Politické fórum V EP označujú cirkev za aktéra extrémizmu. Tvárou tejto absurdnosti je europoslankyňa z PS

Vo verejnom priestore západnej Európy sa čoraz častejšie stretávame s trendom, ktorý nemožno vnímať inak ako ideologicky motivovaný tlak na umlčanie hlasov, ktoré si dovolia pripomínať základné pravdy o človeku, rodine a spoločnosti. Najnovším príkladom tohto vývoja je správa The Next Wave: How Religious Extremism Is Regaining Power (v preklade: Ďalšia vlna. Ako náboženský extrémizmus znovu získava moc, pozn. autora), ktorú pred niekoľkými týždňami publikovalo Európske parlamentné fórum pre sexuálne a reprodukčné práva (EPF).

Správa pracuje s vágnymi a neodbornými označeniami ako „náboženský extrémizmus“, pričom do tejto kategórie zahŕňa cirkev, jej diplomatické zastúpenia, biskupské konferencie aj mimovládne organizácie prepojené na cirkev, ktoré presadzujú ochranu života, manželstva a rodičovských práv.

Menovite sa spomína Svätá stolica, ktorá je podľa autorov príkladom „geopolitického náboženského vplyvu“ — a to len preto, že si dlhodobo udržiava diplomatické vzťahy s politickými reprezentantmi a vstupuje do verejnej diskusie na pôde OSN či EÚ.

Za problematickú sa považuje aj Komisia biskupských konferencií Európskej únie (COMECE) a správa dokonca otvorene kritizuje aj politické kontakty medzi predstaviteľmi Európskej ľudovej strany (EPP) a Vatikánom. Ako doslova uvádza:

„Európska ľudová strana má dlhodobé väzby s katolíckou hierarchiou a vysokopostavení predstavitelia EÚ pravidelne navštevujú Vatikán. Tieto stretnutia môžu priniesť hmatateľné výsledky — napríklad v roku 2016 bol počas návštevy predsedov EÚ vo Vatikáne oznámený nový post osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu mimo EÚ. Tento post neskôr získal Ján Figeľ, známy odporca gender ideológie, ktorého názory na sexuálne práva žien vyvolali kritiku viacerých poslancov EP.“ (The Next Wave, s. 59)

A vďaka týmto riadkom môžeme stanoviť diagnózu EPF: len fakt, že bývalý predseda KDH mal „iný názor“, konkrétne výhrady voči radikálnym ideologickým trendom, stačí autorom správy na to, aby ho zaradili medzi „problémové osoby“. Je pritom priam šokujúce, ako vágne sú v tomto dokumente interpretované dôkazy „politického extrémizmu“. Ján Figeľ mal vraj mať „iný názor“ na „sexuálne práva žien“.

To, o aké práva vlastne išlo či aký ten názor vlastne Ján Figeľ mal, sme sa od autorov tohto textu už nedozvedeli. Vieme však, že to bol práve Ján Figeľ, kto ako osobitný vyslanec EÚ pre náboženskú slobodu mimo Únie presadil konkrétne diplomatické výsledky, na ktoré môže byť Európa právom hrdá.

Počas svojho pôsobenia sa mu podarilo prispieť k oslobodeniu deviatich väzňov svedomia v Sudáne, z ktorých dvaja boli odsúdení na doživotie, a taktiež zohral významnú úlohu pri prepustení kresťanskej matky Asie Bibi v Pakistane, ktorá bola odsúdená na trest smrti za údajné rúhanie. Namiesto uznania je však v správe EPF znevažovaný ako nejaký extrémistický aktivista, pričom jediným konkrétnym ukazovateľom jeho údajne radikálnej politiky sa pravdepodobne skrýva v týchto troch slovách – „odporca gender ideológie“.

Autori dokumentu ponúkajú veľmi jednostranný pohľad na vec: ak dnes niekto vysloví obavy z nevratných medicínskych zásahov na deťoch, ak upozorní na dôležitosť rodičovských práv na výchovu vlastných detí, ak označí eutanáziu či potrat jej pravým menom alebo žiada zákaz vykorisťovania žien formou náhradného materstva, podľa EPF patrí medzi hrozby pre demokraciu.

Ako „extrémistické postoje“ sú ďalej prezentované aj výhrady voči legalizácii eutanázie, výzvy na obmedzenie náhradného materstva či snaha rodičov poznať obsah sexuálnej výchovy svojich detí. Inými slovami, to, čo bolo ešte pred pár rokmi považované za normálnu súčasť demokratickej debaty, je dnes pre EPF dôvodom na zaradenie do zoznamu extrémistov.

Ako podpredseda strany, ktorá voviedla Slovensko do Európskej únie, musím dnes veľmi jasne povedať: ak je názor, že pohlavie je biologicky dané, extrémistický, potom sme ako spoločnosť stratili kontakt s realitou. Ak je požiadavka, aby rodičia mali právo vedieť, čo sa ich deti učia o identite a sexualite, útokom na slobodu, potom si musíme klásť otázku, kam sa posunulo chápanie samotnej demokracie.

Povedzme si úprimne, správa The Next Wave nemenuje extrémistické organizácie, ale len širokú sieť osôb, hnutí a inštitúcií, ktorých „prehreškom“ je to, že nesúhlasia s niektorými politickými požiadavkami radikálne progresívnych skupín. Útokom sa nevyhýbajú ani základné hodnoty, ako sú sloboda prejavu, výhrada vo svedomí alebo ochrana ľudského života. Nie náhodou sa medzi „podozrivé aktivity“ zaraďuje aj odmietnutie eutanázie.

Takýto spôsob správy a komunikácie, ktorý delí spoločnosť na „osvietených“ a „nepriateľov pokroku“, nie je znakom zrelej demokracie, ale jej oslabenia. Dialóg sa nahrádza propagandou, pluralita uniformitou. Politický nesúhlas sa stáva dôvodom na morálne odsúdenie.

Znepokojujúce je, že pri oficiálnom predstavení tejto publikácie v Európskom parlamente vystúpila aj slovenská europoslankyňa Lucia Yar z Progresívneho Slovenska. Vystúpila po boku autorov dokumentu, ktorý otvorene označuje katolícke organizácie a veriacich ľudí za súčasť koordinovanej „extrémistickej siete“.

Legitímne sa preto pýtame: je toto skutočne vízia Európy, ktorú Progresívne Slovensko chce presadzovať? Chce byť PS tou stranou, ktorá bude v Bruseli ticho asistovať pri nálepkovaní cirkvi ako hrozby pre demokraciu? Alebo bude mať odvahu povedať, že sloboda vierovyznania, práva rodičov a ochrana života nie sú extrémizmom, ale základom pluralitnej spoločnosti?

Ak si Progresívne Slovensko skutočne ctí ľudské práva a rôznosť názorov, potom nemôže takýmto spôsobom asistovať pri rozdúchavaní nenávisti voči cirkvi a znevažovaní 300 miliónov európskych katolíkov. Strana PS musí urobiť jednoznačný krok – dištancovať sa od dokumentu EPF a verejne odmietnuť jeho rétoriku, ktorá je v rozpore nielen s Ústavou SR, ale aj so základnými princípmi slobody a rešpektu. 

Slovensko dnes prechádza citlivým politickým obdobím. Mnohí občania túžia po kultivovanej zmene, po návrate slušnosti, spravodlivosti a právneho štátu. Ale takáto zmena nebude možná, ak budú budúce vlády ticho asistovať pri potláčaní práv tých, ktorí zmýšľajú inak. 

Preto voláme po zodpovednosti. Voláme po poctivosti vo verejnom priestore. A voláme aj po odvahe povedať v Bruseli jasne a bez výhovoriek: Katolícka cirkev nie je extrémistickou organizáciou a názory miliónov katolíkov žijúcich v EÚ neohrozujú demokraciu.