Psychológ z Prednej Hory Závislosť sa často opakuje ako generačná trauma. Deti závislých sú ohrozenejšie, musia byť pri alkohole opatrnejšie

Hovorí, že ak si človek dá každý večer pivo, nemusí byť závislý. Ale ak už pre popíjanie vznikajú doma konflikty alebo sa človek stáva nespoľahlivým, ukazujú sa dôsledky.

Málo sa podľa neho rozpráva o tom, že alkohol je karcinogén.

Upozorňuje tiež, že závislosť je choroba. „My by sme od závislosti chceli, aby to bola vyliečiteľná choroba, a hneváme sa, ako je možné, že ľudia recidivujú. Ale tak ako iné choroby, aj závislosť sa vracia a možno častejšie, ako by sme si želali,“ vysvetľuje klinický psychológ a psychoterapeut Peter Knapík.

Rozprávali sme sa o spúšťačoch závislosti, o spoluzávislých ľuďoch, o tom, aké je pitie žien, ale aj o tom, ako sa dá zabrániť vlastnej závislosti, keď sme ju zažili v rodine.

Peter Knapík je námestníkom riaditeľa pre psychoterapeutickú starostlivosť v Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom Predná Hora.

Venuje sa najmä psychoterapii závislosti a na Prednej Hore pôsobí 11 rokov.

Je ťažké priznať si problém s alkoholom?

Nie je to jednoduché, nejde to zo dňa na deň. Má to svoj vývoj.

Od štádia, keď ešte ani neuvažujem, že mám problém, ale iní mi hovoria, že by som už niečo mal zmeniť, cez štádium, keď už vidím nejaké veci, ktoré by som mohol zmeniť, ale ešte sa mi do toho veľmi nechce.

Kľúčové je štádium, keď začínam rozmýšľať, že fakt niečo potrebujem zmeniť, a začnem pre to niečo aj robiť.

Ľudia majú často pocit, že závislý je slaboch, ktorý si za to môže sám a nedokáže sa z toho vymaniť.

Áno. A hovoria, že nikto mu nekázal piť.

Závislosť sa stále spája s negatívnou nálepkou a dovolím si tvrdiť, že zo všetkých psychických porúch má najnegatívnejší obraz.

Ak ma niekto inú duševnú poruchu, napríklad depresiu, dokážeme ho lepšie pochopiť a je nám ho skôr ľúto. Ale pri závislých majú ľudia pocit, že si za to môžu len sami.

Je pravda, že keď je závislý „na vrchole svojej kariéry“, dáva strašne veľa dôvodov na to, aby sme sa na neho hnevali.

Kto zažil, aké to je mať v rodine závislého, vie, že je to katastrofálne utrpenie pre všetkých jej členov.

Tie dôsledky závislosti sú také nepríjemné, že je veľmi ťažké zachovať si láskavý, rešpektujúci prístup. Ani profesionáli sa nevedia úplne odstrihnúť od negatívneho hodnotenia závislého človeka.

Existuje spoľahlivý test, ako vyskúšať, či má niekto problém s alkoholom? Napríklad skúsiť si suchý február a nepiť vôbec?

Je to jedna z možností, ako sa otestovať, či mám problém s pitím alebo nie.

Závislosť však väčšinou môžeme spoznať podľa dôsledkov. To, že si dám každý večer pivo, ešte neznamená, že som závislý, avšak ak pre to pitie piva mám doma konflikty so ženou, vyčíta mi, že zakaždým si musím niečo dať, nemôže sa na mňa spoľahnúť, som unavený, nič sa mi po pive nechce, tak to môže poukazovať na začínajúci problém so závislosťou.

Ešte síce nemusím byť závislý, ale minimálne pijem rizikovo a jedného dňa môžem zistiť, že už si neviem rozkázať a nevypiť si.

V testoch sa jedna otázka týka toho, či ma kritizujú blízki, keď pijem. Ak sa to deje, je to jeden zo znakov, ktorý hovorí, že to s pitím preháňam.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

O Slovákoch sa hovorí, že majú problém s alkoholom, o východniaroch zvlášť. Policajti pravidelne zverejňujú správy, že prichytili opitých vodičov za volantom. Dá sa zovšeobecniť a povedať, že ozaj pijeme veľa?

Je to tak. Sú štatistiky, ako sme na tom s pitím, dvojnásobne prekonávame svetový priemer.

Jednoznačne sa na Slovensku pije veľa a sme proalkoholová spoločnosť.

To znamená, že normálne je piť a nenormálne je nepiť. Keby sme sa stretli desiati a jeden povie, že nechce, tak všetci budú pozerať, prečo nechce, a hľadať dôvody, prečo nepije.

Nechcem to paušalizovať, ale skôr sa stretnete s tým, že z desiatich nepije len jeden, ako naopak.

Na Slovensku sa na stôl často vyťahuje alkohol, niekedy si sused dobehne niečo požičať a už je fľaša na stole. Aj šoféra často núkajú s tým, že len si trochu daj, to vyprchá.

Ten tlak to je ďalší fenomén.

Človek, ktorý nepije, sa často cíti nepríjemne, pretože sa musí obhajovať, prečo nechce piť.

Presne tak. A predstavme si, čo po troch mesiacoch liečby prežíva závislý, ktorý vie, že sa potrebuje vyhýbať alkoholu, cvičí sa v asertívnom odmietaní a príde do spoločnosti a musí čeliť tomuto tlaku.

Platí, že väčšina závislých si nevie poradiť sama? Alebo to skôr závisí od štádia, v ktorom sa človek nachádza?

Je to choroba. Keď už niekto spĺňa kritériá závislosti, prestať sám je veľmi náročné. Dôležité je aj štádium, v ktorom sa závislosť zachytí.

Často sa deje, že sa otec rodiny, ktorý v nejakom období popíjal viac, rozhodol prestať a podarilo sa mu to. Potom má dieťa, ktoré je závislé, a on mu hovorí: Nechápem, prečo to tebe nejde. No ten syn to nedokáže z rôznych dôvodov.

Čo je za tým?

Je v inom štádiu závislosti, v inom životnom období, možno má inú povahu, nemá podporujúce faktory, aké mal otec. Za tým, prečo sa to niekomu podarí a niekomu nie, môže byť mnoho vecí.

V českom filme o protialkoholickom liečení z konca 80. rokov Dobří holubi se vracejí padla veta: „Nevíme, proč jeden propadne alkoholu a druhý ne.“ Čo všetko už o tom odborníci vedia dnes?

Poznáme, aké sú rizikové faktory rozvoja závislosti, ale aby sme vedeli rozlúsknuť celú túto záhadu, to nie.

Dnes už mnoho štúdií potvrdzuje prítomnosť určitej genetickej predispozície na závislosť a z praxe vidíme, že ak sa v rodine vyskytne závislosť, je väčší predpoklad, že aj nasledujúca generácia bude mať k tomu sklon, riziko závislosti je vyššie.

Človek, ktorý pochádza zo závislého prostredia, je zraniteľnejší a citlivejší v záťažových či stresových situáciách.

Vieme povedať aj o ďalších faktoroch, ktoré sú rizikové. A ak sa ich nazbiera viac, je veľký predpoklad, že závislosť sa môže rozvinúť, a to najmä v období väčšej záťaže, počas náročných životných okolností, prípadne následkom iných psychických problémov.

Dá sa hovoriť o rizikových faktoroch, ale povedať, prečo je na Prednej Hore z rodiny jedno dieťa z troch, presne nevieme. Pravdepodobne je to súhra genetickej predispozície a rôznych faktorov prostredia.

Hovoríte o genetickej predispozícii. Dá sa vyhnúť tomu, aby sa alkoholizmus zdedil?

