Spoločnosť 26. február 2017

Západ nemá morálnu autoritu

Jozef Majchrák Jaroslav Daniška
Jozef Majchrák Jaroslav Daniška
Rozhovor so Štefanom Kormančíkom o Azerbajdžane, tamojšom islame a mystických snoch, vďaka ktorým moslimovia konvertujú na kresťanstvo.
Rozhovor so Štefanom Kormančíkom o Azerbajdžane, tamojšom islame a mystických snoch, vďaka ktorým moslimovia konvertujú na kresťanstvo.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Majchrák

Jaroslav Daniška

Západ nemá morálnu autoritu
Don Štefan Kormančík, salezián, ktorý 15 rokov pôsobil v Azerbajdžane. Foto: Andrej Lojan

Pätnásť rokov ste pôsobili v Azerbajdžane ako misionár. Je to moslimská post-sovietska krajina, kde žije veľmi málo kresťanov, tunajšia misia je v podstate dlhodobo vedená Slovákmi. Ako ste Azerbajdžan videli vy?

Z pohľadu misionára to nie je krajina, kde človek príde s Dobrou zvesťou, národ ho privíta a zanechá svoj hriech. Je to úplne niečo iné. Privítali ma, ale ako hosťa. Len čo som začal hovoriť o Ježišovi Kristovi, povedali mi: Nie, ďakujeme.

Nevnímali vás ako nepriateľa, prijali vás úctivo, prečo to automatické odmietnutie? Cítia sa morálne nadradení?

Ísť na výlet do Kaukazu je obrovský zážitok. Ľudia vás radi pohostia, sú milí. Ale keď zistia, že ste misionár, vidíte im na očiach strach.

Prečo?

Vysvetľujem si to tým, že po páde Sovietskeho zväzu mnohé kresťanské skupiny prišli do Azerbajdžanu dosť agresívnym spôsobom. Doslova využili občiansku vojnu a vojnu v Karabachu a aplikovali jednoduchú šablónu: práca s počítačom a angličtina. Angličtina sa učila čítaním Svätého písma. Vždy to bolo spojené s vidinou materiálnej pomoci.

Miestni ľudia získali pocit, že bohatí ľudia zo Západu si chcú kúpiť chudobných a premyť im mozgy. Ten dojem ostal doteraz: kresťanský misionár má neobmedzené finančné možnosti a postupne si odškrtáva, koľko ľudí získal na svoju vieru.

Takže to neprijatie nesúviselo primárne s ich islamskou identitou?

Zdá sa mi, že nie. Islam bol počas 70 rokov komunistického režimu aj počas cárskeho Ruska potláčaný a dlhodobo v úzadí.

Mimochodom, ruský cár tu dal postaviť druhý najväčší pravoslávny chrám v celej ruskej ríši. Postavili ho na mieste moslimského cintorína, jasný imperiálny odkaz.

Aký majú dnes ľudia v Azerbajdžane vzťah k Rusom?

Pozitívny.

Nedávno ste na istej konferencii povedali veľmi silnú osobnú skúsenosť so svetom islamu. Povedali ste, že nič, čo je zo Západu, nemá v Azerbajdžane autoritu. Zhola nič. Čo to presne znamená?

Morálne nemáme autoritu. Možno máme nejakú autoritu ako obchodníci, vedia, že máme peniaze a oni nie, preto nás v tej veci berú. Ale ako kňaz som zistil, že moje slová považujú za prázdne a falošné.

Uveďte príklad.

V Sovietskom zväze sa na školách učilo, že kto nežije sexuálnym životom, tomu sa do krvi vylučujú isté hormóny a zblázni sa. Lekár bežne odporúčal dievčatám, aby pre svoje zdravie sexuálne žili.

V Azerbajdžane sa to učí dodnes. Dokonca aj na fakulte medicíny. Ak im teda niekto tvrdí, že žije v celibáte, a nie je blázon, tak im klame. V ich očiach som musel byť alebo mentálne chorý, alebo som bol klamár.

Ako ste tomu čelili?

Usúdil som, že tomu dokážem čeliť iba dlhodobou prítomnosťou a tým, že budem pred nimi úplne transparentný. Nechal som, aby videli do môjho života, úplne. Ľudia v Azerbajdžane veria, že ak muž vstúpi do domu, kde je prítomná iba jedna žena, je to hriech. Preto som sa tomu vyhýbal. Ak prišla žena na faru, zaklopala, rozprávali sme sa iba vonku. Musel som mať zásady a dlhodobo ich zachovávať. To ich začalo presviedčať. Dôraz ale kladiem na slovo začalo.

Znie to neuveriteľne.

Poviem ešte jeden príklad. Začal som s miestnymi hrávať pingpong, hrávali sme aj s reprezentantmi. Keď ma po tréningu volali do baru, odmietol som, že nemám chuť si vypiť. Oni vravia, že tam budú aj dievčatá. Odpovedal som im, že veď viete, že som katolícky kňaz, že nemám ženu. Oni sa zasmiali a povedali, samozrejme, že ženu nemáš, ale bez dievčat sa nedá žiť.

Keď som ich odmietol, neverili mi, nepresvedčil som ich. Na ich očiach som videl, že si myslia, že mám dievča niekde inde, že chodím s inou partiou.

Ak nie je pre nich autoritou Západ, kto je?

Moslimský svet. Mnoho mladých sa nechalo osloviť a odišlo bojovať za Islamský štát. Poznám prípady, ako namáhavo sa ich rodičia snažili dostať späť.

Azerbajdžan je pritom iný ako moslimské spoločnosti v arabských krajinách. V centre Baku nevidieť zahalené ženy.

To je pravda, ale islam berú vážne, proroka Mohameda považujú za svojho. Hoci som mal niekedy pocit, že Korán som tam prečítal iba ja.

Oni Korán nepoznajú?

Veľmi zriedka som stretol niekoho, kto mal Korán prečítaný.

Obyvatelia Azerbajdžanu sú šiíti, ale sú turkickým národom. Vzhliadajú viac k Iránu alebo k Turecku?

Stretnete sa tam s nápismi: Jeden národ, dve krajiny. Myslia tým Turecko, s Turkami sú si veľmi blízki najmä politicky. S Iránom pestujú skôr náboženskú blízkosť.

V postsovietskych moslimských štátoch je snaha udržať pod kontrolou islam, pestovať ho ako štátne náboženstvo, ale nepripustiť zahraničné vplyvy, najmä zo Saudskej Arábie a Iránu. Ako to vyzerá v praxi?

Je tam hlavný predstaviteľ islamu Allah Šukur Paša Zade. Bol ustanovený ešte za komunizmu, stále je vo funkcii. Štát mu pomáha. Keď napríklad iránski šiíti začali stavať mešitu, štátne orgány ju zbúrali. Môže sa naplno opierať o podporu štátu. Pripomínalo mi to našu totalitu. Štát mal právomoc kontrolovať cirkev, dokázali si do funkcií presadiť svojich ľudí, ale predsa cirkev pod kontrolou nemali.

Podobne je na tom aj Paša Zade. Všetky mešity riadi on, on je zamestnávateľ, rozhoduje o platoch. Ale súčasne je tam hnutie, ktoré ho neuznáva a kritizuje ho.

Toto hnutie má podporu z Iránu?

Áno. Ale aj z Čečenska, podporujú ho aj niektoré turecké skupiny. Keď mali tureckí moslimovia problémy s režimom, mnohí z nich utiekli do Azerbajdžanu. Turecký premiér dokonca vyzval prezidenta Azerbajdžanu, aby tých ľudí vyhostili späť do Turecka. A oni ich vyhostili.

Bol som prekvapený, koľko rôznych moslimských charít a iných aktivít bolo zrušených preto, že v pozadí boli nejaké zdroje z cudziny.

Štát teda menuje a chráni hlavného imáma, financuje stavbu mešít a búra tie, ktoré postavili zo zahraničných zdrojov, financuje platy. Aká dôsledná je tu represia voči moslimom z cudziny?

Financuje ešte napríklad moslimské školstvo. Pokiaľ ide o tú represiu a zatýkanie, postupujú veľmi dôsledne.

Druhú silnú vec, ktorú ste nedávno verejne povedali okrem chýbajúcej morálnej autority, bolo, že všetci vedeli, ako majú na vás reagovať. Že boli pripravení.

Mal som pocit, akoby boli už zaočkovaní. Vedeli, že keď ich osloví kresťanský misionár, čo im povie. Vedeli, čo im poviem o Ježišovi Kristovi, o Trojici a podobne. A nielen to, vedeli, čo si už o tom majú myslieť. Cítil som, že tie odpovede sa podobajú, že sú naučené.

Ako ste na to reagovali?

(Smiech.) To bolo dosť ťažké. Dlho sme sa o tom rozprávali a niečo sme, myslím si, dodnes nevyriešili. Oslovilo ma dielo Baltazára, ako on predstavuje Trojicu, mám pocit, že by to mohlo osloviť moslimov.

Problém je, že Trojica, ako je predstavená v Koráne, je niečo iné, ako ju definujeme my. Reagoval som teda tak, že som o týchto témach ani nezačínal hovoriť, vedel som, ako dopadnem. Ale ak niekto začal provokovať a podrývať, spýtal som sa, nech mi vysvetlí, v akú Trojicu to veríme, a ukázal im, že je to hlúposť, že verím v niečo úplne iné.

Ako si Korán predstavuje Trojicu?

Chápu to tak, že Boh Otec fyzicky čakal a porodil syna. Snažil som sa vysvetliť, že Boh tak nefunguje. Baltazár to vysvetľuje tak, že Otec, to je dar, ten, čo dáva. Všetko. Syn je ten, čo prijíma, nechce mať nič svoje. Ježiš nepoznal to, čo poznáme my v období puberty, keď sa búrime voči rodičom. Ježiš sa nechcel osamostatniť, nebúril sa proti Otcovi. Z daru a prijatia vzniká Duch svätý, Trojica je spoločenstvo.

Trojica im tak prekáža?

Áno, a ešte tvrdenie, že Ježiš Kristus je Boží Syn. V Koráne stojí: Prekliaty, kto povie, že Ježiš Kristus je Boží Syn.

Pred chvíľou ste povedali, že ste prestali ľuďom niektoré veci hovoriť. Čo to vlastne znamená? Že ste museli rezignovať na časť misijnej činnosti?

Poviem to oblúkom. Protestantské skupiny sú veľmi aktívne, ale keď som mal možnosť sa s ich veriacimi rozprávať, mal som pocit, že často nejde o skutočne presvedčených kresťanských veriacich, v pozadí občas cítiť, že chcú získať víza niekam do Ameriky alebo podobne.

Ako ste si svoje pôsobenie vnútorne zdôvodnili? Zostali ste tam, ale niektoré veci ste prestali robiť...

Boli sme napriek všetkému úspešní, počet katolíkov, ktorých sme krstili, bol dosť veľký – v porovnaní s inými moslimskými krajinami. Rozprával som sa s kňazom, ktorý pôsobil 50 rokov v Káhire, v Egypte, a za ten čas nepokrstil nikoho.

V Azerbajdžane je skupina ľudí, ktorá príde a osloví nás. Obyčajne je na začiatku sen, sníva sa im o Ježišovi Kristovi alebo Panne Márii, niekedy je to zlomová životná udalosť a jasné presvedčenie, že majú hľadať niečo u nás, pretože vo svojom náboženstve to nájsť nevedeli. To sú naši veriaci. Nemyslím si, že medzi našimi veriacimi sú ľudia, ktorých sme presvedčili slovami a svedectvom my sami. Všetci naši veriaci – je ich asi 200 – sú ľudia, ktorých priviedol Boh sám.

Tie sny, ktoré ste spomínali, sú priam mystický fenomén. Počuť o tom z viacerých, najmä moslimských krajín. Povedzte nám o tom viac.

Sny majú niečo spoločné, ale sú aj rozdiely. Či ide o znak Boží alebo o fantáziu, to spoznáme až po ovocí. Jednotiaci znak je, že dôjde k jasnému stretnutiu s Ježišom.

Ako vedia, že to je Ježiš?

To je zaujímavá otázka. Vedia to. Jedna pani, ktorá raz prišla a tiež mala sen, ukázala na kríž, ktorý som mal na stene a povedala mi: Ale Ježiš vyzerá inak! (Smiech.)

Niekedy to má iný efekt, mal som napríklad zubára, ktorý tiež videl Ježiša, ale nebral to ako výzvu ku konverzii, ale ako dôvod, aby bol voči kresťanom tolerantný, že sme všetci jedno.

Stretli ste sa zo strany miestnych imámov s nenávisťou preto, že ste kresťan?

Zo strany štátnych zamestnancov nie, štát má politiku tolerancie, vedia, že keby pestovali nenávisť, prídu o plat. Horšie je to s tými neštátnymi, najmä z Čečenska, Iránu a Turecka. Tiež si hovoria, že sú misionári. Zažil som aj prejav agresie. Osobitú skúsenosť som mal s moslimom, ktorý ma chcel obrátiť na islam.

Ako to prebiehalo?

Mali sme dlhé rozhovory, najskôr som nechápal, o čo ide. Potom som mu povedal, že svoju vieru som namáhavo získal, tak nech sa nehnevá, ale radšej stratím život ako svoju vieru. Zaujímavé bolo, že sa najskôr urazil, ale potom sme sa stali kamaráti a náboženské témy sme už neotvárali. Rezignoval na svoj sen.

Ako sa k vám správal štát a politici?

Prvé roky sme mali aj ťažkosti. Po návšteve Jána Pavla II. v Baku v roku 2002 sa to radikálne zmenilo. Nepoznám presné príčiny, ale Azerbajdžan vynakladá veľa peňazí na imidž. Možno vtedy pochopili, že je pre nich z imidžových dôvodov výhodné byť tolerantní ku katolíckej cirkvi. Ale po stránke byrokracie sa nezľahčilo nič. Ďalej sme dostávali víza iba na rok a získať víza nie je jednoduché.

Ani keď máte formálnu podporu vlády?

Prezident nám napríklad daroval pozemok na stavbu kostola. Kostol už stál, ale papiere ešte stále neboli v poriadku. Na každom úrade nám robili problémy. Keď sme povedali, že to je dar prezidenta, niečo sa vyriešilo, ale všetky dokumenty o tom, že to patrí katolíckej cirkvi, sme mali pokope až päť rokov po dokončení stavby.

Aká je teda štátna politika voči kresťanom?

Štát nás tam chce a v rámci možností nás toleruje. Prezident má rád fotografie, na ktorých je on a v pozadí je niekto z katolíckej cirkvi, najlepšie s červenou čiapkou, to je veľmi dôležité, ideálne aj pravoslávny biskup, šejch, nejaký protestant a predseda židovskej náboženskej obce. Považuje to za signál pre Európu, že Azerbajdžan je demokratický a moderný štát.

Koľko je v Azerbajdžane katolíkov?

Boli tam nejakí Nemci a Poliaci, ale keď sa otvorili hranice, tak veľa z nich odišlo. V roku 2000 sme začínali budovať farnosť s dvadsiatimi ľuďmi.

Prevádzkujete tam školu. Ako ste sa k tomu dostali?

Veľmi často nám na dvere fary klopali ľudia s prosbou o pomoc. Keď sme sa pýtali, prečo si myslia, že by sme im mohli pomôcť, mali jednoznačnú odpoveď. Veď Vatikán je predsa najbohatší štát na svete, videli sme tie múzeá, koľko tam je zlata.

Keďže sme mali málo evanjelizačných aktivít a veľkú potrebu niečo urobiť, rozmýšľali sme, kam svoju činnosť nasmerovať. Najväčšiu núdzu sme videli v zdravotníctve, chceli sme sa tam angažovať, otvoriť malú nemocnicu, ale nedostali sme povolenie od štátu.

Potom sme sa zamerali na školstvo a podarilo sa nám otvoriť doučovacie kurzy. Aj azerbajdžanské úrady pochopili, že my tam nebudeme len tak vysedávať, musia nám niečo schváliť. Lebo ak nie, tak odídeme a ostanú bez katolíckej prítomnosti, čo nechceli.

Prečo škola?

V Azerbajdžane je povinná školská dochádzka, ale chodiť do školy neznamená, že človek bude mať vzdelanie. Štátne školy sú nekvalitné, a ak chce niekto viac, musí deťom platiť súkromné doučovanie. Je to obrovský biznis.

Naše stredisko je jediné, ktoré to nerobí ako biznis, ale ako pomoc. Ešte bolo jedno moslimské centrum, ale po čistkách bolo zatvorené. Naše ceny sú asi štyrikrát nižšie ako v iných, najlacnejších doučovacích centrách.

Čo sa tam vyučuje?

Predmety, ktoré sú potrebné na prijímacie skúšky na vysoké školy.

Učitelia sú miestni ľudia?

Áno, väčšinou sú to učitelia, ktorí učia aj na štátnych školách, alebo vysokoškoláci, ktorí si tak privyrábajú. Sú však aj učitelia, ktorí sa špecializujú iba na doučovacie kurzy a majú úväzky vo viacerých strediskách.

Nemali ste problém nájsť vyučujúcich, keďže vedeli, že idú robiť pre katolíkov?

Mali by sme veľký problém, keby nám nepomohol Pán Boh. (Smiech.)

Čo sa stalo?

Sám som chodil na jednu vysokú školu na prednášky o Dostojevskom. Stálo ma to veľa vybavovania, kým mi to povolili, a študenti boli upozornení, že príde katolícky kňaz, mohol som prednášky len počúvať, cez prestávky odísť.

Neskôr sa mi prihovorilo jedno dievča z kurzu, zaujímala sa o to, čo robím. O štyri roky neskôr, práve v čase, keď sme uvažovali o otvorení kurzov, mi zavolala. Povedal som jej, že hľadáme učiteľov a ona ich zohnala. Je to veľmi charizmatická žena, moslimka, ale všetci si ju vážia a má nespochybniteľnú autoritu.

Všetkým jasne povedala, že katolícka cirkev otvára stredisko a chce pomôcť našim deťom. A keď im nepomôžeme my, tak sa k nim zapíšu zlí učitelia, ktorí budú od nich ťahať peniaze a nebudú dobre učiť. Bol to pre nás veľký dar.

Inak by sa to skončilo podobne, ako som to videl v iných organizáciách. Ziskuchtiví ľudia sa prisali na ľudí zo Západu, ťahali od nich peniaze a výsledný efekt bol veľmi malý.

Odkiaľ ste mali peniaze?

Na prvý rok sme mali peniaze od Američanov, potom sme dostali dobrý projekt na tri roky z Rakúska. Potom sme si mysleli, že budeme musieť skončiť, ale už sme mali takú klientelu, že keď sme ľuďom povedali, že už nemáme peniaze, tak nás rodičia prosili, aby sme skúsili nejako pokračovať. Podarilo sa a fungujeme už dvanásť rokov.

Kto to teraz pomáha financovať?

Teraz je to tak, že sedemdesiat percent sa financuje z príspevkov rodičov. Máme štvrtinové ceny oproti iným kurzom. Tridsať percent je od sponzorov, dokonca aj miestnych. Chodí k nám štyristo detí a ročný rozpočet je 80-tisíc eur.

Máte aj slovenských sponzorov?

Máme, prostredníctvom adopcie na diaľku. Ľudia si môžu adoptovať nejaké dieťa a prispievať mu na vzdelanie. (Viac o tom, ako možno pomôcť, sa môžete dozvedieť na stránke Savio.sk. Pozn. red.)

Tie deti, ktoré k vám chodia do školy, vedia, že ste pre ne nábožensky neprijateľní. Ako sa to prejavuje?

Prvé roky to bolo tak, že deti prišli na vyučovanie, a keď sa skončilo, tak ušli domov. Presnejšie, keďže tam dieťa nemôže chodiť samo po ulici, tak prišli rodičia alebo starší súrodenci a hneď ako sme skončili, tak ich chytili za ruku a brali preč. Nebola žiadna komunikácia medzi nami a nimi. Ani cez prestávky, ani po škole. Keď sme ich zavolali do letného tábora, tak sa neprihlásil nikto.

Saleziáni, to je v našich predstavách futbal. Keď ste im ponúkli, aby si išli zahrať futbal, čo povedali?

Nebola ani možnosť im to ponúknuť, pretože po vyučovaní ušli. Skúšal som to ešte predtým, ako sme otvorili kurzy, ale keď som sa pridal k nejakej skupinke, tak tam bol hneď policajt a pýtal sa, čo od nich chcem. Nebola možnosť sa spontánne zapojiť do skupiny.

Jedna novinárka poľsko-ruského pôvodu, ktorej mama chodila ku nám do kostola, mi potom poradila, že má skupinu, kde by som mohol tráviť voľný čas. Išlo o jedného pána, ktorý pracoval s utečencami, a súhlasil, že môžem prichádzať na jeho aktivity. Neprekážalo mu to, povedal mi, že sú aj horší ako ja. (Smiech.)

Nakoniec sa vám podarilo nadviazať s tými deťmi kontakt?

Áno. Zaujímavé je, že sa to podarilo práve preto, že sa nám skončila finančná pomoc zo Západu. Keď sme začali pýtať peniaze potrebné na chod organizácie od miestnych ľudí. Vtedy sa začala vytvárať dôvera medzi nimi a nami a vtedy aj po prvýkrát pustili deti do letného tábora.

Takže už si futbal zahráte.

Áno. V rámci areálu je ihrisko a každú prestávku sú deti na ňom. Už aj rodičia nás žiadajú o voľnočasové aktivity pre deti. Polovička aktivít v našom stredisku sú dnes voľnočasové aktivity. Rôzne krúžky a podobne.

Už ste aj nejaké z týchto detí pokrstili?

Za tých dvanásť rokov prešlo naším strediskom nejakých tri-štyritisíc ľudí. Minulý rok z nich jedno dievča ako prvé prijalo krst. Máme skupinu animátorov, ktorá nám dobrovoľnícky pomáha v letných táboroch. Sú medzi nimi moslimovia aj ateisti. To dievča, ktoré sa rozhodlo stať sa kresťankou, je z tejto skupiny.

Rozumieme tomu správne, že s deťmi vo svojom stredisku stále nehovoríte o náboženstve?

Nie. Ani slovo. Sme kontrolovaní. Podmienkou, aby sme mohli otvoriť stredisko, bol záväzok, že tam nebudeme učiť náboženstvo.

Ani počas voľnočasových aktivít niekde vonku?

Nie, ani tam. V Azerbajdžane platí zákon, podľa ktorého náboženská propaganda, ako to oni nazývajú, sa môže konať iba v priestoroch, ktoré sú na to štátom schválené. To znamená mešity a kostoly.

Pomocou tohto zákona vlastne bojujú proti radikálnym islamistickým skupinám. Na nás ho až tak striktne neaplikujú. Keby chceli, mohli by byť prísnejší. Ale aj tak nás kontrolujú. Raz za dva mesiace niekto príde a pýta sa učiteľov, žiakov, rodičov.

Je to zvláštna misia. Veľa vecí, ktoré si bežne spájame s misionárskou prácou, nemôžete robiť a konvertiti prichádzajú vďaka mystickým snom. Necítite z toho niekedy frustráciu?

Naši spolubratia saleziáni pracujúci v Japonsku vraveli: Ježíš poslal apoštolov loviť ľudí sieťou, my tu lovíme s udicou. V Azerbajdžane sme to museli posunúť ešte ďalej. My robíme odchov a potom ponúkame rybám byť chytenými pre Krista.

Prvoradé je vytvoriť dôveru na ľudskej úrovni, čo vyžaduje čas a osobné nasadenie. Až potom je svedectvo o Ježišovi. Nie je to práca s masami, nie je to o rýchlom úspechu. Človek si musí uvedomiť, akú cenu má každá jedna ľudská duša, aká je to investícia, učíme sa od Ježiša.

Viete si predstaviť, že niekedy v budúcnosti bude v Azerbajdžane významná kresťanská menšina?

Neviem. Protestanti sú silnejší ako my, baptisti tam majú tritisíc členov, ale v desaťmiliónovom národe je to zlomok.

Saleziánska misia v Azerbajdžane je tak trochu slovenský podnik. Ako to vzniklo?

Po páde Sovietskeho zväzu chcela komunita Poliakov, ktorí tu žili, obnoviť svoj náboženský život. Napísali list do Londýna, aby im poslali nejakých katolíkov. V ich predstave bol Londýn centrom katolicizmu. (Smiech.) Biskup z Londýna poslal túto žiadosť do Ríma a odtiaľ to poslali do Tbilisi, kde bol biskup, pod ktorého spadal aj Azerbajdžan. K nemu akurát prišiel kňaz z Poľska, a tak ho hneď vyslal do Baku.

Bol tam dva roky, dal dokopy nejakú skupinu, ale bolo mu tam veľmi ťažko. Preto na biskupa tlačil, hovoril, že tu vidí potenciál, ale nezvláda to.

Biskup z Tbilisi sa teda opäť obrátil na Rím, kde bol vtedy prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Tomko. Ten sa obrátil na saleziánov, pretože mal skúsenosť, že sú v moslimských krajinách úspešní. Šéf saleziánov mu však povedal, že tam nemá koho poslať. Ale odporučil mu, aby ako Slovák išiel žiadať do Bratislavy, že tam mu nikto nedokáže odmietnuť. Tomko tak urobil a presvedčil saleziánov na Slovensku, aby tam niekoho poslali.

Po tých rokoch to hodnotíte ako?

Stretávam sa s misionármi, ktorí pôsobia v iných moslimských krajinách, a je neporovnateľné, čo sa podarilo im a čo nám v Azerbajdžane.

Náboženská obec sa zväčšila, máme miestne krsty, bol postavený kostol, prišli ďalšie rehoľné skupiny, teraz bol za diakona vysvätený miestny človek. Viacerí mladí, čo je tiež zázrak, uvažujú o rehoľnom alebo kňazskom povolaní.

Napriek tomu, že v tejto kultúre je nepredstaviteľné nemať ženu. Je to nečakaný úspech, s ktorým nikto na začiatku nepočítal.

Povedali ste, že ste mali ťažkú cestu k viere. Čo ste tým mysleli?

Som z kresťanskej rodiny, ale v určitej etape života som sa začal pýtať, či vôbec Boh existuje. Nakoniec som kvôli viere v Ježiša radikálne zmenil svoj život. Je to niečo, čo som nezískal lacno. Preto je viera pre mňa asi to najvzácnejšie, čo v živote mám.

Foto: Andrej Lojan

Ak sa chcete dozvedieť viac o saleziánskych misiách a zistiť ako im možno pomôcť, kliknite si na stránku Savio.sk alebo navštívte stránku ich rehole.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0