KULTUREVUE: 22 hláv

Je smutné, ak národ nemá hrdinov. No ešte smutnejšie je, keď ich má, no netuší o nich.

Tak nejako by sa dali zhrnúť moje prvé dojmy po zhliadnutí nového dokumentárneho filmu režiséra a súčasne scenáristu Matúša Demka, ktorý sa práve dostáva do radov slovenskej verejnosti. Režisérovo meno je stálym čitateľom tohto portálu viac než povedomé a netreba ho preto ďalej predstavovať.

Zdokumentovaný príbeh, ktorý sa odohral v rannom období nástupu komunistického režimu v Československu, je trochu nezvyčajným príbehom. História tretieho odboja na Slovensku je totiž tvorená hrdinskými činmi ľudí, ktorí zväčša stáli od počiatku svojho konfliktu s komunistami na strane protikomunistickej barikády. Či už to boli hrdinské činy príslušníkov cirkví, kulakov či iných tzv. triednych nepriateľov, neboli to činy ľudí, ktorí by boli formálnou súčasťou komunistického štátneho aparátu. Rád by som zdôraznil slovo formálnou. Posledné roky života hlavných hrdinov Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja totiž síce boli spojené s ich príslušnosťou v režimnom Zbore národnej bezpečnosti (ZNB), no napriek tomuto faktu ostali obaja verní svojmu svedomiu a s komunistickou ideológiou mali ako úprimní kresťania problém sa stotožniť. Ba zašli ešte ďalej, keď sa voči nej aktívne vzopreli.

Bernard Jaško, rodák z Černovej pri Ružomberku, z pozície svojej funkcie v Zbore varoval koncom štyridsiatych rokov minulého storočia cirkevných predstaviteľov na Slovensku pred pripravovanými perzekúciami zo strany štátnej moci. Pri tomto odvážnom a úctyhodnom čine mu asistoval aj Pavol Kalinaj, takisto príslušník ZNB a rodák zo spišských Bijacoviec a mnohí ďalší statoční muži (Uhrín, Hajdín, Lisický atď.). Po prezradení celej akcie nastalo rozsiahle zatýkanie a kruté vyšetrovanie, ktoré viacerým podlomilo zdravie ešte predtým, než sa ocitli na samotnej lavici obžalovaných. Časť súdených mužov však s prípadom nemala pravdepodobne nič spoločné, keďže sa navzájom ani nepoznali.

Ako zaznelo v dokumente, počas súdneho procesu tŕpli rodiny dvadsiatich dvoch odsúdených, či práve ich syn, manžel alebo otec nedostane za trest slučku na krk. O životnom osude odsúdených vo filme autenticky vypovedajú ich rodinní príslušníci a rovesníci, keď popisujú ich charaktery a hodnotia ich osud. Celkovú atmosféru tej doby navyše výstižne dokresľujú komentáre dnešných profesionálnych historikov a podarené zábery so strihom kameramana Jakuba Kršku.

Film 22 hláv má viacero okamihov, pri ktorých je dôležité vnímať pozorne každé slovo. Medzi silné okamihy patria chvíle, keď dcéra jedného z popravených číta posledné vety, ktorej jej otec ako malému dievčatku na pamiatku napísal. Mrazivý je aj popis chvíľ tesne pred popravou, keď príbuzní Bernarda Jaška túžia po poslednej rozlúčke s ním. Pri záberoch kamery na originálne prosby príbuzných o milosť sa človeku nechce veriť, že ešte pred pár desiatkami rokov ľudský život pre mocipánov v našich končinách nič neznamenal.

Autorova dokumentárna prvotina predstavuje pozoruhodné pokračovanie silnej vlny slovenskej filmovej dokumentárnej tvorby posledných rokov. Je výborné, že svedectvá o statočnosti, nezlomnej vôli a pokore starších generácií filmovo sprostredkovala práve nastupujúca generácia. Totiž posledné, čo si títo ľudia s pohnutými osudmi zaslúžia, je to, aby sme na nich zabudli.

Dušan Čurila

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo