Aby sa z chlapca stal dospelý muž, potrebuje otca, ktorý ho vovedie do chlapského sveta. Dnešní chlapci sú však často namiesto toho v „zajatí“ ochranárskych matiek. O tom, že deti treba pustiť do svojho sveta a nechať ich zažiť ťažkosti, hovorí pre Postoj Ján Balážia zo združenia PreRodiny. V rámci neho organizujú zážitkové akcie pre otcov s ich synmi a dcérami v prírode či mužské obnovy Chlapskí chlapi.

Počas synovej puberty ste zažili to, čo je asi nočnou morou každého rodiča – zlé partie, trojka zo správania, hrozba vyhodenia zo školy... Vo vašej publikácii Príbeh vzťahu otec a syn ste túto krízu opísali veľmi otvorene. Celú situáciu ste vyhodnotili ako vaše vlastné veľké zlyhanie. Prečo?

Každý vychovávame deti s najlepším vedomím a svedomím, nikto do toho nejde s tým, že to chce pokaziť. Zvyčajne opakujeme chyby svojich rodičov, robíme to, čo vieme. Hoci existuje literatúra, mňa skôr pomýlila a niektoré chyby som urobil kvôli nej. To hlavné, čo som sa nedozvedel, bolo, že mám prepojiť svet dospelých a detí v jeden.

Čo to znamená?

Dôležité je, aby sa vzťah rodič - dieťa premenil na sprevádzanie. To znamená, že ja ako muž pustím dieťa, povedzme od štyroch rokov, do svojho života a ono ma pustí do svojho. Všetko primerane jeho veku. Svet kontroly je možno dobrý vo výrobe, ale nie vo vzťahoch. Do vzťahov to prináša osamelosť, nebudovanie vzťahov, izoláciu. Kontrola je vlastne súdenie.

Čo sa dialo vo vašom konkrétnom prípade?

Prvý človek, ktorý nám počas tých krízových rokov reálne pomohol, bola jedna psychologička z Košíc, doktorka Reichelová. Povedala mi: „Pán Balážia, neberte sa tak smrteľne vážne.“ Môj vzťah so synom bol vtedy na tom veľmi zle. Pochopil som, že musím začať meniť seba, nie jeho. A to bolo náročné. Skúsil som s ním hovoriť, počúvať ho, rozprávať sa s ním o ňom a o tom, čo chce v živote robiť, dosiahnuť a ako.

Bol ochotný s vami hovoriť, vedel sa otvoriť? Mali ste už za sebou nejakú históriu.

Problém je, že keď povieme rodičom, aby deti stále nekontrolovali, tak ich zvyčajne pustia do absolútnej slobody. Zdieľať

Keď dieťaťu dávate úctu, tak to ide. Aj keď to chvíľu trvá, kým naozaj zistí, že tlak prestáva.

Problém je, že keď povieme rodičom, aby deti stále nekontrolovali, tak ich zvyčajne pustia do absolútnej slobody. Akoby nerozumeli tomu, čo je sprevádzanie. Poviem to na príklade. Jeden otec k nám prišiel s tým, že je aktívny v cirkvi, buduje rodinné centrum, pripravuje snúbencov, z každého pohľadu vzorný kresťan, akurát so synom to nejako nevychádzalo. Otec prišiel a hovorí nám: „Zmeňte nejako toho nášho syna. Vždy je na počítači, nechce s nami komunikovať.“ Tak mu hovorím. „Čo by ste boli ochotný urobiť?“ Povedal, že všetko.

Poradil som mu, nech ho vezme na pizzu, rozpráva sa s ním, no on mi hovorí: „Ja som veľmi vyťažený, musím budovať centrum, nemám na to čas.“ Ten rozhovor trval asi 20 minút, kým prišiel na to, že je to priorita. Bol som prekvapený, ako dlho nebol schopný vidieť potrebu syna prežiť s otcom zmysluplne čas. Potom som prišiel na to, že bol neistý vo vzťahu so synom.

Prečo neistý?

My muži neradi vymieňame situácie, kde sme úspešní, za situácie s nejakým rizikom a s niečím, čo sa nemusí podariť. Každý z nás má v hlave hodnotový svet, ktorý je daný výchovou, kultúrou, náboženstvom. Vybuduje sa v detstve a počas dospievania, riadime sa podľa neho a podľa neho posudzujeme reálny svet. V reálnom živote chceme, aby sa ľudia správali podľa našich normatívov, aby nám vyhoveli, lebo inak sme nepokojní, často nás to zraňuje.... A keď tak neurobia, nesnažíme sa zmeniť seba, ale tých druhých.

Keď hodnotíme dieťa, ktoré má problém, tá správna otázka, ako to robiť, znie: Prečo sa tak to dieťa správa? Čo je za tým, že vzniklo práve takéto správanie? Kde vzniklo a ako sa to dá zmeniť, uzdraviť?

O kríze chlapčenstva sa na Západe veľa hovorí, knihy na túto tému patria medzi bestsellery. V ukazovateľoch ako samovraždy, študijné výsledky, problémy s drogami či v hyperaktivite chlapci vychádzajú horšie. Často sa pritom poukazuje na absenciu otcovskej výchovy. Nie je kríza chlapčenstva skôr dôsledkom krízy otcovstva?

To je dlhý príbeh. Začalo to priemyselnou revolúciou. Vtedy začali otcovia prvýkrát v rodinách chýbať. Potom prišli dve svetové vojny, kde zahynuli milióny mužov a všetko to museli ustáť maminy. To mužstvo však musí niekto odovzdávať. Z chlapca môže urobiť muža len muž. Synovia sa bez otcov ťažšie stanú dospelými. Problémom mužskej spirituality je, že nevzniká len tak, ale chlapec sa ju musí naučiť.A to nie teoreticky, že si prečíta knihu od Eldredga alebo Rohra (autori, ktorí sa zaoberajú mužskou spiritualitou, pozn.red.), ale tým, že ju zažije s otcom alebo ešte lepšie v spoločenstve mužov. Židia to napríklad majú dodnes.

V ako zmysle?

Majú sviatok bar micva, ktorý umožňuje chlapcom vstúpiť do mužského sveta vo veku 12 rokov a už sú pred Božím zákonom zodpovední za seba. Ježiš sa stratil ako 12-ročný v Jeruzaleme, Jozef a Mária ho tri dni hľadali. Dnes by im ho vzala sociálka. On však už nebol vnímaný ako dieťa, ale v synagóge sa s ním rozprávali muži. Ktorí dospelí dnes počúvajú 12-ročného chlapca? My sa sťažujeme, že deti sú neúctivé, no nemajú sa tú úctu kde naučiť, keď im ju neodovzdáme. Nezačnú byť úctiví, keď úctu na svojej koži nikdy nezažili. Nevedia, čo to je. 

Z chlapca môže urobiť muža len muž. Synovia sa bez otcov ťažšie stanú dospelými. Zdieľať

Toto všetko znie ako dobré rady, ale zároveň trochu učebnicovo, robte toto, zmeňte toto. Ťažko si však možno predstaviť, že muž, ktorý žije zažitým životom, môže toto všetko riešiť.

Muži dnes doplácajú aj na to, že už nevytvárajú spoločenstvo. Tieto veci fungujú jedine vtedy, ak sa vytvorí spoločenstvo mužov. Vytrvalo nabádame mužov, aby vytvárali spoločenstvá. Nie je náhoda, že existujú športové kluby, že chlapi chodia spolu na pivo. Oni potrebujú mužskú spoločnosť. A potom už ide len o to, aby to to bola dobrá spoločnosť, aby to bolo zmysluplné vyplnenie času a aby tam bol duchovný rozmer.

Majú muži záujem o duchovný rozmer?

Hlad po duchovnom rozmere pritom neustále narastá. Keď sme rozbiehali pred 12 rokmi obnovu pre mužov Chlapskí chlapi, bolo tam 20-30 chlapov, pred dvoma, troma rokmi sa to zlomilo, prišlo 80 chlapov, na ďalšiu 120. Dnes robíme dve obnovy ročne, na poslednej, pred Veľkou Nocou, bolo 120 chlapov, sedem kňazov a jeden biskup a asi 50 náhradníkov. A to bolo na webe napísané, že to je obsadené. Ten záujem je neuveriteľne veľký, len sa to musí robiť spôsobom, ktorý je pre mužov špecifický, inak nám zostanú prefeminizované spoločenstvá, cirkvi. Nemôže to byť robené teoretickým prístupom, ja tomu hovorím, že to musí byť také materializované evanjelium.

Ako vyzerá také materializované evanjelium?

Napríklad krížová cesta na poslednej obnove bola napísaná špeciálne pre ten program. Neputovalo sa, ale stálo sa na lúke v tme a všetko osvetľovala vatra. Boli tam tri stromy vedľa seba. Dali sme tam tri vodorovné brvná, takže tvorili tri kríže, na strednom bola zavesená tŕňová koruna. Z tých dvoch okolo trčali obrovské šróby. Chlapi si počas krížovej cesty mohli skúsiť sa na ne zavesiť, zistiť, aké to je pre toho človeka.

Tí, ktorí mali odvahu skúsiť si to, povedali: „Keď som tam visel 30 sekúnd, minútu, dve, už som toho mal plné zuby.“ Problémom mužskej mysle je, že mu bežná realita nejde cez emócie a čo nejde cez emócie, nezapíše sa v našom mozgu pamäťovou stopou. Ak chceme s mužmi robiť, musíme ich dostať do emočnej roviny, takže tie programy musia byť postavené tak, aby to prežili s emóciou, a to sa dá len cez nejakú činnosť, ktorú budú ochotní akceptovať.

Ďalšia vec je, že sa tam nikto nevyčleňuje. Organizátori, kňazi, účastníci, všetci sme na tej istej úrovni. Taktiež je dôležité, aby išlo o viacgeneračné spoločenstvá.

Muži by si mohli uvedomiť, že na to, aby sa posunuli, musia mať mužské spoločenstvo. Inak to nejde. Zdieľať

Prečo je to dôležité?

Dnes žijeme vo svete rovesníkov. Máme svet detí, svet strednej generácie a svet staršej generácie, ktoré absolútne nie sú prepojené a mnohí žijú v izolácií a osamelosti. Je nezmyslené žiť s rovesníkmi celý život, lebo strácame obohatenie z ďalších generácií.

Muži by si mohli uvedomiť, že na to, aby sa posunuli, musia mať mužské spoločenstvo. Preto pri každej príležitosti povzbudzujeme otcov, aby vytvorili so synmi spoločenstvo, ale je to pre nich ťažké. Najmä ak ich je málo. Radíme im, nech sa spolu modlia, nech sú to pokojne modlitby otcov, však aj tí chalani raz budú otcami. Ak pri tom čítajú Písmo, vytvorí sa tam priestor na zdieľanie. Základná myšlienka spočíva v tom, že keby mal chlapec problém, s ktorým by nechcel ísť za svojím otcom, bol by tam priestor ísť za iným mužom, chlapec by mal mať patróna, ktorý sa o neho stará. 

Od začiatku hovoríme o tom, ako si má otec vybudovať jedinečný vzťah so svojím dieťaťom. Ako takú výlučnosť aplikovať tam, kde je v rodine viac detí?

To je ďalší problém výchovy. V rodinách, kde je viac detí, máme pocit, že keď sme s deťmi, urobili sme pre ne všetko, že už s nimi trávime dosť času. Ale už stvorenie sveta je symbolické – stvoril nás ako jedného muža a jednu ženu. Mne to hovorí o výlučnosti vzťahov. Otec aj mama by si mali nájsť v rodinách osobitný aj výnimočný čas pre každé dieťa. Trebárs, nech to je aj raz za dva týždne, ale nech je to intenzívny intímny vzťah s jedným dieťaťom, aby zažilo tú výlučnosť.

Čo sú základné posolstvá, ktoré treba chlapcom odovzdávať?

V našich programoch sprevádzame chlapcov do dospelosti cez tzv. iniciačné posolstvá – život je ťažký, nie som na svete najdôležitejší, služba je prejavom lásky, niečo nás presahuje, moc je o službe, raz zomriem... To sa snažíme chalanom sprostredkovať. Niežeby sme im to teoreticky hovorili, ale sú na chate, kde nie je voda, elektrina, kde je všetko o tom, že ako si poslúžia, tak sa majú. Chodia tam za každých podmienok, je to nevykúrené, vonku je mínus 20, na chate nie je oveľa teplejšie...

Hovorili sme o problémoch, ktoré sú spojené s otcami. Čo je najväčšia chyba, ktorú svojim synom robia mamy?

Keď sa napríklad nejakej mamy spýtam, akého muža chce pre svoju dcéru, každá povie, že zrelého, samostatného, ktorý vie prekonávať prekážky, vie sa o všetko postarať. A keď sa jej opýtame, ako vedie syna, povie, že on musí len študovať a ona sa o všetko postará. Keď nastanú problémy, vybehá všetko zaňho, je veľmi ochranárska, syn nemôže ísť do lesa na horský bicykel, lebo by sa zašpinil a mohol by aj spadnúť a pod. Nie je schopná rozpoznať rozpor medzi tým po čom túži a tým, ako vychováva syna a dôsledkami tejto výchovy pre jeho budúci život.

Ako by ste argumentovali rodičom, že nemajú toľko pomáhať svojim synom?

Musia pochopiť, že muž rieši vo svojom živote svoj význam. Pýta sa sám seba: Mám na to? Som dosť dobrý? Preto sú schopní prekonávať veľké prekážky, no treba im to umožniť. Pre mňa sú z evanjelií v súvislosti s výchovou najzaujímavejšie tri evanjeliá – o stratenej ovečke, o stratenej drachme a o márnotratnom synovi, ktoré hovoria o zlyhaniach, o strateniach. Boh nám tam akoby hovoril, že stratiť sa je veľmi dobré, lebo vtedy ho tam stretneme úplne iným spôsobom.

No my sme zvyknutí hovoriť: „Nestrať sa v tom živote, musíš byť úspešný.“ Práve neúspech nás pritom učí prekonávať prekážky a aj spoľahnúť sa na Boha.

Často sa stretávate s takýmto prístupom mám?

Áno. Ochranárske maminy sú dosť veľkým problémom. Keby ste sa spýtali učiteľov, čo robia mamy na školách... Vybavujú deťom známky a všetko ostatné. Keď sme začali robiť zážitkové programy pre otcov a synov, paradoxom bolo zistenie, že sa nestačí venovať otcom a synom, ale že do toho veľmi silno vstupujú maminy. Tak sme boli nútení urobiť obnovu pre maminy, aby svojim chlapcom vôbec dovolili vojsť do toho mužského sveta. Keď som si robil súkromný prieskum rodičov, ktorí prejdú cez naše programy, tak asi v 70 percentách prípadov sú v rodine vyslovene dominantné mamy, všetko sa krúti okolo toho, ako povie mama a musí sa poslúchať.

Tie mamy sú asi rady, keď sa doma poslúcha.

Keď majú deti správanie, ktoré vyhovuje rodičom, ešte neznamená, že sú dobre vybavené pre život. Zo skúsenosti z našich programov majú najhoršie depresie v strednom veku ľudia, ktorí boli najposlušnejšími deťmi. Vždy počúvali, učili sa, nikdy s nimi neboli problémy, ale v strednom veku ich to dobehne. Jednou z dominantných vecí v ich hodnotovom systéme totiž je, že treba vyhovieť, aby bol v rodine pokoj. Napríklad, starší brat bol odbojný, ja musím ustúpiť.

Také dieťa je najprv akoby ideálne, vyštuduje všetky školy, no neskôr v živote to však už nie je také ľahké. Zákonite si zoberie partnera, ktorý to bude využívať. V práci, keď si na seba necháte nakladať, budú na vás nakladať do nekonečna, prídu problémy s deťmi, budú mať svoje požiadavky a keďže vy ste zvyknutí, že každému treba vyhovieť, vyhoviete a v štyridsiatke môžu prísť úzkosti, depresie, psychiatri.

Do toho pätnásteho roku sa dá dosť zachrániť a dosť vecí napraviť, potom sme už dosť zabetónovaní a dá sa s nami robiť lepšie až v rámci krízy stredného veku. Zdieľať

V súčasnosti prebiehajú v mnohých rodinách strety v tom, ako vychovávať. Dnešní rodičia malých detí boli vychovávaní skôr autoritatívne a dnes vychovávajú často skôr „rešpektujúco“, čo ich rodičia neraz nechápu. Ku komu by ste sa priklonili?

Dobrá výchova znamená sprevádzanie. Najhoršia je tvrdá výchova. Tá je zničujúca.

V zmysle odmeny, tresty, príkazy, zákazy?

Áno, čím tvrdšie, tým horšie. Keď sa tie deti dostanú na slobodu, nevedia, čo s ňou. Každý extrém je zlý. Ale myslím, že benevolentnejšia výchova narobí menej zla. Dôležité je učiť dieťa zodpovednosti primerane veku. Aby sa to neplietlo, malé dieťa potrebuje veľmi jasne určené hranice. To neznamená, že mu vyhoviem vo všetkom. Treba mu povedať: „Ja takéto správanie neakceptujem.“ To je však celé, netreba hovoriť: „Ty si zlý....“ Čím sú tie hranice jasnejšie, tým ľahšie sa dieťa vyzná vo svete a je pre neho bezpečnejší. Keď vidí, že na mňa neplatí, že sa hodí o zem, nebude to správanie používať. Ale je dôležité nechať deti, aby uvoľnili svoje negatívne emócie.

Kto často počúva, že chlapci neplačú, sa neraz zablokuje a nebude vedieť prejaviť emóciu celý život. Podobne škodlivý je aj príkaz Nesmieš sa hnevať! Potom sa stretávame s ľuďmi, ktorí ten hnev obracajú proti sebe, je to pre nich zničujúce, lebo sa nenávidia, môžu mať problémy so sebapoškodzovaním.

Väčšina rodičov, ktorí by chceli zmeniť svoj vzťah k deťom, už má väčšie deti. Dokedy je vôbec možné takúto zmenu urobiť?

Do toho pätnásteho roku sa dá dosť zachrániť a dosť vecí napraviť, potom sme už dosť zabetónovaní a dá sa s nami robiť lepšie až v rámci krízy stredného veku.

Hovorili sme najmä o chlapcoch, synoch. Robíte však zážitkové tábory aj pre dievčatá. Aký je rozdiel v prístupe k nim?

S dievčatami sa na našich akciách robí oveľa ľahšie, ako s chlapcami. Úplne si záujem otcov v tom veku užívajú. Dievčatá vo veku 13 až 15 sú neskutočné v tom, čo sú schopné urobiť, čo sa týka obety, či ochoty ísť do rizika. Môžem robiť dobrodružné veci rovnako s dievčaťom a chlapcom, dievčatá však potrebujú iný prístup ako chlapci.

Čo potrebujú dievčatá od otcov?

Úlohou otca je, aby dcére zreálnil mužský svet. Jedna z aktivít na konci nášho programu je, že dievča hovorí, ako by mal vyzerať jej nastávajúci a všetky dievčatá zatiaľ popísali svojho otca. Dievčatá netušia, že hovoria o svojom otcovi, no keď sa vtedy pozeráte na otcov, vidíte tú hrôzu v ich očiach, lebo si uvedomia, akú majú moc v živote svojich dcér. Sú prvými mužmi v ich živote. Preto je dôležité, aby otec pri dcére stál, ubezpečil ju, že je milovaná, ochránil ju, keď treba. Má byť pre ňu istotou v každej činnosti.

Ako sa u dievčaťa reálne prejaví, keď ju otec nevovedie do mužského sveta?

Pokiaľ to neurobí, vysnívajú si princa na bielom koni a sú veľmi ťažko použiteľné v reálnych vzťahoch, lebo s nikým nie sú spokojné, nerozumejú, čo muž chce. Aby rozumeli tomu mužskému svetu, otec ich tam musí pustiť. Nie je to o tom, aby sa otec hral s dievčaťom s bábikami, ale mal by ju vziať do mužského sveta.

Úlohou otca je, aby dcére zreálnil mužský svet. Zdieľať

Keď sa hovorí o kríze chlapčenstva, dievčatá sú na tom lepšie?

Sú, lebo ženy iniciuje ich telo. Menštruácia, bolesti, zodpovednosť za sexualitu... Veľa u nej robia hormóny, hormonálna situácia sa v priebehu pár dní mení, a ona tú istú situáciu prežíva úplne inak. Je veľmi zneistená životom a potrebuje oporu, preto Boh je pre ňu prirodzene istotou a náboženstvo je pre ňu oveľa ľahšie uchopiteľné.

Chodia na vaše programy otcovia, ktorí majú s deťmi problém a chcú s tým niečo robiť, alebo chodia skôr preventívne?

Nepoznám preventívneho otca (smiech). Zvyčajne niečo ideme robiť, keď nás niečo dobehne, alebo keď sme dotlačení. Ale určite to nie sú otcovia, ktorí by sa o svoje deti nestarali.

 

Prečítajte si aj ďalší článok na túto tému Chýbajú nám rituály, ktoré robia z chlapca muža.

 

Foto - Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo