Profesor medicíny na Harvarde o závislostiach Skupiny anonymných alkoholikov sú pre verejné zdravotníctvo niečím ako „obedy zadarmo“

Dr. John F. Kelly je profesorom psychológie a psychiatrie v odbore medicína závislostí na Harvard Medical School a zároveň prvým profesorom na Harvarde, ktorý získal nadačne podporovanú profesúru pre medicínu závislostí.

Je tiež zakladateľom a riaditeľom Recovery Research Institute pri Massachusetts General Hospital, jednej z fakultných nemocníc Harvardu, ktorej psychiatrický program sa v ročníku 2024/2025 umiestnil na prvom mieste v USA. Je zakladajúcim členom Americkej rady pre psychológiu závislostí. Publikoval viac ako 200 recenzovaných článkov, prehľadových štúdií, kapitol a kníh v oblasti medicíny závislostí.

V rozhovore vysvetľuje, či je možné sa zo závislostí uzdraviť, či je nevyhnutná trvalá abstinencia, akú úlohu zohráva náboženstvo a spiritualita pri prevencii a liečbe závislostí a či dvanásťkrokové programy, ako sú mítingy anonymných alkoholikov, skutočne pomáhajú v liečbe týchto psychických porúch.

Niektorí čitatelia, ktorí si prečítajú váš profil, sa možno budú pýtať, ako môže mať psychológ profesúru zo psychiatrie.

Áno, je to trochu nezvyčajné. Je to preto, že na lekárskej fakulte Harvardu existuje nadačne podporovaná profesúra v oblasti medicíny závislostí, ktorú som mal tú česť získať. Inak som však klinický psychológ a profesor psychológie.

Váš výskumný inštitút charakterizuje závislosť ako „primárne chronické neurobiologické ochorenie ovplyvňované genetickými a psychosociálnymi faktormi a faktormi prostredia“. Ako veľkú rolu zohráva genetická predispozícia pri vzniku závislosti?

Približne polovica rizika vzniku závislosti súvisí s genetikou. Niektorí z nás sú teda z hľadiska DNA náchylnejší, zatiaľ čo iní sú viac chránení. Genetická predispozícia môže napríklad spôsobiť, že niektorí ľudia zažívajú silnejší pocit odmeny už pri rovnakej úrovni expozície povedzme alkoholu. Niektorí jedinci môžu mať intenzívnejší zážitok už pri prvých skúsenostiach, zatiaľ čo iní to môžu vnímať ako niečo nepríjemné. Miera odmeny a posilnenia, ktorú človek prežíva, je teda do istej miery geneticky podmienená.

Je možné genetické riziko odhaliť ešte predtým, než sa závislosť rozvinie?

Problém pri genetike spočíva v tom, že ľudia s vyšším rizikom si často neuvedomujú, že ich mozog reaguje silnejšou odmenou. Mali by sme však poznať svoju rodinnú anamnézu. Ak sa v rodine vyskytla závislosť, riziko jej rozvoja je štyrikrát až osemkrát vyššie. Ľudí s genetickou predispozíciou by sme mali vzdelávať a pomáhať im robiť lepšie rozhodnutia. Závislosť sa u nich môže aj napriek tomu rozvinúť, no jej priebeh býva zvyčajne kratší, ak boli o svojom genetickom riziku vopred informovaní.

Čo sú psychosociálne faktory a faktory prostredia a ako silné sú v porovnaní s genetickými vplyvmi?

Sú mimoriadne silné. Keď hovoríme o látkových závislostiach alebo behaviorálnych závislostiach, ako je napríklad hazardné hranie, musíte mať k tomu prístup. Bez neho by výskyt závislostí bol nulový. To ukazuje, aké silné sú faktory prostredia. Prístupnosť, dostupnosť a cena drog patria medzi hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú ich užívanie a rozvoj závislosti. Samozrejme, aj toto je do určitej miery ovplyvnené genetikou, ale faktory prostredia zohrávajú významnú úlohu.

Existujú aj ďalšie rizikové faktory, ktoré ovplyvňujú zraniteľnosť, vrátane epigenetických vplyvov. Ide o zmeny, ktoré nastávajú už v raných štádiách vývinu a dokážu zapnúť alebo vypnúť určité gény, čím ovplyvňujú riziko vzniku závislosti. Medzi takéto rizikové faktory patrí úzkosť, depresia, trauma a nepriaznivé zážitky z detstva, ako napríklad zanedbávanie. Tieto faktory môžu ovplyvniť vývin centrálneho nervového systému a zvýšiť náchylnosť na vznik závislosti.

Znamená to, že uvedené faktory môžu zapínať alebo vypínať gény zvyšujúce riziko závislosti?

Presne tak. Dá sa dokonca povedať, že väčšina rizika pramení z faktorov prostredia. Napríklad vek, v ktorom človek prvýkrát príde do kontaktu s alkoholom alebo inými drogami, môže výrazne ovplyvniť riziko vzniku závislosti. Najvyššie riziko sa objavuje medzi 10. a 20. rokom života. Závislosť možno chápať ako epigenetickú, psychobiologickú a dynamickú poruchu, ktorú výrazne ovplyvňuje prostredie. A to nielen pri jej vzniku, ale aj pri udržiavaní abstinencie a úzdrave.

Existujú ochranné faktory pred vznikom závislosti? Môžu vyvážiť rizikové faktory vrátane genetickej predispozície?

Určite áno. Vezmime si prevenciu expozície, napríklad prostredníctvom rodičovského dohľadu. Rodičia, ktorí sú viac angažovaní, ktorí sa detí pýtajú, kam idú, čo robia a s kým trávia čas, ktorí sledujú ich spotrebu a majú prísnejší postoj k užívaniu alkoholu či iných drog u neplnoletých, predstavujú silný ochranný faktor. Čím viac rodičia chránia svoje deti pred expozíciou alkoholu alebo drogám, tým nižšie je riziko vzniku závislosti.

Napríklad ak je človek vystavený alkoholu pred 15. rokom života, celoživotné riziko vzniku závislosti je približne 25 percent. Ak prvý kontakt s alkoholom je až po 21. roku, riziko klesá na približne 4 percentá. To je obrovský rozdiel.

Stále však hovoríme o dostupnosti. Neexistujú aj iné ochranné faktory?

Existujú. Pozitívna a vzájomná väzba medzi rodičom a dieťaťom je veľmi dôležitý ochranný faktor. Významnú úlohu zohrávajú aj rovesníci, napríklad prosociálne normy v skupine a pozitívne vzťahy. Existujú aj ďalšie faktory mimo rodiny a okruhu rovesníkov. Religiozita, zamestnanie a akademická kompetentnosť tiež výrazne prispievajú k ochrane pred rozvojom závislosti.

Psychiater a teológ z americkej univerzityKresťanstvo prehlbuje pochopenie toho, čo znamená byť človekom. V tom môže byť prínosné psychiatrii

Matej Mihalík

Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že neexistuje bezpečné množstvo alkoholu. Čo sa považuje za nízkorizikové pitie a aká je pri ňom pravdepodobnosť vzniku závislosti?

Pri nízkorizikovom pití je pravdepodobnosť vzniku závislosti veľmi nízka. Definícia „štandardného nápoja“ sa však líši medzi jednotlivými krajinami. V USA obsahuje štandardný nápoj 14 gramov čistého etanolu, zatiaľ čo v mnohých iných krajinách je to 10 gramov. Čiže v Amerike štandardný nápoj zodpovedá približne 330 ml piva s obsahom alkoholu 5 %, 150 ml vína s obsahom 12 % alebo 44 ml destilátu s obsahom 40 %.

Za nízkorizikové pitie sa v USA považuje najviac sedem štandardných nápojov týždenne pre ženy a najviac 14 pre mužov. Zároveň platí, že ženy by nemali skonzumovať viac ako jeden nápoj denne a muži najviac dva nápoje denne.

Treba však zdôrazniť, že nízke riziko neznamená žiadne riziko. Alkohol môže škodiť aj inými spôsobmi než vznikom závislosti, a to toxicitou a intoxikáciou. Toxicita môže viesť k vážnym zdravotným problémom, ako sú rakovina či ochorenia pečene, zatiaľ čo intoxikácia môže spôsobiť nehody s vážnymi zraneniami či so smrťou. A to sa môže stať aj ľuďom, ktorí nikdy nespĺňali kritériá závislosti.

Ste riaditeľom a zakladateľom Inštitútu pre výskum úzdravy. Čo znamená úzdrava zo závislosti?

Úzdrava znamená schopnosť človeka opäť normálne fungovať po tom, ako trpel syndrómom závislosti od návykových látok. Je to pomerne široký pojem, ktorý zahŕňa zlepšenie fyzického, psychického a sociálneho zdravia a pohody. A to do tej miery, že človek dokáže fungovať bez škodlivých následkov závislosti.

Ale ak je závislosť chronické ochorenie, neznamená to, že sa nie je z čoho uzdraviť?

Ak si poriadne pozrieme definíciu chronického ochorenia, neznamená to nutne, že je to niečo doživotné. Ide skôr o stav, ktorý trvá dlhšie než len niekoľko týždňov.

Vieme, že väčšina ľudí, ktorí počas života naplnili kritériá závislosti od alkoholu alebo iných drog, nakoniec dosiahne úplnú a trvalú remisiu. Inými slovami, uzdravia sa. V USA sa odhaduje, že približne 72 percent ľudí, ktorí niekedy v živote splnili diagnostické kritériá syndrómu závislosti od alkoholu alebo drog, napokon dosiahne úplnú remisiu.

Dosiahnutie stabilnej a dlhodobej remisie však môže trvať niekoľko rokov a vyžaduje si viacero pokusov o úzdravu. V najťažších prípadoch to môže byť štyri až päť pokusov, v menej závažných prípadoch sú to jeden či dva pokusy. Ale väčšina ľudí dosiahne úzdravu.

Teda hovoríte, že závislosť je síce chronická, ale nie nevyhnutne doživotná porucha?

Presne tak.

Niektorí ľudia závislí od alkoholu môžu váhať s vyhľadaním liečby, pretože sa obávajú, že už nikdy nebudú môcť piť kontrolovane. Je doživotná abstinencia nevyhnutná na úzdravu?

To závisí od daného prípadu. Vieme, že abstinujúca úzdrava je najstabilnejšia forma remisie. Ak človek v remisii vôbec nepije, je pravdepodobnejšie, že si tento stav udrží aj po jednom či dvoch rokoch.

Niektorí ľudia s menej závažnou závislosťou a/alebo tí, ktorí majú silnejší kapitál úzdravy, môžu dosiahnuť úzdravu aj bez trvalej abstinencie. To znamená, že dokážu zostať v remisii, aj keď príležitostne pijú, bez toho, aby to spôsobovalo vážne problémy. Táto forma úzdravy je však menej stabilná a ľudia v neabstinujúcej úzdrave majú vyššie riziko relapsu a návratu k závislosti.

Koľko ľudí dokáže zotrvať v neabstinujúcej úzdrave?

Výskumy v USA ukazujú, že 54 percent dospelých v úzdrave uvádza trvalú alebo aktuálnu abstinenciu. To znamená, že 46 percent, teda takmer polovica dospelých v úzdrave, stále v určitej miere užíva návykovú látku. Opäť platí, že abstinujúca úzdrava je stabilnejšia a spája sa s najvyššou mierou fungovania, ale aj ľudia, ktorí dokážu znížiť konzumáciu alebo bez problémov užívajú inú látku, často výrazne zlepšia kvalitu svojho života.

Niektorí ľudia so závislosťou od alkoholu možno dúfajú, že si raz budú môcť dať pivo s priateľmi. Ako vieme určiť, že neabstinujúca úzdrava je pre nich vhodná?

Asi väčšina ľudí so závislosťou by si časom priala, aby mohli znova piť bez toho, aby sa vrátili k škodlivému užívaniu. Otázkou je, či to dokážu. Tí, ktorí opakovane zlyhávajú pri pokusoch o kontrolované pitie, ktorých mozog dosiahol výrazné zmeny a ktorých pitie sa vždy končí intoxikáciou, tí potrebujú abstinovať.

U iných prichádza do úvahy neabstinujúca úzdrava. Ako klinický psychológ by som s pacientom pracoval a sledoval, či dokáže regulovať pitie. Ak by sa ukázalo, že to nedokáže, odporučil by som úplnú abstinenciu, a to čím skôr, tým lepšie.

Dlho prevládal názor, že úzdrava zo závislosti si vyžaduje trvalú abstinenciu. Ako sa dnes odborníci pozerajú na možnosť neabstinujúcej úzdravy?

Ak človek dokáže normálne fungovať v každodennom živote, vyhýba sa intoxikácii alebo ak intoxikácia neškodí jemu ani jeho okoliu, čo je na tom zlé? Ak má pacient menej závažnú formu závislosti a jeho problémy nie sú výrazné, väčšina odborníkov v USA by súhlasila s tým, že pre takýchto ľudí môže byť neabstinujúca úzdrava možná.

Nebojíte sa, že by si ľudia v odôvodnenej abstinencii mohli zle vyložiť myšlienku neabstinujúcej úzdravy a myslieť si, že môžu opäť piť, čím by znova padli do závislosti?

Nemyslím si, že by myšlienka neabstinujúcej úzdravy destabilizovala ľudí, ktorí sú v abstinujúcej úzdrave a prešli si ťažkou závislosťou. Sú to jednotlivci, ktorých život bol závislosťou výrazne zasiahnutý a ktorí museli urobiť zásadné zmeny, aby sa uzdravili. Je však dôležité jasne komunikovať tým, ktorí majú za sebou ťažkú závislosť, že pre nich neabstinujúca úzdrava nie je vhodná.

Chcem sa spýtať na vážne relapsy. Povedzme, že niekto bol triezvy desať rokov, no potom pil dva týždne v ťahu, čo si vyžiadalo detoxikačnú liečbu. Vymaže takýto relaps to desaťročné úsilie?

Toto úsilie nemôže nikto vziať. Takýto človek má za sebou desať rokov triezvosti, z ktorých môže čerpať. Možno síce mal relaps, to však neznamená, že stratil všetko, čo svojou triezvosťou získal. Zjavne bolo robených mnoho vecí správne a to pomáhalo zostať v remisii. Relapsy sú v skutočnosti lekciou, ktorá môže človeku pomôcť zdokonaliť svoje zvládacie stratégie, napríklad tým, že si dá väčší pozor a bude obozretnejší na svojej ceste úzdravy.

Ak je závislosť neurobiologické ochorenie, aké zmeny nastávajú v mozgu človeka trpiaceho touto poruchou?

Dochádza k zmenám v nervových okruhoch zapojených do odmeny, pamäti, motivácie, kontroly impulzov a úsudku. Ide o subkortikálne oblasti hlboko v mozgu, ako aj o prefrontálne oblasti. Všetky tieto časti mozgu sú ovplyvnené užívaním návykových látok, a to z hľadiska funkcie aj štruktúry.

Pri zobrazovacích vyšetreniach mozgu u chronických alkoholikov často vidíme zmenšenie mozgovej kôry a rozšírenie mozgových komôr sprevádzané výrazným odumieraním buniek. Znamená to, že mozog sa zmenšil a jeho funkcia v postihnutých oblastiach sa znížila. Miera poškodenia koreluje so závažnosťou a s dĺžkou trvania závislosti.

Ako dlho trvá, kým sa mozog zotaví? Je možné poškodenie mozgu spôsobené závislosťou zvrátiť?

Máme nejaké dáta zo zobrazovacích štúdií mozgu, ktoré ukazujú, že po niekoľkých rokoch abstinencie môže mozog človeka vyzerať veľmi podobne ako mozog niekoho, kto nikdy netrpel závislosťou. Neznamená to však automaticky, že mozog aj funguje rovnako ako pred vznikom poruchy. Často to znamená, že si vytvoril nové dráhy, ktorými kompenzuje predchádzajúce poškodenie.

Opäť to závisí od rozsahu poškodenia, ale priemerne je možné získať späť väčšinu kognitívnych schopností. Pri stredne ťažkých až ťažkých závislostiach sa však spravidla nepodarí dosiahnuť úplnú obnovu, no je možné získať späť 85, 90 alebo aj 95 percent z pôvodnej funkcie. Väčšinu poškodenia je teda možné napraviť, ale nie vždy sa to podarí zvrátiť do pôvodného stavu. 

Svetovo uznávaný americký psychiaterPraktizovanie náboženstva pozitívne ovplyvňuje duševné aj fyzické zdravie

Matej Mihalík

Hovorili sme o úzdrave zo závislostí. Ako ju môžeme dosiahnuť?

Existujú tri hlavné cesty k úzdrave. Prvou sú klinické cesty, pri ktorých ľudia využívajú služby odborníkov na dosiahnutie remisie. Druhou sú neklinické cesty, kde jednotlivci nevyhľadávajú odbornú pomoc, ale zapájajú sa do skupín vzájomnej pomoci. Treťou cestou, ktorú si zvyčajne volia osoby s menej závažnými a menej chronickými problémami, je sebamanažment, teda úzdrava bez akejkoľvek vonkajšej pomoci.

Vieme, že mechanizmy, ktorými ľudia dosahujú remisiu, sú podobné aj v prípadoch, keď sa rozhodnú nevyhľadať pomoc zvonku. Úzdrava zo závislosti si vyžaduje odstrániť zo svojho prostredia alkohol alebo iné drogy, vyhýbať sa ľuďom, ktorí intenzívne pijú alebo užívajú drogy, a vyhľadávať zdravé aktivity, ktoré prinášajú podobnú odmenu ako návykové látky.

Čo konkrétne si máme pod týmito cestami predstaviť? Môžete uviesť príklady?

Samozrejme. Klinické cesty zahŕňajú napríklad medikamentóznu liečbu, psychoterapiu, ako je kognitívno-behaviorálna terapia (KBT), alebo hospitalizáciu vrátane detoxikácie. Neklinické cesty predstavujú skupiny vzájomnej pomoci, ako sú anonymní alkoholici (AA) či anonymní narkomani (AN), peer-to-peer podporné programy alebo aj duchovné spoločenstvá. Sebamanažment znamená, že človek nevyužíva žiadne formálne služby, ani klinické, ani neklinické, pričom sa tento prístup niekedy označuje ako prirodzená úzdrava.

Stále však platí, že základné mechanizmy sú podobné, a to odstránenie návykovej látky zo svojho prostredia, zmena sociálnych väzieb a vyhľadávanie zdravých zdrojov odmeny.

Ktoré z týchto ciest sú najlepšie?

Ako vždy, závisí to od závažnosti a chronickosti ochorenia. Ľudia s ťažkou formou závislosti alebo tí, ktorým hrozí abstinenčný syndróm, často potrebujú hospitalizáciu a medikamentóznu liečbu. Po prepustení môže byť veľmi prínosné zapojiť sa do skupín vzájomnej pomoci, absolvovať psychoterapiu a liečiť prípadné psychiatrické komorbidity, ako sú depresia či úzkostné poruchy, čo pomáha zotrvať v remisii. Ľudia s menej závažnou závislosťou môžu profitovať z neklinických foriem pomoci alebo zo sebamanažmentu.

Liečba závislostí ústavnou formou sa často ponúka ako terapia prvej voľby. Aká je jej účinnosť?

Nemáme veľa štúdií týkajúcich sa účinnosti ústavnej liečby a jej dosahov. Najlepšie porovnávacie štúdie efektivity ústavnej liečby boli realizované v rámci amerických štátnych vojenských nemocníc (angl. Veterans Affairs), no v porovnaní s ambulantnými modelmi sa nenašlo veľa dôkazov v prospech ústavnej starostlivosti.

V Spojených štátoch je od 90. rokov ústavná liečba závislostí skôr výnimkou – existuje, ale tvorí len približne 20 percent celého systému starostlivosti, zatiaľ čo 80 percent predstavuje ambulantná liečba.

Treba však povedať, že ústavná liečba môže byť život zachraňujúcou a veľmi účinnou formou starostlivosti, najmä pre ľudí, ktorí nie sú schopní prestať užívať návykové látky vo svojom prirodzenom prostredí a ktorí potrebujú lekársku starostlivosť na zvládnutie abstinenčného syndrómu a stabilizáciu v bezpečnom prostredí s odborným dohľadom.

Spomenuli ste, že liečba ústavnou formou tvorí len približne 20 percent. Čo je potrebné zvážiť pri výbere správneho modelu starostlivosti?

Americká spoločnosť pre medicínu závislostí má presné kritériá, či pacient vyžaduje ústavnú starostlivosť. Existujú rôzne úrovne starostlivosti v závislosti od rôznych rizikových faktorov, ako napríklad potreba zvládnutia abstinenčného syndrómu.

Závisí to teda od viacerých faktorov vrátane závažnosti, dĺžky trvania, komplexnosti problému, pridružených ochorení, počtu predchádzajúcich pokusov o úzdravu a rizík v aktuálnom prostredí pacienta. Všetky tieto faktory ovplyvňujú rozhodnutie, akú úroveň starostlivosti odporučiť.

V najťažších prípadoch, kde je výrazne narušená kontrola nad užívaním alebo sú prítomné vážne následky, sa odporúča ústavná starostlivosť. Menej závažné, menej chronické a menej komplexné prípady môžu absolvovať intenzívnu ambulantnú liečbu trvajúcu niekoľko hodín v rámci jedného dňa, pričom ide o každý druhý deň počas šiestich až ôsmich týždňov.

Neexistuje pravidlo, že každý, kto bojuje so závislosťou, musí byť automaticky hospitalizovaný. Závisí to od viacerých faktorov, ktoré vieme vyhodnotiť podľa spomenutých ukazovateľov.

Spomenuli ste aj pojem „kapitál úzdravy“. Čo si pod tým máme predstaviť?

Kapitál úzdravy je široký pojem, ktorý označuje všetky potenciálne zdroje, na ktoré sa môže človek počas svojho procesu úzdravy spoliehať. Môže ísť o podporu rodiny, priateľov, komunitu veriacich alebo pocit zmyslu a poslania v živote. Kapitál úzdravy je individuálny a odráža osobitú povahu každého procesu úzdravy.

Nedávno ste realizovali systematickú prehľadovú štúdiu, v ktorej ste skúmali efektivitu dvanásťkrokových programov v liečbe závislosti od alkoholu. O čo ide?

Dvanásťkrokové programy vychádzajú z filozofie a praxe anonymných alkoholikov, čo bol pôvodne program vzájomnej pomoci vyvinutý v 30. rokoch 20. storočia. Ľudia v ňom prechádzajú dvanástimi krokmi, ktoré im pomáhajú dosiahnuť remisiu, a zároveň získavajú podporu od komunity rovnako zmýšľajúcich osôb.

Členovia sa pravidelne stretávajú a vymieňajú si svoje skúsenosti so závislosťou a so spôsobmi, ako ju prekonali. Táto výmena informácií je veľmi silná, rovnako ako aj sociálne väzby, ktoré spájajú ľudí so spoločnou skúsenosťou. Tieto väzby možno využiť ako základ na vybudovanie nového, fungujúceho rámca na úzdravu.

Sú dvanásťkrokové programy účinné v porovnaní s inými formami liečby, ktoré ste analyzovali?

Keď sa na dvanásťkrokové programy aplikovali rovnaké vedecké štandardy ako na iné druhy intervencií, zistilo sa, že v randomizovaných kontrolovaných štúdiách ľudia s ťažkou závislosťou od alkoholu dosahovali v programoch ako anonymní alkoholici podobné výsledky ako pri iných klinických intervenciách, napríklad kognitívno-behaviorálnej terapii, pokiaľ ide o počet vypitých nápojov za deň, percento dní s nadmerným pitím a alkoholom spôsobené ťažkosti.

Pokiaľ však ide o trvalú abstinenciu, účastníci dvanásťkrokovej facilitácie alebo anonymní alkoholici dosahovali lepšie výsledky – ich miera trvalej abstinencie a remisie bola v priebehu troch rokov vyššia o 20 až 60 percent. Navyše sme zistili, že dvanásťkrokové programy sú pre zdravotný systém výrazne nákladovo efektívnejšie.

Sú teda dvanásťkrokové programy lepšie ako psychoterapia?

Pokiaľ ide o trvalú abstinenciu a trvalú remisiu, áno.

Ponúkajú dvanásťkrokové programy výhody aj v porovnaní s ústavnou liečbou?

Myslím si, že majú aditívny účinok. Ústavná starostlivosť je, samozrejme, finančne náročnejšia a musíme premýšľať, ako čo najefektívnejšie využiť dostupné zdroje. V prvom rade musíme zabezpečiť, aby ľudia nezomierali na intoxikáciu alebo abstinenčný syndróm. Ale čo potom?

Vieme, že pri syndróme závislosti pretrváva riziko relapsu, a to nielen počas prvých dní či týždňov, ale aj v priebehu mnohých rokov. V prvých piatich rokoch po dosiahnutí remisie je riziko relapsu vyššie ako po uplynutí piatich rokov. Musíme preto uvažovať nad tým, ako udržať pokrok dosiahnutý detoxikačnou liečbou.

A práve v tomto anonymní alkoholici a ďalšie skupiny vzájomnej pomoci nemajú konkurenciu. Poskytujú dostupnú, prirodzene fungujúcu sieť podpory na ceste k úzdrave, ktorá je všadeprítomná a bezplatná. Preto hovorím, že anonymní alkoholici sú pre verejné zdravotníctvo niečím ako „obedy zadarmo“.

Povzbudenie pre cirkevDve detské katolícke nemocnice sú medzi najlepšími v Amerike, jedna medzi najlepšími na svete

Matej Mihalík

Dvanásťkrokové programy odkazujú na Boha. Zohráva spiritualita alebo náboženstvo úlohu pri úzdrave zo závislosti?

Áno, zohráva. Modlitba, meditácia a ďalšie duchovné praktiky môžu zvýšiť šance na remisiu. To však nie je špecifické len pre anonymných alkoholikov alebo filozofiu dvanástich krokov – ide o univerzálny jav. Náboženské a spirituálne zvládacie stratégie majú aditívny efekt nad rámec iných kognitívnych a behaviorálnych techník zvládania.

Samozrejme, nie je to pre každého, ale ľudia, ktorí dokážu čerpať zo spirituality a z praktizovania náboženstva, majú tendenciu dosahovať lepšie výsledky. Spiritualita je jedným z mechanizmov, prostredníctvom ktorých prístup anonymných alkoholikov funguje, najmä u tých, ktorí trpia ťažšími formami závislosti.

Znamená to, že náboženstvo a spiritualita pôsobia ako ochranné faktory proti závislosti?

Áno, sú ochranným faktorom jednak pri znižovaní rizika vzniku závislosti, ale pomáhajú aj pri dosiahnutí úzdravy a udržaní remisie. Tieto účinky nie sú obrovské, ale sú signifikantné a môžu mať aditívny účinok.

V niektorých skupinách, napríklad u Afroameričanov, zohráva duchovný a náboženský rozmer mimoriadne veľkú úlohu. Zistili sme, že Afroameričania päťkrát častejšie uvádzajú, že spiritualita a náboženstvo zohrali rozhodujúcu úlohu v ich úzdrave zo závislosti, v porovnaní s bielou populáciou.

Akými mechanizmami náboženstvo a spiritualita pomáhajú pri úzdrave zo závislosti a prevencii relapsu?

Jedným z hlavných faktorov, ktorými môže praktizovanie náboženstva a spirituality pomôcť zabrániť relapsu, je sebaodpustenie a odpustenie druhým. Pocit, že vám môže byť odpustené to, čo ste urobili, ponúkajú mnohé duchovné a náboženské tradície. Človek môže prežiť skúsenosť, že mu Boh odpúšťa, čoho sa v minulosti dopustil, a postupne, ako sa mení, môže dosiahnuť remisiu.

Závislosť sa odlišuje od iných psychických porúch tým, že pacienti často konajú proti svojim vlastným morálnym hodnotám. To vedie k chronickému pocitu viny a hanbe, ktoré môžu viesť k úplnej demoralizácii či dokonca k samovražde.

V skorých fázach úzdravy je preto veľmi dôležité, aby si človek dokázal odpustiť vlastné chyby a zbavil sa hnevu či zatrpknutosti voči ľuďom zo svojej minulosti. Sebaodpustenie a odpustenie druhým sú ústredné prvky mnohých náboženských a duchovných tradícií, no v štandardných terapeutických smeroch, ako je kognitívno-behaviorálna terapia, sa im zvyčajne nevenuje toľká pozornosť.

Poznáme aj iné faktory, cez ktoré môžu náboženstvo a spiritualita podporiť úzdravu?

Áno, sú to zmysel a životné poslanie. Náboženstvo a spiritualita ponúkajú nový pohľad na skúsenosť so závislosťou. Mnohí ľudia uvádzajú, že ich problémy mali určitý zmysel, že nešlo o bezvýznamné utrpenie, ale o skúsenosť, ktorú môžu využiť na pomoc iným. To im pomáha posilniť sebaúctu a obnovuje ich poslanie a zmysel života. Práve toto majú náboženstvo a spiritualita hlboko zakorenené vo svojej filozofii.

Pri boji so závislosťou náboženstvo zdôrazňuje prístup založený na pravidlách bez ohľadu na okolnosti. Je to účinné?

Vieme, že správanie podmienené pravidlami je účinnejšie než správanie podmienené okolnosťami. Napríklad v kontexte úzdravy zo závislostí znamená správanie podmienené pravidlami to, že si bez ohľadu na okolnosti nesmiete dať prvý pohárik alebo drogu a namiesto toho máte zavolať priateľovi alebo si nájsť vhodnú alternatívu. Naopak, správanie podmienené okolnosťami znamená, že ak sa niekomu udejú naozaj zlé veci, tak sa podvolí a napije sa alebo si dá drogu.

Náboženstvá väčšinou zdôrazňujú, že samotné užívanie alkoholu nemusí byť zlé, ale stav intoxikácie už áno. Ak však máte za sebou ťažkú závislosť, odporúča sa tomu úplne vyhýbať.

Ak si osvojíte filozofiu správania podmieneného pravidlami, pravdepodobnosť, že si zachováte triezvosť, je vyššia. Ale je to náročné. Práve podpora okolia pomáha držať sa pravidla nepiť alebo nedrogovať, nech sa udeje čokoľvek. Táto filozofia zároveň podporuje osvojovanie si a využívanie iných stratégií zvládania záťaže.

Ak je však správanie viac podmienené okolnosťami, teda že si osvojíme postoj „keď to bude naozaj zlé, môžem si dať“, riziko relapsu je výrazne vyššie.

Závislosť je spojená so stigmou. Ako by sme mali pristupovať k človeku, ktorý so závislosťou bojuje?

Stigma je veľký problém. Ľudia zápasiaci so závislosťou často prežívajú veľkú vinu a hanbu. Ide o jednotlivcov, ktorí sú biologicky náchylnejší na vznik tejto psychickej poruchy a majú vyššie riziko rozvoja závislosti. Toto pochopenie im môže pomôcť začať si odpúšťať, osobitne vzhľadom na biomedicínsku povahu fungovania mozgu a jeho zmien pri chronickej expozícii návykovým látkam.

Môžeme tiež pomôcť rodinným príslušníkom a širšej spoločnosti porozumieť tomu, že štruktúra a funkčnosť mozgu sa závislosťou menia, niekedy až natoľko, že dochádza k výraznému poškodeniu.

Psychológ z Prednej HoryZávislosť sa často opakuje ako generačná trauma. Deti závislých sú ohrozenejšie, musia byť pri alkohole opatrnejšie

Jana Holubčíková

Je však dôležité pamätať na to, že genetika nie je deterministická. Existujú spôsoby, ako závislosti predchádzať, a ak sa rozvinie, existuje možnosť vyhľadať pomoc. Genetika by nemala slúžiť ako ospravedlnenie nezdravých rozhodnutí, ale je ich dôležitým vysvetľujúcim faktorom.

Hovorieva sa: „Nie ste zodpovední za to, že ste sa stali závislými, ale ste zodpovední za to, aby ste vyhľadali pomoc a zotrvali v remisii.“

Ľudia bojujúci so závislosťou často pociťujú beznádej. Aké posolstvo nádeje by ste im adresovali?

Dobrou správou je, že úzdrava zo závislosti môže byť hneď za rohom. Nikdy nestrácajte nádej. V priemere treba približne dva až päť vážnych pokusov o úzdravu, kým ju človek stabilne dosiahne. Je potrebné žiadať o pomoc, vyhľadať odborníkov, ktorí sa závislosti venujú, či obrátiť sa na ľudí, ktorí úzdravu dosiahli a rozumejú tomu, čím si prechádzate.

Nájdite cestu, ktorá vám bude vyhovovať. Neexistuje jediná univerzálna. Môže ísť o náboženstvo, spiritualitu, vieru, podporu odborníkov, medikamentóznu liečbu alebo kombináciu všetkého.