Knihomoľov zápisník Svedectvo z bitky pri Moháči a ako sme neskôr bojovali za Habsburgovcov

V roku 2026 nás čaká jedno významné výročie: 29. augusta ubehne päťsto rokov od katastrofickej bitky pri Moháči.

Vojská osmanského sultána Sulejmana v nej rozprášili uhorskú armádu pod vedením kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. Iba 20-ročný panovník sa utopil pri úteku z bitky v močiaroch a spolu s ním padli aj ďalší významní uhorskí veľmoži.

Bitkou pri Moháči sa začalo 150-ročné obdobie prítomnosti Turkov v strednej Európe, ktoré trvalo až do ich porážky pri Viedni v roku 1683.

Jedným z účastníkov bitky na uhorskej strane a preživších bol aj kráľovský kancelár a sriemsky biskup Štefan Brodarič.

Jeho pôvodne v latinčine napísané svedectvo pod názvom Pravdivý opis bitky pri Moháči vydalo minulý rok vydavateľstvo Perfekt v slovenskom preklade známeho vojenského historika Vladimíra Segeša.

Brodarič opisuje nielen bitku, ale aj to, čo jej predchádzalo.

Mladý kráľ mal veľké problémy zabezpečiť si vojenskú podporu doma i za hranicami. Naškriabal len asi 25-tisíc vojakov, kým Turci mali dvoj- až trojnásobnú prevahu. A hlavne, Turci mali prevahu v delostrelectve.

O výsledku bitky sa rozhodlo v priebehu hodiny a pol. Následne Turci vyplienili stred Uhorska až po Budín. Domov odtiahli až na jeseň.

Keďže Ľudovít II. nemal deti, o uhorskú korunu začali zvádzať boj Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský. Ich boje boli pre ťažko skúšanú krajinu ďalšou ranou...

Pravdivý opis bitky pri Moháči je cenným historickým prameňom, ktorý spísal priamy účastník. Popri samotnom svedectve Brodariča je súčasťou knihy aj jeho krátky životopis a text Ivana Mrvu o vzostupe Osmanskej ríše.

Milí priatelia, vojenský historik Vladimír Segeš je aj autorom pozoruhodných kníh o našich dejinách.

Jednu tu mám so sebou. Volá sa Storočie dynastických vojen.

Mapuje obdobie približne od porážky Turkov pri Viedni v roku 1683 do začiatku vojen s revolučným Francúzskom v roku 1791.

Inak povedané, koniec 17. a veľkú časť 18. storočia. Turci sa v tomto čase dostali do strategickej defenzívy a boli postupne vytlačení z väčšiny Uhorska.

Zároveň Szatmárskym mierom v roku 1711 sa skončila éra stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Na týchto povstaniach sa zúčastnil zrejme aj Juraj Jánošík, ktorý si neskôr spravil meno ako zbojník.

Európske vojny, ktoré Vladimír Segeš opisuje v tejto knihe, sa väčšinou viedli o také alebo onaké „dedičstvo“. Inak povedané, keď v niektorej krajine vymrela vládnuca dynastia, ostatné veľmoci sa snažili dosadiť na trón vlastného kráľa.

Ide napríklad o takzvané vojny o falcké, španielske, poľské či bavorské dedičstvo.

Našich dejín sa týkala najmä vojna o rakúske dedičstvo, ktorú viedla Mária Terézia proti pruskému kráľovi Fridrichovi II. Ten totiž odmietal uznať jej nárok na trón.

Veľkým plusom knihy je, že sa uprostred týchto veľkých európskych dejín snaží predstaviť aj slovenskú stopu. Opisuje napríklad úspešný kúsok husárskeho veliteľa a neskoršieho rakúskeho maršala slovenského pôvodu Andreja Hadika. Počas sedemročnej vojny sa mu v roku 1757 podarilo dobyť Berlín a vymôcť si bohaté výkupné.

Popri Móricovi Beňovskom sa tu stretneme aj s jeho bratrancom Jánom Andrejom Beňovským, ktorý sa vyznamenal vo vojnách druhej polovice 18. storočia a dotiahol to až na podmaršala.

A potom je tu ešte rodák z Mojtína, možno najdlhšie slúžiaci vojak v dejinách, Ladislav Škultéty-Gábriš. Dožil sa 93 rokov, z ktorých 81 slúžil ako husár.

Bojoval v mnohých slávnych bitkách, utrpel aj zranenia a na staré kolená sa vďaka dlhej vernej službe stal v rakúskej armáde legendou...

Zaujímavosťou knihy Storočie dynastických vojen tiež je, že v prílohe možno nájsť Vojenské artikuly, teda akýsi vojenský zákonník, ako bol preložený do dobovej slovenčiny pre vojakov habsburskej armády slovenského pôvodu.

Vladimír Segeš: Storočie dynastických vojen. Vydalo vydavateľstvo Perfekt v roku 2024. Bohato ilustrovaná a informáciami nabitá publikácia pre fanúšikov vojenských dejín.