Mandľové fúzy

Mandľové fúzy

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan. Foto: wikimedia

Dnes úryvok zo skvelej knihy o Turecku. Vysvetľuje pozadie dnešného referenda o posilnení právomocí prezidenta Erdogana.

„Democracy is like a streetcar.
When you come to your stop, you get off.“

Recep Tayyip Erdoğan

 

V Turecku rozoznáte politikov podľa fúzov.

Najdlhšie si nechávajú narásť nacionalisti. O niečo kratšie – socialisti. Najkratšie – islamisti.

Nacionalistické fúziská, nazývané ülkücü, sú pestované, pristrihnuté nad ústami. Končeky ovísajú nadol k brade. Tvoria podkovu, ktorá sa končí na hranici medzi tvárou a šijou. Na tvárach nosia polmesiac, ktorý odzrkadľuje tureckú vlajku. Ich strana sa po turecky volá MHP – Strana národného hnutia. Priemerného voliča charakterizuje túžba po silnom Turecku a jeho názory zásadne protirečia integrácii do EÚ. Na dovolenku cestuje výlučne do tureckých rezortov, kde sa sťažuje na príliv zahraničných turistov.

Socialisti majú pod nosom perinku, ktorá presahuje až na zuby. Ak nie je pestovaná, vchádza im do úst. Najväčšiu socialistickú stranu založil sám Atatürk. Po turecky sa táto strana volá CHP – Republikánska ľudová strana. Jej štatistický volič nenavštevuje mešitu, pije alkohol a striedavo cestuje na Západ alebo do tureckých rezortov.

S najväčšou starostlivosťou sa svojim fúzom venujú islamisti. Nechávajú si ich rásť všade tam, kde to príroda umožňuje. Zastrihávajú si ich na dĺžku päť milimetrov, aby ich mohli hrdo nazývať badem bryık – mandľové fúzy, podľa tvaru, ktorý pripomína sušenú mandľu.

Za posledné polstoročie islamisti voľby dôsledne prehrávali. Hlavne z dôvodu obáv, že pod ich vládou bude zavedená šaría, náboženské právo vyvodené z Koránu, že sa Turecko vzdiali od Európy a priblíži arabským štátom. Priemerný volič Strany spravodlivosti a rozvoja (po turecky AKP) by mal nosiť fúzy dlhé päť milimetrov a jeho manželka by mala mať vlasy zahalené šatkou. Mal by nenávidieť Európu, veľkým oblúkom sa vyhýbať alkoholu a cudzoložstvo by mal kruto trestať.

A práve preto svet skamenel, keď v roku 2002 voľby v Turecku vyhrali džentlmeni s mandľovými fúzami. Nie náhodou je ich vodcom Recep Tayyip Erdoğan.

Ako Erdoğan dával po papuli

Detstvo strávil v Kasımpaşa, v robotníckej štvrti Istanbulu, ktorá sa preslávila vďaka pouličným zlodejom a gangom. Jeho otec pochádzal od Čierneho mora, odkiaľ odišiel za vidinou lepšieho života. Žili skromne. Malý Tayyip, rovnako ako mnohí jeho rovesníci, si po škole privyrábal predajom sezamových semiačok a malinovky.

Muži z Kasımpaşa sú prchkí, až bolestivo hrdí a veľmi rýchlo vzbĺknu. Práve tu si Erdoğan privykol udierať päsťou do stola, keď sa mu niečo nepáčilo.

Ali Rıza Sivritepe, jeho kamarát z detstva, si v tureckej tlači na premiéra spomína takto: Aj pri púšťaní šarkanov alebo hre s guľôčkami musel byť najlepší. Jeho šarkan musel lietať najvyššie. Akákoľvek prehra mu pokazila náladu.

Sivritepe ešte dodal, že Erdoğan nikdy nebol v žiadnom gangu. „Aj keď po papuli vedel dať,“ smeje sa Hasan Özlam, Erdoğanov kamarát z dvora. Stretol som sa s ním v Kasımpaşe, keď neďaleko starej mešity popíjal čaj, „ani chvíľu nepremýšľal a hneď mi z celej sily jednu strelil. Takto!“ Hasan mi predvádza, ako mu budúci premiér kedysi vrazil. Dva rýchle údery a Hasan, hoci bol starší, ležal na zemi. „Vždy udieral prvý,“ zdôraznil, „neváhal ani zlomok sekundy. V tom sa nezmenil!“

Kasımpaşa sa tiež veľmi nezmenila od čias, keď si tu mladý Tayyip púšťal šarkany. V čajovniach s výlučne mužským osadenstvom sa popíja čaj nad tavlou – obľúbenou tureckou spoločenskou hrou, u nás ju nazývame backgammon. Ženy s hlavami zahalenými v šatkách a voľných šaravaroch sa venujú praniu.

„Erdoğan? Milujeme ho! Je to náš anjel!“ zvolajú jednohlasne.

„Nikdy sa nevyvyšoval. Dokonca aj ako primátor Istambulu sa prichádzal strihať len ku mne,“ chváli sa holič Ali.

„U mňa si kupoval baklavu,“ pritakáva vlastník malej cukrárne.

„Žene pomáhal nosiť nákupy,“ skonštatovala jedna žena.

„On je premiér, ja som nikto,“ dodáva Hasan Özlam, „mohol by mi ukázať chrbát. On však na takých, ako som ja, ukáže prstom a hovorí: ‚Som jeden z vás! Som Hasanov starý kámoš!‘“

„V tom spočíva tajomstvo jeho úspechu,“ hovorí Mustafa Akyol, v súkromí veriaci moslim, novinár z Turkish Daily News, špecialista na záležitosti spojené s islamom a jeho vplyvom na politiku, „priemerný Turek sa môže pozrieť na Erdoğana a povedať: ,Žije tak ako ja! Najdôležitejšia je pre neho rodina, miluje svoju krajinu a váži si tradície. Budem ho voliť.‘“

Ako Erdoğan prekvapil svätého muža

Fúzači boli štyria.

Najviac nábožensky založený sa vola Bülent Arınç. Tešil sa tiež najväčšej podpore medzi straníckymi pešiakmi. Najskôr sa stal šéfom parlamentu, neskôr vicepremiérom. Preslávil sa tlačovou konferenciou, na ktorú priniesol veľkú reklamu so sexi nohami v pančuškách, aby ukázal „aké fotografie majú byť v Turecku zakázané“. Efektom tlačovej konferencie bola však len bezplatná reklama na pančuchy. Zákony naďalej žiadnu cenzúru nepripúšťali.

Abdulah Gül bol intelektuálny typ. Vyštudoval na Západe a s veľkým pôžitkom používal cudzie slová. Obzvlášť tie, ktoré nikto nepozná. Stal sa premiérom, neskôr ministrom zahraničných vecí. Po nasledujúcich víťazných voľbách ho Erdoğan posadil na prezidentskú stoličku, ktorú však onedlho prepustil Erdoğanovi, a ocitol sa na vedľajšej koľaji.

Bülent Arınç. Foto: wikimedia

Najtajomnejší bol od začiatku Cem Tenekeciler. Zo straníckeho života rýchlo vycúval a v súčasnosti nikto nevie, kde je a čo robí.

Recep Tayyip Erdoğan nebol najmúdrejší ani najviac nábožensky založený. Mal však neuveriteľné organizačné schopnosti a charizmu, ktorá ostatných zatienila.

V roku 2001 títo štyria fúzači založili AKP – Stranu spravodlivosti a rozvoja, ktorej symbolom sa stala žiarovka so žltým svetlom. Chceli sa tým odlíšiť od ostatných, neschopných, skorumpovaných a skompromitovaných strán establišmentu.

Ani fúzačov, ani vlády islamistov by nebolo bez Necmettina Ergakana – svätého muža od Čierneho mora. Fúzači sa spoznali v jeho strane Refah (Dobrobyt). Erbakan bol skvelý inžinier a vynálezca. „Ako inžiniera ma čakala výnimočná kariéra, ale Allah mi prikázal, aby som sa dal na politiku,“ vysvetľoval v rozhovore pre médiá.

Spolupracovníci ho nazývali hodža – svätý muž, učiteľ. Snívali o tom, že vďaka nemu sa Turecko vráti k svojim islamským koreňom, že osemdesiat rokov marginalizácie náboženstva sa skončí ako nočná mora na svitaní.

Strana Dobrobytu si v deväťdesiatych rokoch získavala sympatie hlavne medzi chudobnými, ktorým rozdávala balíčky s potravinami a uhlím. Nezamestnaným pomáhali pri hľadaní práce.

V tých časoch bol pre Erdoğana hodža svätý. Erdoğan pracoval v Istanbulskom dopravnom podniku. Predstavme si ho ako tvrdohlavého moslima. Nepodáva ruku ženám, nadáva na bary, kde predávajú alkohol, a Európsku úniu pohŕdavo nazýva „klubom kresťanov“. Po svojom majstrovi opakuje, že „z električky s názvom demokracia vystúpime na najbližšej zástavke“. O veľkej politickej kariére ešte neuvažuje.

Zatiaľ. Až kým si ho jedného dňa nezavolá na koberček jeho šéf, bývalý vojak, a prikáže mu, aby si oholil mandľové fúzy.

„Úradníkovi v sekulárnom štáte neprináleží, aby mal také fúzy,“ hovorí. „Ináč Vás prepustím.“

„Radšej zomriem,“ odpovie Erdoğan.

Stratil prácu.

Napravo stoja Abdulah Gül s manželkou, vľavo manželia Ardoganovci. Foto: wikimedia

Také poníženie bolo v jeho živote hotovým zlomom. Od tej chvíle sa začala jeho neobyčajne rýchla politická kariéra. Hodža v ňom videl najnadanejšieho učňa. Erdoğan sa mu odvďačí víťazstvom vo voľbách na primátora Istanbulu – najbohatšieho tureckého mesta. Pre víťazstvo sa nezdráhal viesť kampaň dokonca na diskotékach a v bordeloch. Naučil sa aj podávať ruku ženám, za čo budúci premiér v modlitbách prosí o odpustenie, lebo islam to zakazuje.

Po víťazstve hodža nedokáže zadržať slzy šťastia.

Novému primátorovi a iným fúzačom však hodžov program vyhovuje čoraz menej. Pripravujú sa na zmenu kurzu. Skupinu riťolezov okolo Erbakana nazývajú Politbyrom a seba vnímajú ako reformátorov. Erdoğan, ako jediný v strane, ostentatívne ukončí zvyk bozkávania hodžovej ruky na privítanie (bozkávanie ruky a jej priloženie k čelu je v Turecku znak úcty k starším).

V roku 1996 sa hodža stane premiérom. Za niekoľko mesiacov úplne zmrazí vzťahy so Západom a absolvuje entuziastické turné po arabských štátoch. Sľubuje vytvorenie islamskej únie: od Maroka po Kazachstan, sľubuje, že oslobodí Jeruzalem, pokorne počúva Kaddáfího, ako ho verejne karhá za to, že Turecko nie je dostatočne moslimské. Erbakan úplne odletí počas návštevy Egyptu, kde prisľúbi, že zavedie šaríu. Odvtedy sa už odrátavajú dni pádu jeho vlády.

Nadišiel rok 1997. Štvrtý raz v povojnovom Turecku preberie vládu armáda. Štvrtý vojenský puč je zo všetkých najrýchlejší. Ulicami Ankary sa presúvajú tanky, zatiaľ čo jeden z generálov telefonicky vyzve Erbakana na demisiu. Väčšina Turkov nemá potuchy, čo sa deje. Erbakan odovzdá moc bez odvrávania.

Štátny prevrat sa stane v Erdoğanovom živote kľúčový. Takto jeho známy opisuje obdobie zmien:

„Nenávidí porážky. Pochopil, že boj o šaríu a islamský štát by ho odsúdil na prehru. Pochopil, že musí prijať ústupky. Bol to začiatok jeho veľkej premeny.“

Po vojenskej intervencii dostane hodža päťročný zákaz politickej činnosti a strana Dobrobyt je postavená mimo zákona.

Ľudia zoskupení v Politbyre ihneď založili Stranu cnosti. Na súde sa však našli dôvody na jej zrušenie. Keď po niekoľkých mesiacoch hodža zakladá Stranu šťastia, Erdoğan už pri ňom nestojí. Odišiel, aby spolu s fúzačmi založil Stranu spravodlivosti a rozvoja – AKP.

„Zradcovia,“ hovorí Erbakan, „bezvýznamní zradcovia. Vo voľbách ich zmetieme.“

O rok AKP vyhrá voľby do parlamentu a vytvorí jednofarebnú vládu. Hodža neprekročí desaťpercentný prah potrebný na vstup do parlamentu.

Ako išiel Erdoğan sedieť

Cvaknutie zámku na väzenských dverách. Tento zvuk bude Erdoğanovi robiť spoločnosť ešte dlho. Stalo sa to v roku 1999. „Bol to zlomový bod v mojom živote,“ povie neskôr novinárke z New York Times. „Vo väzení človek veľmi rýchlo dospieva.“

Na mítingu v Siirit, v rodnom meste svojej ženy, Erdoğan parafrázuje báseň osmanského básnika. „Mešity sú naše kasárne, kopuly naše helmy, minarety sú naše bodáky a veriaci naši vojaci.“ Za tieto slová ho postavia pred súd, ktorý ho odsúdi na desať mesiacov za podnecovanie k náboženskej vojne. Odsedí si štyri.

Ural Aküzüm, analytik tureckej politiky z mimovládnej organizácie ARI Hareketi: „Ak sú vojaci, musí byť aj vojna. Ak je vojna, tak s kým? S tureckou vládou! Erdoğan presvedčil svojich prívržencov, že sú vo vojne s Tureckom. Vtedy bol presvedčený, že pretvárka nie je namieste. Núka sa teda otázka, či skutočne zmenil názor alebo si stále myslí to isté, len to dokáže lepšie zamaskovať.“

V médiách nešťastnú formuláciu Erdoğan vysvetlil takto: „Tá báseň je v učebniciach, ktoré odsúhlasil sám minister školstva. Zmenil som len niekoľko slov. Mojím zámerom bolo pritiahnuť pozornosť, oduševniť ľudí.“

Metin Kaya, profesor z Univerzity v Marmare: „Nezmysel. Vtedy vyhlásil to, čo si skutočne myslí. Nenávidí republiku, demokraciu a slobodu. Dobre, že ho zatvorili. Škoda, že len na taký krátky čas.“

Cuneyd Zapsu, biznismen a Erdoğanov priateľ, interpretuje rozsudok takto: „Bol odsúdený, lebo vládne strany a armáda si uvedomovali jeho silu. Nešlo o náboženstvo, ale o to, aby ľudia mimo establišmentu nezískali príliš veľký vplyv.“

V roku 1999 Erdoğana do väzenia odprevádzajú tisíce prívržencov a tisíce ho čakajú pred východom.

Mustafa Akyol, novinár z Turkish Daily News: „Z väzenia vyšiel úplne iný Erdoğan. Myslel som si, že ako politik skončil, bol to však len začiatok. Vo väzení pochopil, že podnecovaním k vojne v politike nič nedosiahne.“

Profesor Kaya: „Blbosť. Ak sa dnes tvári ako demokrat, robí to len preto, aby zase neskončil vo väzení. Všetko to je len takkiye, stará islamská škola klamania a kalenia vody. Moslim môže pre dobro svojej rodiny klamať, ako sa len dá. To sa u nich volá tekkiye: Neverných môžeš klamať, koľko len chceš, pod podmienkou, že islamské spoločenstvo tým niečo získa.“

Ako je Turecko europeizované vďaka Erdoğanovi

Keď v roku 2002 strana AKP po prvýkrát vyhrala voľby, profesor Kaya mal v očiach hrôzu. Charakteristické Erdoğanove fúzy sa objavili na titulkoch médií po celom svete. „Sme svedkami konca tureckej demokracie?“ pýtali sa novinári.

Erdoğan všetkých trpezlivo presviedčal, že v žiadnom prípade.

„Zmenil som sa,“ hovorí, „dokážem oddeliť svoj súkromný život od verejného. V súkromí som samozrejme moslim. AKP je však stranou svetskou s liberálnym programom. Je to turecká obmena kresťanskej demokracie.

V súlade s touto logikou Erdoğan ako premiér podáva ruku ženám bez pocitu hriechu. V súkromí ruku nepodá za nič na svete ani len svojej žene.

Pobyt vo väzení prekazí Erdoğanovi možnosť postaviť sa na čelo vlády. Premiérom sa stal Abdullah Gül – s rovnako hrdými mandľovými fúzami. Šnúrkami však ťahá Erdoğan. Hoci formálne neplní žiadnu funkciu, George Bush ho po voľbách pozval do Bieleho domu.

„Obaja veríme v prozreteľnosť. Budeme teda skvelými partnermi,“ hovoril Bush a tak veľmi sa mýlil.

O niekoľko mesiacov neskôr turecký parlament opozičnými hlasmi spolu s niekoľkými poslancami vládnej strany nepovolí Spojeným štátom použiť svoje základne pri útoku na Irak. Je to prvý raz za niekoľko desiatok rokov, čo Turecko odmietlo pomôcť Američanom. Tí sú šokovaní.

Onedlho AKP mení zákon a Erdoğan sa môže postaviť na čelo vlády.

Text je úryvkom z knihy  Witolda Szabłowského Vrah z mesta marhúľ, ktorá práve v slovenskom preklade vychádza vo vydavateľstve Absynt. Knihu si možno objednať na webstránke Absyntu, vychádza so súhlasom vydavateľa.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo