Sloboda, pravda a 70 rokov

Politický portrét Františka Mikloška som písal nedávno, keď mu vyšiel knižný rozhovor s Jánom Štrasserom, tento text preto bude iný, chcel by som sa krátko pozastaviť pri jednej Františkovej nesamozrejmej črte.

Je to vzťah k slobode a pravde súčasne.

František je mužom, ktorý tento vzťah stelesňuje ako málokto. Nehovorím tým, že sa nemýlil, samozrejme – tak ako každý z nás – sa mýliť musel a aj mýlil. Podstatnejšie je niečo iné, odmietnutie rozporu medzi slobodou a pravdou, samotné smerovanie, ak chcete hľadanie, slobodné a pravdivé.

Mikloško vždy odmietal obetovať pravdu slobode a slobodu pravde, tým prvým sa líšil od väčšiny liberálov, pre ktorých je sloboda ústrednou hodnotou a pravda nanajvýš občasným vítaným benefitom.

Mikloško im ale pripomínal opak. Preto odmietol podporiť Ivetu Radičovú pred druhým kolom prezidentských volieb, preto vždy odmietal mravný relativizmus aj väčšinový politický vkus. Videl v tom pohanský kult, či už išlo o nacionalizmus, alebo ľavicový liberalizmus. Nestačí uctievať slobodu, nárok musí byť vyšší, treba sa stále pýtať, čomu sloboda prospieva, lepšie povedané – čomu má prospievať, ako jej uplatňovanie dopadá na slabých a utláčaných. Ak by sme slobodu oddelili od morálky, a teda od autority pravdy, ak by sme nepodporovali význam inštitúcií, ktoré práve tento rozmer do spoločnosti vnášajú (na prvom mieste cirkvi a náboženstva), sloboda by neprežila.

Mikloško reprezentoval vždy to, o čom písal Tocqueville, pre prežitie štátu je zásadne dôležitá spoločenská morálka, vo svojej podstate viac ako demokracia, pretože jej stav je priamo závislý od úrovne verejného života. Mikloško vždy vnášal nárok, aby na tento morálny rozmer väčšina nezabúdala, ba aby sa oň neustále strachovala.

František v sebe ale nosí aj opačný dôraz tohto partnerstva slobody a pravdy, je to dôraz, aby sa tí, ktorí chránia pravdu, nikdy neprestali usilovať aj o slobodu. Preto sa od čias podzemnej Cirkvi nebál vstupovať do otvoreného dialógu s hierarchiou Cirkvi, nebál sa vyjadrovať k deportáciám počas Tisovho režimu, žiadal viac otvorenosti v kauze Bezák a podobne. Mnohí ho preto vnímali jednostranne, už kvôli Bezákovi. O Bezákovi a najmä jeho správaní po odvolaní vedel hovoriť aj kriticky, pri verejnom vystupovaní ale držal líniu, ktorú si stanovil. Myslím, že v tomto prípade sa to obrátilo proti nemu, ale aj tu treba odlišovať, za čo kto nesie zodpovednosť.

V každom prípade bez podobného ducha slobody a diskusie vyzerá pravda nielen neatraktívne, strnulo a reakčne, ale až akosi nepravdivo. Čas mnohé rieši, ale mnohé aj zničí. Toho si bol napokon František vedomý vždy.

František Mikloško má dnes 70. Hoci k nemu patrí úsmev a typická veľkorysosť, nemožno si ho predstaviť bez mnohých sporov a vážnych spoločenských konfliktov. Mýlil by sa ten, kto by si myslel, že František má konfliktnú povahu, tie spory vznikali z iných príčin. Bolo za nimi jeho hľadanie pravdy a dôraz na slobodu.

Niektoré z tých sporov Františka poznačili, mnohé ho celé roky trápili a vnútorne ničili. Ale pozrite sa na výsledok, František je stále usmiaty. Hreje ho vnútorný pocit, že konal slobodne a v záujme hľadania pravdy.