Zmeny pre cirkevné a súkromné školy Je neštátne školstvo reálne v ohrození?

Aktuálne rezonujúcou verejnou témou je otázka ďalšieho fungovania cirkevných a súkromných škôl. V dielni ministerstva školstva sa zrodil zámer, ktorý vo viac ako 30-ročnej histórii existencie neštátneho školstva v slobodnej demokratickej spoločnosti nemá svojím rozsahom a účinkom porovnateľnú obdobu. 

Ministerstvo hovorí o „veľkom skoku vpred“, zástupcovia neštátneho školstva, naopak, o nevídanej hrozbe pre školy, ale aj pre občanov tejto krajiny a celý vzdelávací systém. 

Sú opodstatnené argumenty ministerstva alebo sú namieste obavy cirkevných a súkromných škôl i značnej časti občianskej spoločnosti? Aké dôležité sú návrhy ministerstva z hľadiska zásadných strategických cieľov výchovy a vzdelávania? Ako tieto zámery prispejú k posilneniu kreditu už aj tak málo presvedčivého vzdelávacieho systému na Slovensku? 

Aký je aktuálny status neštátnych škôl v systéme?

V súčasnosti platí, že neštátne školy majú rovnakú zodpovednosť za plnenie štátom definovaných povinností ako verejné školy (štátny vzdelávací program a iné úlohy vyplývajúce z platnej legislatívy). 

Protihodnotou je rovnaký finančný príspevok na žiaka (normatív). 

Platí pritom, že rodičia si môžu slobodne vybrať školu pre svoje dieťa a školy majú možnosť poberať školné. Tento model dlhodobo garantuje Ústava SR, medzinárodné zmluvy (Vatikánska zmluva, Dohovor o právach dieťaťa, Charta základných ľudských práv) a účinné princípy výchovy a vzdelávania ukotvené v hlavnom školskom zákone.

Čo nové sa chystá pre neštátne školy?

Ministerstvo školstva v tomto čase zásadným spôsobom mení pravidlá fungovania neštátnych škôl. Tie im dovoľujú vyberať z dvoch alternatív. 

Prvá možnosť zodpovedá pozícii verejného poskytovateľa výchovy a vzdelávania. V tomto prípade im náleží stopercentný normatív na žiaka za predpokladu, že nad právo rodiča vybrať si školu podľa svojej preferencie, náboženského alebo pedagogického presvedčenia či jednoducho potrieb jeho dieťaťa je nadradená povinnosť neštátnej školy prednostne prijímať deti z určitého verejného obvodu a zároveň zákaz vyberania školného.

Podľa druhej alternatívy škola vystupuje ako neverejný poskytovateľ výchovy a vzdelávania. Právo výberu rodiča i možnosť poberania školného sú zachované, ale normatív je krátený až o 20 %. Preložené do reči neštátneho školstva: buď škola poprie svoju identitu postavenú na slobodnom výbere rodiča a bude prijímať deti v rozpore s ústavnými princípmi, alebo si škola zachová svoju identitu, no vystaví sa finančnému ohrozeniu, ktoré môže byť pre ňu likvidačné.

Obstojí „inkluzívna“ argumentácia ministerstva?

Jedným z deklarovaných argumentov ministerstva je, že v dôsledku toho, že neštátne školy si „vyberajú“ deti, prichádza na školách k nerovnomernému rozloženiu detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Nielenže sa tým obracia naruby ústavná rétorika (nevyberá si škola, ale rodičia), ale zároveň sa začleňovanie detí zo SZP prezentuje ako natoľko závažný problém, že má byť dôvodom na zásadnú zmenu dlhodobo fungujúcich pravidiel pre cirkevné a súkromné školy.

Argument ministerstva však pokrivkáva aj z iných dôvodov. Po prvé, „výberové“ školy sa vytvárajú aj v lokalitách, v ktorých neštátna škola vôbec nesídli.

Po druhé, ak deti zo SZP považujeme za žiakov, ktorí si vyžadujú v školách nadštandardnú starostlivosť, a zdôrazňujeme ich rozdielny pomer na verejných a neštátnych školách, nie je to celistvý opis reality. 

Je potrebné dodať, že žiakov, ktorí si vyžadujú v školách nadštandardnú starostlivosť, je celá plejáda detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (nielen deti zo SZP, ale aj deti s poruchami učenia, správania, vývinovými poruchami atď.) a v tomto prípade je zastúpenie žiakov na verejných a neštátnych školách zásadne iné. 

Zmeny pre cirkevné a súkromné školyČo si myslia o Druckerových ústupkoch a v čom podľa analytikov nehovorí minister pravdu

Adam Takáč

Často bola neschopnosť verejnej školy postarať sa o deti so ŠVVP iniciačným stimulom na zrod neštátnej školy. Nehovorí práve táto skutočnosť presvedčivejšie o tom, ktoré školy dokázali v predchádzajúcom čase adekvátnejšie reagovať na spoločenské výzvy v oblasti vzdelávania a výchovy?

Po tretie, samotné začleňovanie detí zo SZP či žiakov so ŠVVP do škôl nehovorí nič o toľko zdôrazňovanej inklúzii. Tá je daná predovšetkým kvalitou pedagogickej, odbornej či metodickej práce so žiakmi a schopnosťou rozvíjať potenciál dieťaťa v súlade s jeho špeciálnymi potrebami. 

Ak je pre ministerstvo strategickým cieľom inkluzívne vzdelávanie, prečo primárne nevyhodnocovalo práve kvalitu samotnej inklúzie na jednotlivých školách? Nebol by to azda hodnovernejší ukazovateľ životaschopnosti jednotlivých článkov v systéme?

Obstojí „obvodová“ argumentácia ministerstva?

Ministerstvo považuje za kľúčový nástroj riešenia problému segregačného prijímania detí do MŠ a ZŠ reštrukturalizáciu verejných školských obvodov. Tie sa doposiaľ týkali len verejných škôl, po novom sa majú týkať aj neštátnych (ak si chcú zachovať rovnaký normatív). Aké sú principiálne riziká obvodov?

Prvé je univerzálne a platí pre celý systém. Už teraz obvody existujú a fungujú len obmedzene. Príčinou je tzv. obvodová turistika, čiže prehlásenie trvalého bydliska dieťaťa do obvodu, v ktorom sídli preferovaná škola. Existujúca legislatívna úprava s týmto čoraz častejšie využívaným javom nedokáže nič urobiť.

Druhé riziko je osobitne dôležité pre neštátne školy. Ten, kto určuje obvody a rozhoduje o prijatí alebo neprijatí neštátnej školy do obvodu, je obec alebo mesto. Teda zriaďovateľ verejnej školy, ktorý sa tak ocitá v zjavnom konkurenčnom konflikte záujmov. A skúsenosti cirkevných a súkromných zriaďovateľov pri podobnom fenoméne v prípade stredných škôl sú viac ako nedobré (samosprávny kraj rozhoduje o určovaní počtu prijímaných žiakov do 1. ročníkov všetkých typov škôl). 

Obavy zvyšuje i to, že v prípade, ak obec dva roky po sebe neakceptuje žiadosť neštátnej školy o prijatie do obvodu, môže byť vylúčená z podregistra verejných poskytovateľov (s účinkom krátenia normatívu).

Akú právnu istotu dáva ministerstvo cirkevným a súkromným školám, hlavne ak zoberieme do úvahy klesajúcu natalitu Slovenska a perspektívne nižšiu potrebu škôl? Nie sú obvody skôr účelovým nástrojom pripravovanej optimalizácie siete základných škôl?     

Obstojí „finančná“ argumentácia ministerstva?

Ďalším z nosných argumentov ministerstva na zmenu statusu neštátnych škôl je údajne ich nadštandardné financovanie v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami. Aj tento argument kríva, pretože vyjadruje pravdu len čiastočne.

Po prvé, normatív na žiaka nie je na rozdiel od Fínska či Belgicka postačujúci na financovanie všetkých prevádzkových nákladov školy. A to bez ohľadu na to, či ide o školu verejnú alebo neštátnu. 

Školy potrebujú byť dofinancované. Verejné z prostriedkov obcí, miest a samosprávnych krajov (teda z podielových daní všetkých rodičov daného územného celku), neštátne najmä zo školného. Pritom bežné prevádzkové náklady na neštátnych, osobitne súkromných školách sú preukázateľne vyššie ako na verejných školách (najmä pre nájom za priestory).

Po druhé, školné slúži aj na dofinancovanie odborných činností, ktoré škola zabezpečuje pre žiakov so ŠVVP, keďže štátom poskytované prostriedky im na serióznu starostlivosť nestačia, alebo sa z neho platia rôzne vzdelávacie programy a služby, ktoré rovnako nie je možné uhrádzať z nízkeho normatívu.

Zmena financovaniaDruckerova dilema pre súkromné školy

Róbert Chovanculiak

Prečo ministerstvo školstva nezohľadňuje pri zmene financovania neštátnych škôl aj tieto skutočnosti? Prečo majú byť neštátne školy trestané za to, že pri nedostatočnom financovaní zo strany štátu sa usilujú vytvoriť žiakom podmienky adekvátne vzdelávaniu v 21. storočí? Prečo ministerstvo školstva pred tvorbou novej legislatívy neurobilo ekonomickú kvantifikáciu všetkých funkcionalít, ktoré od školy požaduje, ako o to dlhodobo žiadali zástupcovia neštátneho školstva? Prečo ministerstvo nedisponuje zodpovedajúcou analýzou reálnych finančných potrieb školy na zabezpečenie všetkých strategických cieľov výchovy a vzdelávania? Prečo rodičia detí na súkromných a cirkevných školách majú prispievať na chod škôl dvakrát? Prvýkrát, keď z ich podielových daní sú dofinancované verejné školy. Druhýkrát, keď majú cez školné alebo príspevky na čiastočnú úhradu za poskytovanú činnosť financovať školu, ktorú navštevuje ich dieťa? Takto vyzerá spravodlivosť v slovenských reáliách, ktorá sa má novou legislatívou ešte viac vychýliť? 

Vysádzame alebo rúbeme?

Slovensko nevyhnutne potrebuje nové vzdelávacie podnety. Systémovo udržateľné investície do podporných opatrení cielene zameraných na zvyšovanie kvality poskytovaného vzdelávania. 

Ako inak chceme zastaviť vzdelanostný, kultúrny a socioekonomický prepad krajiny? Ako inak plánujeme zabrániť pokračujúcemu exodu mladých ľudí do zahraničia? Ako inak chceme urobiť v očiach mladých slovenské školstvo dôveryhodnejšie a schopné rozvíjať ich osobnostný potenciál, reagovať na zmeny spôsobilostí pre pracovný trh budúcnosti? Ako ich perspektívu posilňuje frontálny útok štátu na v mnohých prípadoch tie najkvalitnejšie články vzdelávacieho systému? Kde je seriózna debata o kvalite poskytovaného vzdelávania, inklúzie či kariérneho poradenstva? Prečo sa namiesto nej ide redukovať financovanie škôl, ktoré preukázali svoju výkonnosť a schopnosť reagovať na moderné trendy? 

Udržanie prijateľných podmienok pre cirkevné a súkromné školy visí na vlásku. Skôr kozmetické úpravy ministerstva v legislatívnych návrhoch počas pripomienkového obdobia sú iba ťažko akceptovateľné. Všetkými, ktorým záleží na zachovaní rozmanitosti vzdelávacieho systému a na zabránení jeho ďalšej necitlivej erózii.