Mená Merzových ministrov Nominant na „ministra kultúry“ napísal „konzervatívny manifest“ – a teraz to schytáva

Nominant na „ministra kultúry“ napísal „konzervatívny manifest“ – a teraz to schytáva
Friedrich Merz s nominantmi svojej novej vlády. Wolfram Weimer je v hornom rade druhý zľava. Foto: TASR/AP
Weimer medzi špičku konzervatívnych intelektuálov nepatrí, na to číta príliš málo a píše príliš rýchlo. Dostáva však rany zľava aj sprava.
14 minút čítania 14 min
Vypočuť článok
Mená Merzových ministrov / Nominant na „ministra kultúry“ napísal „konzervatívny manifest“ – a teraz to schytáva
0:00
0:00
0:00 0:00
Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost
Rakúsky spisovateľ, publicista a scenárista. Stĺpčekár rakúskeho denníka Die Presse, prispieva do viacerých popredných európskych denníkov, spolupracuje s denníkom Postoj a je členom redakčnej rady revue Impulz. Žil dvanásť rokov na Slovensku, žije na rakúskom vidieku. Je ženatý, má dcéru a syna.
Ďalšie autorove články:

Toto ukrajinské prekliate Ani ruská agresia neurobila z malého kriváka Vladimira lepšieho človeka Volodymyra

Nevídané vzrušenie na Konzervatívnom summite Dokázali naši kresťanskí konzervatívci obrátiť mladú africkú moslimku?

Obnovená vízia osem a pol Na protivládnom kádeháckom portáli bez štipky hanby drukujem KDH

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Keď nominovaný nemecký kancelár Friedrich Merz v pondelok oznámil mená svojich ministrov, bolo tam zopár prekvapení. Škandál však vyvolalo iba meno Wolfram Weimer.

Bývalý šéfredaktor viacerých mainstreamových novín a vydavateľ celého radu prevažne ekonomických médií príležitostne píše konzervatívne eseje, známa je najmä kniha z roku 2018 Das konservative Manifest (Konzervatívny manifest).

Keďže kultúra je v Nemecku záležitosť spolkových krajín, „spolkový minister kultúry“ formálne neexistuje, od roku 1998 však jestvuje obdoba vo forme „splnomocnenca spolkovej vlády pre kultúru a médiá“, hovorovo „Kulturstaatsminister“. Ním má byť 60-ročný príležitostný provokatér Weimer.

Kultúrna obec ho privítala bučaním. Spoluvydavateľ rešpektovaného denníka nemeckej inteligencie Frankfurter Allgemeine Jürgen Kaube doslova pár minút po nominácii na bývalého kolegu vypálil mimoriadne ostrý hanopis. Titulok: Obava o zachovanie vlastnej krvi?

Ostatné nominácie polarizujú menej.

Bez odborov z CDA...

Kritika sa sústreďuje na skutočnosť, že Merzovi napriek zaužívaným zvyklostiam nezáležalo na regionálnych kvótach. Veľká a dôležitá spolková krajina Dolné Sasko tak v kabinete nemá predstaviteľa, kým menší vinársky región Porýnie-Falcko bol bohato odmenený a najsevernejšia spolková krajina Šlezvicko-Holštajnsko dostala hneď dvoch ministrov.

Šlezvická CDU vládne na severe so Zelenými a je považovaná za nemeckú odnož evanjelicko-škandinávskeho liberalizmu. Celé východné Nemecko, teda územie socialistického nemeckého štátu NDR, dostane iba jednu ministerku – ktorá urobila kariéru v západnom Nemecku.

Ďalšia kritika prichádza z radov odborárskeho krídla kresťanských demokratov, z CDA. Katolícki zástupcovia robotníkov a zamestnancov konkurovali sociálnej demokracii najmä v ére kancelára Helmuta Kohla tým, že sa vo vládnej politike snažili o aplikovanie sociálneho učenia cirkvi, ekonomický liberálny neokon Merz ich teraz ignoroval.

