Jazdiť ako pápež V zranenom svete je iba jedna inštitúcia, ktorá sa vie takto sama vyliečiť. Katolícka cirkev

Minulý víkend ma veľmi uchvátili odhalenia slovenskej spojky Leva XIV., slovenského augustiniána Juraja Pigulu.

Od otca Juraja sme sa dozvedeli, že americko-peruánsko-rímsky augustinián Robert Francis Prevost „prosto miluje jazdenie“, a dozvedeli sme sa aj to, že Prevost, najmä ako generálny predstavený augustiniánskeho rádu, strávil trištvrte roka na cestách, pritom si to najmä v Európe zvykol odšoférovať sám, iba so svojím sekretárom na mieste spolujazdca.

Svojich peruánskych veriacich, ku ktorým neviedli spevnené cesty, údajne navštevoval aj na koni.

Samozrejme, mohol by som osláviť nového pápeža rozličnými spôsobmi.

Vieme už aj to, že si „rád posedí pri vínku alebo pri pive“ a že na návšteve Košíc v roku 2005, keď ho vítali chlebom a soľou, nepohrdol ani slovenskou pálenkou.

Za to si získal celonárodne slovenské uznanie, ktoré najvýstižnejšie vyjadril komentár pod medzitým už slávnou košickou fotografiou: „Pil s východniarmi a prežil. To musí byť náš človek.“

Ja však nemôžem na počesť Leva XIV. chľastať, som po chirurgickom zákroku na antibiotikách a beztak sa mi zdá, že láska k šoférovaniu vystihuje pontifika najviac.

Od tridenťákov až po reformátorov – všetci majú „svojho“ pápeža.

Moje šoférovanie na počesť Svätého Otca je, samozrejme, iba skromnou mikroimitáciou s mikromeditáciou.

Neťahám to tak ako on šesť hodín z Ríma do Pavie ani deväť hodín po peruánskej Panamericane z Chiclaya do Limy. A môžem iba snívať o jeho dvanásťhodinovej jazde z kenskej Songey do tanzánskeho Morogora. A nemám v pláne ani pätnásťhodinovú monsterjazdu z Ríma do Košíc, v ktorej mu zabránilo jeho zvolenie za pápeža.

Dám si iba jazdu do mekáča pri kruháči na vjazde na diaľnicu, odstránim v automatickej 50-centovej autoumyvárni posledné ukrajinské blato z pneumatík a zájdem na zmrzlinu do okresného mestečka alebo na ľahký predletný strik do blízkej viechy.

Nie je dôležité, kam idem.

Hlavné, že sa cítim na jednej vlne s pápežom.

Poznám sa so slovenským evanjelizátorom, ktorý kedysi miloval odšoférovať dlhú trať medzi Bruselom a Slovenskom, lebo jedine za volantom sa mohol výdatne modliť, a sám som si – ako cestujúci reportér – obľúbil dlhé jazdy autom, lebo nikde inde viac ružencov nestihnem.

No teraz sme sa dozvedeli, ja aj Škripek, že sme oproti pápežovi šoférski nímandi.

Užívam si tú šťastnú historickú chvíľu. Chcem zvolať s Goethem: Verweile doch, du bist so schön! 

Nech to potrvá ešte dlhšie!

Svet je zranený vojnou, štiepením a vytrácaním sa pravdy, ešte aj cirkev občas vyzerala podobne polarizovaná ako posledné krajiny s demokratickým zriadením a právnym štátom – a odrazu sú všetci spokojní.

Od tridenťákov až po tvrdých reformátorov – všetci majú „svojho“ pápeža.

Stačilo zvoliť v sexuálnej morálke skôr konzervatívneho, inak františkovského dušpastiera so srdcom na globálnom Juhu.

Ešte aj odkaz Leva XIV. na Leva XIII., politického pápeža, ktorý sa sociálnou encyklikou Rerum novarum vyslovil za práva robotníkov, no popritom napísal sedem (!) encyklík o ruženci, pohladí triedne uvedomelému ruženčiarovi, ako som ja, dušu. 

Všetko je odrazu také ľahké!

Vie niekto s istotou vylúčiť, že Svätý Duch v tom nemá svoje prsty?

Pri jazde autom rozmýšľam, čo nám tento až zázračne krásny príbeh minulotýždňového konkláve chce povedať. 

Pýtam sa, ktorá medzinárodná organizácia si môže vyberať medzi takými kádrami. Lebo plynulé ovládanie piatich jazykov, absolvované štúdium matematiky aj filozofie a hlboké životné skúsenosti z troch kontinentov sú tu považované len za minimálne požiadavky.

Pýtam sa, ktorá medzinárodná organizácia elektrizuje veriacich, inovercov a neveriacich z celého sveta tak, že všetci uprene čumia na jeden rímsky komín a chcú neustále čítať a vidieť nové romány a filmy situované za múry Vatikánu.

A ktorá medzinárodná organizácia usporadúva voľbu svojho vedenia uprostred najvýznamnejšieho umeleckého diela v dejinách ľudstva?

Organizácia Spojených národov či Európska únia?

Nechcem sa v tejto krásnej chvíli dotknúť našich evanjelických a pravoslávnych bratov a sestier, ktorí sa v týchto dňoch tešia s nami. Ak teda odhliadneme od satanistu na moskovskom patriarchálnom stolci, ktorému sa pravdepodobne protiví, že nový pápež v roku 2022 nazval ruskú inváziu na Ukrajinu „skutočnou imperialistickou agresiou“ a v tomto týždni prijal už dvakrát hlavu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, kyjevsko-haličského vyššieho arcibiskupa Sviatoslava Ševčuka.

Ale neponúka sa vám odpoveď, že Katolícka cirkev?

Nepatrí sa teraz ani triumfalisticky oháňať transcendenciou.

Pravdepodobne neexistuje ľudský zločin, ktorý by v dejinách cirkvi nebol býval spáchaný.

Ale pýtam sa pri pohľade na očividné zmierenie v cirkvi, či tu dnes vie niekto s istotou vylúčiť, že Svätý Duch v tom predsa len nemá svoje prsty.

A či tu niekto povie, že byť katolíkom nie je krásne.