Existujú štúdie, ktoré potvrdzujú prítomnosť genetickej predispozície, a rozhodne platí, že ak je závislosť prítomná u jedného z rodičov alebo iného člena rodiny, existuje vyššie riziko závislosti aj u detí.

Človek, ktorý pochádza zo závislého prostredia, je zraniteľnejší a citlivejší v záťažových či stresových situáciách.

Keď sa v nejakom záťažovom období dostane k alkoholu alebo k iným drogám, je oveľa väčší predpoklad, že začne užívať rizikovo a rýchlejšie si vytvorí návyk.

Tretina detí vyskúša alkohol pred štrnástym rokomAsi v každej rodine na Slovensku majú niekoho, kto je odstrašujúcim príkladom

Stanislava Horváthová 

Ako to myslíte?

Veľa ľudí sa najskôr skúša „liečiť“ alkoholom. Ten im naozaj pomôže s úzkosťou či so stresom, ale vôbec nevnímajú, že sa púšťajú do závislosti. Alkohol spočiatku užívajú kvázi ako „liek“.

V spomínanom filme zaznelo aj konštatovanie, že história alkoholika je históriou tráum.

Je to do istej miery veľká pravda. Keby ste sa rozprávali s našimi pacientmi, mnohí ich majú za sebou veľa.

Keď sa niekto pozerá na závislých len s tým, že sú to ožrani, doprial by som mu vidieť, aké životy majú za sebou.

Možno keby bol niekto zažil to, čo oni, tak by bol k nim láskavejší a menej by ich súdil. Tým, samozrejme, neznižujem ich podiel zodpovednosti na rozvoji závislosti.

V českom filme nacvičujú na pacientoch aj to, ako prakticky odolať alkoholu. Robíte to aj vy počas liečby?

Áno, ale bez alkoholu. Nacvičiť si odmietanie je veľmi dôležitá zručnosť abstinujúceho.

Niektoré veci z filmu sú realita. Pacientov pri vychádzkach a priepustkách postupne motivujeme, aby išli aj domov, do prostredia, kde je alkohol prirodzene dostupný, napríklad v obchode, ale rozhodne neodporúčame navštevovať krčmy a zbytočne sa vystavovať spúšťačom a vyhľadávať ich.

Veľa ľudí má totiž tendenciu testovať sa. Ale tam je tenká hranica.

Prečo?

Pôjde na kofolu, bude mať horší deň, bude tam kamarát, ktorý ho bude núkať vypiť si, a možno práve v ten deň nebude mať nad sebou takú kontrolu, dostane chuť a napije sa.

Rovnako platí, že motivácia na abstinenciu nie je stála, môže klesať a stúpať, závisieť od rôznych faktorov, napríklad od podpory rodiny alebo iných abstinujúcich.

Mnohí si napríklad myslia, že keď prídu domov z liečby, budú ich oceňovať za to, že abstinujú. Zo začiatku áno, ale potom sa to stane pre rodinu štandard.

Niekedy má rodina nereálne očakávania aj od Prednej Hory.

Aké?

Že človeka zmeníme úplne, že bude mať lepšiu povahu. To sú nereálne očakávania.

Môže sa stať, že človeka, ktorý aj keď reálne chce prestať s pitím, zlomia okolnosti.

Aj človek, ktorý bol dobre nastavený, sa môže po čase napiť. Musíme sa pozrieť na to, čo sa stalo.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na konci filmu hlavná postava obieha svojich kamarátov z liečenia a zistí, že všetci opäť pijú, a núkajú aj jeho.

Závislosť je choroba, o ktorej treba niečo vedieť, keď sa z nej chceme dostať. Svojim pacientom v rámci prednášky hovorím, že istá časť liečiacich sa zo závislosti recidivuje a vtedy je potrebné znova urobiť nejaké kroky, ak sa chcú vrátiť na cestu abstinencie.

Snažíme sa im vštepiť, že ak sa to stane, je potrebné čo najskôr niečo urobiť a zastaviť pitie.

Závislosť sa dá uspať.

Čo to presne znamená?

Keď si ten pohárik nedáte, závislosť sa nemá ako vrátiť. Ale len čo si ho dám, tak ju zas prebudím.

Častý argument ľudí, ktorí popíjajú, je, že to majú pod kontrolou a prestanú piť, keď budú chcieť. Čo je za tým?

Problematická je už len tá pravidelnosť pitia. Dôležité je povedať, že závislosť sa objaví až vtedy, keď chcem prestať.

Len čo skúšam prestať a nedarí sa mi, viem, že mám problém.

Keď sedím v krčme pri štvrtom pive, hoci som chcel ísť len na jedno, to sú prvé signály toho, že to nemám úplne pod kontrolou.

Dopravná psychologička mi v jednom rozhovore povedala, že stúpa počet žien, ktoré prichytia pod vplyvom alkoholu za volantom. Vnímate to aj vy, že žien, ktoré sú závislé od alkoholu, je viac?

Vidíme to v dopyte. Začína narastať počet žien, ktoré sa u nás liečia.

Dopravná psychologička o alkohole za volantomNáklady za zadržaný vodičský preukaz sú vo výške rodinnej dovolenky pri mori

Jana Holubčíková

Je rozdiel medzi alkoholizmom u mužov a žien?

Ženské pitie sa stále považuje za viac stigmatizujúce ako mužské. Na ženy alkoholičky je ešte negatívnejší pohľad.

Závislosť sa ženám nevyhýba, práve naopak. U žien vzniká závislosť oveľa rýchlejšie, pretože biologická skladba ženy je iná ako u muža. Tolerujú menšie dávky alkoholu ako muži a celkové dosahy sú rýchlejšie.

Ženy viac taja svoje pitie, kupujú si alkohol potajomky, nechodia do krčmy. To sú tiež faktory, ktoré ukazujú, že množstvo žien má problém s pitím, hoci o tom verejnosť nevie.

Potom je ťažké presvedčiť ich, že majú problém. Večer si dajú fľašu vína a aký je to problém? Ale ak majú tendenciu stupňovať to, postupne sa začnú objavovať aj dôsledky.

Ženy sú zvyčajne viac emotívne. Prejavuje sa to aj v liečbe?

V mužských skupinách sa emócie nevyjadrujú tak často ako v ženských. Vidieť ten rozdiel.

Ale potláčanie negatívnych pocitov sa deje tak u muža, ako aj u ženy. Ženy o nich vedia lepšie a viac rozprávať, majú menšie obavy z rozprávania o pocitoch.

Ale sú aj traumatizované ženy, ktoré to nedokážu.

Sú muži, ktorí si nepripustia žiadnu negatívnu emóciu, ale, bohužiaľ, bez toho je liečba až príliš racionálna.

Bez toho, aby sme sa dotkli rán, sa len ťažko môžeme dotknúť spúšťačov, či u mužov, alebo u žien.

Čo sa deje v rodine, v ktorej je závislý človek?

Závislý človek vytvára toxické prostredie, ktoré je plné záťaže. Predstavte si, ako dieťa v noci uteká pred opitým otcom, ktorý sa mu vyhráža. Toto je extrém.

Často sa niektorí naši pacienti utešujú, že neboli agresívni, ale pre rodinu je to rovnako stresujúce. Deti vedia, že otec pije, že sa na neho nedá spoľahnúť.

Aj človek, ktorý nie je agresívny, vytvára doma náročné prostredie pre deti, ktoré sa potom v záťažových situáciách vracajú k tomu, čo videli doma.

V závislej rodine vznikajú ďalší závislí.

Čo môže v rámci prevencie urobiť človek, ktorý pochádza z takej rodiny?

Môže si povedať, že vôbec nebude piť, aby neohrozil svoje deti, a môže sa to podariť alebo nemusí.

Naši pacienti hovoria, že si sľubovali, že nikdy nebudú ako ich otec. Ale príde do života väčšia záťaž a podľahnú, hoci si sľubovali, že nikdy nebudú piť.

Ak človek v takom prostredí vyrastal, je zraniteľný, pokiaľ ide o závislosť. Na rodinnej terapii hovoríme deťom závislých, že sú ohrozenejšie a mali by byť opatrnejšie v užívaní alkoholu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ďalšia vec je fenomén spoluzávislosti členov rodiny.

Ak som vyrastal alebo žijem so závislým, tak ma to ovplyvnilo a zmenilo. A môžem mať niektoré znaky spoluzávislosti, ktoré mi môžu vstupovať do života, ničiť vzťahy v dospelosti, môžu mi ničiť vzťahy s deťmi.

V takom prípade je veľmi dôležité vyhľadať odbornú pomoc a tieto veci si s odborníkom prebrať. Môže to ušetriť množstvo iných problémov.

V našich vzťahoch sa odzrkadľuje práve minulosť a mnoho ľudí si to nespája.

Závislosť sa veľakrát opakuje ako generačná trauma. V jednej rodine je problém s pitím, potom sa to prenesie do druhej rodiny.

Pitie spájame väčšinou len s chorobami pečene, no málo sa hovorí o tom, že alkohol je karcinogén.

Ženu, ktorá má závislého otca, nejako nevedome ťahá k partnerovi, ktorý možno ešte ani nepije a nie je závislý, ale postupne sa závislým stane. Dá sa to nazvať aj tak, že jej ten človek je niečím známy, spozná povahu, ktorá je podobná, a opakuje sa to v ďalšej generácii.

Nechcem to paušalizovať, ale, bohužiaľ, my sa stretávame s takou vzorkou, kde to tak býva.

Rovnako sa stáva, že ženy, ktoré doma zažili spoluzávislosť, kde popíjala mama alebo otec, veľakrát od svojich partnerov očakávajú úplnú abstinenciu, lebo aj pri bežnom nerizikovom užívaní partnera majú paniku a vracajú sa do tráum z detstva. Potom vznikajú konflikty.

Rozumieme žene, že keď to zažila, naozaj môže kritizovať aj to jedno pivo. Aj to je jeden zo znakov spoluzávislosti, že na normálne správanie – jedno pivo či bežný konzum – reaguje patologicky.

Ale z týchto konfliktov môžu nevedome vznikať ďalšie dôvody pitia. Napríklad pocit hnevu je často pre partnera ďalším dôvodom, prečo piť. A opäť sme pri spúšťačoch. Existujú totiž tzv. spúšťače, ktoré väčšinou predchádzajú chuti vypiť si.

Aké sú to spúšťače?

Môžu byť vnútorné a vonkajšie. Vnútorné sú nejaké duševné stavy, môžu byť pozitívne, ale väčšinou sú to negatívne pocity zlosti, hnevu, nespokojnosti, frustrácie, úzkosti, smútok.

Vonkajším spúšťačom je hlavne dostupnosť alkoholu a všetko, čo s alkoholom súvisí – rizikoví kamaráti, krčmy, oslavy. Najhoršia je kombinácia.

Idete nespokojný z práce, niečo sa udialo, do toho stretnete kamaráta, ktorý vás zavolá na jedno pivo, a človek, ktorý si pred mesiacom povedal, že nechce piť, pôjde.

Kňaz, ktorý zápasil s vnútornou prázdnotouNaplnenie som hľadal v práci, filmoch aj alkohole. Pomohol mi až zásah zhora

Imrich Gazda

Autorka knihy Dospelé deti alkoholikov Janet Woitizová opísala tých, ktorí zažili závislého človeka. Je to charakteristika, ktorú si prenášajú aj do dospelosti: môžu mať strach z ľudí, z autorít, z vlastnej identity, môžu sa stať alkoholikmi či si nájdu závislého partnera, sú prehnane zodpovední alebo žijú životom obete. Vidíte toto aj vy?

Platí to. A to je aj dôvod, prečo robíme rodinnú terapiu.

Spoluzávislý sa snaží na stodvadsať percent pomáhať, riešiť veci za závislého, rozmýšľať za neho. Ale potom je vyčerpaný a sám potrebuje nejakú pomoc, často sám popíja, berie nejaké lieky alebo sa objaví nejaká duševná porucha.

Len z mojich osobných skúsenosti vedenia rodinnej terapie viem, že väčšina matiek spoluzávislých je v starostlivosti psychiatrov.

Aké sú telesné dôsledky závislosti?

Pitie spájame väčšinou len s chorobami pečene, no málo sa hovorí o tom, že alkohol je karcinogén.

Alkohol ohrozuje rakovinou celý tráviaci trakt od ústnej dutiny cez hltan, pažerák až po žalúdok. A čím je tvrdší, tým horšie.

Veľa sa hovorí o fajčení, ale podceňujeme, koľko rakoviny má na svedomí alkohol.

Dôležité sú aj zmeny, ktoré na prvý pohľad nevidíme. Také, ktoré vplývajú na kognitívne funkcie. Zhoršuje sa pamäť a sústredenie, rovnako je preukázané, že pri intenzívnom pití klesajú intelektové schopnosti, IQ.

To sú závažné veci, nehovoriac o psychických prejavoch – zhoršená nestabilná nálada, ovládanie impulzov, emočné výkyvy, zhoršený spánok. Prejavuje sa to aj v tom, ako človek fyzický vyzerá. Celkovo to má negatívne dosahy na psychickú a telesnú stránku človeka.

Jedno oddelenie máme pre pacientov, ktorí majú tieto komorbidity, teda závažné telesné a psychické dôsledky závislosti.

Nehovoriac o vážnych psychických komplikáciách, ako sú alkoholické paranoje, halucinácie a psychózy vyvolané alkoholom, prípadne delírium, pri ktorom hrozí smrť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sú krajiny, kde je alkohol regulovaný alebo drahý, je k nemu sťažený prístup. U nás je ľahko dostupný a lacný. Boli by ste za to, aby sa to u nás zmenilo?

Z odborného hľadiska je určite dôležité hovoriť o tom, že normálne je nepiť. Ale nemôžeme ísť hlavou proti múru.

Keď začneme bojovať proti alkoholu, skončí sa to protitlakom, ktorý bude vytvárať veľká časť spoločnosti. Aj prohibícia sa ukázala ako neefektívna.

Potrebujeme začať v rodinách, hovoriť o tom, aký vzor ukazujú rodičia deťom. Ak je to naozaj príležitostné pitie, nemajme obavy, že z našich detí budú závislí. Mali by byť len bežní konzumenti, ktorí alkohol budú využívať na to, na čo je dobrý – občasné povznesenie nálady a podobne.

Ak deťom budeme kázať, aby nepili, ale my si dáme každý deň fľašu vína, očakávajme, že to budú robiť aj ony.

Ak by spoločnosť dospela k tomu, že poďme regulovať alkohol, najefektívnejšie sa ukazujú regulácie na strane štátu – znížiť dostupnosť alkoholu, zvýšiť jeho cenu.

Ako vzor sa ukazuje Island, ktorý na strane štátu urobil obrovské investície do prevencie, a už majú výsledky, hoci si na to pár rokov museli počkať.

Investovali do voľnočasových aktivít, zaviedli zákaz pre deti chodiť v noci von a ukazuje sa, že tam naozaj znížili užívanie alkoholu aj iných drog.

Alkohol v rodineZávislosť položí na kolená každý vzťah

Alena Potocká

Váš vrátnik sa nás pri príchode pýtal, či so sebou nemáme alkohol. Stáva sa, že ho niekto donesie aj sem na liečenie?

Občas sa to stáva. Týka sa tej skupiny pacientov, ktorá sa nechce dobrovoľne liečiť, má to nariadené.

Ale môžu to byť aj iné dôvody, napríklad prídu na návštevu nesprávni kamaráti.

Stáva sa, že niekto ide na priepustku a napije sa aj v polovici liečby. Stiahne ho chuť, príležitosť, emócia, rôzne okolnosti...

Čo sa vtedy deje?

Je to porušenie základných pravidiel liečby.

Ponúkneme mu detoxikáciu alebo iné zariadenie. Ale pre našu bezpečnosť aj bezpečnosť komunity s tým človekom rozviažeme spoluprácu. Je to pomerne prísne pravidlo, dá sa o tom diskutovať, ale zatiaľ je to takto.

Na Prednej Hore sa lieči závislosť už polstoročie. Kam sa za tie roky liečba alkoholizmu posunula?

Voči závislým sa v minulosti zaužíval pomerne prísny režim. Často sa celá liečba zúžila na dodržiavanie pravidiel, sankcií, boli tu tresty s čiernymi a červenými bodmi a podobne.

Fakt je ten, že pre mnohých to pôsobilo až odpudzujúco. Kto nezvládal taký tvrdý režim, buď sa neliečil, alebo odišiel s nálepkou, že sa nechcel liečiť.

V súčasnosti sem prichádza spektrum ľudí s rôznymi hodnotami. Keď im chcete pomôcť, potrebujete prístup individualizovať. V minulosti bol štruktúrovaný a rovnaký pre každého.

Kto sa do tejto škatuľky nezmestil, často z liečby „vypadol“. Dnes sa liečebný režim snažíme prispôsobovať rôznym potrebám pacientov a hľadieť na ich rozdielne možnosti a schopnosti.

Nechceme učiť ľudí poslušnosti, ale zodpovednosti. V rámci destigmatizácie a modernizácie psychiatrie sa snažíme ísť touto cestou: Poď sa liečiť k nám, do pekného a čistého prostredia, kde k tebe budeme pristupovať s rešpektom ako k partnerovi, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život, a my ti na tejto ceste pomôžeme.

Reálne nemáme žiadne priame nástroje na zmenu závislého. Môžeme mu ponúknuť čas a priestor, aby sa sám rozhodol pre zmenu.

Predná Hora je nálepka sama osebe. Ako ju vnímajú samotní závislí?

Niektorí rodičia veľmi ťažko znášajú, že ich dcéra alebo syn je na liečení. Nechcú prísť na rodinnú terapiu, na dedine hovoria, že ich dieťa išlo do kúpeľov alebo do Anglicka.

Je to stigma a asi tak skoro ani nezmizne.

Je to však choroba, človek prispel k tomu, že ju má. Ale keď už prekročil hranicu, potrebuje normálny odborný medicínsky prístup.

Aká efektívna je u vás liečba?

U človeka, ktorý sa rozhodne pre zmenu a liečbu podstúpi, môžeme čakať, že to bude mať efekt.

Ale človek, ktorý je tu z donútenia a celé tri mesiace je nahnevaný na manželku, že ho sem dala, tak sa veľakrát z hnevu po nejakom krátkom čase napije. Niektorí demonštratívne hneď prvý deň po liečbe, aby dokázali, že to nemá efekt.

Veľa ľudí si myslí, že kto príde na Prednú Horu, už to má vyriešené. Tak to, bohužiaľ, nie je.

My by sme však od závislosti chceli, aby to bola vyliečiteľná choroba, a hneváme sa, ako je možné, že ľudia recidivujú. Ale tak ako iné choroby, aj závislosť sa vracia a možno častejšie, ako by sme chceli.

Veľakrát ma konfrontujú samotní závislí, že prečo nehovorím, že je to choroba na celý život. Áno, je, ale tak ako aj iné choroby. Dokážete sa vyliečiť aj z iných chorôb, ale nikto vám nezaručí, že neochoriete znova.