PROFIL: Muž s receptom na zlo

Tento týždeň sme si pripomenuli 6. výročie smrti Antona Neuwirtha. Životné osudy tohto lekára, veľvyslanca a väzňa viery približuje Matúš Demko.

Zvykne sa hovoriť, že papier znesie všetko. Pri čítaní životopisu Antona Neuwirtha sa však žiada povedať, že ak čosi znesie naozaj všetko, je to ľudský osud.

Všetko nemecké je dobré

Anton Neuwirth sa narodil v osade Chalmová v roku 1921 židovskému otcovi Deziderovi Neuwirthovi a jeho katolíckej manželke Antónii. Jeho rodičia mali cirkevný sobáš až v roku 1930, keď sa dozvedeli o možnosti cirkevného dišpenzu, ktorý umožňoval sobáš medzi príslušníkmi týchto vierovyznaní. Napokon sa jeho otec nechal aj pokrstiť.

Ako katolícky žiak Neuwirth navštevoval židovskú školu, na gymnáziu zas boli „bojovná trieda“ s ľavičiarmi i hlinkovcami. V roku 1939 zložil maturitu a začína študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Ako mladý muž sa konfrontuje s nastupujúcim nacizmom. Mnohí obdivovali tento „izmus“ práve preto, že bol značne antikomunistický, čo vyvolávalo pozitívne reakcie, aj keď ľudia nepoznali jeho ideologické pozadie. „Komunizmus sa vtedy v mnohých končinách sveta vnímal ako krutovláda militantného ateizmu. Tak ho vnímali aj mnohí z nás, pretože pokiaľ z Nemecka prichádzali nejaké správy o antisemitských opatreniach, chápali sa tak, že nie sú proti Židom vôbec, ale proti tým Židom, ktorí boli komunisti, ľavičiari a teda pôsobili proti nemeckému národu a všetkému národnému,“ spomína Neuwirth. „V našej rodine, vrátane môjho otca, prevládal určitý obdiv a úcta voči všetkému nemeckému, akoby všetko nemecké bolo dobré, ba až najlepšie. … Pozoroval som, že môj najlepší kamarát, jeden Nemec, začína uprednostňovať to národné, nemecké pred katolíckym. To bolo pre mňa sklamanie, ťažko som to niesol a vtedy som videl, že nacizmus má výrazné protináboženské prvky. To sa stupňovalo, keď prišla autonómia a prvé protižidovské opatrenia.“

K téme:
Marek Michalčík: Verejný nepolitický život Antona Neuwirtha Zdieľať

Deportácie Židov vážne zasiahli aj jeho blízku rodinu. V rokoch 1942 - 1944 bolo odvezených až dvanásť členov rodiny Neuwirthovcov (z otcovej strany). Medzi obete protižidovského nacizmu ráta Neuwirth aj svojho bratranca, ktorý padol v povstaní. „Starú mamu som videl naposledy v Žiline na stanici v zapečatenom vozni, dobytčiaku, len cez to malé okienko.“ Mladého Antona i jeho otca v podstate pred vyvezením zachránili výnimky od prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisa, u ktorého sa intervenovalo v ich prospech. Neuwirth dokonca hovorí, že Tiso mal len veľmi obmedzené možnosti konať, napríklad nemohol si ani vyžiadať podanú žiadosť o výnimku, ale len čakať, čo mu položia na stôl. Našťastie mu na stôl doniesli výnimku najprv pre mladého Neuwirtha, neskoršie aj pre jeho otca Dezidera.

Slovenský štát

Neuwirth prežil roky Druhej svetovej vojny na lekárskych štúdiách v Bratislave, ubytovaný bol v internáte Svoradov. Ako národovec sa hlásil k ľudákom. „Tiso, Sidor, Sokol, Sivák – predstavovali oveľa vecnejšie zmýšľajúcich, predovšetkým všeobecne filozoficky a teologicky vzdelaných ľudí, ktorí poznávali slabosti a zlo nacizmu a snažili sa mu podľa možnosti vyhýbať. Na druhej strane chceli zachrániť Slovensko pred rozdelením a Slovákov pred vykynožením a v danej situácii videli aj možnosť realizovať vytúženú slovenskú autonómiu, prípadne slovenský štát, pre čo sa rozhodli. Boli presvedčení, že nejaká väčšia či menšia suverenita (spočiatku si mysleli, že bude väčšia) vytvorí určitú možnosť realizácie dobra, tobôž ak za efektívne dobro sa nemohli zasadiť ani najsilnejšie mocnosti vo svete: Anglicko, Francúzsko, USA – preto trpeli to, čo Hitler robil.“

„Starú mamu som videl naposledy v Žiline na stanici v zapečatenom vozni, dobytčiaku, len cez to malé okienko.“
Anton Neuwirth
Zdieľať

Protikresťanskosť nacizmu sa nedala rozpoznať hneď: veľa mladých ľudákov si myslelo, že nacizmus vlastne obraňuje vieru tým, že stojí oproti ateistickému komunizmu. Pravé poznanie prišlo až neskôr. Neuwirthovi sa zdalo nepochopiteľné, „že by mohlo byť dobré to, čo šíri nenávisť voči Židom len preto, že sú Židia. Práve táto nespravodlivosť, ktorú som bezprostredne zažíval, vzbudzovala opatrnosť a nabádala k rozlišovaniu“.

Neuwirth po páde komunizmu naďabil v televízii na film o nacizme. „Uvádzali sa dokumenty, ktoré postupne vydával Hitler a ktoré postihovali židovské obyvateľstvo. Všimol som si, že ani v jednom nebola vyslovene reč o exterminácii, čiže o ,konečnom riešení židovskej otázky´, že ešte aj v roku 1942 sa bál nemeckému národu povedať naplno, že ide vykynožiť Židov,“ uvádza Neuwirth. „V súčasnosti však všetky komentáre o tejto dobe sú v duchu: veď ste vedeli, o čo ide, kam sa posielajú! Pritom sa naozaj nevedelo, bolo to iba tušenie, v každom žila nádej. Bránil som sa tomu, aby som znenávidel. Veľkosť zločinu bola taká ohromujúca, že presahovala možnosť rozumovo primeraného trestu. Jediné východisko som videl v odpúšťaní. Dobro malo prevýšiť zlo.“

Väzeň viery

Kým Antonovi Neuwirthovi sa podarilo uniknúť pazúrom fašizmu, pred komunistickými represáliami už neunikol. V 50. rokoch sa ukázala byť jeho postava nebezpečná pre vtedajší režim. Napríklad barbarskú noc v apríli 1950 zažil v dominikánskom kláštore v Košiciach, kde dočasne býval. Bol to prvý kontakt s ŠtB. Ktovie, či vtedy sám tušil, že s komunistickou políciou bude mať dočinenia aj osobne. Zatkli ho na dekanáte fakulty 30. novembra 1953, po vyšetrovacej väzbe ho previezli do Prahy, kde bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia, prepadnutie majetku a desať rokov straty občianskych práv. Žaloba ho obviňovala zo špionáže, velezrady proti Československej republike a vyzvedačstvo proti Sovietskemu zväzu.

“Anton Neuwirth sa vyznačuje tým, že patril medzi prvých predstaviteľov hnutia za život na Slovensku.” Zdieľať

Dôvody svojho zatknutia objasňuje Neuwirth nasledovne. Biskupi pravidelne odovzdávajú na apoštolskej nunciatúre správy o svojich diecézach. Kňaz Jenčík niesol tieto dokumenty biskupa Čárskeho do Prahy a Neuwirth o tom od neho dozvedel, keď sa stretli na ulici. Súd to však považoval za odovzdávanie špionážnych správ o tom, aká je sila či slabosť komunizmu u nás. Paradoxne, v čase, keď Neuwirth sedel v Ilave, dočítal sa v novinách, že biskup Čársky dostal na svoje narodeniny Rad práce. „Vtedy teda pisateľ ,špionážnej správy´ dostal štátne vyznamenanie, jeho kaplán za to, že túto správu niesol, dostal 16 rokov, a ja, že som o tom vedel, 12 rokov. Je to celé na smiech, ale práve to hovorí o antihumanizme vtedajšej spoločnosti,“ dopĺňa Neuwirth.

Trest si odsedel okrem Prahy aj v Ilave a Leopoldove. Sám sa však nepovažoval za politického väzňa, pretože sa nevyjadroval k veciam politickým, ale za väzňa viery, pretože do basy sa dostal za svoje náboženské presvedčenie.

Vajce natvrdo

„Na jednej z prvých návštev v Ilave sa ma manželka spýtala, ako sa mám, ako to znášam,“ spomína Neuwirth. „Povedal som jej, že tak ako vajce: čím dlhšie sa varí, tým je tvrdšie. Zaujímavé, že táto moja hláška sa dostala až na ministerstvo a potom mi nejaký eštebák odkázal po bratrancovi, aby som také veci nerozprával. Bolo to veľmi smiešne, že bezpečnosť štátu závisela od toho, čo ktosi povie.“

Väznice boli napriek tvrdosti prostredia miestom zaujímavých stretnutí. Neuwirth tam stretol biskupov Pavla Gojdiča, Jána Vojtaššáka či Vasiľa Hopka. „Zvláštny zážitok som mal, keď mi otec Gojdič povedal, že sa s biskupom Hopkom rozprávali o mne a vraj prišla reč aj na to, že aj keď som ženatý, či by som neprestúpil do gréckokatolíckej cirkvi a nechcel byť kňazom. Samozrejme ma to prekvapilo, no oni vraj už mali vypracovaný plán, že moje vysvätenie by sa malo odohrať tam v Leopoldove.“

“Do väzenia odišiel v čase, keď boli potraty zakázané. Vrátil sa však do doby, ktorá ich už umožňovala.” Zdieľať

Po všeobecnej amnestii sa Neuwirth dostal z väzenia ako posledný, 11. mája 1960. Potom pôsobil ako lekár v žilinskej pôrodnici, primár v Martine a zástupca primára, až kým v roku 1987 nedosiahol dôchodkový vek. Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa aktívne zapojil do spoločenského života a formovania politiky, stal sa poslancom za KDH, kandidoval na prezidenta a pôsobil ako veľvyslanec SR pri Svätej stolici.

Pro-life bojovník

Anton Neuwirth sa vyznačuje aj tým, že patril medzi prvých predstaviteľov hnutia za život na Slovensku. Do väzenia odišiel v čase, keď boli potraty zakázané. Vrátil sa však do doby, ktorá ich už umožňovala. „Zvláštne bolo, že keď som bol v Ilave, sedel tam jeden lekár za to, že robil potraty. Potom bol prijatý zákon, ktorý ich povoľoval a tak bol tento kolega hneď prepustený.“

Za takýchto okolností sa formovala aj Neuwirthova výhrada vo svedomí, ktorá sa stala súčasťou Neuwirthom pripravovanej zmluvy Slovenska so Svätou Stolicou. „Keď som nastúpil na gynekológiu, išiel som za primárom a povedal som mu, že nebudem robiť interrupcie ani sterilizácie, aby bol taký dobrý a nevypisoval ma na tieto operácie.“ To sa mu síce splnilo, no nepočítal s tým, že bude prijímať pacientky žiadajúce ísť na potrat a vypĺňať k tomu papiere do nemocnice. „Pochopil som to však aj ako šancu ešte tú ženu prehovoriť.”

Recept proti zlu? Dobro

Doktor Anton Neuwirth sa odobral do večnosti 21. septembra 2004. Tým sa jeho fyzický život naplnil a bohatá kariéra skončila. Napriek tomu však jeho myšlienky ostávajú živé. Pro-life hnutie tu naďalej existuje. Po Antonovi Neuwirthovi je pomenované vzdelávacie kolégium sídliace v Ivanke pri Dunaji, ktoré funguje od septembra 2009. A nezaniká ani jeho prenikavá myšlienka: „Liečiť zlo láskou.“ Túto ideu sa snažil napĺňať celým svojím životom. Preto neprekvapuje ani iniciatíva veriacich, aby bol Neuwirth blahorečený. Všetko však potrebuje svoj čas. Myšlienky majú svoje dôsledky, a tak ako liečenie zla láskou prináša dobré ovocie, možno aj rozličné nápady vykvitnú a dozrejú až o pár rokov.

Matúš Demko
Spracované podľa knihy Antona Neuwirtha a Rudolfa Lesňáka Liečiť zlo láskou (Kalligram 2001).

Foto: www.kolegium.org, www.rimkat.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo