Boli časy, ked bol aj komunizmus a Stalin cool

Boli časy, ked bol aj komunizmus a Stalin cool

Ruská Februárová revolúcia. Foto: wikimedia.org

V Rusku vládne spor, ako chápať odkaz rozporuplného roku 1917. Putin sa snaží situáciu zmierovať a súčasne sa prikláňa viac na stranu bielych ako červených.

Pred sto rokmi počas Februárovej revolúcie roku 1917 padla dynastia Romanovovcov. Toto sté výročie desí súčasnú ruskú vládu. Ako v dôležitej analýze Vladimíra Putina Fragile Empire napísal novinár Ben Judah, „z Mikuláša II. majú v Kremli nočné mory“.

Uprostred strašnej vojny s Nemeckom sa koncom februára (podľa v Rusku vtedy platného juliánskeho kalendára) odštartovala revolučná kríza. Cár pod tlakom ulice, parlamentnej opozície, svojich vlastných ministrov aj armádneho velenia 2. marca abdikoval. Štátnu administratívu aj vedenie vojny dočasne prevzali liberáli a umiernení socialisti.

Februárová revolúcia, ktorá zosadila Mikuláša II., sa nakoniec zradikalizovala. Po októbrovom prevzatí moci boľševikmi spor prerástol do brutálnej občianskej vojny. Zdieľať

Revolúcia sa nakoniec zradikalizovala do Červeného októbra. Historici dodnes diskutujú, či toto povstanie vedené Boľševickou stranou bolo „revolúciou“ alebo „prevratom“. Bývalá interpretácia zdôrazňovala fakt, že Leninova strana mala významnú podporu medzi robotníckou triedou, predovšetkým medzi robotníkmi a vojakmi v hlavnom meste Petrohrade.

Prevzatie moci bolo relatívne nekrvavé, spočiatku len s niekoľkými obeťami. Boľševické heslá (pôda roľníkom, mier vojakom, politická moc robotníckej triede) boli populárne v omnoho širšom rozsahu ako iba medzi voličmi strany. Boľševikov súčasne iba veľmi málo podporovali roľníci, ktorí stále tvorili veľkú väčšinu obyvateľstva. Povstanie nebolo také spontánne ako jeho februárový ekvivalent, plánovala ho malá skupina konšpirátorov okolo Lenina. A až sa boľševici dostali k moci, vybudovali diktatúru jednej strany, ktorá si znepriatelila aj mnohých svojich pôvodných stúpencov. Leninova vláda musela bojovať proti ozbrojenému odporu, čo čoskoro prerástlo do zložitej a ničivej občianskej vojny.

Vľavo poštová známka približne z roku 1903 vyobrazujúca posledného ruského cára Mikuláša II., vpravo známka vydaná v roku 1970 pri príležitosti 100. výročia Leninovho narodenia. Foto: shutterstock

Tieto dve revolúcie roku 1917 spoločne viedli k vojenskej porážke, zničeniu štátu a rozpadu ríše. Mnoho neruských oblastí sa odtrhlo, často vytvorili predchodcov národných štátov, ktoré sa úplne dotvorili po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Neuveriteľne brutálnu občiansku a medzinárodnú vojnu, ktorá nasledovala v rokoch 1918 – 1922, Mikuláš II. neprežil: boľševici ho v roku 1918 popravili aj spolu s rodinou.

Tieto popravy vysokopostavených osôb sú len najmarkantnejšími príkladmi „červeného teroru“, ktorý Lenin rozpútal, aby vystrašil a podrobil si svojich početných nepriateľov. Členov bývalých horných tried, duchovenstvo, národniarov bojujúcich za osamostatnenie neruských nástupníckych štátov a skutočných či domnelých obrancov starého režimu (tzv. „bielogvardejcov“) čakalo väzenie alebo poprava.

Mnohostrannú vojnu v roku 1922 boľševici vyhrali a začali vládnuť vyčerpanej a zničenej krajine. Nakoniec pod brutálnou vládou Josifa Stalina Sovietsky zväz vyhral v Európe druhú svetovú vojnu a stal sa jednou z dvoch superveľmocí, ktoré vládli svetu v časoch studenej vojny.

Putinova dilema

Putinova vláda čelí pri tejto minulosti dileme. Odkaz revolúcie nie je možné úplne prijať, ale ani ho úplne odmietnuť. Putin má k revolúciám odpor, nechce byť zvrhnutý podobne úspešným povstaním, akým bol ukrajinský Euromaidan z rokov 2013 – 2014. Rusko však súčasne právne aj ideologicky tvrdí, že je nástupníckym štátom Sovietskeho sväzu. A Sovietsky zväz bol založený revolúciou. Ignorovať jej sté výročie jednoducho nie je možné.

„Veľká vlastenecká vojna“ proti nacistickému Nemecku je tmelom ruskej spoločnosti. Bolo by to možné docieliť aj s revolúciou a vpísať ju do pozitívnej histórie súčasného Ruska? Zdieľať

História nie je v Putinovom Rusku iba zábavou pre akademikov. Je časťou toho, čo Robert Horvath z Univerzity La Trobe pomenoval ako „preventívna kontrarevolúcia“: pokusom o zarazenie každej možnosti o ľudové povstanie hneď v zárodku. Minulosť, ktorú Putin a jeho minister kultúry a nekonformný historik Vladimír Medinsky najčastejšie používajú na tento účel, je „Veľká vlastenecká vojna“ proti nacistickému Nemecku. Ich sebavedomé vlastenecké stvárnenie sovietskej časti druhej svetovej vojny slúži ako ideologické lepidlo spájajúce obyvateľstvo s vládou.

Bolo by to možné docieliť aj s revolúciou a vpísať ju do pozitívnej histórie súčasného Ruska? Februárovú revolúciu by sa dalo prijať ako legitímne, potenciálne demokratické povstanie, ktoré oslobodilo národy ríše spod cárskej vlády: ako dekolonizačnú aj demokratizačnú udalosť. Boľševická revolúcia by sa potom mohla stať nelegitímnym prevratom, cez ktorý sa dostal k moci kriminálny režim a ktorý vládol silou zbraní starej ríše, len v novom šate.

Takýto príbeh by delegitimizoval väčšinu sovietskej éry a končil by sa oslavou rozpadu Sovietskeho zväzu do 15 nezávislých štátov v roku 1991 ako historického naplnenia prísľubov z februára 1917.

V súčasnom Rusku má táto verzia minulosti zopár svojich nadšencov. Ako napísal historik Geoffrey Hoskins, väčšina bývalých sovietskych národov vníma rok 1991

ako národné oslobodenie. No pre Rusov, ktorí žili vo všetkých republikách a Sovietsky zväz považovali za svoju vlasť, to bola strata.

Takéto vnímanie „jatrí rany dodnes“ a „je základom súčasnej ukrajinskej krízy“.

Leninov prejav pred jednotakmi boľševikov z 5. mája 1920. Vpravo na schodoch je aj Trockij, ktorý bol neskôr za Stalinovej éry z fotografie vymazaný. Foto: wikimedia.org

„Zmierenie“

Nostalgii za dobrými sovietskymi časmi viac vyhovuje iné vnímanie: Februárová revolúcia ako zrada. Podľa tohto príbehu liberáli a ďalšie elity bodli legitímnu vládu v čase vojny do chrbta. Nasledoval rozpad ríše a vojnová porážka.

Boľševická revolúcia bola potom začiatkom opätovného budovania štátu a obnovovania ríše. Boľševici boli podľa tohto príbehu budovateľmi štátu, ktorí opravili to, čo iní rozbili. Sovietsky zväz bol legitímnym nástupcom Romanovovskej ríše a rozpad v roku 1991 geopolitickou katastrofou, ďalším pádom „ruskej štátnosti“.

Proboľševická interpretácia nie je obľúbená vo významnej ruskej menšine doma a v zahraničí: medzi monarchistami a tými, ktorí prijali antiboľševické hnutie „bielogvardejcov“ ako vlastnú historickú líniu. Preto sa vláda usiluje o niečo ako „zmierenie“. Zdieľať

Z tohto druhého príbehu sa odvíja neoimperialistický postoj, ktorý si odcudzuje Ukrajincov, Lotyšov a všetky ďalšie neruské nástupnícke národy Sovietskeho zväzu. Nie je obľúbený ani vo významnej ruskej menšine doma a v zahraničí: medzi monarchistami a tými, ktorí prijali antiboľševické hnutie „bielogvardejcov“ ako vlastnú historickú líniu. Z tohto dôvodu sa vláda usiluje o niečo ako „zmierenie“.

„Zmierenie“ znamená, že na bojujúce strany v revolúcii a občianskej vojne sa môže pamätať ako na časti pozitívnej histórie vlasti. Tento krok vyžaduje redukovať revolučný proces na „ruskú“ udalosť.

Na roky 1917 – 1922 sa už nehľadí ako na multinárodnú vojnu nástupcov Romanovovskej ríše, ale ako na zápas „bielych“ a „červených“ Rusov. Ukrajinci, Poliaci, pobaltské alebo stredoázijské národy sa buď ignorujú, zarátajú sa do jednej z dvoch strán, alebo sa vyhlásia za pešiakov zahraničných mocností. Nad ľudovým odporom súčasne voči bielym aj červeným zo strany ruských rebelov medzi roľníkmi, armádou a robotníckou triedou sa mávne rukou ako nad nepohodlnou komplikáciou.

Vytvorenie takéhoto príbehu zamestnáva Putinovho historického bojovníka Medinského. V roku 2013 vyhlásil, že „nemá zmysel“ rozhodnúť, ktorá strana občianskej vojny bola správna a ktorá nie.

Namiesto toho treba pochopiť, že aj červení, aj bieli „Rusko milovali“. Obe strany mali svoju pravdu a boli pripravení položiť za ňu život. „Musíme k tomu pristupovať s rešpektom,“ dodal. Pomníky bielym majú rovnakú legitimitu ako pomníky červeným. Obe skupiny boli potrebné.

Medinský to rozvinul v roku 2015 v prednáške študentom elitného Štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov v Moskve (MGIMO). Máme dve verzie jeho prejavu, obe šírené polooficiálnymi webovými stránkami. V niektorých detailoch sa líšia, no obe sa pokúšajú vyrovnať sa s revolúciou cez filozofický pohľad na udalosti.

Červení aj bieli, tvrdí Medinský, boli subjektmi rovnakého historického momentu katastrofického pádu „ruskej štátnosti Romanovovskej verzie“, ktorý viedol k „problémovej“ dobe. Bielych zaradil na jednom konci k Februárovej revolúcii a na druhom k liberálnemu Rusku po roku 1991, čo je dychberúce zjednodušenie, ale užitočné, ako uvidíme.

Ústrednú historickú úlohu v Medinského úvahe hrajú červení. Nezávisle od ich radikálnych socialistických motivácií zavŕšili opätovné vybudovanie ruskej štátnosti (a nepriamo aj ruskej ríše). Prostredníctvom boľševikov konala „logika dejín“ a viedla k znovuvytvoreniu „zjednoteného ruského štátu, ktorý začali volať ZSSR“.

Skutočným víťazom revolučných hnutí bola preto

tretia sila, ktorá sa na občianskej vojne nezúčastnila: historické Rusko, rovnaké Rusko, ktoré existovalo tisíc rokov pred revolúciou a ktoré pretrvá aj v budúcnosti.

Zdá sa, že tým, že vyhlásil Rusko za skutočný subjekt histórie, a ľudské bytosti, ktoré oň bojovali, iba za vykonávateľov vyššej vôle, ktorú oni sami nepoznali, našiel Medinský cestu von od polarizačných interpretácií revolúcie.

Medinského verzia je iba dobre maskovanou verziou proboľševického príbehu: Február ako deštrukcia, Október ako znovuvytvorenie, boľševici ako cnostní budovatelia štátu nepriamo prepojení s dnešnou vládou. Zdieľať

Pri bližšom skúmaní je však jeho spôsob iba dobre maskovanou verziou druhého vyššie spomínaného príbehu: Február ako deštrukcia, Október ako znovuvytvorenie, boľševici ako cnostní budovatelia štátu nepriamo prepojení s dnešnou vládou. Medinského spojenie bielych s liberalizmom po roku 1991 je poučné. Kým boľševici v rokoch 1918 – 1922 znovu vybudovali ruský štát, liberáli v roku 1991 spustili „deštrukciu zjednoteného historicko-kultúrneho a ekonomického priestoru... zrútenie Sovietskeho zväzu“.

Zdá sa, že toto negatívne ohodnotenie bielych zabránilo Vladimírovi Putinovi, aby sa plne stotožnil s historickou schémou svojho ministra kultúry. Prezident prijal zmierenie, ale Medinského podpornú interpretáciu udalostí odmietol.

Ruský prezident Vladimír Putin a minister kultúry Vladimír Medinsky pred sochou Michaila Kalašnikova v septembri 2016. Foto: en.putin.kremlin.ru

Rozvratná akcia pre Rusov

Putinova neochota sa môže považovať za opatrnú taktiku v historiografickom mínovom poli. História revolúcie rozdeľuje Rusov omnoho viac ako história druhej svetovej vojny.

Ako hovorí historička na Univerzite v Sydney Sheila Fitzpatrick, „skutočným problémom“ stého výročia je pre Putinovu vládu to, že medzi ruským obyvateľstvom chýba konsenzus chápania týchto udalostí.

Napriek všetkému svojmu autoritárstvu je Putinov režim veľmi pozorný k verejnej mienke. Vzhľadom na rozpoltenosť pamäti pri rokoch 1917 – 1922 je najlepším riešením zamiesť problém. Vo svojom výročnom prejave v parlamente z 1. decembra 2016 sa prezident odmietol postaviť na niektorú zo strán a svojich krajanov požiadal, aby spiacich psov nechali ležať. Z histórie sa treba poučiť:

... Pre zmierenie, pre posilnenie spoločenskej, politickej a občianskej harmónie, ktorú sme dnes dosiahli: nesmieme pripustiť, aby sme z minulosti do nášho súčasného života vtiahli rozkoly, zlobu, urážky a nepriateľstvo, aby sme špekulovali o tragédiách, ktoré zachvátili prakticky každú ruskú rodinu, len aby niekto presadil svoj politický alebo iný záujem. Nezáleží na tom, na ktorej strane barikády sa našli naši predkovia. Pamätajme: sme zjednotený národ, sme jeden národ a máme len jedno Rusko.

Putinov postoj k revolúcii však môže mať hlbšie korene ako iba taktizovanie. Počas zasadnutia celoruského národného frontu (organizácie združujúcej vládnucu stranu s vybranými provládnymi mimovládnymi organizáciami) bol prezident požiadaný o názor na Lenina, boľševického vodcu počas revolúcie a občianskej vojny, ktorý viedol Sovietsky zväz až do svojej smrti v roku 1924.

Zdá sa, že otázka nepatrila do scenára: bola taká nesúvislá, že si ju Putin potreboval vyjasniť, a jeho odpoveď bola nemenej spletitá. Vyznelo to improvizovane, nejednoznačne a rozporuplne.

Po prvé, prezident pripomenul svoje minulé členstvo v Komunistickej strane a že „sa mu páčili a stále sa mu páčia komunistické a socialistické idey“. Vymenoval úspechy plánovaného hospodárstva a hlavne víťazstvo nad nacizmom v druhej svetovej vojne.

Putin sa pýta: Naozaj museli byť cárove deti popravené? Prečo Sovieti zabíjali kňazov? A čo úloha boľševikov v rozvrátení frontu v prvej svetovej vojne? Je zrejmé, že úloha boľševikov nebola iba pozitívna. Zdieľať

Zároveň spomenul masové represie Sovietov. Naozaj museli byť cárove deti popravené? Alebo rodinný lekár Romanovovcov? Prečo Sovieti zabíjali kňazov? A čo úloha boľševikov v rozvrátení frontu v prvej svetovej vojne? Revolúcia v skutočnosti spôsobila to, že Rusko prehralo vojnu voči prehrávajúcej strane (Nemecko bolo donútené kapitulovať necelý rok po tom, čo boľševici podpísali potupnú mierovú zmluvu), čo bola „neobyčajná historická udalosť“. Je zrejmé, že úloha boľševikov nebola iba pozitívna.

Najostrejšie poznámky si Putin ponechal na koniec svojho monológu. Vytvorením Sovietskeho zväzu ako federácie pozostávajúcej z republík s formálnym právom na odtrhnutie vložil Lenin (navzdory Stalinovej rade) „mínu pod stavbu nášho štátu“: v roku 1991 sa Sovietsky zväz pozdĺž hraníc svojich republík rozložil. V konečnom dôsledku bol potom Lenin zodpovedný nielen za porážku ríše Romanovovcov v prvej svetovej vojne, ale aj za rozpad sovietskej ríše v roku 1991 – čo nie je pozitívne hodnotenie.

Tieto neusporiadané poznámky stoja v ostrom kontraste k Putinom rozvinutej a jednoznačnej línii druhej svetovej vojny, ako aj k Medinského sofistikovanej proboľševickej dialektike. Zdá sa, že podobne ako krajina ako celok aj prezident je vo veci vnímania revolúcie značne zmätený. Putin venuje bielym omnoho viac času ako jeho minister kultúry. Vo vojne pamätí, ako aj inde, je nezávislým hercom v komplexnej politickej hre.

Existuje však aj iné vysvetlenie nesúladu medzi Medinským a Putinom. Je azda lepší spôsob na zjednotenie krajiny vo veciach tejto spornej minulosti, ako ponúknuť mierne odlišné dôrazy v odkaze zmierenia?

Putin sa obracia na monarchistov a bielogvardejcov, zatiaľ čo jeho minister kultúry uspokojuje nostalgiu po červených.

Uvidíme počas celého roka stého výročia, či bude táto deľba práce pokračovať alebo jedna zo strán preváži. Prvým testom bude, či a ako sa pripomenie Februárová revolúcia. Druhým, aké verejné udalosti predznačia október. V čase písania tohto textu nie je jasné, ako budú tieto udalosti vyzerať. Bude fascinujúce sledovať to.

Článok pôvodne vyšiel v časopise The Conversation pod názvom: Friday essay: Putin, memory wars and the 100th anniversary of the Russian revolution, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo