Večerné letné kľakanie (Milan Rúfus)

Milan Rúfus
Večerné letné kľakanie

Rosničky holé vo večernej rose.
Z oblaku ako kapor z rybníčka
vyplával mesiac.
Jeho svetlo kosé
loviacim sovám hreje vajíčka.

Už stŕplo všetko v náhlom užasnutí,
akoby Boh len teraz stvoril svet.
A duša chutí ako deťom chutí
chvíľa, keď majú na jazýčku med.

Tam hore pršia iskry Božej dielne.
Z nákovy, ktorá nevyrazí tón.
Pretože mlčí nevysloviteľné.

Aj ticho utíchne.
Až potom zaznie zvon
a začne hĺbiť noc, už beztak hlbokú.

A rosou, ktorá padla na lúky,
život a smrť si idú po boku.
A ako milenci sa držia za ruky.

 
Milan Rúfus (1928 – 2009), básnik, prekladateľ a vysokoškolský pedagóg, je z rodu tých básnikov, ktorí majú pre čitateľa naporúdzi svoje vnútro a hlboké poznanie ľudskej duše a dotýkajú sa svojou tvorbou večna. Tvorba, ako píše, „fixuje duchovným zrakom kľučku na dverách večnosti, sediaca pred nimi ako trpezlivý psík“.
S Rúfusovou básňou mi je kedykoľvek dobre, hlboko...
Text básne Večerné letné kľakanie som vybral z vydania: Milan Rúfus: Vážka, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Knižnica Literárneho týždenníka, Bratislava 1998, ilustrácie Vladimír Kompánek).