GLÓBUS: Jemen a Jordánsko – export rozvratu?

Udalosti v Tunisku a Egypte dokazujú, že väčšina vážnych politických kríz má svoj pôvod v zlej hospodárskej situácii. Obavy z podobného vývoja rastú aj na Blízkom východe. Jemen a Jordánsko sa obávajú z vývozu severoafrických nepokojov na svoje územie.

„Včera Tunisko, dnes Egypt, zajtra Jemen,“ kričali podľa denníka The Washington Post jemenskí demonštranti smerujúci k egyptskému veľvyslanectvu. Nespokojnosť obyvateľstva so sociálnou situáciou nie je spoločným menovateľom nepokojov len v Egypte a Tunisku. Ekonomický obraz vyše dvadsaťdvamiliónového Jemenu, krajiny ležiacej na Arabskom polostrove, je omnoho horší než ten egyptský. Napriek tomu sú protesty nespokojných občanov len „slabým odvarom“ občianskych nepokojov pretrvávajúcich v dvoch severoafrických (donedávna obľúbených) turistických destináciách. Príčinou je vo veľkej miere moc koncentrovaná v rukách prezidenta.

Jemen, jeho ľud a prezident

Prezident Ali Abdullah Saleh vedie krajinu od jej zjednotenia v roku 1990, no funkciu vykonáva už 32 rokov, keďže od roku 1978 vládol Severnému Jemenu. Strach z toho, že by ho čakal osud nedávno zosadeného tuniského prezidenta Zine el-Abidine Ben Aliho zrejme nemá. 64-ročný Saleh po nástupe do funkcie na začiatku 90. rokov dosadil na najdôležitejšie politické, bezpečnostné a vojenské posty svojich príbuzných a spojencov. Dôvodom neotrasiteľnosti jeho pozície je aj eliminovaná politická opozícia, ktorej existujúca časť je značne fragmentovaná. Navyše, vďaka zásobám ropy i početným zálivom a ostrovom, ktoré sú súčasťou štátu, je krajina v geostrategickom záujme USA. Sám prezident je tiež ich spojencom vo vojne proti terorizmu.

Kráľ načúvajúci hlasu ľudu

Pokojnejšia situácia panuje v Jordánskom hášimovskom kráľovstve. Na jeho čele stojí od roku 1999 kráľ Abduláh II. spolu s pôvabnou kráľovnou Raniou, nazývanou „princezná Diana Blízkeho východu“. Aj v tejto konštitučnej monarchii, kde podľa The Washington Post „autorita monarchie je článkom viery“, musí panovník čeliť protestom svojich poddaných. Nespokojnú časť obyvateľstva reprezentuje koalícia islamistov, sekulárnej opozície a armádnych generálov vo výslužbe, ktorá vyzvala na početné reformy. Medzi tie ekonomické patrí zastavenie zadlžovania krajiny, zníženie vysokej miery nezamestnanosti a boj proti narastajúcim rozdielom medzi bohatou a chudobnejšou vrstvou Jordánčanov. V politickej oblasti požadujú priamu voľbu premiéra (v súčasnosti menovaného kráľom) a zmenu volebného zákona, ktorý podľa kritikov znižuje zastúpenie opozície v ľudom volenej dolnej komore Národného zhromaždenia Jordánska.

Kritika demonštrantov je namierená aj proti korupcii vo vláde, ktorej až do utorka predsedal Samir Rifai. Aj keď sa premiér pokúsil zlepšiť obraz svojej vlády ohlásením balíčka štátnych dotácií na palivá a tovary či zvýšením dôchodkov a tvorbou nových pracovných miest, kráľ sa rozhodol vyhovieť požiadavkám protestujúcich a 1. februára Rifaiho odvolal. Na jeho miesto menoval Maroufa Bakhita, dobre známeho bývalého generála, ktorý nemá povesť úplatného človeka. Jeho úlohou bude sformovať nový kabinet a utíšiť nespokojnosť občanov.

Podobnosti a rozdiely

Hoci situácia v oboch krajinách je z ekonomického hľadiska relatívne podobná, omnoho väčší je rozdiel vo fungovaní, udržiavaní a stabilite politického systému. V Jordánsku je legitimita panovníka nespochybniteľná a dokonca aj potvrdená v manifeste nespokojných generálov – veteránov, ktorí „uisťujú kráľa Abduláha o svojej lojalite a hovoria, že chcú reformy v rámci monarchie“, čo podľa slov jedného zo spomínaných exgenerálov znamená, že „Hášimovská rodina je jedinou silou schopnou zjednotiť národ pozostávajúci z rôznorodých kmeňov a ostatných skupín“. Samotný kráľ tiež dokazuje, že vie byť spojnicou medzi nespokojnými stranami a podniknúť kroky napomáhajúce riešeniu napätej situácie. Dokazuje to aj vymenovanie nového premiéra.

V Jemene je moc prezidenta Saleha opretá skôr o vplyv a silu, aj keď i on má mnoho stúpencov v radoch obyvateľov. Koncentrovaná moc ani partnerstvo „veľkého brata“, USA však nemusia stačiť na dlhodobejšie udržanie stability v krajine plnej frustrovaného obyvateľstva.

Marián Sekerák

Ilustračné foto: roarmagazine.wordpress.com, bikyamasr.com