Pozor na pokusy o slovovraždu Ako dobre písať – a prečo je to vôbec potrebné

Desaťročie aféry Watergate, recesie, dlhých radov na benzín, porážky vo Vietname, nezamestnanosti, inflácie a neúspešnej záchrany rukojemníkov v Iráne? Pridajte k tomu ešte príchod vyučovacej teórie „celého jazyka“. Nech už s touto teóriou prišiel ktokoľvek, zaslúži si jednosmerný lístok do Svalbardu. Pozrite si to na mape. Nie je to žiadne Las Vegas. Spomeňte „celý jazyk“ mojej žene, ktorá štyridsať rokov učila na katolíckych školách, a vysmeje vás tak, až sa budete s hanbou pratať z miestnosti.

Teória celého jazyka tvrdila, že učiť sa čítať pomocou zmyslu a kontextu je lepšie než tradičné vyučovacie metódy. A aj „autentickejšie“. Preto by sa to malo odrážať aj pri vyučovaní detí. Podľa tejto teórie budú deti prirodzene absorbovať vzťahy medzi zvukom a písmenami iba prostredníctvom kontaktu s tlačeným slovom. Vyučovanie foniky – učenia sa vzťahu medzi zvukmi a kombináciami písmen, ktoré ich reprezentujú – sa podceňovalo, najmä v štátnom školstve. Rovnako aj gramatika. Gramatické pravidlá sa vnímali ako umelé a otupujúce.

Pozrime sa na výsledky.

Už v polovici 80. rokov 20. storočia sa čitateľské zručnosti v celých USA viditeľne zhoršili. A malo to aj následky. Christopher Lasch, významný autor a profesor na Rochesterskej univerzite, sa cítil nútený vydať knihu Plain Style (Jasný štýl), manuál, ktorým chcel napraviť nedostatočné písanie svojich elitných študentov.

Dnes viac ako polovica dospelých Američanov číta horšie než na úrovni šiestej triedy. Až 27 percent každoročne neprečíta ani jednu knihu, 21 percent je funkčne negramotných. Skoro tretina maturantov číta pod úrovňou základných čitateľských zručností, 19 percent sotva dokáže čítať.

Neprekvapuje, že obdobne sa zhoršili aj argumentačné schopnosti študentov. Teória celého jazyka nie je ani zďaleka jediným faktorom, ktorý prispel k týmto problémom. Pomohla ich však uviesť do pohybu. A ešte viac ich zhoršili moderné digitálne technológie, ktoré sa zásadným spôsobom opierajú o obrazy.

Už na prvých stránkach Plain Style Lasch poznamenáva:

[Dnes] aj tí, čo dokážu napísať zmysluplnú vetu… často zisťujú, že je nad ich sily zoradiť vety tak, aby jedna logicky nasledovala po druhej. Zostrojiť súvislý odsek, nieto ešte súvislú esej, dizertáciu či monografiu, presahuje ich možnosti ovládania jazyka... Každá myšlienka [v texte by mala viesť] logicky k nasledujúcej a každý odsek, dokonca každá veta, pridáva niečo k poslednej a pevne nesie argument až k záveru, ktorý pôsobí nenútene a nevyhnutne, keďže bol tak starostlivo pripravený.

Zlé písanie je znakom zmäteného a lenivého myslenia. Argumentačné zručnosti si naprávame či aspoň zlepšujeme čítaním – hodnotných kníh, veľkého množstva rozmanitých a dobrých kníh. Obrazovka má svoje využitie (napríklad aby som sa s vami podelil o tieto slová), no unavuje oči aj mozog. Knihy sú taktilné a tiché, tlač je stála a trvalá, čím sa živí predstavivosť. Knihy si vyžadujú sústredenosť. Najlepšie knihy ju aj odmeňujú, lebo pri čítaní učia, ako plodne využívať myšlienky a slová.

Nejestvuje jediný vzor dobrého písania. Ani nemôže. Dejiny, životopisy, náboženské diela a beletria si od autora vyžadujú jedinečný prístup. Medzi Hemingwayovou poviedkou Čisté vysvietené miesto a Tolkienovým Listom od Nimrala či medzi Náznakom vysvetlenia od Grahama Greena a Cestou z Axotlu od Terryho Southerna sú priepastné rozdiely v štýle.

Všetko sú to malé klenoty, ktoré svedčia o veľkom talente. Každý nesie pečať autorovej osobnosti. Dobrý spisovateľ však vždy najprv pochopí moc slov a potom zvládne gramatické pravidlá, než ich začne porušovať, aby dosiahol čo najlepší účinok.

Aké písanie je teda „zlé“? George Orwell rozhodne nebol priateľom Katolíckej cirkvi, ale pre každého, kto sa snaží jasne myslieť a dobre písať, napísal vrcholne užitočnú esej Politics and the English Language (Politika a anglický jazyk). Jeho hlavným terčom boli vypočítavé klamstvá a vytáčky, ktorými je z veľkej časti poznačená moderná politika. Hodnota tejto eseje však politiku výrazne presahuje.

Vágny, neúprimný, lenivý a zmätený jazyk nevyhnutne kazí myslenie. Ako píše, masa komplikovaných slov dokáže „[padať] na fakty ako jemný sneh, ktorý rozmazáva okraje a pokrýva detaily“ pravdy.

Orwell prechovával osobitnú nechuť k trpnému rodu (ako zo svojej podstaty slabému), zbytočným príslovkám a prídavným menám, mäteži zložených slov a viet, nabubreným odsekom, zložitým súvetiam, nafúknutému štýlu a k tomu, keď sa autor spolieha skôr na pompézne mnohoslabičné slová latinského a gréckeho pôvodu než na jednoduchú anglosaskú jasnosť. Všetky tieto jazykové prvky majú svoje miesto, no zlé písanie ich ľahkomyseľne nadužíva.

Zmyslom slov je presne a transparentne odovzdať myšlienky, zážitky, city a fakty, ktoré dohromady vyjadrujú pravdu. Strašidelná nálepka ako napríklad „fašista“ dnes pre Orwella neznamená nič viac než „nežiaduci“ pre toho, kto ju použije. Autor, ktorý používa potuchnuté metafory či prázdne frázy ako „fašistická chobotnica, ktorá zaspievala labutiu pieseň“, sa začal „meniť na stroj. Z hrtana mu vychádzajú primerané zvuky, no nezapája mozog“.

Jednoducho povedané, nepoctivý a neschopný pisateľ sa „inštinktívne uchyľuje k dlhým slovám a otrepaným frázam, ako sépia, z ktorej strieka atrament“.

Prečo je však toto všetko, čo sme spomínali, dôležité? C. S. Lewis v eseji The Death of Words (Smrť slov) napísal: „Keď zabijete nejaké slovo, akokoľvek úctivo..., vymažete z ľudskej mysle aj vec, ktorú toto slovo pôvodne označovalo. Ľudia potom už dlho nemyslia na to, o čom zabudli, ako sa to povie.“

Podľa Lewisa je aj slovo „kresťan“ dnes často obeťou pokusu o slovovraždu. Znova a znova sa naň útočí výsmechom a falošnou chválou. Jeho význam je však odolný a špecifický, vždy svieži a náročný. Má silu aj krásu. Nebojí sa pohŕdania. Nepotrebuje formálnu príslušnosť ani zdvorilú podporu.

Záver je tento. V Evanjeliu podľa Matúša Ježiš hovorí: „Vaša reč nech je ,áno – áno‘, ,nie – nie‘.“ (Mt 5, 37) Toto posolstvo opakuje aj Jakubov list (Jak 5, 12). Ani v jednom prípade však Písmo nepovzbudzuje na mlčanie. Práve naopak. Ježiš nám prikazuje: „Učte všetky národy“ (Mt 28, 19). Našou úlohou ako kresťanov je meniť svet svedectvom svojho života. Robíme tak úprimnosťou, jasnosťou, vytrvalosťou a horlivosťou v slovách i skutkoch.

Boh má všetko pod kontrolou. My sa však musíme snažiť.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár. 

Francis X. Maier je profesor katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky. Je autorom knihy True Confessions: Voices of Faith from a Life in the Church (Pravdivé vyznania. Hlasy viery zo života Cirkvi).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.