O našich spojencoch v Rumunsku, Taliansku, Poľsku a Maďarsku S Orbánom idúcim do vojny sa musíme rozlúčiť

Veď práve vy na Slovensku držíte v dlani kresťanskodemokratický drahokam KDH, ľudovecká aliancia strán EPP predstavuje stále najväčšiu frakciu v Európskom parlamente a netreba sa kompromitovať.

Riešim spojencov, lebo kresťanská demokracia – Democrazia Cristiana! – zo svojho talianskeho rodiska zmizla, v iných kresťanských baštách ako Rumunsko nikdy nevznikla a inde sa zbavila kresťanských hodnôt alebo chradne.

Dve udalosti tohto týždňa ukázali, že bez vytvorenia čo najširších aliancií prehráme všetky bitky súčasnosti.

Prvá udalosť: francúzsky parlament po slobodnej a kvalitnej debate hlasoval za jeden z najliberálnejších zákonov o eutanázii v Európe. Videl som rečniť angažovaných kresťanských poslancov, no prehrali to v pomere 199 : 305.

Druhá udalosť: pokus deviatich vlád EÚ, ktoré v liste vyzvali na prehodnotenie interpretácie Európskeho dohovoru o ľudských právach, stroskotal už v zárodku. Premiéri chceli v prvom rade vyslať signál, aby bolo možné aspoň kriminálnych migrantov ľahšie deportovať, išlo teda o čiastočný a obmedzený pokus o riešenie migračnej problematiky.

Jeden zo signatárov, ľudovecký rakúsky kancelár Christian Stocker, narazil dokonca na odpor vo vlastnej koalícii, sociálni demokrati a liberáli mu za podpis tohto listu ukázali varovný prst. Vyzerá, že mainstream chce kvôli migrácii prehrať aj ďalšie voľby.

Preto potrebujeme spojencov, aj netradičných.

Myslím si, že nie je potrebné, aby sme sa spolčili s takýmito bláznami. 

Na úvod by som to zhrnul takto: v Rumunsku a Taliansku sú veci pomerne jednoduché, Poľsko je už o niečo zložitejší prípad, no najťažší oriešok predstavuje tradične Maďarsko.

Aj preto, že sa vzťah susedov s Orbánovou štátostranou Fidesz teraz v máji zdramatizoval: maďarský minister obrany Kristóf Szalay-Bobrovniczky priznal na uniknutej nahrávke z apríla 2023, že maďarská „armáda prechádza z predchádzajúcej mierovej mentality do fázy nula na ceste k vojne“ a že „piata Orbánova vláda sa rozhodla, že vybuduje skutočne efektívnu, bojaschopnú maďarskú armádu. To znamená, že sa rozchádzame s našimi doterajšími mierovými aktivitami“.

Ctený slovenský esejista Michal Havran s odkazom na fakt, že „v Maďarsku sa opakovane objavujú hlasy volajúce po revízii našej južnej hranice“, najnovšie už varuje Slovákov, že „Viktor Orbán bude v nasledujúcich mesiacoch pripravovať Maďarov na vojnu“.

Začnem však Rumunskom.

Teda krajinou, kde sa antisystémoví antiglobalisti mávajúci krížmi po decembrovej anulácii volieb chystali na víťazný pochod.

Po prehre ich prezidentského kandidáta, neokrôchaného populistu Georgeho Simiona, je nacionalistický tábor pozostávajúci z troch parlamentných strán v rozklade.

Simionova strana AUR je síce členom národnokonzervatívnej frakcie ECR, ktorú neoficiálne vedie talianska premiérka Giorgia Meloniová a ktorej národnokatolícka poľská PiS dodáva vážnosť, ale štýlovo sa tam nehodí.

Z menšej extrémistickej strany POT („Môžem“) utekajú poslanci a široko obľúbený exkandidát Călin Georgescu, kvôli ktorému boli zrušené voľby, sa tento týždeň stiahol z politiky.

Justícia ho ešte rieši, lebo v májovej kampani citoval vodcu predvojnových rumunských fašistov Codreana. Teda šéfa mladíkov – študentov teológie! –, ktorí dosekali na smrť disidenta ležiaceho v nemocničnej posteli a tancovali okolo mŕtvoly.

Myslím si, že nie je potrebné, aby sme sa spolčili s takýmito bláznami. Kresťanská viera je v Rumunsku taká rozšírená, že sa aj nejeden rumunský liberál ohradí proti progresívnemu šialenstvu.

V Poľsku sa príliš nevyznám, ale prepad viery je podľa mojich poľských zdrojov prudký.

Pokračujem Talianskom.

To je jednoduchý prípad, pretože kresťanskodemokratické strany tam už nehrajú žiadnu rolu. Nemáme na výber.

Premiérka Giorgia Meloniová – nacionalistka, ktorá sa nazýva kresťankou – je predurčená na to, aby viedla našich konzervatívnych proeurópskych spojencov. 

Musíme si len uvedomiť, že ďaleko nás asi nepovedie. Budovala si dobré vzťahy s Bruselom, ale doteraz za to získala dosť málo, lebo európske a talianske súdy jej s riešením migračnej nočnej mory v Stredomorí rozhodne nepomáhajú.

Napokon, list deviatich vlád do Štrasburgu bol z Meloniovej pera.

V Poľsku sa príliš nevyznám, ale prepad viery je podľa mojich poľských zdrojov prudký, a ak Poliaci v nedeľu zvolia progresívca Rafała Trzaskowského za prezidenta, môže sa v strednodobom horizonte zrútiť posledná pro-life bašta Európy.

Napriek tomu nevidím dôvod, aby sme sa zapájali do hysterickej polarizácie, ktorá devastuje túto duchom inak takú silnú krajinu.

Musíme si priznať, že kandidát PiS Karol Nawrocki pôsobí trošku nesolídne: keď ho rumunský trumpista Simion prišiel podporiť na míting, obaja vyzerali tak trošku neeurópsky – ako dvaja náhradní šašovia z dielne oranžového.

V prospech Poľska hovorí, že aj v rámci zväčša liberálnej vládnej koalície sa dajú nájsť praktizujúci kresťania.

To je v dnešnom svete luxus, existencia Poľska je pre nás požehnaním, zatiaľ tam máme spojencov v oboch táboroch. 

Dlho som nemal jasno v tom, či je pohár v prípade Orbánovej vlády poloprázdny alebo poloplný.

To posledné platí čiastočne aj pre Maďarsko. Veď opozičná strana TISZA, ktorá už rok vedie takmer vo všetkých prieskumoch, je partnerom KDH v EPP.

Maďarsko je veľmi špeciálne.

Máme ho pod nosom, spolu žijeme na bývalom území Uhorska, olizujeme si tie isté historické rany.

Veľa rokov som nemal jasno v tom, či je pohár v prípade Orbánovej vlády poloprázdny alebo poloplný.

Mám s tým špeciálnym režimom osobné skúsenosti.

Raz, keď som roky pred ukrajinskou vojnou napísal kritickú reportáž o protimaďarských provokáciách na Podkarpatskej Rusi, boli orbánovci zo mňa nadšení.

Poslali mi dievčinu z ambasády, v súlade s lockdownovými opatreniami sme sa išli poprechádzať pomedzi trstinu, romantika.

Orbánovci mi ponúkli najprv rezidenciu v Pešti, potom už len jednorazovú prednášku, potom mi už ani neodpovedali na maily.

Po začiatku ukrajinskej vojny som pozoroval, ako sa profil fideszáckych inštitúcií zúžil. Keď pozvali nemeckojazyčných disidentov z médií, novinári na spoločnej fotografii boli známe firmy – ale všetci výrazne proruskí.

Asi mi nepomohlo, že som si konzistentne uťahoval z orbánizmu.

Už som raz taký. Prehnaná túžba po spravodlivosti ma pravidelne navádza k tomu, aby som špinil do vlastného hniezda. 

Hoci Maďari na mňa zanevreli, ja som verejne dlho na nich nezanevrel. Radšej som o Maďarsku nepísal.

Orbán si zatiaľ udržal podporu proruských nacionalistov ako Herbert Kickl a Alice Weidelová.

Teraz sa musím konečne rozhodnúť.

Na rozdiel od Havrana si nemyslím, že by Orbán nariadil o piatej ráno inváziu na Žitný ostrov.

To by Viktor svojmu kamošovi Robovi teraz neurobil. 

V prípade, stále nie veľmi pravdepodobnom, že by sa obrana Ukrajiny úplne rozsypala, je však prestaviteľné všeličo.

Nemožno ani prehliadnuť, že Orbán spustil domácu vojnu.

Sú tam neprehľadné spravodajské hry v Podkarpatsku, označenie konzervatívnych opozičníkov za vlastizradcov, zrušenie slobody zhromaždenia pre dúhových aktivistov a teraz už skutočný autoritarizmus v mene „ochrany suverenity“.

Ako ukázal príbeh konzervatívnej konferencie CPAC v Budapešti, politický tvor Orbán si zatiaľ udržal podporu proruských nacionalistov ako Herbert Kickl a Alice Weidelová a udržal si aj podporu Donalda Trumpa či takých hviezd ako Liz Trussová.

No tú moju navždy stratil.