Nový predseda CDA, europoslanec Dennis Radtke, sa v pondelok rozhorčil a povedal, že spolkovú vládu bez účasti CDA pozná len z čias, keď bola CDU v opozícii. Považoval za nesprávne a nepríjemné, že za vládnym stolom nesedí „žiadny predstaviteľ kresťanskosociálnych koreňov našej strany“. Podľa Radtkeho sa to ešte nikdy v žiadnej vláde vedenej CDU nestalo, „od Konrada Adenauera až po Angelu Merkelovú“.

... namiesto toho zopár špičkových manažérov

Pravdou je, že budúci kancelár, ktorý pracoval pre najväčšiu spoločnosť na správu aktív na svete Blackrock, nominoval do svojej vlády hneď dvoch špičkových manažérov. Keď do toho rátame aj húževnatého majiteľa stredne veľkého vydavateľstva Weimera – tak troch.

Ministerkou hospodárstva bude spomínaná východniarka Katherina Reicheová, šéfka energetického koncernu Westenergie. Päťdesiatjedenročná Brandenburčanka žijúca v Severnom Porýní-Vestfálsku pochádza z rodiny podnikateľov a v minulosti sa vyslovila za jadrovú energetiku a za slobodný výskum v oblasti genetického inžinierstva.

Bola desať rokov mimo politiky, kvôli svojej role v nemeckej smotánke však neprestala byť na očiach. Po spoločných vystúpeniach, napríklad na Silvestra 2023 v Kitzbüheli, sa v apríli 2025 potvrdil jej „dlhoročný“ vzťah s padlou hviezdou nemeckej kresťanskej demokracie, bývalým ministrom obrany a hospodárstva Karlom-Theodorom zu Guttenbergom (CSU).

Keďže dokonale domotaná energetická politika Nemecka s vysokými cenami energie predstavuje pre túto priemyselnú krajinu jednu z hlavných výziev, nominácia tejto manažérky z energetickej brandže sa zväčša stretáva so záujmom alebo dokonca s nádejou.

Ekonómovia, ale aj energetickí lobisti nomináciu chemičky chválili. Merz tým podľa analýzy agentúry Reuters „vzal vietor z plachiet“ „dôkladne kritickým obchodným združeniam“. Združenie Lobbycontrol vidí „značné riziko konfliktu záujmov“.

S druhým manažérom vo svojom kabinete ide Merz do rizika: Karsten Wildberger, predseda predstavenstva spoločnosti Ceconomy AG s obratom 22,4 miliardy eur, ktorý z trochu zaprášených maloobchodných značiek elektroniky Mediamarkt a Saturn urobil opäť „cool“ značky, nikdy nepôsobil v politike, nemá skúsenosť s verejnou správou a ani nie je členom CDU. Fyzika s doktorátom z ekonómie predtým nikto nemal v hľadáčiku.

Technomaniak Wildberger má viesť nové nemecké ministerstvo „pre digitalizáciu a modernizáciu štátu“. Wildberger nosí na jednom z prstov zdravotný prsteň, ktorý mu poskytuje informácie o kvalite spánku, a na zápästí smart hodinky. Hovorí: „Milujem technológie, trávim s tým veľa času.“ To sa týka hardvéru aj algoritmov, digitalizácia je jeho koníčkom. V krajine, kde panuje veľká skepsa voči novým technológiám a kde mnohé reštaurácie a malé obchody akceptujú výlučne hotovosť, bude mať čo robiť.

Okrem toho, že Merz chce byť priateľský k podnikateľom a technologicky inovatívny a nomináciou výrazne proukrajinského harcovníka Johanna Wadephula na ministerstvo zahraničných vecí chce vyslať signál pre ešte masívnejšiu vojenskú podporu Ukrajiny, na jeho nomináciách vidieť, že cítil potrebu niečo urobiť so svojím imidžom, podľa ktorého to má so ženami ťažké.

V každom prípade nominoval mnoho žien. Niektoré nie sú z fachu, napríklad jeho ministerka zdravotníctva Nina Warkenová. Širokej verejnosti neznáma poslankyňa Spolkového snemu sa doteraz vyprofilovala v bezpečnostnej a migračnej politike.

Weimer ako kultúrny protisignál

Poďme si trochu zašpekulovať a položme si otázku, ako došlo k prekvapivej nominácii konzervatívca Weimera.

Možno to bolo takto: Merz sa pozrel na svoje stvorenie a videl, že je to dobré. Avšak odrazu si s hrôzou uvedomil, že chcel CDU po promigračných zelených Merkelových rokoch spraviť konzervatívnejšou – a nemá ani jedného klasického konzervatívca v kabinete. A pre neministerstvo kultúry siahol po Weimerovi.

Úrad splnomocnenca pre kultúru a médiá má v krajine, kde 16 krajinských ministrov kultúry (Kultursministerkonferenz) musí rozhodovať ešte aj o reforme nemeckého pravopisu, len koordinačnú úlohu.

Nudný citát: „Medzi hlavné úlohy patrí neustále rozvíjanie a zdokonaľovanie právneho rámca pre oblasť kultúry a médií prostredníctvom spolkovej legislatívy, podpora kultúrnych inštitúcií a projektov celoštátneho významu, zabezpečenie kultúrnej reprezentácie celého štátu v hlavnom meste Berlín, zastupovanie záujmov kultúrnej a mediálnej politiky Nemecka v rôznych medzinárodných orgánoch, podpora celoštátne významných pamätných miest na pamiatku obetí nacistickej vlády teroru a v spolupráci s pamätnými miestami a inštitúciami pripomínanie nespravodlivostí v bývalej NDR.“

Prvým „Staatsministrom“ kultúry bol v roku 1998 sociálnoliberálny publicista a vydavateľ Michael Naumann, ktorý mimochodom neskôr, v roku 2010, nahradil Weimera vo funkcii šéfredaktora mesačníka Cicero. Cicero je jedno z mála nemeckých médií, kde sú umiernene konzervatívne hlasy vítané. Weimer ho kedysi založil.

Mená spolkových splnomocnencov pre kultúru zo 16-ročnej éry Merkelovej si nikto nepamätá, zato posledného „štátneho ministra“ si Nemci pamätajú až príliš dobre: Claudia Rothová bola dušou, srdcom a slzným kanálom Strany zelených.

Tvár spolkovej kultúry stroskotanej semaforovej koalície začala ako manažérka militantnej punkrockovej kapely Ton Steine Scherben (jeden známy hit: Macht kaputt, was euch kaputt macht! – Zničte to, čo vás ničí!). Ako europoslankyňa v roku 1994 zodpovedala za prelomovú správu presadzujúcu zrovnoprávnenie homosexuálov (Rapport Roth).

Skutočnosť, že práve v zelenej strane dostala zbožňovaná Rothová na starosť spolkovú kultúru, bol ideologický signál. Najviac sa zviditeľnila niekoľkodňovým mlčaním: keď „antikolonialistický“ indonézsky kolektív umelcov na kaselskej Documente – najvýznamnejšej sérii výstav súčasného umenia na svete – vystavil takú jednoznačne antisemitskú maľbu, že aj nepriamy Rothovej predchodca Goebbels by bol mal radosť, ona nevedela, čo povedať.

Nomináciu Weimera tak môžeme čítať ako ideologický protisignál. „Kulturstaatsminister“ má v nemeckej mocenskej pyramíde ešte menší vplyv ako slovenský minister kultúry, ale je symbolom. Príležitostný konzervatívec Merz sa rozhodol, že vo veľkej koalícii so sociálnymi demokratmi potrebuje aspoň jedného príležitostného konzervatívca – a našiel si Weimera.

Weimer ako príležitostný konzervatívec

Ten konzervatívne výzvy píše len ako koníček. Spolu s manželkou na vychýrenom bavorskom jazere Tegernsee vedie mediálne vydavateľstvo Weimer Media Group. Žiadne z tucta jeho novín nemajú vyslovene konzervatívnu editorskú líniu. Ani diskusné noviny The European a Die Gazette, ktoré jeho vydavateľstvo prevzalo v roku 2015, resp. 2020, nie sú prevažne konzervatívne. Jeho médiá sú vo väčšine prípadov ekonomickými, burzovými a finančnými periodikami, ktorými sleduje jediný cieľ – zarábať.

Názvy Weimerových novín ukazujú ich zameranie: fonds-kompakt, trading-kompakt, WirtschaftsKurier, Markt und Mittelstand, Anlagetrends, Börse am Sonntag, Business Punk.

Samozvaný „konzervatívny liberál“ Weimer organizuje veľké eventy pre podnikateľskú elitu ako „Night of the Brands“, „samit Ludwiga Erharda“ a „Mediálna cena slobody“. Medzi laureátmi tejto ceny sú napríklad kritik ruskej vlády Garri Kasparov, ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj či Julia Navaľná a jej zosnulý manžel Alexej Navaľnyj.

Weimer síce 15. júna 2022 v jednej diskusnej relácii vyhlásil, že Rusko už vojnu proti Ukrajine vyhralo, celkovo je to však mainstreamový podnikateľ so stredopravou atlantistickou orientáciou. Inak by na jeho akcie neprišli nemeckí ministri financií a pravicoví zahraniční premiéri z Európskej ľudovej strany EPP.

V roku 2024 sa vyslovil za to, aby predseda CDU Friedrich Merz kandidoval za kancelára. A ten sa bývalému novinárovi Frankfurter Allgemeine (1990 – 1998), bývalému zástupcovi šéfredaktora pravicovoliberálneho denníka Die Welt (1998 – 2000), šéfredaktorovi Die Welt (2000 – 2001), šéfredaktorovi Cicera (2004 – 2010) a šéfredaktorovi spravodajského magazínu Focus (2010) poďakoval – lebo má ten koníček.

Podľa vzoru Oswalda Spenglera vidí Weimer európsky kontinent vo fáze kultúrneho úpadku: „Naša Európa je vyhasínajúca sopka, ešte stále tu a tam syčí a z jej impozantnej kultúrnej kráterovej krajiny cítiť jej niekdajšiu veľkosť. Stratila však svoju životnú silu. [...] Zatiaľ čo generácia za generáciou po tisícročia považovali pokračovanie vlastnej rodiny, krvi, rodu, kmeňa, národa, kultúry a civilizácie za samozrejmosť, za posvätný moment života, toto vedomie sa náhle rozpadlo.“ Kritizuje, že historický horizont dnešných Nemcov nesiaha ďalej ako do roku 1933 – teda do nástupu Hitlera k moci.

Asi netreba dodať, že Weimer bol od roku 2015 ostrým kritikom migračnej a azylovej politiky vtedajšej kancelárky Angely Merkelovej. V tejto súvislosti hovoril o „masovej invázii“, „radikálnom otvorení hraníc“ a „historickom porušení zákona“ Merkelovou. Odmieta „gender ideológiu posledných rokov“ a rodinu nazýva „vlasťou srdca“.

Slovom, ide o lamentovanie úspešného šesťdesiatnika, ktorému sa oprávnene nepáči smerovanie krajiny. Nemeckí konzervatívci si ho všimli, ale medzi absolútnu špičku konzervatívnych intelektuálov nepatrí. Na to číta príliš málo a píše príliš rýchlo. Snaží sa o originálny a poetický jazyk, neraz to však zostane len pri snahe. 

Jeden príklad. Keď Weimer – úplne správne – napísal, že náboženstvo a konzervativizmus sú pre ním vytúženú „kultúrnu renesanciu Západu“ neoddeliteľne spojené nádoby, vyjadril to týmito slovami: „Konzervatívec nájde sám seba [...] len vtedy, ak zostúpi do najnižších hlbín svojich vlastných zásad a z tej svojej starej salónnej studne načerpá náboženskú vodu“ (wenn er bis zur untersten Tiefe seiner eigenen Prinzipien hinabsteigt und aus dieser seiner alten Brunnenstube religiöses Wasser her-ausholt).

Nuž, nie je to ani veľmi dobre, ani veľmi zle napísané. Cítiť tam snahu o akýsi sakrálny tón, vtipálkovia si z toho môžu tiež robiť žarty, no a citlivé povahy môžu z túžby zámožného vydavateľa vyčítať reakcionársku hrozbu.

Hejt za nedovzdelanosť

Od pondelka sa stáva najmä to posledné. Neprekvapuje, že liberálne, ľavicové a progresívne noviny kritizujú medzi Merzovými nomináciami najmä túto.

Neškodný konzervatívny snilko to však schytáva zľava a sprava. Je to jednak tým, že pojem „konzervatívny“ má v nemčine zlú pachuť, horšie je už len „pravicový“, tým sa výlučne označujú zlí a nebezpeční ľudia. Na druhej strane to bude aj tým, že Weimerov nedovzdelaný instantný konzervativizmus nesmierne provokuje salóny nemeckého ducha.

Najostrejšie mu naložil jeden zo štyroch vydavateľov novín Frankfurter Allgemeine, ktorých kultúrna sekcia (Feuilleton) je denným breviárom pre kultivovaných Nemcov zamilovaných do nemeckého jazyka. Jürgen Kaube vo svojej obvyklej špičkovej štylistike píše, že by bolo „špekulatívne podozrievať Weimera zo záujmu o nejaké umenie alebo ducha; v jeho doterajšej tvorbe sotva hrajú nejakú úlohu. Alebo, čo je zaujímavejšie, neúmyselne komickú“.

Potom mu dvoma vetami odsekne hlavu: „Vo svojom Manifeste konzervativizmu z roku 2018 sa Weimer sťažuje na amorálnu renesanciu – na éru Sandra Botticelliho, Albrechta Dürera, Tiziana a Shakespeara. Diagnostikuje súčasný návrat náboženstva, prenáša pôvod desiatkovej sústavy do starovekého Ríma, obviňuje nemecký idealizmus z relativistického poňatia pravdy, obáva sa ‚zvečnenia vlastnej krvi‘ a ‚biologického sebazabudnutia‘ Európy, oplakáva koloniálnu éru s ľútostivou formuláciou, že Európa už nemá ‚žiadnu expanzívnu silu‘, a tvrdí, že naše mýty, metafory a architektúra ‚vždy odkazujú na židovsko-kresťanské náboženstvo‘, nech už je toto náboženstvo akékoľvek.“

Nasleduje dlhší zoznam možných faktických chýb, ktoré si vzdelanec Kaube všimol vo Weimerovom konzervatívnom manifeste. Kaube sa pýta: „Nie je súčasťou konzervatívneho kánonu cností snaha vynaložiť trochu úsilia vo vlastnom mene?“ Do budúcna predpovedá: „Už sa trochu bojíme, ako bude perliť v úrade.“

Je to zvláštny príbeh. Kaube a Weimer v deväťdesiatych rokoch obaja písali pre Frankfurter Allgemeine, Kaube už vtedy pre bohorovný Feuilleton, Weimer pre prízemnú ekonomickú sekciu Wirtschaft. Mali by sa osobne poznať.

Buď kedysi jeden ukradol druhému priateľku – alebo je nemecký konzervativizmus nemilosrdná jama levov. Bude zaujímavé sledovať, či notorický fluktuant Merz napriek veľkému odporu Weimerovu nomináciu podrží.

Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Nemecko Friedrich Merz Wolfram Weimer
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť