inflácie, ktorá podľa nich bola pod bezpečnou úrovňou.

A opäť sa ako odpoveď ponúklo tlačenie peňazí. To sa vtedy stalo pre mnohých odpoveďou na všetko zlé, čo sa v ekonomike dialo. V USA tak po prvom kole pripravili ďalšie dve, celkovo sa tak zo vzduchu do finančného systému naliali vyše tri bilióny dolárov.

Tlačenie peňazí sa pre mnohých stalo odpoveďou na všetko zlé, čo sa v ekonomike dialo. Zdieľať

Vlastné verzie QE spustili aj centrálne banky v Británii a v Eurozóne. No tie už za ne schovali aj iné záujmy, najmä v prípade eurozóny. Tlačenie peňazí v eurozóne najviac pomohlo krajinám, ktoré mali najväčšie problémy so svojím verejným dlhom. Banka totiž nalieva peniaze do ekonomiky práve cez nákup štátnych dlhopisov, pričom nadproporčne podporuje hlavne Taliansko a Francúzsko.

Efekt sa dostavil okamžite, úrokové sadzby z dlhopisov sú na rekordne nízkych úrovniach.

Neúprimnosť európskeho menového uvoľnenia, ktoré oficiálne malo podporiť rast, no v skutočnosti pomáha financovať dlhy nezodpovedných krajín, najviac hnevala Nemcov. Šéf nemeckej centrálnej banky dlho proti európskej verzii QE bojoval, prípad dokonca riešil nemecký Ústavný súd.

Vyrobení milionári

Programy menového uvoľňovania však začínali prinášať aj nezamýšľané vedľajšie efekty a jedným z nich bola pásová výroba milionárov.

Konzultačná firma S&P zverejnila minulý týždeň analýzu, ako menové uvoľnenie vo Veľkej Británii zmenilo prerozdelenie finančných aktív. Od vypuknutia krízy došlo v Británii k výraznému prerozdeleniu bohatstva uloženého v akciách medzi jednotlivými skupinami obyvateľov. Stredná a vyššia stredná trieda časť majetku stratili, bohatí ľudia, zvlášť najbohatšie jedno percento, výrazne zarobili.

Pred krízou vlastnilo najbohatšie percento približne tretinu majetku umiestneného na akciových trhoch, po pár rokoch od vypuknutia krízy sa ich podiel na stále bohatšom akciovom trhu zvýšil na viac ako polovicu.

Ktorá príjmová skupina získala a ktorá stratila počas krízy. Podiel jednotlivých skupín na majetku investovanom v akciových trhoch vo Veľkej Británii. Prameň: S&P.

„Nekonvenčné opatrenia priniesli nezamýšľané dôsledky, z nášho pohľadu jedným z bočných efektov bolo prehĺbenie príjmovej a majetkovej nerovnosti medzi bohatými a chudobnými skupinami v spoločnosti,“ píšu analytici S&P.

Ešte silnejšie je možné vnímať tento efekt efekt v USA. Tamojšia burza vďaka menovému uvoľneniu vzrástla počas tejto operácie o viac ako sto percent, čo je vzhľadom na problémy, akým ekonomika čelila, ohromujúce. V iných bohatých krajinách, napríklad Kanade, ktorej sa ekonomicky darilo počas krízy, takmer navlas rovnako ako USA, no kde sa kvantitatívnemu uvoľňovaniu vyhli, je dnes hodnota burzy na podobných úrovniach, ako bola pred krízou.

Americké akciové trhy od krízy v 2008 prudko vzrástli, najmä vďaka zdrojom z kvantitatívneho uvoľňovania. Profitovali tí, ktorí si mohli dovoliť investovať na burze. Graf znázorňuje vývoj indexu Dow Jones.

Z rastu burzy tak najviac profitovali tí, ktorí tam mali najviac nainvestované už predtým alebo mohli zainvestovať, keď sa ukázalo, že boj proti kríze vyženie akciové trhy do výšav. Teda tí, ktorí boli bohatí už predtým. A burza sa im odmenila rastom ich bohatstva.

Koncom minulého roka zverejnil profesor Edward Wollf z New York University štúdiu, ako veľmi v USA vzrástol počet milionárov. Ako ukazuje hlavný záver, ešte nikdy ich nepribúdalo tak veľa ako od vypuknutia krízy – a začiatku menového uvoľňovania, ktoré podporilo rast cien akcií. Najrýchlejšie pritom rástol počet milionárov s majetkom nad desať miliónov dolárov.

Počet milionárov od vypuknutia krízy v USA prudko vzrástol. Prameň: Edward Wollf, New York University, 2017

Niečo podobné sa udialo aj v eurozóne. Objem peňazí, ktorý sa pustil do jej ekonomiky, dosahuje dodnes necelé dva bilióny eur. Odsledovať, koľko milionárov vďaka tomu v Európe vzniklo, je ťažšie ako v USA, spoločné štatistiky nie sú.

Keď sa však novinári pýtali prezidenta nemeckej centrálnej banky Jensa Weidmanna, ako sa stavia k tomu, že nalievanie peňazí do finančného systému prehlbuje nerovnosť, odpovedal, že veci treba vidieť v celkovom kontexte. Napríklad aj v tom, koľko pracovných miest vďaka QE vzniklo, dodal niekdajší odporca tejto politiky európskej centrálnej banky.

Stálo to za to?

Weidmanova poznámka je v tom celom kľúčová. Ak by programy QE naozaj pomáhali ekonomikám vzchopiť sa, hlavne vytvárať pracovné miesta, mohol by byť vedľajší efekt zvyšovania nerovnosti akceptovateľný.

Hodnotenia toho, či a ako QE fungovalo, sa líšia podľa toho, kto ich hodnotí. Zasahovanie centrálnej banky do ekonomiky je aj otázka svetonázoru.

My sme sa zamerali na to, ako s odstupom hodnotí program samotná americká centrálna banka. Odvtedy sa v nej veľa zmenilo, vrátane šefa, ktorý má na starosti ukončovanie tohto programu. Zásadné oficiálne hodnotenie a kvantifikáciu prínosov však dnes neponúka ani samotný Fed.

Medzi jeho ekonómami, roztrúsenými v inštitúciách Fedu po celej krajine, sa však vedie zaujímavá diskusia.

Edison Yu, analytik Fedu vo Philadelphii, vo svojej analýze tvrdí, že zatiaľ čo efekt prvého kola QE na začiatku krízy bol zrejmý, efekt druhého a tretieho kola, ktoré prišli o pár rokov neskôr, sú nejasné. Celkový dosah nalievania peňazí na rast ekonomiky sa podľa neho určiť nedá. Uvádza odhady, podľa ktorých môže byť citeľný, ale aj blízky nule.

Najprovokatívnejšia je jeho téza, že QE dokonca môže mať v niektorých oblastiach opačný efekt, ako sa čakalo. Zdieľať

No priamo z Fedu prišli aj oveľa kritickejšie hodnotenia menového uvoľňovania. Ostrejšie sa vyjadruje jeho kolega z Fedu v St. Louis (donedávna viceprezident) Stephen Williamson. Ten napísal, že nenašiel žiadnu analýzu, ktorá by jasne hovorila o tom, že medzi QE a hospodárskym rastom existuje jednoznačné prepojenie.

Williamson konštatuje, že s istotou vieme povedať, že základné predpoklady nefungovali, ako sa čakalo. „So všetkou úctou k menovému uvoľneniu, máme dosť dobrých dôvodov byť skeptickí, že to fungovalo tak, ako sa prezentovalo.“

Najprovokatívnejšia je jeho téza, že QE dokonca môže mať v niektorých oblastiach opačný efekt, ako sa čakalo. Napríklad v prípade zvyšovania inflácie, čo v čase, keď aj deflácia sa javila ako pravdepodobná. Podľa neho hoci lacné peniaze zaplavili trh, očakávania ľudí a firiem, že po ďalšom kole budú peniaze ešte dostupnejšie, mohli mať dokonca deflačný efekt.

Ako ľahko pochopiteľnú ilustráciu pre svoje tvrdenia, že QE nemalo zásadný vplyv na samotný rast, uvádza príklad s Kanadou. Kanada má veľmi podobnú štruktúru ekonomiky ako USA a čelí porovnateľným externým šokom. A na rozdiel od Británie, Eurozóny či USA nerealizovala žiadnu politiku menového uvoľnenia.

 

 

Rast HDP za posledných desať rokov v dvoch krajinách s podobnou ekonomickou štruktúrou a v jednom regióne. USA s programom kvantitatívneho uvoľňovania, Kanada bez neho.

Výsledok je, že medzi vývojom jej ekonomiky a tou americkou za posledných desať rokov prakticky nie je rozdiel. Najväčší rozdiel medzi USA a Kanadou je najmä v tom, ako sa správala ich burza. Zatiaľ čo americká prudko vzrástla, tá kanadská osciluje okolo predkrízových hodnôt.

 

Vývoj hlavného akciového indexu v Kanade, kde sa program menového uvoľňovania nerealizoval. Hlavný akciový index TSX.

Aj známi ľavicoví ekonómovia, ktorí boli spočiatku silnými zástancami QE, Nouriel Roubini a Kenneth Rogoff konštatujú, že celkové prínosy QE boli skromné. (Každý má iné zdôvodnenie. Podľa Roubiniho chýbali silné rozpočtové stimuly, podľa Rogoffa zavedenie záporných úrokových sadzieb).

Prehĺbenie nerovnosti

Desať rokov od krízy prinieslo najväčší finančný experiment všetkých čias. Viaceré jeho čiastkové efekty sa dajú dobre zmerať, napríklad ako v prvej fáze vplýval na znižovanie stresu na trhoch či ako neskôr vplýval na výnosovú krivku alebo ceny štátnych dlhopisov. No ani po vyše deviatich rokoch od jeho spustenia nie je jasné, aký bol jeho prínos pre reálnu ekonomiku, čo bol hlavný slogan, s ktorým ho centrálne banky predávali verejnosti.

Nespochybniteľné je však to, že boj s krízou prehĺbil majetkové rozdiely. Téma príjmovej a majetkovej nerovnosti sa stáva jednou z ústredných tém západnej spoločnosti. Nie je to prekvapujúce vzhľadom na to, ako dynamicky sa zvyšuje bohatstvo malej skupiny bohatých.

Prekvapujúce však môže byť konštatovanie, že kľúčový vplyv na rast nerovnosti, ktorý mnohým slúži ako dôkaz, že žijeme v dobe nespútaného kapitalizmu, mala za posledné desaťročie práve verejná regulácia.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo