Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
21. august 2018

Augustová elégia (Karol Strmeň)

Báseň k Augustu 1968.
Augustová elégia (Karol Strmeň)

Foto: TASR, Karol Strmeň

Karol Strmeň
Augustová elégia
 

Pekelné muky obkolesili ťa,
Slovensko moje,
a bolesť, bolesť
náhla jak ihla sipiaceho blesku
hľadá si cestu zo srdca
do nemohúcej ruky.

Ťažko mi, ťažko,
som pod balvanom.

Ach, nevedieť,
necítiť,
nebyť,
a nevedieť a nevedieť a nevedieť,
lež čo, keď človek, veštec krutý k sebe,
jediný zo stvorenstva
vidí
a rozum, sťaby nožom vylúpený,
zaznamenáva.

Zaznamenávam seba
a v dusnej tiesni nevetraných väzníc
drápy a zuby Beštie.

Aký to ide čas,
že nespím,
motám sa v dome ako šialenec
a nespím
a naozaj je pravda, že mi srdce
puká,
nad tebou bedliac,
Slovensko moje, jahňa moje, encián.

Aké ti teraz meno dám,
keď krivda biednych prebúdza i mŕtvych
a tvoje hory vošli do žalára?
Otvorilo sa peklo
a zatvára sa za tebou.

Veď ja už roky,
roky a roky bedlím vo výhosti
a k tebe dvíham ruky neodťaté,
čakajúc slovo ľudské
a bratské spoločenstvo.
Roky a roky
striasa ma pri myšlienke,
že zločinec si líha
do čistej bielej postele a tvrdo spí,
iba čo zavše stŕpne,
ako mu starne koža na rukách.

Už roky a roky a roky
v rozličných cudzích jazykoch
a v cudzích mestách,
vlasť moja živá, slovenčina rodná,
nádeja moja, láska,
Ježišu! aká láska, aká desná láska!
na srdci si ťa pridŕžam
a nesiem ako sen,
ako sen-nesen, ako hrôzu
a svätý kríž!

Diaľky sú blízko nás.

Kalvária je z každej strany sveta.

A tej noci sa odvážili predsa
nie zavyť, ale skočiť
nad naše sväté ohne.
To, čo sa stalo, čoho sme sa báli;
tak sme sa báli,
že sme to ani rečou v náznakoch
nespomínali, nenaznačovali.
Útle má nádej korene,
jedine láska nebojí sa smrti,
Slovensko usmrcované,
Slovensko v slzách, v zúfalstve
roky a roky vrúcne milované!

Tatry, ste rajský park
a žula.
Ostaňte žula.

Také časy idú
a také noci, Tatry,
a také hrôzy, že v hrôze lásky
ruky si s hrôzou podávajú
odťaté smreky, odťaté vlny éteru,
odťaté vlny
živých i mŕtvych.

My sa už smrti nebojíme.
Čo je smrť,
keď život bolí viac?
Preto vy, dravé beštie, žerte
a skryte si aj kosti z drobných detí
na prípad hladomoru. Amen,
váš amen teraz vyzváňajú mŕtvi,
zakážte zvon a podvratnú česť a
slobodu ľudí,
ale aj všetky na smrť ubolené
modlitby naše
i za vás, step a záhuba.

Otvorilo sa peklo.
Slovensko moje, pieseň začatá,
až teraz, jedine teraz,
keď všetky svrčky umĺkli a hviezdy blednú,
až teraz
slzy mi z očú vytryskli
a usedavo plačem, bratia moji,
ó milovaní bratia.
Odvrhnite ma radšej,
prejdite mlčky nado mnou,
nedbajte na pútnika
a na materské tŕnie v jeho duši,
vy za mňa
povedzte NIE,
posaďte mŕtvym kríže, kvety vynechajte,
na všetky hradby a múry
napíšte NIE,
a kde sa dvaja stretnete,
do prachu z prachu biednych otcov našich
kreslite tiché
znamenie Ryby.

Tu u nás v Clevelande
svitlo a zora zaliala ma,
Trnava veží, celá krvavá,
a u nás nastal nočný deň a z mátoh
každá má oči jasne viditeľné.

Preto ty, pútnik, nečakaj,
Lakedaimonu zvestuj zástavu,
čo zaveje, keď sláva zazvoní,
že nesmrteľným mŕtvym závidíme
víťazstvo ducha neodškriepiteľné
a ruky holé, ešte bez reťazí.

(V noci z 20. na 21. augusta 1968)

Karol Strmeň (1921 – 1994), básnik, prekladateľ, novinár, pedagóg, literárny kritik, vysokoškolský profesor, bol výraznou osobnosťou slovenského exilu.

Pri 50. výročí okupácie našej vlasti som si takmer automaticky spomenul na jeho vynikajúcu bolestnú báseň Augustová elégia. Vybral som ju z vydania Karol Strmeň: Znamenie Ryby (vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1969 ako 10. zväzok série Lýra za redakcie Gorazda Zvonického, obálku navrhol Andrej Pauliny SDB). Autor mi túto zbierku podpísal v redakcii Slovenských pohľadov v Bratislave 8. septembra 1993.

Inzercia

Odporúčame