Knihomoľov zápisník Sociológ skúmajúci manželstvo: Vezmite sa, budete bohatší i šťastnejší

Končí sa nám akurát Národný týždeň manželstva, preto sa dnes porozprávame o knihe, ktorá sa zaoberá práve manželstvom a jeho všestrannými výhodami.

Brad Wilcox je americký profesor sociológie. Venuje sa výskumu manželstva a jeho vplyvu na mužov, ženy, deti i širšiu spoločnosť.

V roku 2024 vyšla v angličtine jeho kniha Get Married alebo po slovensky: „Vezmite sa“. S podtitulom: „Prečo sa Američania musia vzoprieť elitám, budovať silné rodiny a zachrániť civilizáciu“.

Wilcox sa touto knihou vyhraňuje voči hlasom na pravici, ako je influencer Andrew Tate, ktoré tvrdia, že manželstvo je nevýhodné pre mužov, ako aj voči hlasom na ľavici, ktoré presviedčajú zase ženy, že manželstvo pre ne predstavuje brzdu v rozlete.

Na štatistikách a kvantitatívnych výskumoch Wilcox presvedčivo ukazuje, že manželstvo so sebou nesie hmatateľné ekonomické, psychologické a sociálne výhody pre všetkých zúčastnených i celú spoločnosť. Manželstvo je dokonca lepším prediktorom šťastia človeka než jeho zamestnanie, príjem či vzdelanie.

Manželstvo má tendenciu chrániť pred zosuvom do chudoby a poskytuje tiež deťom stabilnejší odrazový mostík do života než alternatívne rodinné usporiadania.

Napriek tomu sa manželstvo dnes nachádza v kríze. Takmer polovica manželstiev sa končí rozvodom.

Keď sa však dáta rozmenia na drobné, podľa profesora Wilcoxa minimálne štyri skupiny Američanov si udržiavajú pevnejšie manželstvá než zvyšok spoločnosti: sú to veriaci, politickí konzervatívci, Američania ázijského pôvodu a napokon skupina, ktorú po anglicky nazýva „strivers“.

Ide o vysoko ambicióznych ľudí, ktorí chcú v živote veľa dosiahnuť. Po slovensky by sme ich mohli trochu pejoratívne nazvať „štréberi“, „šplhúni“ alebo neutrálnejšie „snaživci“. Aj ich manželstvá sú relatívne súdržné.

Práve táto posledná skupina je veľmi zaujímavá. Asi neprekvapí, že na manželstve štatisticky viac lipnú veriaci, politickí konzervatívci či ľudia pochádzajúci z tradičných ázijských spoločností, kde rodina stojí vysoko na hodnotovom rebríčku.

No šplhúni sú trochu iní. Podľa Wilcoxa sa vo svojom súkromnom živote manželstva často držia, hoci navonok v mnohých prípadoch deklarujú sociálne liberálne či progresívne názory. Okázalo dávajú najavo svoju tolerantnosť voči uvoľneným a často sebazničujúcim životným štýlom iných ľudí, ktoré v žiadnom prípade nechcú odsudzovať.

A to je podľa amerického sociológa jeden z problémov. Šplhúni totiž dominujú medzi kultúrnymi elitami a tiež v médiách. Hoci v súkromí žijú často konzervatívne, tradične a monogamne, navonok propagujú, že neviazanosť treba tolerovať ako rovnocenný životný štýl.

A toto ich posolstvo si často osvojujú ľudia z nižších spoločenských vrstiev, ktorí by z funkčného manželstva mohli najviac získať a, naopak, neviazaným spôsobom života môžu viac stratiť než tí zámožnejší.

Je to zaujímavý paradox. Miliardári ako Jeff Bezos alebo Bill Gates si môžu dovoliť nákladný rozvod, lebo aj po vyplatení exmanželiek zostanú miliardármi. No pre ľudí v strednej vrstve môže rozdelenie rodinného majetku viesť k zosuvu do chudoby.

Zámožný človek ako Boris Kollár si môže dovoliť mať viacero detí s viacerými ženami, no muža zo strednej vrstvy by nutnosť platiť alimenty na toľko detí zrejme zruinovala.

Podobne syn z milionárskej rodiny si môže dovoliť napríklad experimentovať s drogami, lebo v krajnom prípade mu rodičia zaplatia drahú odvykaciu kliniku. No syn zo strednej alebo z nižšej vrstvy môže skončiť na ulici a predávkovaný.

Napriek tomu finančne zaistení ľudia často zotrvávajú pri veľmi tradičnom a opatrnom životnom štýle v súkromí, kým chudobným hrozí, že experimentovaním v súkromnom živote ešte viac schudobnejú.

Wilcox upozorňuje, že často sa hovorí o konzervatívnych pokrytcoch. Tí jedno hlásajú, ale iné robia v súkromí. No problémom je tiež akési pokrytectvo liberálnych elít naruby, keď sa tieto neodvážia verejne hlásať, čo v súkromí žijú. A to je často veľmi tradičný, konzervatívny a rodinne orientovaný životný štýl.

Politicky liberálni, ale vo svojom súkromí konzervatívni šplhúni by podľa Wilcoxa mali mať odvahu „hlásať to, čo žijú“. Kultúrna propaganda proti klasickému manželstvu, ktorá zaznieva z lifestylových stránok časopisov i z popkultúry totiž najviac ohrozuje chudobných a zraniteľných.

Prečo je to dôležité?

Manželstvo má ekonomický rozmer. Umožňuje deľbu práce i úspory z rozsahu.

Asi netreba zdôrazňovať, že dva príjmy sú viac ako jeden. V manželstve sa starostlivosť o rodinu a domácnosť tiež rozkladajú medzi dvoch ľudí. Navyše náklady na jednu spoločnú domácnosť dvoch dospelých plus deti sú často nižšie než náklady na dve samostatné domácnosti.

Ekonomické výhody manželstva idú podľa Wilcoxa ešte ďalej. Napríklad zosobášení tridsiatnici – a to muži i ženy – zvyknú v mediáne dosahovať vyšší príjem než ich single alebo kohabitujúci rovesníci.

Ak ideme medzi päťdesiatnikov, stabilne zosobášení a nikdy nerozvedení muži i ženy v tejto vekovej kategórii disponujú väčším majetkom než ich znovu zosobášení, rozvedení alebo nikdy nezosobášení rovesníci.

Deti z úplných rodín majú tiež vyššiu pravdepodobnosť, že dokončia vysokú školu, než deti zo zošívaných rodín, respektíve deti vychovávané jedným rodičom.

Na tomto mieste už počujem námietky: nie každé manželstvo je harmonické. Nie každé manželstvo sa dá zachrániť. A nie každé manželstvo stojí za záchranu. V mnohých dochádza k fyzickému násiliu alebo psychologickému zneužívaniu jedného partnera druhým.

Wilcox to nepopiera, a preto skúma aj predpoklady, ktoré štatisticky zvyšujú pravdepodobnosť, že manželstvo bude obojstranne šťastné a naplňujúce.

Dáta podľa neho ukazujú, že manželstvo je pevnejšie, keď ho obaja berú ako tímovú hru – ako spoločný „my“ projekt, v ktorom majú obaja spoločné priezvisko a často i bankový účet. Dobré tiež je mať k manželstvu postoj určitej triezvosti. Byť pripravení na vrcholy i údolia.

Naopak, pre manželstvo je zničujúce, ak ľudia v ňom hľadajú len sústavnú extázu, a ak vášeň vyhasne alebo ju pohltia každodenné starosti, hľadajú z manželstva únik.

Ani deti nie sú nevyhnutne prekážkou šťastia. Napriek ťažkému obdobiu bezprostredne po ich narodení z dlhodobého hľadiska prinášajú rodičom do života zmysel a zaháňajú osamelosť...

Wilcox si vo svojej knihe všíma aj krízu maskulinity v Spojených štátoch. A spomína tiež niektoré politické riešenia, ktoré by mohli posilniť americkú rodinu založenú na manželstve.

Na tomto mieste môžu zaznieť dve námietky. Prvá, že nie manželstvo zvyšuje bohatstvo, ale že bohatší ľudia viac uzatvárajú manželstvo. Wilcox v knihe píše, prečo to platí len čiastočne. A naozaj, súdržné manželstvo funguje ako predpoklad ekonomicko-sociálnej stability, ba majetkového vzostupu zosobášených mužov a žien.

Druhá námietka by mohla znieť, že všetko je fajn, ale to sú údaje, ktoré platia pre Ameriku. U nás na Slovensku je to určite inak.

Ako na to zareagovať?

Iste, každá krajina má trochu iné miestne reálie. No v relatívne chudobnejšej krajine, akou je Slovensko, môže mať manželstvo ešte väčší ekonomický význam než v relatívne bohatšej krajine, akou sú Spojené štáty.

Myšlienky profesora Wilcoxa si preto zaslúžia pozornosť aj u nás. Kniha Get Married zatiaľ po slovensky nevyšla. Možno je to výzva pre naše vydavateľstvo.

Ide vskutku o jedinečnú knihu, ktorá na dátach ukazuje, že manželstvo má zmysel nielen pre zamilovaných, ale prináša so sebou veľmi racionálne a merateľné výhody.