Rybaničov omyl

Filip Rybanič, bývalý zamestnanec Tatra banky, ktorý porušil zákon a oboznámil verejnosť o obchodných transakciách ministra Kaliňáka, podnikateľov Bašternáka a Kočnera či bývalého ministra Počiatka, postupuje v súdnom spore nesprávne. Nie v zmysle toho, že by mal iným postupom nádej na lepší (či žiadny trest), ale v zmysle služby verejnosti. Čo je vec, ktorú si on sám vybral ako kritérium svojho konania.

Rybaničovo odhalenie praktík a väzieb ministra Kaliňáka má zásadný celospoločenský a politický význam. Je politickým zlyhaním premiéra Fica, že Kaliňák dodnes sedí na Pribinovej ulici. Je zlyhaním a hanbou zvyšných dvoch koaličných partnerov, ale aj zvyškov rozpustenej Siete, že nekladú voči Smeru ultimátum. A je slabosťou opozície, že nedokázala z tejto kauzy politicky získať viac.  Zodpovednosť je rozložená presne v tomto poradí.

Rybanič odhalil obrovský politický škandál. Vedome pri tom porušil zákon aj záujmy a dobré meno Tatra banky. Hrozí mu za to tri až päť rokov väzenia. Pôvodne sa k činu sám priznal, dnes hovorí, že pod nátlakom a že sa cíti nevinný.

A to je, slovami Charlesa Talleyrand-Périgorda, horšie ako zločin, je to chyba.

Je totiž podstatnejšia rovina celého sporu. Rybaničovi išlo o spravodlivosť a právny štát. Tomu rozumejú nielen voliči opozície, ale aj veľká časť voličov koalície. Rybanič by preto túto hru mal hrať až do konca. Priznať porušenie zákona, prijať trest, ktorý si za to zaslúži, a následne požiadať prezidenta o milosť. Mal sa tiež verejne ospravedlniť Tatra banke a jej klientom.

Verejnosť by mala voči nemu záväzok, aby jeho žiadosť o milosť, nech už by bol prezidentom ktokoľvek, podporila. Napríklad tým, že téma by sa stala predmetom prezidentskej kampane, ak by udelenie milosti malo presiahnuť pôsobenie prezidenta Kisku. Nástrojov, ako ho podporiť, by bolo tisíc.

Vtedy by Rybanič mohol povedať, že hral celý čas hru s odhalenými kartami, jeho rozhodnutie by bolo silnejšie aj preto, že by bol zaň pripravený sedieť. Vedel by to prokurátor, sudca aj prezident. A v momente, keď by padlo rozhodnutie súdu, nehovorilo by sa len o Rybaničovi, ale opäť aj o Kaliňákovi, Bašternákovi, Počiatkovi či Kočnerovi. Rybanič by sa stal verejným svedomím našej spoločnosti.

Je dosť dobre možné, že celá kauza napokon dopadne rovnako, Rybanič dostane trest aj milosť, ale bude to premárnená príležitosť. Služba verejnosti totiž vyžaduje len tie najvyššie kritériá. A zápas o právny štát nemožno viesť nezákonnými prostriedkami.

Bez veľkých obetí nie sú ani veľké víťazstvá. Škoda, pán Rybanič.