Tomáš Halík je úspešný spisovateľ i diskutér. „Lampa“ Štefana Hríba, v ktorej vystupoval pred pár týždňami, mala veľkú sledovanosť. Medzi najsledovanejšími článkami či videami na stránke .týždňa sa umiestňovala viac ako dva týždne.

Halík hovoril najprv o vzťahu kresťanstva a islamu, čo zabralo polovicu relácie. Práve tejto časti by som sa chcel venovať. Tomáš Halík v nej vyslovoval často pravdivé vety či súvetia. Problémom však je, že ich svojím osobito tekutým spôsobom rozprávania pospájal do celku, ktorý bol sporný.  

S kým sa vlastne Halík sporil?

Relácia sa začala tým, že Tomáš Halík odsudzoval nesprávne, povedzme nepriateľské postoje „kresťanských kruhov“ voči islamu, napríklad nerozlišovanie medzi islamom a džihádizmom. Halík hovorí, že je týmito postojmi zdesený. Kresťanské kruhy sa tak ocitajú v jednom šíku s rôznymi polofašistickými skupinami. Jediný predstaviteľ týchto kresťanských kruhov, ktorý bol spomenutý menovite, bol kardinál Dominik Duka.

Halík správne kritizuje niektoré extrémne postoje k islamu, ale pripisuje ich ľuďom, ktorí tieto postoje nezastávajú. Zdieľať

Problém je v tom, že v skutočnosti mainstreamové kresťanstvo v Čechách i na Slovensku nemá žiadny problém rozlišovať medzi islamom a džihádizmom a, samozrejme, platí to i o kardinálovi Dukovi. Neviem o tom, že by to boli práve kresťania, ktorí volia Konvičku či Okamuru. Najextrémnejšie názory typu porovnania islamu s nacizmom (Klára Samková) možno nájsť skôr u ľudí, ktorí v iných ohľadoch zmýšľajú liberálne.

Halík teda správne kritizuje niektoré extrémne postoje k islamu, ale pripisuje ich ľuďom, ktorí tieto postoje nezastávajú.

Nesúhlasíš s imigráciou? Si ako džihádista

Na otázku, čo spája kresťanských a ostatných (liberálnych, polofašistických a iných) odporcov imigrácie, pár sekúnd potom, čo zaznelo meno Duku ako tiež odporcu imigrácie, má Halík dych vyrážajúcu odpoveď: „Spája ich čierno-biele, povrchné myslenie. Tým sa dokonca podobajú na islamských extrémistov, ktorí to vidia tiež čierno-bielo, ibaže obrátene.“ Lenže ľudia, ktorí hovoria ako Duka, predsa vôbec nemajú čierno-biele myslenie, ich postoj k imigrácii je síce kritický, ale nijako nie extrémny. Prirovnávať ich k džihádistom je dosť hrozné. Dokonca by nebolo spravodlivé ani hulákajúcich protiislamských extrémistov prirovnávať k džihádistom, lebo džihádisti zabili v Amerike a Európe v tomto storočí tisíce ľudí vrátane žien a detí, zatiaľ čo tí druhí nie.

Dominik Duka s Joelom Rumlom pri uctení pamiatky Jana Palacha, január 2014. Foto: wikimedia.org/Josef Nerušil

Islam násilný či nenásilný?

V časti o násilnej či nenásilnej povahe islamu Tomáš Halík kráčal v línii liberálnej teórie, ktorá hlása, že svetové náboženstvá sú v podstate schopné tvoriť rovnako láskavé či neláskavé kultúry. Halík jemne podsúva, že v tomto postoji sa opiera o dokumenty katolíckej cirkvi. Používa obvyklý argument, že pasáže podporujúce násilie možno nájsť ako v Koráne, tak i v Biblii.

Ale čo to dokazuje? Nič. V posvätných knihách kresťanstva i islamu pasáže ospravedlňujúce násilie a pasáže, ktoré ho odsudzujú, sa navzájom vyvažujú. Dospieva však tento balans v oboch náboženstvách k na milimeter rovnakému ťažisku? Kde je to napísané? Nikde. Kto to dokázal? Nikto. Nevyplýva to ani z dokumentu II. vatikánskeho koncilu Nostra aetate (samozrejme, že sa k nemu hlási i kardinál Duka). Tento dokument iba uznáva prvky Božej pravdy v iných náboženstvách vrátane islamu. O nejakom dávaní kresťanstva a islamu na jednu úroveň vo veci ich vzťahu k násiliu však nemôže byť reč.

Dnes každý vie, že na postkresťanskom Západe výsmechom kresťanskej viery nikto nič neriskuje, zatiaľ čo pri výsmechu symbolov islamu bohorúhačovi ide o život. Zdieľať

Kto je násilný, to je človek a ľudské spoločenstvá. Vyplýva to z povahy padlého človeka. Náboženstvá si kladú za cieľ tento ničivý sklon sputnať. Zároveň zdravý rozum káže, že v niektorých prípadoch treba k násiliu siahnuť. Európania však majú mnoho dôvodov myslieť si, že kresťanstvo sputnáva násilie v človeku viac ako islam.

Ak odhliadneme od nadprirodzenej stránky veci, muž, ktorý založil kresťanstvo, bol učiteľ, ktorý siahol k násiliu raz v živote, a to keď kupcom v chráme poprevracal stoly a vyhnal ich von. Zomrel na kríži ako obeť násilia. Potom jeho stúpenci šírili jeho dobrú zvesť pokojne bez násilia. Za tristo rokov sa napriek prenasledovaniu rozšírila po celej Rímskej ríši. Muž, ktorý založil islam, bol nielen náboženským reformátorom, ale aj politickým a vojenským vodcom. Jeho nasledovníci boli, tak ako on, bojovníkmi, ktorí počas jedného storočia po jeho smrti v neustálych vojnách mečom dobyli obrovské územia od Maroka po Afganistan a stáli už uprostred Francúzska, pričom de facto v celej severnej Afrike a na Blízkom východe takmer do tla vykynožili kresťanstvo. Myslí si niekto vážne, že tieto absolútne odlišné dejinné korene oboch náboženstiev nesúvisia s posolstvom ich posvätných textov?

Dnes, po viac ako jeden a pol tisícročí vzájomnej interakcie každý, opakujem, každý vie, že na postkresťanskom Západe výsmechom kresťanskej viery a bohorúhačstvom nikto nič neriskuje, zatiaľ čo pri výsmechu symbolov islamu bohorúhačovi ide o život. Salmanovi Rushdiemu sa podarilo prežiť, dánskym karikaturistom tiež, aj keď moslimova sekera už bola k jednému veľmi blízko. Redakcii Charlie Hebdo sa prežiť nepodarilo.

Podobnými príkladmi rozdielneho prístupu k násiliu by bolo možné pokračovať ešte dlho.

Tomáš Halík tiež používa častú mantru, že islam jednoducho potrebuje prejsť svojím osvietenstvom. Tým ako keby naznačoval, že potom to s osvieteným islamom bude také ako s osvieteným kresťanstvom. Tam sa vystavuje riziku, že i keby sme uverili hypotéze o budúcom osvietenstve v islame, natíska sa nepríjemná otázka, či by teda nebolo vhodné počkať s importom miliónov moslimov do Európy až potom, keď už budú osvietení.

Pri preberaní Templetonovej ceny. Foto: flickr.com, Mazur/catholicnews.org.uk

Kto môže za islamský terorizmus? Vraj my

Od útokov z 11. septembra 2001 sa diskutuje o tom, prečo teroristi z radov moslimov útočia na Ameriku, Európu či Rusko. Jedni hovoria, že z nenávisti voči našej kultúre a slobode, iní, že pre politiku Západu voči moslimským krajinám. Tomáš Halík prichádza so šokujúcim vysvetlením. Príčinou je vraj kritika islamu zo strany obyvateľov Západu. Umiernený moslim príde na Západ a my ho nesprávnou kritikou islamu vženieme do náručia teroristov. Tak to vidí Halík.

Niežeby neexistovala aj nesprávna extrémna kritika islamu. Ale Halíkova hypotéza nesedí. Imigrácia moslimov do Európy a v menšej miere do Ameriky prebieha už polstoročie. Pokiaľ vôbec bol islam témou, tak kultúra bola voči nemu ústretová, médiá islamofilné, mainstreamová politika ústretová, rétorika kresťanských cirkví tiež.

Umiernený moslim príde na Západ a my ho nesprávnou kritikou islamu vženieme do náručia teroristov. Tak to vidí Halík. Nesedí to. Zdieľať

Prvé teroristické útoky islamistov na Západe sa však konali ešte v minulom storočí. Boli to bombový útok v Španielsku v roku 1985, útok na World Trade Center v New Yorku v roku 1993, útok v parížskom metre v roku 1995. Témou pre široké masy sa islam stal až v roku 2001 po útokoch 11. septembra. Halíkovo poradie udalostí nesedí. Najprv boli teroristické útoky islamistov, až potom masívnejšia kritika islamu, oprávnená i neoprávnená, zo strany obyvateľov Západu. Keď teda Halík vznáša toto obvinenie, opäť je to veru dosť hrozné.

Navyše si Halík neuvedomuje, že touto hypotézou podrýva svoju inú hypotézu o rovnakom vzťahu kresťanstva a islamu k násiliu. Kresťanom predsa môžete ich náboženstvo urážať donekonečna a nezradikalizujú sa a nepridajú sa k nejakým teroristom.

Keď Halík psychologizuje oponentov

Halík odhaľuje u svojich oponentov údajné psychické a spirituálne slabiny. Tak napríklad sú podľa neho iracionálni, keďže u nás žiadni moslimovia nie sú a odporcovia imigrácie napriek tomu majú obavy. Ale veď takýto postoj možno pri dobrej vôli vydávať za postoj racionálny. O nebezpečenstve sa má premýšľať vtedy, keď je ešte nie celkom blízko.

Odporcovia imigrácie podľa neho majú strach, zatiaľ čo ľudia na Západe sa neboja. Nuž neviem, vo Francúzsku majú už vari rok výnimočný stav, počúvame, ako sa preventívne rušia futbalové zápasy, ľuďom sa občas odporúča vyhýbať sa rušným námestiam a podobne. A žeby ľudia v Česku a na Slovensku priam nemohli od strachu spávať, sa mi tiež nezdá.

Napokon prichádza Halík s tvrdením, že odporcovia migrácie nezvládajú slobodu. Nezabúdajme, že, ako bolo uvedené na začiatku relácie, Halík hovorí najmä o kresťanoch. Nuž ale títo sú za slobodu stále vďační, lebo komunistické prenasledovanie si ešte pamätajú.

Na záver príde posledný Halíkov úder. Odporcovia migrácie majú skazené srdce. Pripúšťam, že nadávkami na moslimov si liečia svoju frustráciu aj mnohé pochybné indivíduá. Zoberme však do úvahy, že od roku 2001 islamskí teroristi zabili v Amerike, Európe a Rusku asi 4 500 osôb a zranili asi 10-tisíc osôb. Tisíce európskych moslimov bojujú na Blízkom východe na strane Islamského štátu. A milióny ich (ako vyplýva z prieskumov) s teroristami sympatizujú. Naopak, žiadne fyzické útoky proti moslimom so smrteľnými následkami sa nekonajú. Prečo je reč o skazenom srdci Čechov a Slovákov, a nie o skazených srdciach tých, čo podporujú násilie proti nevinným?

Tomáš Halík počas prednášky na Študentskom Velehrade 2010. Foto: wikimedia.org/Vít Luštinec

Halíkov surfing

Keď už je po tom všetkom odsudzovaní, Halík nám zrazu prezradí, že veď nikto nehovorí, že musíme prijať všetkých migrantov („Neznám nikoho takového...“). Dokonca povie, že možno väčšina z nich sú ekonomickí migranti, ktorých život v ich vlasti nie je ohrozený. Len nesmieme rezignovať na našu povinnosť poskytovať azyl. Neveríme vlastným očiam. Po toľkom karhaní sa Tomáš Halík stáva, verte alebo nie, umierneným kritikom bezbrehej imigrácie.

Človek sa potom pýta, prečo teda Halík masu svojich oponentov (a nezabúdajme, že od začiatku sú to „kresťanské kruhy“) toľko karhá. Veď v zásade toto hovoria kritici imigrácie z kresťanských kruhov. Že celý pojem „utečenec“ je pochybný, lebo väčšinou ide o ekonomických migrantov (a veru nie je to žiadna tesná, ale výrazná väčšina). Že na azyl nerezignujeme a vieme si dočasne predstaviť i mimoriadne prijímanie naozajstných utečencov, ale že čakáme na riešenie. Že politickí predstavitelia Západu však neponúkajú nič okrem premiestňovacích kvót, s ktorými nesúhlasia samotní migranti. Že v hlavnom prúde médií určujúcich tón diskusie nezriedka zaznieva i to, čoho existenciu Halík popiera, a síce, že musíme prijať všetkých, lebo všetci sme akísi občania zemegule a každý má právo usídliť sa kdekoľvek.

Karhanie pre karhanie.

Imigrácia ako šanca

Kritizovať normálnych ľudí za to, že namiesto hĺbania o šanci premýšľajú, ako kataklizme zabrániť, je sekírovanie. Zdieľať

Tomáš Halík sa možno nevedome stavia nad tých, čo kritizuje, i tým, že na rozdiel od ich obáv on vidí v imigrácii šancu. Veď iste je to šanca. Keď sa kontinent po zániku antického Ríma prepadol do barbarstva, biedy a ohrozenia zo všetkých strán, bola tam šanca, že za päťsto rokov tu budú univerzity a gotika. Obvykle je však na mieste premýšľať o novej šanci až po tom, keď sa nejaká katastrofa dokoná. Ale kritizovať normálnych ľudí za to, že namiesto hĺbania o šanci premýšľajú, ako kataklizme zabrániť, je sekírovanie.

Aké sú tie naše hodnoty?

Halík kritizuje Európanov, ktorí hovoria, že si chcú pred imigrujúcimi moslimami chrániť svoje hodnoty. Ale aké sú tie naše hodnoty? Ako ich žijeme, pýta sa. Má absolútne pravdu. Islam neporazíme potratmi, homosexualizmom ani vyzliekaním moslimských žien z burkín na pláži na Riviére.

Problém je v tom, že pred chvíľou hovoril o českých a slovenských kresťanských kruhoch. Ale veď naši kresťania ešte ako-tak kresťanské hodnoty žijú. Majú viac detí, ženy nechodia na potrat, rozvádzajú sa o niečo menej. V tom sa líšia od liberálov, ktorí tlieskajú Halíkovi.

Tomáš Halík. Foto: youtube.com

Čo Halíkovi naozaj nevyčítam

Halíkovi nevyčítam, že hovorí o spoločných prvkoch kresťanstva a islamu. Nakoniec, všetci zdieľame náš spoločný ľudský údel. Súčasťou zápasu o dušu Západu je aj zápas o dušu moslimov. Je to aj spirituálny zápas a kresťania by si toho mali byť stále vedomí. Preto tá pomyselná naša ruka by v duchovnom zmysle mala byť k moslimom natiahnutá. Dokonca náš narastajúci konflikt s (niektorými) moslimami môže byť prerušovaný či sprevádzaný spoluprácou s (niektorými inými) moslimami.

Nikdy som nebol priaznivcom karikatúr Mohameda, trhania koránu a odpornej protiislamskej produkcie v štýle Charlie Hebdo. Sloboda prejavu je čosi iné. V tom sa s Halíkom môžeme zhodnúť. Ale musí byť zaručená naša bezpečnosť a musíme byť vyzbrojení pravdou a pokojne ju hovoriť.

Záver

Končím, čím som začal. Napriek mnohým pravdivým vetám Halíkovo vystúpenie bolo pokrivením skutočnosti a nespravodlivým karhaním ľudí, najmä kresťanov, ktorí si to nezaslúžili.          

Tomáša Halíka si aj v budúcnosti hodlám občas prečítať alebo vypočuť. A naďalej budem pritom rozlišovať, čo z toho, čo hovorí, je produktom jeho intelektu, a čo je produktom jeho, dajme tomu, temperamentu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo