Milan Hudaček: Ľavicové trendy v teologických názoroch počas komunizmu

Aktuálna spomienka na November 1989 láka nazrieť aj do náboženského myslenia aktívnych osôb z totalitných čias.

Náboženské média boli vtedy v rukách vládnej moci. Mohli sa v nich objaviť len články tých autorov, ktorí potvrdzovali revolučný režim pri každej sebe menšej príležitosti. Ich uvažovanie mohlo byť zaujímavé, keď vyúsťovalo do výziev zapojiť sa do zveľaďovania spoločenského systému. Nemálo kresťanov sa podieľalo na prosperite režimu priamo v riadiacich štruktúrach. Bolo preto potrebné počuť slová kňazov, ako teologicky moderujú dominantnú ideológiu. Biskupi, ktorí si chceli udržať univerzálny pohľad na život, neboli na to vždy použiteľní, preto boli často zo strany režimu zastrašovaní. Cirkevné oddelenia pri odboroch kultúry si strážili vybraných teológov, aby zadaný účel (najmä pre média) plnili čo najlepšie. Dosiahli tým spoločenské mantinely, v rámci ktorých bolo možné rozvíjať náboženskú činnosť a slobodu v medziach ideologických zákonov. Teologické myslenia sa z roka na rok stávalo náročnejšie, najmä pre spoločenskú objednávku revolúcie, ale aj pre potrebu vernosti depozitu viery.

Alexander Horák

Jedným z popredných kňazov exponujúcich sa vo verejnom živote po roku 1948 bol Alexander Horák (1911 – 1994). V päťdesiatych rokoch napísal zopár brožúrok, kde predstavil spojenie kresťanstva so socialistickým myslením. Popularizačne prerozprával svoje myšlienky v časopise Duchovný pastier (1950-52). Podľa marxistického návodu si všímal príčiny útlakových situácií v kapitalistickej spoločnosti, kde chudobní a slabí trpeli od bohatých a mocných. Taký stav, podľa Horáka, odkrýva v človeku „protipól lásky k Bohu, t.j. lásku k sebe“. Keď je sebaláska silnejšia, potom dochádza k „sprotiveniu sa Láske“ (Bohu). V spoločenských dejinách to prináša „situácie, v ktorých je človek človeku otrokom, keď robotník pracuje za mzdu sotva kryjúcu životné minimum“. Vrcholom útlaku je následne „tyrania“, pri ktorej už ide o hriechy v zneužívaní nábožen­ských pojmov, osôb, ustanovizní. Kvôli týmto „sprotiveniam sa Láske sú potrebné zákony, sankcie, tresty, pokánie“.

Kňaz v hľadaní si miesta v spoločnosti podľa A. Horáka pozerá na bohatú cirkevnú tradíciu. Do nej patria vojnové tradície kňazov na čele križiackych vojsk, ďalej exhortácie (povzbudenia a výzvy) Jána Kapistránskeho k útokom na pohanov, majstrovské vod­covstvo zástancu práv chudobných pred cárom, ortodoxného kňaza Gapona, revolučne bojujúcich kastílskych kňazov za slobodu proti utláčateľom, alebo príklady poľských kňazov v odboji proti Hitlerovi. Človek v útlaku a v prenasledovaniach sa stáva subjektom teológie a otvoreného boja proti útlaku.

Horákova praktická viera sa inšpiruje lektúrou starozákonných kníh Ezdráša a Nehemiáša. Božia akcia tak, ako vtedy, i teraz sa zjavuje cez angažovanie človeka pri budovaní spoločnosti pri jej obrane. „Výstavba vlasti u prorokov, ktorí jednou rukou budovali a druhou odrážali útoky nepriateľov, je aktuálna pre tento čas, keď sa ho­vorí o stavbách socializmu“. A. Horak uisťuje, že sa „nemáme ľakať toho, že sa častejšie stretávame s ateiz­mom. Skutočná alternatíva ohľadom Boha nie je medzi vierou a ateizmom, ale medzi vierou a skreslenou predstavou Boha, idololatriou. Ide o voľbu medzi Bohom a ideami, ktoré si ľudia utvárajú o Bohu, majúc pred očami hriechy tých, ktorí ho chceli na zemi reprezentovať“. Výrazom prežívanej jednoty so spoločenstvom je „spojenectvo s ľudom v boji za jeho oslobodenie“.

Alexander Horák svojim pohľadom na kňazské miesto v socialistickej spoločnosti bol v cirkevnej opozícii od uplatnenia dekrétu exkomuni­kácie v júni 1949. Pápež Pius XII. uvalil cirkevný trest na aktívnych organizátorov prorežimnej Katolíckej akcie v Česko-Slovensku, medzi ktorými bol započítaný aj on. Socialistický režim A. Horákovi ponúkol politické funkcie povereníka pôšt, spojov, miestneho hospodárstva a výstavby, ktoré aktívne viedol od roku 1948 až do 1960. Bol poslancom SNR v rokoch 1948 – 1976 a na Rímsko-katolíckej teologickej fakulte v Bratislave vyučoval pedagogiku až do roku 1990.

Teológia revolúcie v pokoncilových rokoch

Druhý vatikánsky koncil priniesol aj hľadanie myšlienok pre teológie integrálneho oslobodenia. Uvažovanie spracované v duchu sociálnych encyklík vtedajších pápežov, pod vplyvom teológov Latinskej Ameriky, ponúkol vo svojej Teológii revolúcie profesor na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Jozef Uhrin (1913 - 1983). Dynamizmus vtedajšej doby premien a revolúcií rámcovo situoval do historickej analýzy série prelomových období. Medzi prelomové obdobia započítal dobu rímskeho cisára Konštantína, dobu sťahovania národov, čas nástupov feudalizmu, kapitalizmu..., kedy v patričnej dobovej situácii (pápeži: Lev Veľký, Gregor Veľký, Sixtus IV., Július II..., cisár Karol Veľký), vedeli účinne usmerniť vonkajšiu stránku Cirkvi smerom k novšiemu spoločenskému zriadeniu. Zastával mienku, že „v zápolení ideí a ľudí o prirodzený sociálny pokrok, Cirkev nevyvoláva pôrodné bolesti, cez ktoré prichádza na svet nové a lepšie spoločenské zriadenie, ale pripomína všetkým zákon lásky a cnosti, rozvážnosti, trpezlivosti a spravodlivosti, aby bolo menej bolestí a aby ich spoločnosť mohla lepšie zniesť“. V súčasnom stave „predstavitelia Cirkvi Ján XXIII. a Pavol VI. sociálnymi dokumentmi, ako i niektorými dekrétmi Druhého vatikánskeho koncilu nabá­dajú veriacich k dialógu a k spolupráci medzi ľuďmi, bez ohľadu na ideologické, politické, rasové, náboženské, kultúrne, sociálne a iné rozdiely. Sociálna otázka sa podľa encykliky Populorum progressio stala svetovou. Neodsudzuje sa v nej ani socializmus, ani komu­nizmus ako spoločenské hnutie. Ateizmus a socializmus sa nestotožňuje a paušálne neodsudzuje“.

Opodstatnenie pre viditeľnú hranicu bipolárne rozdeleného sveta J. Uhrin vidí historicky uplatnenú už v rozhodnutiach Alexandra VI. (1492 – 1503). Pápež vedy vyriešil územný spor medzi mocnosťami Španielskom a Portugalskom navrhnutou polud­níkovou hranicou, čím zais­til svetový mier. Revolučnú ideu J. Uhrin stavia do svetla biblicko-hermeneutického citujúc knihu Kazateľ: „Všetko má svoj čas. (...) Je čas lásky a čas nenávisti. Je čas pre vojnu je čas pre mier.“ (Kaz 3,8). Revolúcia v Uhrinovom predstavení nie je obrátená proti teonómnemu poriadku. „Vykupiteľský hnev môžeme vzťahovať na všetky škodlivé naturalizmy, čo sú živnou pôdou zbabelosti. Keď takýto svätý hnev a opráv­nená nenávisť prejavia svoju silu v revolúcii a vypovedia poslušnosť or­ga­nizovanej zlobe neschopnej vládnucej triedy, vtedy možno aj zdôvodňovať revolúciu ako spoločenské dobro. Je nesprávne prirovnávať revolúciu k vzbure anjelov, alebo k neposlušnosti Adamovej, ktorou spáchal dedičný hriech“. (Duchovný pastier 42/1967).

Rok po vyjdení Uhrinovej Teológie revolúcie sa pod straníckym vedením Alexandra Dubčeka začal v ČSSR rozvíjať celospoločenský projekt socializmu s ľudskou tvárou. Na Velehrade vznikol v spolupráci českého a slovenského kléru akčný program Diela koncilovej obnovy. Vo svojom vyhlásení sa dotkol myšlienkového stavu veriacich, podľa ktorého sa „medzi veľkou časťou českých a slovenských katolíkov udržujú pomery, ktoré pomáhajú udržia­vať predstavu akéhosi katolíckeho geta, teda čohosi výlučného a zároveň podradného“. Bolo to nepríjemné avízo. Ukazovalo na stav spôsobený železnou oponou, izolo­vaním vtedajšej spoločnosti od ostatného, nekomunistického sveta.

O isté východisko sa v komplexnom teologickom nazeraní vzťahov k vlasti i k Cirkvi pokúsil profesor Rímsko-katolíckej bohosloveckej fakulty Jozef Vrablec (1914 – 2003). Jeho prednáška sa stala zároveň úvodnou rečou pri obnove združenia Pacem in terris v roku 1971 (Duchovný pastier 8/1971).


Páter Jozef Mydla SJ

Verný syn Cirkvi a vlasti

Východiskový princíp lásky k Bohu a k blížnemu autor sleduje u prvých kresťanov v pohanskom rímskom štáte ako ho aplikovali do praktického života. Do detailov ho rozpracoval sv. Pavol v Liste Rimanom, keď napísal: „Každá osoba nech je podriadená nadriadeným vrchnostiam, lebo niet vrchnosti, iba ak od Boha. Tie, ktoré jestvujú sú od Boha ustanovené. Kto sa protiví vrchnosti, Božiemu zriadeniu odporuje. (...) Dajte teda každému, čo ste mu podlžní: Komu daň tomu daň, komu mýto tomu mýto. Komu bázeň tomu bázeň. Komu česť tomu česť.“ (Rim 13,1-7).

Rímska vláda, ako ďalej J. Vrablec pokračuje, bola „pohanská a kresťania jej majú preukazovať úctu a poslušnosť.“ Kresťan, vsadený medzi dve výzvy k láske, je „invitovaný ku spolupráci na sociálnej štruktúre spoločnosti. Pavol vidí túto spoluprácu v podriadenosti a v poslušnosti. Cítime v tom silný dobový kolorit. Podstatné a záväzné je pre nás to, že Pavol nastoľuje problém pozornosti pre verejné otázky ako Boží úmysel, a potom to, že vyžaduje angažovanosť za pozemské veci ako spoluprácu na Božom úmysle. Dnes možno jeho slová o podriadenosti a poslušnosti pretlmočiť do historicky zmenených podmienok, napríklad ako výzvu k obnove demokratických práv pre ľud, alebo ako výzvu k revolučnej netrpezlivosti. Podstatná je tu Pavlova požiadavka byť pozornými k sociálnej situácii a zaangažovať sa pre riešenie spoločenských otázok. Ako sa táto výzva má splniť, to v konkrétnom čase podmieňujú okolnosti.“ Nový zákon definuje štátne zriadenie ako „nástroj Boží na vedenie k blahu (Rim 13,4), preto oproti doterajším interpretáciám Nového zákona poznačených pečaťou individualizmu, je urgentné prekročiť medze personálnej etiky a náboženstva individuálnej spásy a dostať sa ku kolektívnym perspektívam, ktoré sa vyznačujú starostlivosťou o všetkých ľudí. Práve Cirkev a jej členovia sú v štáte základnou tvorivou zložkou.“

Vrablecov príspevok mohol Cirkev vidieť v univerzálnom pohľade, ako protagonistku vývoja aj na Slovensku. Lenže ako autor nezabudol dodať: „Ako sa toto má splniť, to v konkrétnom čase podmieňujú okolnosti.“ A tieto neboli vždy priaznivé ani kamarátske k mnohým veriacim i kňazom. Napr. pátrovi Jozefovi Mydlovi po tom, čo stratil štátny súhlas pre pastoračnú službu diecézneho kňaza (1975) v Košickej diecéze, na Odbore pracovných síl mu jeho vedúci povedal: „To, že máte skončenú základnú školu, to je nič. To, že máte skončenú strednú všeobecno-vzdelávaciu školu, to je nič. To, že máte skončenú teologickú fakultu, to je nič. Ponúkame vám krompáč!“ Osem a pol roka bolo pre neho obdobím stálej neistoty s otvorenou otázkou: Čo bude ďalej? Ani pri najlepších teologických víziách sa nedalo každému garantovať ľudské právo, o akom snívala socialistická ústava.

Pochopiteľne, že keď prišiel november 1989, P. Jozef Mydla zbadal, že môže vykonať viac dobra, ak sa na verejnom zhromaždení v Košiciach prihovorí z provizórnej tribúny k niekoľko tisícovému zhromaždeniu ľudu. Ako prvý z katolíckych kňazov na východnom Slovensku vystúpil na námestí pred Univerzitnou knižnicou a pridal sa ku všetkým, ktorí sa dožadovali svojich práv a slobôd. Páter Jozef žiadal 27. novembra 1989 tieto slobody aj pre Cirkev a zdôraznil potrebu nenásilných foriem pri domáhaní sa práv. Nebola to teologicky pôsobivá prednáška, ale priama reč zrozumiteľná ľuďom v spoločenských štruktúrach od hora až dole.

Revolúcia, ktorá prišla v novembri 1989, nebola marxisticky násilná a znamenala návrat záujmu o ľudskú oso­bu, o jej ľudské práva, o jeho spoločenskú situáciu.

Milan Hudaček SJ
Autor je jezuitský kňaz.

Foto: archív autora

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo