Analytik a bývalý diplomat Balázs Jarábik Ukrajina prvú fázu vojny vyhrala, ale tú druhú stále môže prehrať

Balázs Jarábik je politický analytik a bývalý diplomat, ktorý sa zameriava na Ukrajinu a širší región východnej Európy. Je zakladateľom konzultačnej spoločnosti Minority Report, ktorá sa zaoberá strednou a východnou Európou, a partnerom v spoločnosti R.Politik.

V rokoch 2019 až 2023 pôsobil ako vedúci oddelenia pre politiku, analýzu a koordináciu v Poradnej misii Európskej únie (EUAM) na Ukrajine. V rokoch 2017 až 2018 radil ukrajinskej vláde v otázkach integrácie do EÚ. Riadil aj viaceré medzinárodné rozvojové projekty vo východnej Európe.

V rozhovore hovorí o zhoršení bezpečnosti veľkých ukrajinských miest v súvislosti so vzdušnými útokmi, situácii na fronte, ale aj o ďalšom možnom vývoji rokovaní. 

Nedávno ste napísali pomerne pesimistickú analýzu situácie, v ktorej sa dnes nachádza Ukrajina. Čo sú hlavné dôvody zhoršenia vývoja?

Hlavnou zmenou oproti situácii spred troch mesiacov je, že Rusi dnes disponujú výrazne väčšou kapacitou a schopnosťou útočiť na ukrajinské mestá — a to spôsobom, aký doteraz nemali. Znamená to, že dokážu vyvíjať tlak nielen na fronte, kde Ukrajincov prevyšujú prakticky vo všetkých parametroch.

Dobrým príkladom je situácia v Sumskej oblasti. Rusi tam síce majú len približne 5-tisíc vojakov, teda oveľa menej, než tvrdí Kyjev, ale dokážu ich efektívne rotovať a majú k dispozícii zálohy. Ukrajinci však musia ustupovať, pretože majú menej vojakov a v podstate už len zapchávajú diery v obrane. V Sumskej oblasti navyše doplatili na svoju kurskú ofenzívu, počas ktorej prišli o veľa skúsených vojakov aj techniku.

Ukrajinci boli donedávna veľmi úspešní v likvidácii ruských dronov, no Rusi medzitým zásadne zmenili taktiku. Upravené boli technické parametre, typy použitých výbušnín aj rýchlosť samotných dronov. Výsledkom je, že za posledné dva až tri mesiace už ukrajinská protivzdušná obrana nie je ani zďaleka taká účinná ako predtým. To znamená, že Rusi dnes vyvíjajú dvojitý tlak — nielen priamo na fronte, ale aj na psychiku ukrajinského obyvateľstva.

Čo to znamená?

V júni som v Kyjeve na vlastnej koži zažil, prečo sa dnes otvorene hovorí o tom, že ide o najmenej bezpečné mesto v krajine. Hoci ešte pred dvoma mesiacmi ho mnohí považovali za veľmi bezpečné. Celú noc sme v hoteli v centre mesta počúvali „mopedy“ a výbuchy protivzdušnej obrany. Miestni nazývajú ruské útoky „ruskou ruletou“ a len počas júna si útoky v hlavnom meste vyžiadali 40 obetí na životoch.

Ruské drony už nelietajú popri rieke ako kedysi, ale prichádzajú z výšky, často cez rôzne mestské štvrte a navyše s výrazne vyššou rýchlosťou. Ich zachytenie je preto oveľa náročnejšie, čo zvyšuje účinnosť útokov a prehlbuje pocit neistoty.

Týka sa to aj iných veľkých miest?

Ruská taktika vo frontových mestách, ktorú ja osobne nazývam „chersonizácia“, spočíva v tom, že najmä prostredníctvom dronových útokov cielene znefunkčňujú infraštruktúru a znemožňujú bežný život civilistov. Ak sa im podarí uplatniť tento prístup aj v mestách ako Sumy, Záporožie, Dnipro či Kyjev, bude to predstavovať zásadný posun v charaktere vojny.

Ďalšou významnou zmenou je, že odkedy je Donald Trump opäť prezidentom, dynamika vzťahov so Spojenými štátmi sa zásadne posunula. Ukrajinci dúfali, že sa Trump pridá k Európanom a USA zostanú v hre tak ako doteraz. V Kyjeve prevláda nádej, že hoci bude Trump navonok predstierať iný prístup, v praxi bude pokračovať v Bidenovej línii.

Do určitej miery sa to aj deje. Myslím si, že po ostrom konflikte v Bielom dome málokto veril, že Zelenskyj bude mať ešte príležitosť hovoriť s Trumpom. Situácia sa síce odvtedy vyvíja o niečo pozitívnejšie, no je úplne zjavné, že Washington postupne odsúva Ukrajinu na vedľajšiu koľaj. Zároveň prebieha diplomatická rehabilitácia Ruska, zatiaľ čo samotná vojna sa ďalej vyostruje.

Je reálne, že Američania budú pokračovať v masívnej pomoci Ukrajine, aj keď sa skončí Bidenov balík?

Podľa mojich informácií Ukrajinci na rokovaniach v Haagu žiadali dva komplety systémov Patriot. Tentoraz však nie ako súčasť americkej vojenskej pomoci, ale s tým, že ich nákup by financovali Nemci. To de facto znamená priznanie, že americká pomoc v doterajšej podobe už nebude pokračovať.

Zdá sa, že Spojené štáty sú ochotné pokračovať v komerčných dodávkach zbraní, ale len za podmienky, že ich náklady uhradí Európa. Zároveň dali jasne najavo, že pomoc v hodnote približne 20 miliárd dolárov ročne, ktorú Ukrajine poskytovali formou grantov, už nebude pokračovať.

Čo je výzva pre Európu? 

Na Európsku úniu to vytvára dvojitý, možno až trojitý tlak. Musí totiž zabezpečiť nielen pokračovanie finančnej podpory Ukrajiny, ale aj pokrytie vojenskej pomoci. To znamená, že európske výdavky môžu narásť z dnešných 40 miliárd na 80 miliárd eur ročne. Cena ukrajinskej rezistencie sa dnes pohybuje na úrovni 80 až 100 miliárd eur ročne. Hoci existujú ďalší partneri ako Japonsko či Kanada, ale ťažisko tejto podpory bude spočívať na Európe.

Na Kyjev to vyvíja obrovský psychologický tlak. Aj keď oficiálne zaznieva, že Európa môže nahradiť Spojené štáty, v skutočnosti si všetci veľmi dobre uvedomujú, že to nie je možné. Situácia teda nie je ružová, no to ešte neznamená, že Ukrajine hrozí bezprostredný kolaps.

Vysokopostavení dôstojníci z ukrajinskej rozviedky a armády, ako aj ľudia z okolia prezidenta Zelenského nám na naše otázky otvorene povedali: „Pozrite sa, ešte stále máme kam ustúpiť.“ Zároveň zdôrazňovali, že aj keď Rusi postupujú, nesú pritom značné straty a stále nemajú dostatok dobre vycvičených vojakov. Inými slovami, chýba im kvalita, aj keď im zatiaľ taktika „vojny za peniaze“ funguje.

Prezident Zelenskyj na samite NATO v Haagu. Foto: TASR/AP

Keď sme boli v januári na Ukrajine, tak nám aj dobre informovaní ľudia hovorili, že ak do jesene nedôjde k nejakej dohode o prímerí, naozaj hrozí na fronte kolaps. Je leto, prebieha síce ruská ofenzíva, ale nevyzerá to na to, že by sa front mal zrútiť.

Tiež si nemyslím, že by hrozil kolaps. Armáda aj spoločnosť sa postupne adaptujú na novú situáciu a ich odhodlanie je stále zjavné. Rusi však veria, že majú čas. Primárne im nejde o samotné územia, ale o oslabenie ukrajinskej vojenskej kapacity a politickej vôle, aby prijali ruské podmienky.

Myslím si, že Rusi nechcú prelom na fronte, pretože by to mohlo ešte viac mobilizovať Západ. Ak by hrozil nejaký kolaps, vyvolalo by to veľký tlak na to, aby sme sa do vojny predsa len zapojili. Ukrajinu sme si tak „adoptovali”, že si nevieme predstaviť jej prehru. Ak by sa naozaj ocitla na hrane vojenskej porážky, stále by existovalo riziko emotívneho, hysterického kroku z našej strany, nie strategického.

To však platí aj pre Rusko a Ameriku. Rusi neveria, že Američania obetujú Ukrajinu a Európu len preto, aby zlepšili vzťahy s Ruskom. Už sa vojensky, finančne aj priemyselne pripravili na pokračovanie vojny minimálne na jeden-dva roky, čo zodpovedá hodnoteniu ukrajinskej rozviedky.

Hovoríte o vstupe Európy do vojny. Možno zazneli nejaké náznaky od prezidenta Macrona, ale drvivá väčšina štátov EÚ to jasne odmieta. Dokonca aj také protiruské štáty ako Poľsko to vylučujú. 

Ak je Európa racionálna, samozrejme, nemôže vojnu eskalovať svojím vstupom. Vedia to aj v Kyjeve a uvedomujú si, že ak sa nedohodnú s Američanmi, bude to pre nich bod zlomu. Nie je náhoda, že Zelenskyj mal na sebe v Haagu prvýkrát počas vojny čierne sako.

Mimochodom, po dlhom čase to bol prvý samit NATO, ktorý nebol primárne o Ukrajine. Tým, že sa Trumpovi podarilo znížiť prioritu Ukrajiny, vyslal signál do Moskvy, čo tam podľa mňa chápu. Zároveň vyšla korekcia hodnotenia CIA ohľadne „Russiagate”, o čom sa u nás veľa nehovorí, pričom ide o kľúčovú motiváciu Trumpa pri rehabilitácii Ruska.

Signály teda existujú. Nedávno som bol v Minsku na neformálnom „track 2“ stretnutí o možnom dialógu Bieloruska so Západom, ktoré bolo zároveň organizované s ohľadom na možný koniec vojny. Po nedávnej návšteve amerického generála Keitha Kellogga v Minsku Putin v bieloruskej metropole vyjadril, že pre Rusov je neudržateľné pokračovať v takýchto obrovských výdavkoch na vojnu.

Čo sa týka Poľska, všetci západní susedia Ukrajiny sú oveľa opatrnejší než západná Európa. Nie je náhoda, že pre západnú Európu predstavuje hrozbu najmä Trump a jeho kultúrna vojna, pričom Putinovo Rusko vnímajú zároveň ako možnosť oživiť ekonomiku prostredníctvom vojenských výdavkov.

Stredná Európa hodnotí Rusko možno odlišne (hlavne Varšava a Budapešť), no rovnako vníma riziko možného rozšírenia vojny. Rovnaké obavy majú aj Bielorusi, a preto „eskalujú“ svoju diplomaciu.

Čo sú dnes ruské požiadavky, ak hovoríte, že im primárne nejde o územie a ukrajinské členstvo v NATO už nie je na stole? 

Myslím si, že Rusom ide najmä o zmenu režimu v Kyjeve alebo aspoň o zmenu politického kurzu po Majdane. Územia sú pre nich nástroj nátlaku, no len čo by ktokoľvek v Kyjeve akceptoval územné zmeny, znamenalo by to koniec. Žiaden ukrajinský politik to neprijme a ani nemôže.

Samozrejme, anektované regióny sú formálne súčasťou ruskej ústavy a Rusko ich meniť nebude. Zároveň však nemajú kapacity na dobytie Chersonu či Záporožia, ktoré sú veľkými mestami a prekračujú ich vojenské možnosti.

Rusi majú početnú prevahu, no nemajú dostatok vycvičených vojakov na operačný prelom. Ukrajinci naopak disponujú dobre zabezpečenou logistikou a Američania im poskytujú stále lepšiu spravodajskú podporu často na úrovni NATO, čo Rusi nemajú. Nie je to len moje hodnotenie, potvrdzujú to aj Američania.

Takže, ak to zhrniem, pre Rusov sú ich politické ciele dôležitejšie než čisto vojenské. Problém je, že majú len vojenské prostriedky na ich dosiahnutie a práve preto chcú vo vojne pokračovať.

Ako si máme predstaviť politickú zmenu v Kyjeve? Rusi tam už nemajú na koho vsadiť, nemajú tam už nikoho ako bol Viktor Janukovyč či Viktor Medvedčuk?

Rusom je jedno, kto to zabezpečí. Môže to podpísať aj Zelenskyj alebo Porošenko. Pravda však je, že už tam naozaj nemajú nikoho svojho, pretože rusko-ukrajinské vzťahy sú na generácie vyriešené.

Občas počujem, že Rusi by chceli zopakovať gruzínsky scenár. Tá zmena však trvala osemnásť rokov. Navyše súčasnú gruzínsku vládu nepovažujem za proruskú. Je pragmatická, no nie proruská. Omnoho viac im ide o hospodársky rast, ktorý zabezpečuje ich neutralita a geografická poloha vrátane obchodu s Ruskom. Verím, že niečo veľmi podobné chcú Rusi dosiahnuť aj s Ukrajinou, no neverím, že to momentálne dokážu.

Tie politické ciele sú teda prinútiť ukrajinský establišment k nejakému typu politiky?

Áno. NATO si môže „odfajknúť“– to je už vybavené. Ale to im nestačí. Chceli by mať nejaký formálny právny akt, ktorý by uzavrel dvere NATO pred Ukrajinou, alebo aspoň novú rezolúciu, že Ukrajina a Gruzínsko do NATO nevstúpia.

Myslím si však, že NATO to neurobí, pretože by to bolo priznanie vojenskej prehry. Práve preto bude Ukrajina pokračovať v obrane. Ostatné ruské podmienky sú nastavené tak, že ich žiadne ukrajinské vedenie nemôže akceptovať, pretože by to vyzeralo ako kapitulácia.

Čo znamená „denacifikácia“? Pre mňa to znamená zmenu režimu. Zmenu postmajdanskej politiky, ktorá zahŕňa jednak nacionalizáciu Ukrajiny z hľadiska jazyka a zároveň integračné úsilie do západných štruktúr.

Vidíte ešte aj nejaký dobrý scenár pre Ukrajinu?

Keď som tam bol ešte v máji, tvrdili nám, že nejaký kompromis budú musieť nájsť. Ukrajinci potrebujú prestávku hlavne preto, lebo zlyháva ich zázemie. Jeho fungovanie nie je také jednoduché zabezpečiť, ako si to predstavujeme. Prakticky všetky dane, ktoré Ukrajina vyberie, idú na obranu. Ich obranný rozpočet je okolo 30 miliárd dolárov. Keď si ešte prirátate sto miliárd zo Západu, to sa takmer vyrovná tým 150 miliardám, ktoré dávajú Rusi.

Ako si predstavujú ten možný kompromis?

Je to zmrazenie vojny na momentálnych frontových čiarach. To by pre Ukrajinu bol kompromis, ktorý by mohla akceptovať. Nehovoria to tak otvorene, ale o toto sa Trump snaží.

Nie je problém v tom, že hoci Trump sa o takéto niečo pokúša, Rusi o to nemajú záujem?

Áno, zmrazenie vojny nechcú Rusi, hoci Ukrajinci by už súhlasili. Ale zase, oni by súhlasili a potom urobia operáciu Pavučina. Brilantná vec, ale išlo o strategickú eskaláciu.

Rusi chcú tú vojnu ukončiť tak, aby Ukrajina bola maximálne slabá. Myslím si, že Američania im dávajú ešte túto letnú ofenzívu a rátajú s tým, že Rusi ju nedokážu využiť tak, ako by chceli. Ruské zdroje, ktoré sledujem, hovoria, že ak obsadia Pokrovsk a Kupjansk, bol by to pre nich veľký úspech.

Ešte však stále nebudú mať Sumy ani Slovjansk a Kramatorsk, čo sú veľké aglomerácie. Bol som tam viackrát, tie mestá sú opevňované desať rokov. Dobyť ich vojensky bude strašne krvavé.

Nie náhodou sa Rusi pokúšali vojnu riešiť blitzkriegom, teda útokom na Kyjev. Vedeli, že Donbas je pasca.

Mierové rokovania v Istanbule sa teraz točia len okolo relatívne parciálnych otázok ako je výmena zajatcov alebo tiel zabitých vojakov. Je šanca, že v tomto formáte dospejú k nejakému výsledku?

Ukrajina nechce pokračovať v Istanbule, lebo veď v Istanbule už boli. Toto je informačná výhra Ruska, akých má Moskva málo. Pre Ukrajinu je návrat do Istanbulu politická prehra. Takže tlačia cez Američanov a Turkov, aby to mohli presmerovať inam: na Švajčiarsko, Vatikán, Viedeň. Problém je len, že mnohé tieto štáty by museli zatknúť Putina. V hre je ešte aj stretnutie Trump – Putin a všetko, čo vidíme, je príprava na toto finále.

To finále by mohlo nasledovať po letnej ofenzíve?

Nechcem to tvrdiť naisto, ale myslím si, že áno. Je úplne jednoznačné, že by to bolo výhodné pre Ukrajinu. Videl som už na začiatku roka, že to potrebujú, nech hovoria čokoľvek. Potom príde aj na nás, čo všetko môžeme pre nich urobiť. Tam som trochu viac skeptický.

Z časti európskych kruhov zaznieva, že treba ešte viac zvýšiť tlak na Rusko, zaviesť ďalšie sankcie a potom bude Putin náchylnejší na dohodu. Aký realistický je to scenár?

Ja to skôr vnímam ako zvyšovanie stávok EÚ, aby zostala v hre. Ten 18. balík európskych sankcií vnímam ako reakciu na Američanov. Je tam zákaz transakcií spojených s plynovodom Nord Stream. Prečo? Aby ho nekúpili Američania. Je tam sprísnenie sankcií voči Bielorusku. Prečo? Lebo USA sa usilujú o nejaký kontakt s Lukašenkom.

Je tam úplné odrezanie od ruského plynu a ropy, čo blokujú Slovensko a Maďarsko. Len dnes sa už nedá hovoriť o závislosti napríklad od ruského plynu. Z Ruska oficiálne pochádza už len 19 percent európskeho plynu. Problém je, že nakupujeme tie isté ruské energonosiče, len rôzne kamuflované a oveľa drahšie. Takáto politika je pre Európu dlhodobo neúnosná.

Navyše Ukrajina je dnes pokiaľ ide o plyn v takých problémoch, že napokon to Slovensko bude musieť zachraňovať.

Myslíte reverzným tokom plynu?

Áno. Cez zimu budú mať veľký problém s kúrením. Štyridsať percent ich domácej produkcie plynu je zničených. Ich domáca produkcia je devätnásť miliárd kubíkov plynu ročne. Mne v Kyjeve hovoria, že Rusi môžu do zimy zničiť ich domácu produkciu plynu aj na sto percent.

Sami Ukrajinci hovoria, že budú potrebovať doviesť minimálne päť miliárd kubíkov. Ale realistickejšie je, že to bude šesť-sedem miliárd kubíkov a možno aj viac. To už len tak ľahko nenájdete na trhu a za rozumnú cenu.

Existuje viacero faktorov, ktoré hovoria v prospech dohody a zastavenia bojov. Moja prognóza, žiaľ, je, že vojna bude pokračovať, pretože je to pre Rusov výhodné. Preto Američania musia dať na stôl niečo, čo bude pre Rusov atraktívne, ale zároveň aj nejakú silnú hrozbu, aby ich prinútili rokovať.

V súvislosti s možnou dohodou sa často spomína otázka bezpečnostných garancií pre Ukrajinu.

Jedinou bezpečnostnou garanciou pre Ukrajinu bude ukrajinská armáda. V NATO nebudú, reálne nie sú ani žiadne bilaterálne bezpečnostné garancie. Ukrajinci sa teraz snažia čo najviac integrovať do formujúcej sa európskej obrannej infraštruktúry. Je to z ich strany dobrá stratégia.

Na rovinu si však povedzme, že nikto iný ako ich vlastná armáda im bezpečnosť garantovať nebude. To však potom otvára otázky, akú veľkú armádu bude treba platiť a kto to bude platiť.

Dnes je ukrajinský vojenský rozpočet približne 26 percent HDP, to nebude môcť takto ďalej pokračovať, priority krajiny budú inde. Zníženie ukrajinskej vojenskej spôsobilosti oproti dnešnému stavu bude automatické. Momentálne majú Ukrajinci 900-tisíc vojakov, z čoho asi 15 percent bojuje. Realistické je, že ak skončí vojna, budú si udržiavať armádu na úrovni 250-tisíc vojakov, čo je približne stav pred inváziou.

Medzinárodné jednotky, o ktorých niekedy hovoril prezident Macron, to asi nie je reálny projekt?

Rusi s tým nikdy nebudú súhlasiť. A kto by to uskutočnil? Ale dôležitý je najmä ten ruský nesúhlas. Rusi to považujú za vnútornú záležitosť bývalého Sovietskeho zväzu. Ja sám to nazývam vojnou o dedičstvo po Sovietskom zväze. Je to akoby náhrada za vojnu, ktorá sa neuskutočnila v roku 1991, keď sa impérium rozpadlo.

Vtedy to skončilo niekoľkými zamrznutými konfliktami, ktoré sú však ničím v porovnaní s tým, čo dnes prebieha na Ukrajine. Do tejto vojny o sovietske dedičstvo počítam aj rusko-gruzínsku vojnu či konflikt o Náhorný Karabach, ktorý sa neudial z vôle Ruska.

Čiže momentálne vidím dve možnosti. Buď konflikt na Ukrajine zamrzne, čo Európe vytvorí priestor zamyslieť sa nad svojou bezpečnosťou a budúcimi vzťahmi s Ruskom a Ukrajinou. Alebo bude vojna pokračovať v tejto podobe až do konečnej porážky jedného z hráčov. Tu si však otvorene povedzme, že k tejto porážke je dnes Ukrajina bližšie ako Rusko.

V poriadku, predstavme si zmrazenie tohto konfliktu. Aké veľké je riziko, že Rusi po niekoľkých rokoch túto vojnu opäť obnovia?

To je ťažké predpovedať. V Donbase konflikt zamrzol v roku 2015 a vydržalo to sedem rokov. Ale sú aj konflikty, ktoré sú zamrznuté desaťročia.

Je tu však častý argument, že zamrznutie Rusi využijú na posilnenie a zaútočia opäť. To znamená, že zamrznutie konfliktu bez reálnych bezpečnostných garancií nie je pre Ukrajinu riešením.

Čo sa stalo medzi rokmi 2015 a 2022? Posilnili sa Rusi alebo Ukrajinci?

Posilnili sa aj Ukrajinci, ale zároveň platí, že Rusi zakrátko zaútočili opäť.

Len treba realisticky vidieť aj ruské možnosti. Napríklad Rusi dnes hovoria o Odese ako o svojom ďalšom cieli, len nemajú na to, aby ju dobyli. Dostať sa do Odesy sa dá len cez Záporožie, museli by ho dobyť a potom sa prebiť na druhý breh Dnepra a ďalej na Mykolajiv a Odesu. To je obrovské sústo.

Rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou v Istanbule. Foto: TASR/AP

Ako vidíte vnútropolitický vývoj Ukrajiny? Očakávate, že tam môže dôjsť k nejakým zásadnejším zmenám?

Myslím si, že nie. Pokiaľ trvá vojna, Ukrajinci sú stále ochotní podporovať Zelenského. Generál Zalužný, ale aj ďalší potenciálni Zelenského konkurenti vedia, že len čo by začali zápasiť medzi sebou, poskytli by Rusom obrovskú strategickú výhodu. Bolo by to presne to, čo Rusi chcú.

Ukrajinci sa budú snažiť integrovať do EÚ, proti čomu je zatiaľ otvorene Viktor Orbán. Zároveň v Únii panuje silný pocit, že integrácia je niečo, čo budeme musieť Ukrajincom poskytnúť.

Nie je riziko, že to dopadne podobne ako s Tureckom, teda, že v istej chvíli sa na finálny krok nenájde dostatok politickej vôle?

Ako bývalý európsky diplomat k tomu poviem len toľko, že osobne by som im to takto nesľuboval, európski lídri to však musia urobiť. Ukrajinci nemajú kam ísť, nemôžu ísť naspäť k Rusku. S týmto priestorom sa bude musieť niečo urobiť. Otázkou je, ako bude Ukrajina po vojne vyzerať. Je možné, že bude viac nejakou vojenskou bázou voči Rusku ako demokratickou krajinou.

Ešte je tu veľa neznámych. Ukrajina prvú fázu vojny vyhrala, ale tú druhú stále môže prehrať. Aj keď strategický kolaps Ukrajiny už podľa mňa nehrozí. Ak by aj k nejakému operačnému prelomu došlo, to neznamená, že Rusi by dobyli Kyjev alebo Odesu.

Chodíte na Ukrajinu, tak viete, že momentálne tam veci relatívne fungujú, ale je to len vďaka obrovským peniazom, ktoré prichádzajú zo zahraničia, najmä z EÚ. Otázkou je, ako dlho je to takto udržateľné.

Je reálne, že pre stúpajúci tlak na európske rozpočty sa niečo pohne v otázke použitia zmrazených ruských aktív na podporu Ukrajiny?

To je dobrá otázka. Problém je, že Európa má zatiaľ len dočasné riešenia. Čo vlastne Európska únia za posledné tri roky urobila? Len predlžuje dočasné opatrenia a okrem integrácie nemá žiadnu ucelenú stratégiu.

Potreby Ukrajiny však už dávno presahujú to, čo jej členstvo v EÚ dokáže ponúknuť. Platí to aj o finančnej podpore. Existujú síce krátkodobé schémy, no chýba dlhodobý mechanizmus. Existuje takzvaný Nástroj pre Ukrajinu, v rámci ktorého je vyčlenených 50 miliárd eur na štyri roky. Od začiatku však bolo jasné, že to nebude stačiť. Už teraz zostáva k dispozícii len deväť miliárd eur.

Je zrejmé, že Američania nechávajú obranu Ukrajiny na nás a zároveň nás tlačia, aby sme skonfiškovali časť peňazí zo zmrazených ruských aktív. Môžeme to urobiť, no musíme si uvedomiť, že to môže výrazne poškodiť dôveru v európske inštitúcie. Saudská Arábia a ďalší významní hráči z Blízkeho východu nám jasne naznačujú, že ak tak urobíme, prestanú EÚ považovať za bezpečný priestor na svoje investície.

Vy sa zaoberáte aj Bieloruskom. Tam teraz nastal celkom zaujímavý vývoj. Lukašenkov režim aj po zásahu Trumpovho osobitného vyslanca pre Ukrajinu Keitha Kellogga prepustil viacerých politických väzňov vrátane lídra opozície Siarheja Cichanovského. Čo tým Lukašenko sleduje?

Bieloruská politika sa vracia k tomu, že musí balansovať. Pre Bielorusko prestavuje vážnu hrozbu to, že by sa vojna mohla rozšíriť na jeho územie. Toho sa veľmi obávajú. Zároveň platí, že bez neutralizácie takzvaného „bieloruského balkóna“ sa nedá zabezpečiť obrana Ukrajiny.

A povedzme si na rovinu ešte jednu vec. Kto vlastne financoval bieloruskú opozíciu v roku 2020 – Cichanovského, Babaryku a ďalších? Zdá sa, že zdroje pochádzali z Ruska, najmä z korporátnych kruhov. Moskva mohla mať záujem takto oslabiť Lukašenka, ktorý vtedy podľa ich vnímania príliš spolupracoval s Ukrajinou, Poľskom či pobaltskými krajinami.

Potom však prišiel covid, režim to nezvládol a veľká časť bieloruskej strednej triedy sa obrátila proti nemu. Následne nastal občiansky výbuch, na ktorý archaický a neosovietsky režim Lukašenka reagoval len násilím. To ho nakoniec ešte viac uväznilo v závislosti od Ruska. „Bieloruský balkón“ pritom zostal kľúčovou súčasťou ruského vojenského plánu.

Podľa vás sa teda USA snažia o kontakt s bieloruským režimom na posilnenie ukrajinskej bezpečnosti?

Nie náhodou tam vyslali Kellogga. Ale bez EÚ sú bezmocní. Môžu nejaké veci sľúbiť, ale nemôžu zabezpečiť zvýšenie bieloruských obchodných možností. Pretože bieloruský tovar musí ísť cez Litvu, Poľsko alebo cez Ukrajinu.

Ale napriek tomu považujem aktuálne americké snahy v Bielorusku za dôležité. Znižujú riziko ďalšej expanzie vojny a môže to pomôcť aj transferu moci v samotnom Bielorusku.

Ten už bol pripravený, ale udalosti v roku 2020 ho zastavili. Lukašenko to môže urobiť iba vtedy, keď sa bude cítiť bezpečne.

Ako má toto odovzdanie moci vyzerať? Odovzdá ju synovi?

Nie. Zmenili by sa právomoci. Už sa zvýšili právomoci parlamentu a vznikol nový ústavný orgán, Celobieloruský kongres. Ten by bol akýmsi senátom zloženým prevažne z Lukašenkových lojálnych podporovateľov, ktorý by disponoval významnými právomocami. Tento plán je pripravený, no zastavil sa a teraz sa čaká na lepšie, mierovejšie časy.