Premiérovo zadné vrecko

Rozpočet krajiny, ktorý sa pravidelne schvaľuje na konci roka, sa nazýva najdôležitejší zákon roka. Zároveň je to zákon, ktorý má najhorší pomer dôležitosti k bezzubosti. Ak sa nedodrží, nikomu za to nehrozí žiadna sankcia. Aj keď je evidentné, že bolo od začiatku úmyslom ho nedodržať.

Za prahom tolerancie

Rozpočet je vždy postavený na odhadoch, preto sa toleruje, ak nakoniec všetko úplne nesadne. Predpovedať, ako sa bude vyvíjať ekonomika, koľko ľudí bude zamestnaných a platiť odvody, koľkí budú zasa na podpore, koľko detí sa narodí, aké budú ceny tovarov a služieb, ktoré štát nakúpi, koľko daní sa zaplatí, sa presne nedá.

V našom rozpočte sa však pravidelne opakuje jeden svojský paradox – hoci príjmy sú citeľne vyššie, ako sa plánovalo, deficit je napokon horší, ako sa plánovalo. Pretože vláda sa sama nedrží toho, čo si schválila.

No to nie je jediná vec, ktorá rozpočet pripodobňuje k trhaciemu kalendáru. Robert Fico sa na špecifikách slovenského rozpočtu verejných financií podpísal ešte aj ináč. Vytvoril si v ňom niečo ako podvojný systém alebo oddelenú peňaženku.

V rozpočte sa vždy nechávala malá rezerva pre nečakané udalosti, krízové situácie či nečakané súdy, alebo vyššie odvody do EÚ, ktoré by štát musel neplánovane zaplatiť. Táto rezerva tvorila podľa zákona jedno percento rozpočtovaných výdavkov štátneho rozpočtu. Prepočítané na peniaze, za vlády Ivety Radičovej to vychádzalo okolo 130 miliónov eur. A potom prišiel nápad urobiť z toho tajný trezor pre vládu.

Kreatívne

Keď po Radičovej vláde nastúpila vláda Roberta Fica, premiér okamžite využil skrytý potenciál tejto „bokovky“. Už rok po nástupe do vlády si ho nechal v rozpočte zvýšiť vyše trojnásobne a v predvolebný rok 2015 si takto ponechal bokom až päťnásobok toho, s čím rátal zákon. V predvolebnom roku 2019 si takto plánuje odložiť až trištvrte miliardy eur.

Z pôvodného jedného percenta odkladaného na rezervu sa zrazu stalo šesť percent. Aby sa to lepšie porovnalo, ide o viac peňazí, než má k dispozícii pre svoje ministerstvá polovica ministrov. Inak povedané, na neurčité výdavky si premiér necháva toľko peňazí, že by z toho mohol prevádzkovať celé jedno priemerné ministerstvo. Na rozdiel od ministerstiev, ktoré majú v rozpočte určené, ako peniaze použiť, parlament im to musí schváliť a poslanci sa na to môžu pýtať, ak sa im niečo nepozdáva, o tejto rezerve to neplatí.

Ako sa tieto peniaze minú, nie je vopred jasné. Je to len na premiérovi (resp. vláde). No a spätný pohľad hovorí, že tieto peniaze, určené na mimoriadne situácie, sa využívajú naozaj rozlične.

Napríklad na veľké nákupy hardvéru a softvéru za desiatky miliónov. Za desiatky miliónov sa takto tiež pred dvomi rokmi zadotovali granty na ministerstve školstva, ďalšie išli na vedenie Finančného riaditeľstva, aby mohli „stabilizovať personál“. Pred voľbami sa z nich vyplácali odmeny v rezorte Roberta Kaliňáka alebo si z nich niekoľko miliónov Robert Fico previedol do rozpočtu Úradu vlády, aby ich potom rozdával v regiónoch – predovšetkým starostom Smeru. Rozdávalo sa aj nemocniciam.

Hoci premiér nemá pod sebou žiadny konkrétny rezort, vytvoril si systém, v ktorom má k dispozícii väčší rozpočet ako polovica jeho ministrov. Na rozdiel od nich, ktorí musia takmer všetky peniaze použiť na bežný chod rezortu, on si s nimi môže robiť, čo chce. Môže pomôcť ministerstvu, ktoré má problém, alebo ministrovi, ktorého má najradšej, či môže si za to robiť volebnú kampaň.

Aj toto všetko robí.