Marek Šmíd: Neuwirtha neodradili ani vlastné slabosti

Profesor a právnik Marek Šmid je rektorom Trnavskej univerzity v Trnave.  Pápež Ján Pavol Druhý mu v roku 2001 udelil Rád sv. Gregora Veľkého za rozvoj vzťahov medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Ocenenie sa týkalo prínosu v oblasti prijatia Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Na tejto zmluve spolupracoval s dr. Antonom Neuwirthom - lekárom, politikom a veľvyslancom vo Vatikáne. V nedeľu 21. septembra 2014 si pripomíname desiate výročie Neuwirthovho úmrtia. Ako na neho spomína jeho bývalý spolupracovník?

Ako si spomínate na prípravy zmluvy medzi SR a Svätou Stolicou?
Prípravu tejto medzinárodnej zmluvy, a napokon aj paralelnú prípravu zmluvy s inými registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, vnímam zo svojho pohľadu ako viacročnú vynikajúcu širokospektrálnu školu práva, ale aj psychológie, filozofie, politológie, komunikácie a vzniku zaujímavých a dlhotrvajúcich kontaktov a skúseností. Nešlo o bežné rutinné zmluvy, ale o dokumenty, ktoré prirodzene vyvolávali a vyvolávajú zaujímavý stret názorov a povrchných, či hlbokých prejavov životného presvedčenia a pekne poukazujú na úprimnosť i neúprimnosť postojov. Myslím, že tieto zmluvy sa vnímajú aj ako míľniky slovenskej orientácie a možno by sme mali o nich viac hovoriť, nie však tak povrchne ako je to zvykom.

Akú rolu zohrával v prípravách tzv. Vatikánskej zmluvy práve dr. Anton Neuwirth?
Bol jej myšlienkovým motorom. Neúnavným, nadšeným, vysvetľujúcim, trpezlivým, neurážajúcim sa pri ponižovaní a odpore.

Zdieľať

Bol skutočne Anton Neuwirth jedným z iniciátorov takejto medzištátnej zmluvy?
Bol hlavným iniciátorom myšlienky jej uzavretia a položil jej filozofické základy, ako aj možné textové východiská.

Patril Neuwirth aj medzi autorov tejto zmluvy alebo sa na nej už potom podieľali iní autori?
Každá veľká myšlienka má svojho proto-autora, ktorý sa celkom nezaoberá detailami, ale prináša koncepciu a energiu rozbehnúť i dokončiť v praxi myšlienku; tým bol Anton Neuwirth. Mal som tú česť pridať svoje skúsenosti právnika v tvorbe slov, textu, diskutovať myšlienky, v začiatkoch i neskôr. Bola to moja profesionálna práca, ale zároveň aj potešenie, keďže som túto vec vnímal ako výnimočnú príležitosť byť pri tom a pomôcť formulovať závažné postoje. Tak ako každé dielo, aj práce na zmluve sa postupne rýchlo rozrastali, vznikali komisie, podieľalo sa na nej viacero odborníkov z rôznych oblastí, z oboch strán, cirkevnej i štátnej. To, čo napokon bolo prijaté, je už výsledkom širšej spolupráce.

Ako nazeral Neuwirth na výhradu vo svedomí?
Ako na centrálnu časť a kľúč k zmyslu celej zmluvy. Výhrada vo svedomí je prostriedkom realizácie slobody svedomia ako základného ľudského práva. Ide o fungovanie práva, právneho poriadku štátu, ktoré nemôže ukladať právne povinnosti a sankcionovať ich neplnenie, ak by sa tým zároveň porušovalo toto základné právo človeka. Ide o súlad a integritu človeka vnímajúceho transcendentálne hodnoty. Ide teda o pokojný život ľudí v spoločnosti, o sofistikované múdre zabránenie nespravodlivosti spôsobovanej oficiálnymi rozhodnutiami štátu. Ide o našu slobodu, ktorá je okrem iného aj základom demokracie, ale aj osobného šťastia človeka a predpokladom zmyslu jeho života. Sloboda človeka je základom kresťanskej i širšie náboženskej bázy myslenia. Toto možno postačuje ako argument, prečo je ochrana svedomia centrom zmluvy takejto povahy.

Čím vás osobne inšpiroval práve Neuwirth?
Nemožno vypočítať v tomto rozhovore všetko, ale aspoň niečo. Jeho láskavosť a schopnosť stáť pri človeku a schopnosť počúvať možno i malicherné problémy. Jeho veľká spoločenská zodpovednosť a uvedomovanie si hodnoty druhého človeka, bez rozlišovania medzi vplyvným politikom a „obyčajným človekom“. Raz, keď som dostal ľadvinový záchvat, vynechal vážne zahraničné  povinnosti a ako lekár strávil so mnou štyri hodiny v talianskej nemocnici, aby ma nenechal samého čakať v ambulancii. Považoval moju bolesť za rovnako vážnu, ako keby ju mal on sám. Treba niečo ešte viac dodať? Možno predsa jednu jeho vlastnosť. Keď bol presvedčený o dobrej veci, nedal sa ničím odradiť, ani vlastnou slabosťou. Neodradilo ho ani to, že sa pomýlil alebo nevedel ako ďalej. Nezastavila ho ani myšlienka, že východiskové podmienky pre úspech sú takmer nulové. Urobil všetko, čo mohol urobiť, bez obáv o svoju slávu, pretože s ňou nepočítal, veľmi ho nezaujímala.

Rudolf Lesňák s ním vydal knihu pod názvom Liečiť zlo láskou. Dá sa liečiť zlo láskou?
Bez akýchkoľvek pochybností. Nie bez strát a bolesti, to nie. Ak niečo liečime, nemusí to znamenať, že z pacienta urobíme športovca alebo že vyliečime všetky choroby. Liečiť znamená v možnej miere zlepšovať stav človeka a meniť jeho postoje na múdrejšie a zmysluplnejšie; vytvárať preň väčší priestor vnútornej nádeje. Myslím, že to má čosi spoločné s našim zmyslom života v jeho reálnej podobe.

Čo môže Anton Neuwirth povedať dnes – v tejto dobe?
Mohol by na základe svojho života odporučiť napríklad, aby sme nečakali na to, kým budeme majstri sveta, ale aby sme pomohli ako vieme, ako sa dá. Že ide o plnosť pohára a nie o jeho veľkosť. Tiež by nám mohol odporučiť, aby sme počúvali jeden druhého, i keby sme to pociťovali ako zdržiavanie sa popri skutočne dôležitých veciach; i keby sme v tom hneď nevideli zmysel. Z jeho života bolo zrejmé, až hmatateľne, že mať účasť na živote iného a záujem o tento život je viac než akýkoľvek úspech. A tiež, že je možné byť láskavý a nebyť pritom anjelom, ale človekom.

Matúš Demko

Foto: kolegium.org, Katolícka univerzita v Ružomberku / Martin Buzna

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo