Svätých nezobrazujem ako figúry, čo stoja pri oltári

Svätých nezobrazujem ako figúry, čo stoja pri oltári

Oldřich Selucký (62): Foto: Pavol Rábara

Rozhovor so spisovateľom Oldřichom Seluckým, ktorý píše dobrodružné romány pre mládež s náboženskou tematikou.

Stretli sme sa v podvečer sviatku svätého Františka, ktorému venoval jeden zo svojich posledných románov. Známeho svätca sa však rozhodol predstaviť netradičným spôsobom – rytierskym románom pre mládež. Hovorí o predsudkoch ľudí ku kresťanským nakladateľstvám i o tom, či ešte deti baví čítať. Jeho knižka o svätom Pavlovi získala v Amerike ocenenie „najlepšia katolícka kniha pre deti“. Český maliar, ilustrátor, scenárista a spisovateľ Oldřich Selucký. 

Ako sa z kybernetika stane autor detských románov?

Umenie ma priťahovalo už na strednej škole. Po nej som sa skúšal dostať na umeleckú vysokú školu, no tam som mal dvere vopred zatvorené. Pochádzal som totiž z mesta, kde všetci vedeli, že chodím do kostola a miništrujem. Matematika ma bavila, no cítil som, že to nemôže byť moje životné povolanie. Už vtedy som písal, ale iba do zásuvky. Po páde komunizmu sa objavila možnosť písať scenáre pre animované filmy, neskôr dokumenty a potom som sa dostal ku knihám.

Kto vás k umeleckému zameraniu priviedol? Mali ste to v rodine?

Som z rodiny sedliakov, takže odtiaľ asi nie. No možno sa predsa len dá umelecký koreň nájsť u mojej prababičky z južnej Moravy. Bývala v dome uprostred lesa. V okresnom meste mala známeho predajcu starých kníh, ktorý pre ňu zhromažďoval literatúru. V zime, keď sa skončili poľnohospodárske práce, si sadla do izby a čítala. Keď cítila, že sa blíži jej koniec, hovorila mi: „Oldřichu, tebe nechám tieto knižky, ty máš o literatúru záujem a viem, že u teba sa im nič nestane.“

Prichádzali pri tvorbe námety aj z tohto prostredia?

Áno, ak píšem dobrodružné príbehy a mám zobraziť nejakú scénu z prírody, tak si spomínam na detské zážitky z tohto prostredia. 

Po prevrate ste začali učiť na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity, no neskôr ste sa z Prahy odsťahovali. Bolo to preto, aby sa vám lepšie písalo?

Nie, dôvodom bolo, že moja žena ochorela. Prišli sme o prvé dieťa a výsledkom bola vážna choroba. Jej rodičia mali dom na vidieku. Odišli sme tam, aby sa zotavila, čo sa, našťastie, podarilo. Tam sa nám aj narodil syn. Skončil som s učením na fakulte a zameral som sa na písanie. 

Kedy prišla myšlienka venovať sa tvorbe súvisiacej s náboženstvom?

Najprv to boli scenáre pre animované filmy, ktoré vznikali v koprodukcii s francúzskym kresťanským vysielaním. Do Prahy totiž prišiel francúzsky kňaz, ktorý po páde komunizmu pomáhal s rozvojom kresťanského vysielania. Rozhodol sa, že bude robiť animované filmy s kresťanským rozmerom. 

Raz mi dal zhodou okolností scenár vianočného príbehu pre deti, ktorý napísal niekto iný, a požiadal ma, aby som mu povedal svoj názor. Nepáčilo sa mi, že daný autor miešal v príbehu kresťanské a magické obsahy. Celé to vyzeralo ako rozprávka, a nie vianočný príbeh. Nerád však kritizujem prácu niekoho iného, a tak som si sadol a napísal som vlastný scenár vianočného príbehu. Chcel som, aby to bolo zaujímavé a autenticky kresťanské. 

Ako sa to volalo?

Cesta troch kráľov. Nakoniec ho natočili a vznikol tak môj prvý film. V Česku sa neskôr ďalšie moje filmové seriály vysielali ako večerníčky. Vo Francúzsku sa ich do televízie presadiť nepodarilo, ale vydali ich vo veľkom počte na DVD-čkach. 

Napríklad seriály o sv. Pavlovi, Troch kráľoch a príbehy predstavujúce deťom kresťanstvo, židovstvo a islam používajú tiež ako pedagogické pomôcky. Sú to 7-minútové epizódy, ktoré premietnu na začiatku hodiny, a potom sa o tom rozprávajú. Aj u nás takéto materiály existujú, no nikto ich nedokáže použiť.

Nechcem zbožné knižky

Ako sa zrodil nápad písať dobrodružné romány o svätých? 

Povzbudil ma k tomu riaditeľ Karmelitánskeho nakladateľstva, ktorý chcel, aby som napísal knižku o svätcoch. Vybral som si niektorých, ktorí sú mi blízki. Zhodli sme sa, že začneme Cyrilom a Metodom. Tak vznikla knižka Strážca ohňa a druhý diel Vojmírova cesta.

V čom sú iné ako bežné knižky o svätých?

Snažím sa písať tak, aby to nebola zbožná knižka, ale napínavý dramatický príbeh. Načo písať knihu, ktorú deti po dvoch stranách strčia do poličky, lebo ich nudí? Nie sú to vôbec životopisy svätých. Napríklad v knihe Strážca ohňa nie je sv. Cyril zďaleka hlavnou postavou. Sú ňou dvaja chlapci, jeden z Veľkomoravskej ríše a druhý je Cyrilov synovec z Byzancie, ktorí idú s nimi a prežívajú chlapčenské dobrodružstvá. 

Zároveň sa snažím, aby nebola kniha iba o rytierskych bojoch, ale aby mala aj duchovné posolstvo. No nie je to prvoplánovo zbožné. 

Ako sa pripravujete na písanie knihy o svätom?

Pred začiatkom písania mám prípravnú fázu, v ktorej si všetko študujem. Napríklad pri Cyrilovi a Metodovi vydala Masarykova univerzita v Brne štyri zväzky pôvodných dokumentov z Veľkomoravskej ríše. Ich súčasťou je napríklad list pápeža nemeckému cisárovi, Cyrilov text v staroslovienčine alebo list jedného opáta, ktorý píše inému o tom, že mu posiela hrušky zo svojho sadu. Posiela ich však po poslovi, o ktorom sa obáva, že je darebák a cestou ich zje. Pri týchto textoch cítite konkrétneho človeka a umožňuje vám to preniknúť akoby dovnútra. 

Koľko je vo vašich príbehoch fikcie a koľko reality?

To sa nedá zmerať, pretože sa snažím, aby bola každá postava čo najvernejšia a súčasne k nej musím niečo domýšľať. V každej je teda historická vernosť aj kúsok fikcie. 

Napríklad v scéne, kde sv. Cyril zachraňuje chlapca, ktorý uviazol na skale a praží naňho silné slnko. Situácia je vymyslená. Preštudoval som si však o Cyrilovi všetko a predstavujem si, ako by asi v takej chvíli reagoval. Alebo si zájdem na dobové miesta, napríklad do múzea staroslovienskej dedinky. 

Stretli ste sa s kritikou toho, akým spôsobom zobrazujete tieto postavy?

To nie. Každú z knižiek som dal prečítať i profesionálnemu historikovi. Nejaké korektúry mi dal, no väčšinou išlo o historické detaily. Napríklad v príbehu o sv. Františkovi som popisoval rytierov s chocholmi na prilbe. V tej dobe ich však ešte rytieri nemali, prišlo to až neskôr. Tak som to musel škrtnúť. Ale v ilustráciách, ktoré som ku knižke robil, ostali, lebo už nebol čas prekresliť to. Nikto si to však nevšimol (úsmev).

Navštevujete aj miesta, na ktorých postavy svätcov žili?

Pokiaľ sa dá, tak áno. Bol som tri dni v Assisi v sprievode jedného františkána, vďaka ktorému som mal prístup na dôležité miesta. Pre mňa však neboli podstatné veľké chrámy. Veď pre samotného Františka by bol „veľký hriech“ postaviť taký veľký chrám, aký je ten v Assisi. 

Zaujímavejšie pre mňa bolo prechádzať sa krajinou, vidieť prírodu a predstavovať si, ako tadiaľ ide František a spieva Bohu na slávu. V knihe mám napríklad postavu, ktorá z ľútosti nad zbabraným životom prechádza cestu od jedného kostola k druhému – a na kolenách. Vďaka tomu, že som na tom mieste bol, som videl, ako to bolo ďaleko a či to bolo možné.

V slovenskom preklade vyšiel najnovšie váš román o sv. Františkovi Vzbura v Assisi (SSV, 2017). Ukazujete tohto obľúbeného svätca v inom svetle než ho poznáme? Lebo František býva často stereotypne zobrazovaný v prírode so zvieratkami.

Presne tak, ľudia poznajú sv. Františka z príbehov, ktoré vznikli oveľa neskôr a ktoré ho idealizujú, napríklad, ako spieva vtáčikom v prírode. Je to taký sladký František, patrón ekológov. 

Ja som chcel ukázať Františka ako jednoduchého chlapca, ktorý nebol príliš nadaný, ani poslušný, nedarilo sa mu, prehrával. Mal túžbu stať sa rytierom, no nakoniec bol rytierom chudoby.

Vieme veľa o jeho živote po obrátení. V knihe sa však venujete aj tomu, ako žil predtým. Dozvedeli ste sa niečo zaujímavé?

O jeho mladosti sa vie celkom dosť, v knihe som to musel rozvinúť do konkrétnych scén. Vie sa, ako žila mládež vo vtedajšej dobe a je takmer isté, že František sa na tomto živote zúčastňoval. 

Napríklad zlatá mládež v Assisi zvykla sláviť príchod jari. Bol to pohanský sviatok, ktorý oslavovali v chráme a robili tam veci, ktoré je lepšie nepopisovať. Biskup ich mal vyhodiť, no neurobil to, pretože by ho asi tamojšie obyvateľstvo obesilo. František bol jedným z tých, ktorý stál dokonca v čele tejto mládeže. No nemôžeme si ho predstavovať ako nejakého superhriešnika. Rovnako ako sv. Augustín o sebe hovoril ako o veľkom hriešnikovi a ľudia si pri tom predstavia bohviečo. Títo svätci však pri spätnom pohľade na svoj život videli aj malé prehrešky ako veľké zlo.

Aký bol teda podľa vás najväčší Františkov hriech? 

Tak to neviem. (Úsmev.)

Skúste. Z čoho by sa po obrátení spovedal ako prvého? 

Asi z toho, že sa oddával svetským zábavám, radovánkam, že málo myslel na Boha, na to podstatné. 

Jeden zo súčasných talianskych historikov, ktorý napísal život svätého Františka, hovorí, že je veľmi pravdepodobné, hoci to nie je isté, že niekoho zabil. 

Ako to?

Zúčastnil sa na dvoch ostrých konfliktoch. V roku 1198 vyhnali cisársku posádku, zaútočili na pevnosť Rocca Maggiore a v roku 1200 vyhnali šľachtu z Assisi. František bojoval na strane mešťanov. Chcel byť rytierom, takže musel bojovať, bol na to vycvičený, chcel si získať povesť bojovníka. 

V roku 1202 bola bitka u Ponte San Giovanni, kde bol František súčasťou rytierskeho vojska a bojoval proti vojakom z Peruggie. Keby sa celé tie roky len oháňal mečom a nikoho sa nedotkol, tak to by bolo divné. 

Ďalšia zaujímavosť súvisí s tým, čo sa teoreticky mohlo stať. V roku 1200 mešťania z Assisi, za ktorých bojoval aj František, vyhnali miestnu šľachtu. Jedna zo šľachtických rodín, Offreduccio, mala dcéru, ktorá sa volala Klára. Keby táto rodina aj s deťmi zostala v Assisi o trochu dlhšie, tak by ich všetkých povraždili. No nestalo sa tak, lebo rodinu Offreduccio varovali pred útokom, a tak stihla utiecť do Peruggie. Zachránila sa teda aj budúca svätá Klára. 

Istý autor vyslovil hypotézu, že jedným z vrahov mohol byť pokojne František. V tom čase sa totiž nepriatelia zabíjali tak, aby po nich nebola pamiatka, takže aj vrátane žien a detí. 

Ako to bolo medzi sv. Františkom a dievčatami?  

O tom sa nikde nehovorí. Ale pravdepodobne nebol ani v tejto oblasti žiadny anjelik. Tu sa ale nikto žiadnu hypotézu vznášať neodváži. (Úsmev.) 

S akým pocitom má človek skončiť po dočítaní knihy o svätom Františkovi?

V knihe je niekoľko príkladov hľadania svojho poslania. Okrem Františka je tam tiež mladý, chudobný chlapec, ktorý túži byť maliarom a hľadá svoju cestu, aby mohol byť umelcom. Ďalší chlapec túži byť holičom, kaderníkom, je taký praktickejší, iný sa chce stať rytierom. 

Bol by som rád, keby mal mladý čitateľ na záver takýto pocit: Mám svoju túžbu, ešte som ju možno ani nikomu nepovedal, rád by som bol tým a tým, v živote to a to urobil. Môže to byť aj založenie peknej rodiny, nielen profesia. Niečo, čo naplní môj život, za čo stojí bojovať a nemusím to vzdávať, pretože Boh je so mnou a pomôže mi. 

V Českej republike vyšiel najnovšie román Bratr Dominik, kde riešite aj náročnejšie teologické témy ako boj s katarskou herézou. 

Román o svätom Dominikovi nie je len o rytieroch. Pre vysvetlenie križiackej výpravy som musel dať priestor aj spomínanému teologickému sporu, čiže je to o niečo náročnejšie čítanie.

Ako sa dá mladým vysvetliť teologický spor, akým bol konflikt medzi katarskou herézou a učením Cirkvi? Ako ste im to naservírovali? 

Veľa som o tom premýšľal. Zakomponoval som do knihy univerzitnú dišputu medzi dvomi hlavnými hrdinami, mladými ľuďmi, ktorí študujú v Paríži na univerzite. 

Dišputa bola v stredoveku spôsob výučby, akási analógia rytierskych zápasov. Študenti na parížskych školách pochádzali zväčša zo šľachtických rodín. Hoci mnohí z nich boli vychovávaní k bojom, neskôr sa rodina alebo oni sami rozhodli pre štúdium teológie v Paríži, takže diskusie a dišputy boli pre nich obmenou rytierskych súbojov. Brali to ako boj: naši bratia bojujú na koni, my bojujeme za pravdu. 

Napísal som teda časť, kde sa diskutuje o podstatnom prvku katarskej náuky, ktorý spočíval v tom, že existujú dvaja bohovia – jeden dobrý a jeden zlý. Učenie, ktoré prišlo z perzského náboženstva a je úplne nekresťanské. 

Samozrejme, román nemôže nahradiť filozofiu alebo teológiu. Možno si to čitatelia prečítajú a povzbudí ich to, aby sa o to viac zaujímali. 

V nesprávnom regáli 

Vaše knihy majú náboženské posolstvo, ako na ne reaguje sekulárna spoločnosť? 

Moji čitatelia sú veriaci v tom najširšom zmysle slova. Som katolík, ale zoznámil som sa s evanjelikmi, husitmi. Z tohto prostredia mám dobé ohlasy, ale, bohužiaľ, v českej spoločnosti je ostro oddelené duchovné a svetské. 

Keď rodičia, ktorí kupujú knižku pre deti, vidia, že ju vydalo Karmelitánske nakladateľstvo alebo iné náboženské vydavateľstvo, tak ju nekúpia, lebo to bude niečo zbožného. 



Oldřich Selucký (62) – český spisovateľ, scenárista, maliar. Vyštudoval teoretickú kybernetiku na Univerzite Karlovej v Prahe. Študoval aj filozofiu vo Viedni, vo Francúzsku sa venoval maľbe. Po prevrate vyučoval na Pedagogickej fakulte UK v Prahe. Písal scenáre pre animované filmy, ktoré sa ako večerníčky vysielali v Českej televízii. Americký preklad jeho knižky Pavol, dobrodruh viery získal v USA ocenenie najlepšia katolícka kniha pre deti za rok 2009. Je tiež autorom ďalších dobrodružných románov o svätcoch Strážca ohňaVojmírova cestaVzbura v Assisi a Brat Dominik.


Jedna z mojich knižiek Bitka na rieke Pád vyšla v nakladateľstve Portál, ktoré vydáva aj pedagogickú, psychologickú literatúru, takže ľudia to vnímajú inak. Túto jedinú knižku som videl v kníhkupectve medzi knižkami od Verneho, Foglara, Tolkiena –  je na správnom mieste, medzi dobrodružnými knihami pre všetky deti. No knižky z Karmelitánskeho nakladateľtsva nájdem v poličke s „náboženskou literatúrou“. A tam sekulárna spoločnosť po knižke pre deti nesiahne. 

Podľa mňa by ich čítali aj iné deti, ale sa im nedostanú do ruky. Teraz píšem knihu pre deti, ktorá nebude mať náboženské prvky, a verím, že by to mohlo mať aj spätný efekt, že si ľudia všimnú a nájdu aj ostatné moje knihy. 

Aký máte pocit z detí a mládeže? Čítajú ešte dnes napriek tabletom a smartfónom? 

Práveže čítajú. Až žasnem, koľko kníh sa vydáva a koľko vydavateľstiev sa uživí aj v takej malej krajine, ako sme my nebo vy. 

Deti sú dokonca ochotné prečítať aj poriadne hrubú knižku. Iste za to vďačíme aj Pánovi prsteňov, Harrymu Potterovi a Narnii.

Musí úspechu predchádzať film? 

Ja dúfam, že nie. Iste to pomáha, dokonca sa stáva, že príde film a ľudia kupujú knižku, ktorá možno ani nie je taká dobrá, ale autori idú vo fantasy dráhe Tolkiena či Lewisa. 

Za úspechom môžu byť rôzne faktory. Jedna anglická učiteľka mi raz hovorila, ako to bolo s Harrym Potterom ešte pred tým, ako sa stala kniha známa po svete. 

Veľkú popularitu si získala najprv v Británii, kde sú čarodejnícke príbehy veľmi obľúbené. Vraj na letných detských táboroch sa deťom pred spaním čítajú strašidelné čarodejnícke príbehy. No a Rowlingovej sa podarilo témy kúzelníkov a ich príbehov pozbierať a zhromaždiť do jednej knihy. 

Keby ste mali poradiť rodičom, akú knihu majú kúpiť deťom, dospievajúcim? Okrem vašich knižiek, samozrejme… 

Som za klasiky. Taký Huckleberry Finn alebo Tom Sawyer od Marka Twaina obsahuje veľké hodnoty. Alebo si vezmite knižky Jaroslava Foglara. V jednej z nich vyzýva svojich čitateľov, aby robili to, čo jeho hrdinovia, teda aby si viedli tzv. modrý život. 

O čo ide? 

Aby si urobili tabuľku na celý mesiac a napísali si na každý deň predsavzatie: napríklad ráno sa umývať studenou vodou, pomôcť rodičom, urobiť dobrý skutok a podobne. Ak to v ten deň splnili, mohli si modrou farbou vymaľovať políčko toho dňa. 

Niekoľko rokov som to robil aj ja, len preto, že to bolo v tej knižke. Nikdy by som neveril, čo dokáže dobrodružný príbeh. 

Môžu byť pre mladých ešte vzorom svätci, o ktorých píšete? 

Snažím sa o to. Preto ich neukazujem ako figúry, čo stoja pri oltári, vytesnení z nášho sveta. Rozprávam o ich detstve, mladosti, že sú normálni ľudia, a tým pádom môžu byť inšpiratívni.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo