Nenávisť, láska a krv

Nenávisť, láska a krv

Film o krutosti obyčajného násilia medzi susedmi na dedine.

Pred časom som si z Varšavy doniesol DVD s poľským filmom Wolyň, trvalo mi dlho, než som si ho pozrel, videl som totiž predchádzajúci film režiséra Wojciecha Smarzowského (roč. 1963) s názvom Róża (2011), Ružena, príbeh polonizovanej Nemky cez druhú svetovú vojnu a po nej, bol asi najťažším filmom, aký som kedy videl. Toľko krutosti, ale aj ľudskej nezdolnosti sa nevidí len tak, Różu by mal vidieť každý, kto chce pochopiť moderné Poľsko.

Volyň je v mnohom podobná, dotýka sa jedného z najcitlivejších miest poľských dejín, ich vzťahov s Ukrajincami. Ukrajinci mali najkrvavejšie vojny práve s Poliakmi, v krvi skončilo stáročné spolužitie odlišných národov a náboženstiev, vznešené ideály prvej Rzeczpospolitej, krvou sa zašpinilo náboženstvo, čistá hrôza. Premietanie filmu bolo v jeden moment zakázané na Ukrajine, u nás bolo, myslím, len pár projekcií.

Ústrednou postavou je mladučká a krásna Zosia (Zoša), Poľka zaľúbená do Ukrajinca Petra. Na volynskej dedine to nehrá rolu, jej staršia sestra si práve berie iného Ukrajinca. Volyň do roku 1939 patrila k Poľsku, Poliaci ju polonizovali, cítili sa byť silní. Autoritatívny otec rozhodne, že Zosia si nezoberie Petra, ale Macieja, poľského gazdu, najbohatšieho v okolí, ktorému zomrela žena, zostali dve menšie deti. Zosia vyzerá ako ich strašia sestra, stane sa ich macochou. Z atraktívneho dievčaťa sa stane utrápená žena v šatke. Pre lásku niet miesta, v tom má jej otec až prekvapivo pravdu, v ďalšom deji bude rozhodovať všetko iné, len nie láska.

Je rok 1939, Nemecko (a Slovensko) vyhlási Poľsku vojnu, Maciej je odvedený na front. Vojna je krátka, Maciej sa vráti domov, na svoju zem a statok, musí zatajiť, že je Poliak, je len dezertér, jeho druhov už povraždili Ukrajinci.

Film sa odohráva v rozmedzí rokov 1939 – 1943, ukazuje, čo prišlo s vojnou a zmenou hraníc: Ukrajinci povstali proti Poliakom, tento konflikt bol pre nich dôležitejší ako veľká vojna, keď prišli z východu boľševici, spojili sa s nimi, keď Nemci, aj s nimi. Ukrajinci si hľadajú miesto na mape, primárnym nepriateľom sú Poliaci, na volynskej dedine susedia, Ukrajinci pritom stratia to najcennejšie, čo mali.

Film v žiadnom prípade nie je protiukrajinský, obidve sestry milujú Ukrajincov, Zosia čaká s Petrom dieťa, Petro jej a Maciejovým deťom zachráni život pri odsune do Kazachstanu, poštve si tým proti sebe svoju matku, Zosia porodí u nich doma, Petra zastrelia opití Sovieti.

Nezmyselná smrť? Áno, ale nie barbarský neprehľadný chaos, všetko to násilie má svoju zvrátenú logiku, svoje politické ciele. Za dva júlové dni v roku 1943 bolo vyvraždených 99 dedín, organizovane. Systematicky boli vraždení židia (vo filme ich viacero vystupuje), po nich Poliaci. Poliaci sa začali brániť, historicky nemožno dávať na jednu úroveň ukrajinské násilie proti Poliakom a poľské proti Ukrajincom. Film ukazuje, že obetiam je to jedno, že existuje kategória, ku ktorej sa partizáni aj domobranci,  jedni aj druhí, správali rovnako: zmiešané manželstvá aj ich deti.

Zosia stratí takmer všetko. Až sa zdá, že nemôže prežiť, leží pri okraji cesty, dieťa vedľa nej. A práve to dieťa, syn Ukrajinca, jej napokon zachráni život. Film kladie niekoľko otázok, najvážnejšia sa týka zodpovednosti za to, čo v tomto období robila a nerobila ukrajinská gréckokatolícka (prípadne pravoslávna) cirkev. Vo filme vidíme kňaza, ktorý ženie bojachtivých sedliakov s vidlami a sekerami do boja. Ale aj kňaza, ktorý káže o láske k blížnemu. Už dlho túžim potom, aby som si prečítal obsiahly text, ako sa táto ťažko skúšaná cirkev správala v čase, keď bolo peklo a Ukrajina synonymami.

Druhú vec si uvedomí Slovák, Čech, Maďar, možno Nemec. Aj u nás boli etnické zločiny, čistky, kruté deportácie. Nezažili sme ale, chvalabohu, Volyň, ani odsun Maďarov, ani Nemcov nemožno – pri všetkých hrôzach – s volynským vyvražďovaním na Ukrajine porovnávať.  Film je natočený podľa poviedok Nienawiść poľského diplomata Stanislawa Srokowského a svedectiev Poliakov, ktorí ušli.

Volynská oblasť ako súčasť dnešnej Ukrajiny. Foto: wikimedia

Ernest Gellner, žid, ktorý rozumel našej časti Európy aj západu, kedysi rozlíšil, v čom je iný nacionalizmus na západe a východe Európy. V knihe Národy a nacionalizmus poukázal, ako je spojené objavenie sa nacionalizmu s priemyselnou spoločnosťou a akú rolu hral, keď bol využívaný na budovanie štátov (národov) v stanovených hraniciach - ako to bolo na Západe, a akú, keď sa stal ideológiou národa, ktorý túžil po vlastných hraniciach. Sú to závažné rozdiely. O tom, čo to znamenalo v podmienkach Ukrajiny je film Wolyň.

A o tom, aký význam má láska vo svete plnom nenávisti. Zosia a jej otec si mysleli odlišné veci, otec zdôrazňoval viac povinnosť, filmový príbeh ukázal, že je niečo silnejšie ako povinnosť, resp. čo povinnosti mudí dávať zmysel. Zosia nosí v rukách malé dieťa, od začiatku do konca je nositeľom nádeje.

Foto: YouTube



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo