Rany zeme (Karol Strmeň)

Karol Strmeň

Rany zeme

Toľko má krutých jaziev, že jej vrásky
sú brázdami. Kto ideš oráčinou,
s úctou sa prikloň k zemi, lebo z lásky
v bolesti rodí všetkých synov.

Tak ľahko brat sa s bratom znepriatelí
za cudzí vlas a keď si svoje istí,
krv zafičí a blednú archanjeli,
temnejú vrchy nočnej nenávisti.

Sme ako steblo, všetci zahynieme.
O hrob vždy nová inovať sa vije.
Tvrdá je žalosť pramatičky Zeme:
nevie si s ľuďmi rady bez Márie,

pretože nie sme číra márnosť, čosi
snívajúce, a márna krehká hlina,
a Zem to cíti, Boha za nás prosí
a deň čo deň mu sústrasť pripomína.

 

 

Báseň Karola Strmeňa (1921 – 1994) Rany zeme som nevybral náhodne. 13. mája sme si pripomenuli sté výročie zjavení Panny Márie vo Fatime s vážnymi prorockými posolstvami ľudstvu, ktoré sú stále aktuálne.

Básnik Karol Strmeň mal hlboko premeditované Máriino poslanie a svoj vzťah k nej aj básnicky presne sformuloval v zbierke Preblahoslavená (1977). V básni Zvestovanie píše: „Rozumela sa s anjelom a v skratke / spresnila súhrn svojich rozjímaní. / A celé nebo zostúpilo k Matke / a celá Zem jej ukázala rany.“ Verše z básne Rany zeme „Tvrdá je žalosť pramatičky Zeme: / nevie si s ľuďmi rady bez Márie...“ sú jednoznačné. Pre tieto dva verše som túto báseň práve teraz vybral.