Ak zabijeme Boha, všetko je dovolené

Profil : F. M. Dostojevskij

Na otázku: „Aká je to dobrá kniha?“ určite väčšina z nás odpovie, že taká, ktorú sme schopní prečítať na jeden dúšok. A dobrými knihami sú nesporne aj diela ruského spisovateľa Fiodora Michajloviča Dostojevského.
Heinrich Mann povedal: „Ruská literatúra 19. storočia je udalosťou nesmierneho významu a tak oslňujúcou, že my, ktorí sme si zvykli na prejavy úpadku a vratkosti, ťažko môžeme uveriť, že sme boli jej súčasníkmi... Ako sa čítal Dostojevskij, ako sa čítal Tolstoj? Čítali sa s rozochvením. Čítali sa a oči sa otvárali, aby mohli prijať všetko to bohatstvo obrazov, všetko to bohatstvo myšlienok, a ako prejav vďaky sa rinuli slzy.“ Pokúsme sa preto načrtnúť obraz autora, ktorý mal a stále má svoje významné miesto na poli svetovej literatúry. Akokoľvek sa však budeme snažiť, bude to iba pokus, pretože zmapovať Dostojevského je nad naše sily.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij sa narodil 30.októbra 1821 v šľachtickej rodine. Mohlo by sa zdať, že sa preto mal po celý život ako vo vatičke, no opak je pravdou. Jeho rodina, aj keď patriarchálne založená, nikdy neoplývala množstvom peňazí. Otec Michail Andrejevič bol skúpy despota, ktorého zabili vlastní nevoľníci. Dostojevskij teda nemal veselé detstvo a taký bol aj celý jeho život.
Roku 1837 začal študovať na vojenskej škole v Petrohrade. Oheň spisovateľa v ňom horel už v týchto skorých rokoch, preto kvôli písaniu zanechal štúdium. Veľký úspech zožala hneď jeho prvotina Biedni ľudia. Nešťastie ho však neopustilo. Po pôsobení v krúžku Belinského sa stal členom krúžku ruského revolucionára Petraševského, čo sa mu stalo osudným. Za účasť v ňom bol uväznený a odsúdený na smrť. Neskôr sa však trest smrti zmenil na štyri roky nútených prác na Sibíri. Dostojevského však nepoložila ani táto skutočnosť, ba dokázal, že zlo je aj na niečo dobré. Spomienky na roky strávené v omskej katorge zanechal v románe Zápisky z mŕtveho domu (Ikar 2003). Dielo, ktoré takmer kronikársky zachytáva pobyt na nútených prácach, vôbec nie je nudné. S neobyčajnou dávkou reality zobrazuje život trestancov, ich zvyky a povinnosti, ako aj svoje osobné dojmy z pobytu v „mŕtvom dome”.
A čo chce autor týmto románom odkázať svetu? „Trestanec dobre vie, že je trestancom, zavrhnutým človekom, a pozná svoje miesto pred veliteľom; ale nijakými vypálenými biľagmi, nijakými okovami ho neprinútiš, aby zabudol na to, že je človek. A pretože je človek, treba s ním aj po ľudsky zaobchádzať.“ Tým je povedané všetko. Hodnota človeka, čo ako úbohého či zvrhlého, je vždy nepopierateľná.
Trestanec je tiež človekom, ktorý si nadovšetko váži slobodu. Preto aj Dostojevskij závidí orlovi, ktorý sa pre chorobu ukryl do ich tábora a po uzdravení sa dostal na vytúženú slobodu. „Darmo je, sloboda. Dostal slobodu.“ Sloboda je cieľom, ktorý trestancov drží nad vodou. Bez nej by sa z nich veľmi rýchlo stali ľudské trosky. Niet predsa človeka, ktorý by nemal cieľ a neusiloval sa oň.
Aj cez túto nepríjemnú skúsenosť nás Dostojevskij učí, aby sme si vážili to, čo máme. Aby sme si vážili život, ktorý je pre nás jedinečnou príležitosťou. Okrem toho v tomto diele odhalil, čo bolo hlavným záujmom jeho tvorby, o čo mu po celý čas išlo.
Je to „niečo“, čo napriek rozdielnosti všetky jeho romány spája. To „niečo“ ho sprevádza kamkoľvek sa pohne, kamkoľvek umiestni svoje postavy, na všetkých miestach a vo všetkých dobách. To „niečo“ charakterizuje nielen jeho diela, ale aj jeho život — pretože to, čo Dostojevského postavy myslia a cítia, najprv prežil on sám.
To „niečo“ je spisovateľov neutíchajúci záujem o človeka, Božieho tvora, nenachádzajúceho seberovného medzi všetkými stvoreniami. Tvora rozumného, ale predovšetkým slobodného. Slobodný. Taký je Dostojevského človek. Človek so svedomím, ktoré mu je najväčším priaznivcom, pochlebovačom, ale súčasne najtvrdším oponentom. Človek —hľadač šťastia, hľadač najlepšieho možného sveta. Pomáha si ideológiami, ale akosi nemôže nájsť správnu cestu.
Ďalší z jeho románov, Diablom posadnutí (Ikar 2003), je tiež o hľadaní cesty, nie však o jej nájdení, preto nás ním chce Dostojevskij varovať a poučiť. Dostojevského často nazývajú prorokom svojich čias a možno najväčšiu zásluhu na tom má práve tento román. Opisuje v ňom, kam až privedie človeka cesta ideológií.
Hlavné postavy Stavrogin, Kirillov a Verchovenskij sú názornými príkladmi ako v živote nepostupovať, oni sú tými diablom posadnutými – prvý pýchou, druhý mesiánskym komplexom a tretí, stelesnenie socializmu, mocou.
Boh je mŕtvy, človek si vystačí sám. A ak náhodou jestvuje, aj tak ho človek nepotrebuje. To bolo ich mottom. Zbav sa Boha a staň sa ním sám. Človek je vládcom a nikto mu do toho nesmie hovoriť. Takto si predstavovali svet hlavní hrdinovia.
Človek môže všetko, niet hraníc pre jeho konanie – taký je Stavrogin. Človek je slobodný ako Boh, ktorý nie je, preto je bohom človek. Taký je Kirillov. A Verchovenskij? Je tu niečo vyššie ako človek. Systém. Dobro je to, čo slúži systému, zlo je to, čo mu škodí. Systém zväzuje ľudí a robí ich svojimi otrokmi. A ten systém je v jeho moci.
Zlo má veľa podôb a toto sú tri z nich. Všetky však vyvierajú z jediného – z pýchy človeka, ktorý si nechce pripustiť, že je niekto vyšší ako on a že sú pravidlá, ktoré musí dodržiavať.

Cesta náboženstva
Dostojevskij teda zanechal cestu ideológií a vydal sa iným smerom. Ktorá cesta je tá pravá? Kde hľadať odpoveď na túto otázku? V náboženstve. Podľa Dostojevského v pravom, ruskom pravosláví. To je cesta, na ktorej človek zostane človekom, kde bude svedomie priateľom človeka a na ktorej sa svet udrží
Čo bolo dôvodom, že Dostojevskij neuprednostnil iné náboženstvo, ale práve to „domáce“, pravoslávne? Jeden príbeh z jeho detstva rozpráva o tom, ako Fiodor utekal zo strachu pred vlkom, na ktorého natrafil počas svojej prechádzky. Ako tak utekal, došiel až k poľu, na ktorom pracoval muž . Ten ho začal upokojovať: „Neboj sa maličký, nedám ťa. Nech ťa Kristus ochráni!“ A potom ho ešte požehnal ruskou pôdou.
Azda žiadne úvahy by tak dobre nevysvetlili Dostojevského vzťah k ruskému náboženstvu ako tento príbeh. Dostojevskij miluje Krista, lebo ho miluje ruský človek a Dostojevskij miluje Rusko i jeho človeka. V tomto je Dostojevskij viac ako sebecký. Nechce pripustiť, žeby Boh bol iný ako ruský. Stačí sa pozrieť na postavu Šatova z diela Diablom posadnutí, kde sa ho priamo pýtajú, v akého Boha on verí — odpoveď znie: „V ruského Boha.“ Dostojevskij nemal nikoho radšej ako práve Boha Ruska. Jedine v ňom videl možnú záchranu tohto sveta a netvrdil to len tak. Precestoval totiž západnú Európu a videl, kam sa rúti so svojou vedou a pokrokom, kam až vedie túžba po peniazoch a moci. A toto nechcel pre svoje milované Rusko, preto jedinú šancu videl v pravosláví. Sväté Rusko, to bol jeho ideál a v ňom bola jeho spása.

Potrestaný zločin
Dostojevskij hľadal spásu. Našiel ju? Jeho život tomu nenasvedčoval - neradostné detstvo, odsúdenie, štyri roky na Sibíri. Ale to nebolo ani zďaleka všetko. Nesmieme zabudnúť na významnú časť ľudského života – manželstvo.
Roku 1857 sa oženil s Máriou Dmitrijevnou Isajevovou. Bolo to manželstvo z lásky, ale jeho manželka nedokázala zabudnúť na bývalého nápadníka, s ktorým naďalej udržiavala kontakt. Po istom čase začala neznášať manželovho brata Michaila, čo viedlo k ochladnutiu vzťahov medzi manželmi. Dostojevskij sa odvrátil od ženy k novej láske Apolinárii Suslovovej, čo však dlho nevydržalo. Jeho manželke, vážne chorej na suchotiny, sa zhoršil zdravotný stav a čoskoro zomrela. Vinu na jej smrti si pripisoval Dostojevskij, zrejme práve kvôli vzťahu k Suslovovej. Oženil sa však aj po druhýkrát - vzal si oveľa mladšiu Annu Grigorievnu Snitkinovú. Do jeho života vstúpila táto skromná a trpezlivá žena a zdalo sa, že konečne zažije šťastie. To sa ale nestalo. Už po svadbe odchádzajú mladomanželia do cudziny, aby ušli pred dlhmi. Tie však Dostojevského stále prenasledujú a čo je najhoršie, spisovateľ prepadol hráčskej vášni. Prehral všetky peniaze a zadĺžil sa ešte viac. S týmto problémom sa zdôveril v románe Hráč (Tatran 1977).
Poučený životom odišiel do Ženevy. Tu sa mu narodila dcéra Soňa, ktorá však po troch mesiacoch zomrela. Roku 1878 mu umrel aj trojročný syn Aľoša. Nešťastie sprevádzalo tohto génia skoro na každom kroku. Ale ani to ešte nebolo všetko – nechcenou spoločníčkou mu po celý život bola vážna choroba epilepsia. No on sa nevzdal, neupadol do malomyseľnosti, ale písal. Preto mu dnes svet môže ďakovať za majstrovské dielo, akým je nesporne jeho najznámejší román Zločin a trest (Belimex 2001).
Hlavnou postavou je Rodion Raskoľnikov, mladý chudobný študent, ktorý sa odhodlal zavraždiť starú úžerníčku. Román je o dileme svedomia — či sa dá tento skutok ospravedlniť.
Ak by sme porovnali iných vrahov s Raskoľnikovom, spýtame sa, prečo zabíjajú, prečo sa odhodlajú na takýto skutok? Ostatní vrahovia zabijú už aj kvôli malichernostiam: pre peniaze, z pomsty či pre iné maličkosti. A prečo zabil Raskoľnikov? Bol chudobný, teda kvôli peniazom? Veď bola úžerníčkou, peňazí mala dosť. Nie, kvôli nim nie. Kvôli tomu, že bola úžerníčkou a že ožobračovala druhých? Ožobračovala, ale Raskoľnikov nebol až taký hrdina. Alebo chcel dokonca iba zistiť, aký je to pocit zabiť? Nie, ani preto nie. Prečo potom?
Raskoľnikov si vytvoril teóriu o dvoch typoch ľudí: o všedných, „obyčajných“, šedom priemere, ktorý nedokáže vystúpiť zo svojej priemernosti a o výnimočných, ktorí svetu vládnu, pretože sú nositeľmi nových myšlienok. Oni dokázali vystúpiť z priemeru a postavili sa na čelo ľudského rodu. Ako príklad uvádza Raskoľnikov Napoleona. Medzi takýchto ľudí sa chcel Raskoľnikov zaradiť. Oni vykonali veľké činy a získali za to slávu, preto chcel aj on vykonať veľký skutok a odmenou mu malo byť...poklona svedomia, že taký skutok vykonal. Áno, tým skutkom bola vražda starej úžerníčky. „Nie preto som zabil, aby som pomohol matke – to je hlúposť. Nezabil som preto, aby som nadobudol prostriedky a moc a stal sa dobrodincom ľudstva! Nezmysel! Jednoducho som zabil: pre seba som zabil, pre seba jediného... Niečo iné som sa chcel vtedy dozvedieť, inšie vtedy viedlo moju ruku: chcel som sa dozvedieť, a to čím skôr, či som voš ako ostatní alebo človek!“ To bol dôvod, pre ktorý zabil starenu. To bol skutok, ktorý ho mal zaradiť k výnimočným. Podarilo sa mu to? Podarilo sa mu získať poklonu od svojho svedomia?
Nech odpovie sám Raskoľnikov: „Či som ja starkú zabil? Seba som zabil, a nie starkú!“ Takto určite neodpovedá človek s pokojným svedomím.
Svedomie je ťažký nepriateľ, preto je ťažké, ak nie až nemožné poraziť ho. Kto bojuje a myslí si, že zvíťazí, musí mať alebo neuveriteľne silnú vieru v úspech, alebo je úplný blázon. Zvíťaziť nad niečím, na čo nemožno použiť zbrane! Ako by sa to dalo dokázať? Prehováraním svedomia, že to, čo ste urobili, ste neurobili? Alebo dokonca presviedčaním svedomia, že váš skutok nemá takú hodnotu, akú má? To sa však nedá ovplyvniť. Človek (chvalabohu) nie je tvorcom hodnôt svedomia, preto mu nie je ani dané, aby mohol svedomie klamať. Otupiť ho alebo odsunúť do úzadia, to áno, ale oklamať nie. Svedomie, s ktorým človek nie je zmierený, mu je najväčším nepriateľom. Nepriateľ si niekedy potrebuje aj oddýchnuť a obnoviť sily, ale svedomie nie. Človek sa jednoducho musí zmieriť so svedomím, ak chce žiť pokojným životom.
Tak to bolo aj s Raskoľnikovom. Zo začiatku sa snažil seba presvedčiť, že vlastne neurobil nič zlého. Ale čoskoro zistil, že sa to nedá. Jedinou možnou cestou ako sa zmieriť so svedomím bolo priznanie sa na polícii. Urobil to a až potom mohol konečne pocítiť pokoj.
Celým románom sa tiahne ústredná myšlienka: Je človeku dovolené zabiť? Môže spáchať zlo, aby tým vzišlo dobro? Človek, ktorý zabije, musí niesť následky, či chce alebo nechce. Vlastné svedomie je mu trestom.

Majster psychológ
Ako to už býva u veľkých umelcov, aj u Dostojevského sa spojili rôzne maličké veci ako kamienky do nádhernej mozaiky. Realistickým objektívom zachytené motívy človek – náboženstvo – Rusko boli dokreslené hlbokým precíteným pohľadom do vnútra ľudskej duše. Azda nikto predtým sa nepodujal na takúto cestu – preskúmať dušu človeka do detailov. Prečo robí človek to, čo robí? Čo ho k tomu vedie a prečo sa nerozhodol inak? Bola to len náhoda, že tak konal? Na tieto otázky sa vybral hľadať odpovede niekto, kto toho zažil počas jedného života dosť na to, aby o tom vedel rozprávať. Niekto, kto vie, čo to je svedomie a čo z neho pre človeka vyplýva. Niekto, kto vie, že po zločine nasleduje trest; že ten, kto sa správa inak, ako je „normálne“, je idiot a že ak zabijeme Boha, všetko je dovolené.
Dostojevskij zomrel v Petrohrade 28.januára 1881.

Pavol Hrabovecký
Autor je študent Teologickej fakulty
Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Bibliografia
1846 – Biedni ľudia
1846 - Dvojník
1849 – Netočka Nezvanovová
1861 – Ponížení a urazení
1861 – 1862 – Zápisky z mŕtveho domu
1864 – Zápisky z podzemia
1866 – Zločin a trest
1866 - Hráč
1868 – Idiot
1871 – 1872 – Diablom posadnutí
1873 – 1877 – Denník spisovateľa
1879 – 1880 – Bratia Karamazovovci

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo