Kňazi v službách komunistov

Kňazi v službách komunistov

Jozef Lukačovič (uprostred) počas takzvanej Mierovej púte v Mariánke v roku 1950. Foto: Archív TASR

Príbehy dvoch slovenských kňazov, ktorí prešli na druhú stranu.

Najznámejším prípadom kňaza, ktorý kolaboroval s komunistickým režimom, je celkom určite Josef Plojhar. Rímskokatolícky kňaz z Českých Budějovíc, po prevrate v roku 1948 predseda spacifikovanej Československej strany lidovej a v rokoch 1948 až 1968 československý minister zdravotníctva. Do dejín vošiel najmä tým, že počas jeho pôsobenia vypracovalo ministerstvo zákon, ktorý povolil interrupcie.

Plojhar však nebol jediným kňazom, ktorý sa politicky exponoval v službách ateistického režimu a tento jav sa netýkal iba českých krajov. Hoci väčšina slovenských kňazov sa k režimu stavala odmietavo, našli sa aj takí, ktorí vysokými politickými postami v jeho službách nepohrdli. K najznámejším patria Alexander Horák a Jozef Lukačovič.

Ambiciózny zberateľ funkcií

Horák sa narodil v roku 1911 v Haliči, pri Lučenci a študoval v seminári v Rožňave. Tu bol aj vysvätený za kňaza. Po niekoľkých krátkych kaplánskych zastávkach ho v roku 1940 jeho nadriadený, rožňavský biskup Bubnič vyslal do Maďarska, kde sa stal správcom Spolku svätého Vojtecha. V prostredí maďarských Slovákov bol verejne aktívny. Redigoval časopisy Sloboda a Duchovný pastier. Kvôli týmto svojim aktivitám sa dostal do sporu s ostrihomským arcibiskupom Józsefom Mindszentym. Kameňom úrazu sa stala Horákova agitácia medzi dolnozemskými Slovákmi, ktorých nabádal k presídleniu na Slovensko.

Po prevrate v roku 1948 sa Horák vrátil do Československa a pokračoval v práci v Spolku svätého Vojtecha. Bol však ambiciózny a táto kariéra sa mu málila. Komunisti sa snažili vplyv cirkvi oslabiť aj tým, že sa ju pokúšali rozkladať zvnútra. Pre túto taktiku potrebovali spojencov aj v radoch katolíckych kňazov. Preto niektorým z nich pred voľbami v roku 1948 ponúkli miesta na takzvanej jednotnej kandidátke Národného frontu.

Alexander Horák.

Kňazi však mali politickú činnosť svojimi ordinármi zakázanú. Horák túto skutočnosť nerešpektoval a po voľbách dokonca prijal funkciu povereníka pôšt v Zbore povereníkov na čele s Gustávom Husákom. Tento orgán vznikol na základe Košického vládneho programu a do roku 1960 fungoval ako slovenská vláda, aj keď s obmedzenými právomocami. Rožňavský biskup Róbert Pobožný Horáka okamžite vyzval, aby kreslo odmietol, a keď to odmietol urobiť, suspendoval ho.

Jeho podriadený sa však už definitívne rozhodol prejsť na druhý breh. V 50. rokoch sa aktívne zapojil do Katolíckej akcie, ktorá mala byť akýmsi hnutím pokrokových katolíkov, s cieľom rozkladať cirkev zvnútra a odstaviť „reakčných“ biskupov. Zorganizoval tiež vytvorenie takzvaného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva a stal sa predsedom jeho Slovenského výboru. Túto svoju činnosť sa Horák snažil podoprieť aj teologicky a napísal niekoľko brožúrok, v ktorých obhajoval spojenie kresťanstva a socializmu.

Pokračoval tiež v zbieraní politických funkcií. Do roku 1960 bol postupne povereníkom pôšt, spojov a hospodárstva. Keď tento orgán zanikol, stal sa predsedom Slovenského výboru Československého červeného kríža. Angažoval sa tiež pri vzniku Združenia katolíckeho duchovenstva – Pacem in Terris. Až do roku 1971 bol poslancom Federálneho zhromaždenia. Po odchode do dôchodku Horák pôsobil ako profesor na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave a ako farár v bratislavskom Čuňove. Zomrel v roku 1994.

Historik Ján Pešek vo svojej štúdii o Horákovi spomína aj skutočnosť, ako sa ešte v 70. rokoch Ústredný výbor KSS zaoberal problémom jeho dôchodku. Komunistickým pohlavárom sa zdal príliš nízky a rozhodli sa ho preto zdvojnásobiť. Okrem iného to zdôvodnili aj tým, že sa stará o výchovu svojich dvoch študujúcich dcér.

Agrárnik, demokrat, kolaborant komunistov

Príbeh Jozefa Lukačoviča sa od toho Horákovho vo viacerých veciach líši. Okrem čistého karierizmu je v ňom oveľa prítomnejší politický rozmer. A to ako zmysel istej politickej konzistentnosti, tak aj politickej zrady.

Lukačovič sa narodil v roku 1902 v Trnave, kde aj začal teologické štúdiá, v ktorých neskôr pokračoval vo Viedni. Po vysvätení za kňaza v roku 1925 pôsobil ako kaplán v Topoľčanoch, Komárne a Bratislave – Novom Meste. Neskôr odišiel z pastorácie a začal sa venovať pedagogickej činnosti a politike.

Na rozdiel od mnohých svojich kňazských súputníkov, ktorí uprednostňovali ľudákov, sa však angažoval v agrárnej strane. Spoluzakladal slovenský katolícky skauting a nejaký čas stál na jeho čele. Podľa historika Bohuslava Hlavu sa mu dokonca pripisuje autorstvo pozdravu „Na stráž!“, ktorý bol pôvodne pozdravom katolíckych skautov.

K HSĽS bol však kritický a v roku 1938 po jednej ľudáckej demonštrácii vyhlásil: „Keby ľudáci ešte raz usporiadali takú manifestáciu, akú mali v nedeľu, tak by sme proti nim postavili guľomety a všetko by sme vystrieľali.“ Za svoje politické aktivity bol Lukačovič často kritizovaný denníkom Slovák. Pravdepodobne z tohto dôvodu bol v roku 1939 prepustený zo služieb ministerstva školstva.

 Rok 1950. Josef Plojhar (vpravo) na stretnutí s poľským ministrom zdravotníctva Tadeuszom Michejdom.

Po vzniku samostatného slovenského štátu sa Lukačovič po boku Lichnera a Ursínyho zapojil do odboja. V roku 1941 bol zatknutý a krátko väznený v Ilave. Po prepustení, na základe intervencie jeho rodiny u prezidenta Tisa, sa mohol vrátiť do pastorácie, ale až do oslobodenia zostal pod policajným dozorom.

Po vojne sa však opäť začal politicky angažovať. Stal sa členom vedenia Demokratickej strany (DS) a po voľbách v roku 1946, ktoré táto strana vyhrala, obsadil kreslo povereníka pôšt a informácií.

V tom čase však už slovenskí komunisti na čele s Husákom začali uskutočňovať svoj plán rozbitia DS. Na dosiahnutie tohto cieľa použili niektorých politikov DS. Patril k nim aj Lukačovič, ktorý zradil svojich spolubojovníkov z občianskeho odboja a začal ísť po ruke komunistom. Aktívne sa podieľal na vzniku bábkovej Strany slovenskej obrody a stal sa jej podpredsedom. V novom, už komunistami ovládanom Zbore povereníkov, prijal miesto povereníka techniky a v tomto orgáne na rôznych pozíciách zasadal až do roku 1960.

Podobne ako Horáka, aj Lukačoviča jeho biskup Ambróz Lazík vyzval, aby sa politického postu vzdal. Keďže odmietol, bol takisto suspendovaný. V roku 1951 však musel biskup suspendáciu pod nátlakom odvolať. Aj ďalej sa už jeho kariéra podobala tej Horákovej. Aktívne sa zapojil do Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva aj do Pacem in Terris.

Počas Pražskej jari v roku 1968 sa síce chvíľu prezentoval ako reformátor, ale po invázii vojsk Varšavskej zmluvy politicky prežil. Hoci už nie v úplne vrcholových pozíciách. Až do roku 1971 však bol poslancom Federálneho zhromaždenia a do roku 1975 členom Ústredného výboru Slovenského národného frontu.

Bol aj aktívnym publicistom a komunistický režim svojím perom až do poslednej chvíle obhajoval.

Foto: Archív TASR, Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo