Je čas zmeniť prístup Stratégia EÚ založená na tom, že svetu ideme príkladom, sa neosvedčila

Daniel Křetínský, dominantný majiteľ spoločnosti Energetický a průmyslový holding (EPH), spoločnosti, ktorá patrí do prvej desiatky najväčších energetických spoločností v Európe a zároveň akcionársky ovláda na Slovensku niekoľko spoločností vrátane Slovenských elektrární či spoločnosti Eustream a Nafta, a. s., napísal pre nemecký denník Die Welt významný text.

Zamýšľa sa v ňom nad problémami, ktoré sužujú Európu, píše o ideologických politikách, o zaostávaní EÚ za Čínou a USA, ako aj o nereálnych cieľoch a zlej stratégii, ktorú nazval ísť príkladom. A zároveň navrhuje, čo robiť, aby Európska únia ekonomicky nechradla.

Nedocenené príčiny neuspokojivých výsledkov nemeckého hospodárstva

Dovoľte mi, aby som prispel do diskusie o neuspokojivých výsledkoch nemeckého hospodárstva a znepokojujúcom trende, ktorý je zrejmý od roku 2017.

Väčšinu konkrétnych problémov a nepriaznivých faktorov, ktorým čelí nemecké hospodárstvo, už opísali kompetentnejší komentátori – náklady na pracovnú silu, nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily v mnohých odvetviach, nižšia flexibilita trhu práce, celkovo nadmerná regulácia a byrokracia, náklady na energie, úroveň zdanenia a vonkajšie tlaky súvisiace s nárastom kompetencií a konkurencieschopnosti iných regiónov.

Všetky tieto faktory majú do veľkej miery podľa môjho názoru dve spoločné základné príčiny, ktoré nie sú vo verejnej diskusii úplne docenené:

1. Politiky v Nemecku a v Európe – väčšina z nich je zásadne ovplyvnená Nemeckom a aj najviac ovplyvňuje Nemecko – neboli v posledných približne pätnástich rokoch v primnoho odvetviach a oblastiach pragmatické, ale ideologické. To je v zásadnom kontraste s prístupom našich dvoch hlavných globálnych konkurentov, Číny a USA. Tento rozpor zásadne oslabuje konkurencieschopnosť viacerých priemyselných odvetví, ktoré sú pre Nemecko mimoriadne dôležité.

2. EÚ a Nemecko, úplne v súlade s uvedeným ideologickým prístupom, nemali dôsledne racionálnu národnú alebo európsku priemyselnú stratégiu a nereagovali ani na najnovší vývoj svetového hospodárstva, opäť na rozdiel najmä od Číny a aj od USA. Rovnako dôležité je, že táto nová hospodárska realita, v ktorej sa Európa oslabuje a jej konkurencieschopnosť klesá, sa neodrazila ani v opatreniach medzinárodného obchodu, ani v európskych predpisoch, čím sa mnohé európske priemyselné odvetvia stali veľmi zraniteľnými. Ak neupravíme naše politiky, tento trend sa ešte zrýchli.

Na tomto mieste by som chcel dodať, že nič v tomto článku okrem úvah okolo súčasného kontextu colnej politiky nie je v skutočnosti ovplyvnené nedávnym vývojom v USA ani zvolením prezidenta Donalda Trumpa a ani jeho krokmi a opatreniami. Ale som presvedčený, že to, čo navrhujem, môže byť súčasťou našej reakcie na tento najnovší vývoj.

Nemali by sme ustupovať od našich hodnôt pre tlak, ktorý vytvára. Musíme však nájsť nový princíp a étos pre našich politikov, a to tak v záujme našich ekonomík, ako aj nájdenia sociálneho kompromisu v našich spoločnostiach, ktoré sa príliš polarizujú. Skutočne verím, že racionalita a pragmatizmus môžu byť správnym riešením v procese uplatňovania NAŠICH hodnôt.

Ideologické politiky

Prvou a kľúčovou oblasťou, v ktorej bol náš prístup do veľkej miery ideologický, bol boj proti zmene klímy.

Odvtedy sa to rozšírilo aj na ďalšie oblasti (vrátane, ale nielen štrukturálnych trendov vo vzdelávaní a na trhu práce). Skôr než prejdem k podrobnostiam, musím zdôrazniť, že ani tento článok, ani moje presvedčenie nespochybňujú potrebu riešiť klimatické zmeny.

Nesúhlasím však s postupmi a metódami, ktoré uplatňujeme. Na rozdiel od mnohých iných si nemyslím, že by sme mali zmierniť alebo pozastaviť naše ambície v tejto oblasti. Práve naopak. Musíme však zaujať iný prístup.

Späť k téme: zoznam priemyselných odvetví, ktoré treba transformovať s cieľom znížiť emisie, je už sám osebe rozsiahly – zahŕňa energetický, automobilový, chemický, cementárenský a oceliarsky priemysel – a zároveň tvorí chrbticu nemeckého priemyslu.

Mnohé analýzy dramaticky podceňujú systémový (primárny) charakter týchto hospodárskych činností a vplyv na odvetvia v ich dodávateľskom reťazci, ako aj na celý sektor služieb.

Pokles primárnej priemyselnej činnosti má a bude mať multiplikačný efekt na celé hospodárstvo, a to prostredníctvom vyvolaných a nepriamych vplyvov. Celkový vplyv na zamestnanosť odhadujeme na trojnásobok priamej zamestnanosti v primárnom priemysle.

Inými slovami, skutočný negatívny vplyv poklesu aktivity primárneho priemyslu je mnohonásobne väčší ako jeho priamy pokles.

Teraz k podstate alebo k filozofii zelených transformačných politík v EÚ a v Nemecku. Na rozdiel od Číny a USA sa Európska únia a Nemecko rozhodli pristupovať k otázke klimatických zmien na základe filozofie ísť príkladom (lead by example), t. j. ukázať svetu, že je možné vybudovať bezuhlíkové hospodárstvo a popritom si zachovať prosperitu.

Tento prístup je sám osebe dosť kontroverzný, pretože prvým zjavným rizikom je, že ak nebudú aj ostatné regióny sveta nasledovať tento príklad, problém klimatických zmien nikdy takto nevyriešime – emisie skleníkových plynov v dvadsiatich siedmich krajinách EÚ v súčasnosti predstavujú menej ako 7 percent celosvetových emisií. Okrem toho sa pri realizácii tejto už aj tak kontroverznej stratégie, bohužiaľ, vyskytlo niekoľko závažných metodických chýb.

Nezáujem o hospodárske dôsledky zelenej transformácie a ceny energií

Európska únia prakticky celú diskusiu a pozornosť sústreďuje na klimatické ciele, t. j. na znižovanie emisií, ale takmer žiadnu pozornosť nevenuje otázke, ako udržať prosperitu a ako by mal prechod na nízkouhlíkové alebo bezuhlíkové hospodárstvo prispieť k rastu HDP v Európskej únii.

Vedúci predstavitelia EÚ si zväčša vystačili so všeobecným vyhlásením, že prechod prinesie našim ekonomikám neuveriteľné príležitosti.

Konkrétne v prípade konkurencieschopnosti sme úplne zabudli porovnávať naše ceny elektriny a plynu s cenami našich hlavných konkurenčných regiónov.

Cena veľkoobchodnej elektrickej energie (konkrétne tzv. základného zaťaženia na rok dopredu) sa v súčasnosti v Nemecku pohybuje okolo 100 eur za MWh (počas energetickej krízy v roku 2022 však bola na niekoľkonásobne vyššej úrovni). Naproti tomu cena v USA je stabilná okolo 30 až 45 eur za MWh a v Číne okolo 60 eur za MWh.

Tento rozdiel bol pred energetickou transformáciou opačný – pred zavedením európskeho systému obchodovania s emisiami (ETS, zdanenie CO₂) stála elektrina v Nemecku niečo vyše 20 eur za MWh. A pravidelne sa pohybovala v rozmedzí 20 až 35 eur za MWh, a to až do zavedenia reformy ETS (Market Stability Reserve Mechanism), ktorá viedla k prudkému zvýšeniu ceny emisnej kvóty z 5 eur za tonu CO₂ na úroveň približne 100 eur za tonu.

Práve toto zvýšenie ceny emisných kvót, ktorých súčasná cena sa pohybuje medzi 70 a 80 eurami za tonu, je absolútne dominantným dôvodom prudkého nárastu cien elektrickej energie v EÚ a v Nemecku. Na porovnanie: cena emisií CO₂ je vo väčšine štátov USA nulová (výnimkou je len Kalifornia a niektoré regióny na severovýchode USA, kde sa daň z emisií CO₂ pohybuje od 15 do 35 eur za tonu) a v Číne je na úrovni 11 až 12 eur za tonu, a to až od roku 2021, keď bol v Číne zavedený systém obchodovania s emisiami.

Keďže cena elektriny v EÚ rastie vinou administratívnych zásahov (zdaňovaním emisií CO₂ a následnou korekciou), systém by mohol byť nastavený tak, aby európska cena zostala na úrovni ceny v USA alebo blízko nej, pričom by sa stále zabezpečoval prechod od výroby elektriny z uhlia k výrobe elektriny z plynu s nižšími emisiami. To je v súčasnosti aj jediný praktický výsledok zdanenia CO₂ v nemeckom a európskom mixe výroby elektriny.

Pri normálnom stave trhu s plynom, ktorý sme mali až do energetickej krízy v roku 2022 a ktorého návrat sa očakáva zväčša okolo roku 2026, sa prechod z uhlia na plyn uskutočňuje pri cene približne 30 eur za tonu CO₂, zatiaľ čo k ďalšiemu prechodu, z plynu na zelený vodík, nedôjde ani pri cenách CO₂ vo výške 100 alebo 200 eur za tonu.

Cena CO₂ vo výške 80 eur za tonu teda výrazne zvyšuje cenu elektrickej energie pre konečného spotrebiteľa, ale má len veľmi okrajový environmentálny prínos v porovnaní s cenou CO₂ vo výške približne 30 eur za tonu. Pripomínam, že rozvoj obnoviteľnej energie bol vždy založený na garantovaných tarifách a bol úplne nezávislý od skutočnej trhovej ceny elektrickej energie.

Pri cene CO₂ okolo 30 eur za tonu by sa nemecká elektrická energia stala oveľa konkurencieschopnejšou – okolo 50 eur za MWh v situácii, ak by bola normálna cena plynu, a so špičkovými hodnotami okolo 70 eur v súčasnom nestabilnom cenovom prostredí.

V prípade plynu je situácia zložitejšia. Cena plynu v USA je oveľa nižšia ako v EÚ (dnes 13 eur za MWh v USA v porovnaní s približne 40 – 50 eurami za MWh v EÚ) z dvoch dôvodov: po prvé, v USA sa masívne ťaží plyn z bridlíc a po druhé, ruské dodávky do Európy dramaticky poklesli pre vojnu na Ukrajine.

Naša politika však tejto situácii veľmi nepomáha: EÚ na rozdiel od USA zažíva neustály pokles domácej ťažby ropy a plynu vinou klimatických a environmentálnych obmedzení. Toto oslabenie domácich dodávok výrazne zvyšuje napätie na európskom trhu s plynom, ktorý je v súvislosti s poklesom ruských dodávok v súčasnosti plne závislý od dovozu skvapalneného zemného plynu (LNG) s veľmi nestabilnými cenami.

Ďalším príkladom je súčasná situácia v oblasti dovozu ruského plynu do Európy.

Zo strategického hľadiska bolo nevyhnutné zbaviť sa závislosti od ruského plynu, ale ukončenie už aj tak veľmi obmedzených dodávok tohto plynu do Európy cez Ukrajinu v kontexte už spomínaného napätia na trhu, umocneného potrebou dodávok na Ukrajinu, zvýšilo cenu plynu v Európe približne o 20 eur za MWh.

Na jednej strane to spôsobuje škody spotrebiteľom v EÚ vo výške približne 75 až 90 miliárd eur ročne (kombinovaný efekt na náklady za plyn a elektrinu) a na druhej strane to v skutočnosti zvyšuje celkový zisk z predaja plynu pre Rusko. Rusko síce dováža do Európy menej plynu z hľadiska objemu, ale za vyššiu celkovú cenu, ako keby sa ten tok ani neprerušil. Naďalej totiž dodáva do EÚ plyn prostredníctvom LNG dodávok a plynovodu TurkStream a vyššia jednotková cena viac ako kompenzuje stratu príjmov z tržieb za dodávky cez Ukrajinu.

Pokiaľ berieme do úvahy ruské globálne dodávky, prerušenie ukrajinského toku je dokonca masívne ziskové. Myslím si, že je úplne jasné, že gesto prerušenia dodávok cez Ukrajinu neprinieslo efekty, o ktoré sa Ukrajina usilovala. Hoci treba uznať, že o tomto kroku rozhodol ukrajinský prezident a nie EÚ, väčšina vedúcich predstaviteľov EÚ ho v tomto kroku podporila.

Môžeme teda skonštatovať, že ceny plynu v EÚ nemôžu byť na úrovni USA, ale určite by sa mohli priblížiť k polovici dnešných cien, ak by naše politiky boli pragmatickejšie.

Premárnená príležitosť na vybudovanie nových priemyselných odvetví

Pokiaľ ide konkrétne o premárnené príležitosti pre nemecký priemysel, EÚ (a v rámci EÚ najmä Nemecko) je popredným svetovým investorom, ktorý umožnil rozvoj technológií obnoviteľných zdrojov energie. Naivne však túto obrovskú príležitosť poskytla Číne, ktorá získala absolútnu dominanciu vo výrobe fotovoltických panelov (približne 85 percent svetového trhu) aj veterných turbín (približne 65 percent svetového trhu).

Áno, Číňania boli konkurencieschopnejší a pravidlá trhu im jednoducho nahrávali, ale mnohé európske rozpočty sú na 15 až 20 rokov zaťažené povinnosťou platiť výkupné ceny za slnečnú energiu v násobkoch dnešných nákladov. Táto veľká investícia vo výške stoviek miliárd eur nepriniesla nemeckému ani európskemu hospodárstvu žiadny strategický prínos.

Situácia v automobilovom priemysle je z hľadiska vplyvu oveľa dramatickejšia.

Tlak na dekarbonizáciu dopravy vyšiel z EÚ (väčšinou presadzovaný Nemeckom), ale takmer všetky príležitosti využili Čína a USA, ktoré dominujú na svetovom trhu s elektromobilmi; Čína dominuje aj na trhu s batériami.

Namiesto toho, aby sme spolu s EÚ a nemeckým automobilovým priemyslom organizovali prechod na elektrickú energiu s cieľom udržať si globálnu úlohu vo výrobe automobilov, považovali sme automobilový priemysel za nepriateľa, ktorého treba skrotiť. A teraz začíname vidieť dôsledky.

Zatiaľ čo svetový trh s automobilmi rýchlo rastie (od roku 2000 takmer o 65 percent), európska výroba v posledných rokoch klesá a je nižšia ako v roku 2000 (dnes približne 18 miliónov vozidiel v porovnaní s viac ako 20 miliónmi v roku 2000). Čína v súčasnosti vyrába takmer 40 miliónov vozidiel v porovnaní s iba 2 miliónmi v roku 2000!

A zatiaľ čo Čína vedome a rázne organizovala transformáciu na elektromobilitu tak, aby sa stala jej kľúčovou silnou stránkou, regulácia EÚ išla doteraz veľmi výrazne proti nášmu tradičnému produktu – účinným spaľovacím motorom – bez toho, aby sme si dokázali zabezpečiť konkurencieschopnosť v oblasti elektromobility. A podobnú chybu robíme aj v oceliarskom a chemickom priemysle, kde tlak na používanie zeleného vodíka prichádza príliš skoro a bez prípravy.

Nerealistické ciele vyháňajú zasiahnuté odvetvia z EÚ

Druhou veľkou chybou pri realizácii stratégie ísť príkladom bolo stanovenie cieľov. Ciele boli pre väčšinu odvetví stanovené nereálne (niekedy fyzicky nesplniteľné, inokedy ekonomicky neprijateľné). To spôsobilo úplný zmätok a fatálne obavy v príslušných sektoroch.

Musím poznamenať, že Nemecko prevzalo smutnú úlohu lídra v stanovovaní nerealistických ambícií. Zatiaľ čo Francúzsko dokázalo aspoň čiastočne kompenzovať hrozby, ktoré predstavoval európsky regulačný rámec, pragmatickými bilaterálnymi ponukami (dane, lacná jadrová elektrina, investičné stimuly, to všetko podporené silnou osobnou účasťou francúzskeho prezidenta Macrona na rokovaniach s veľkými potenciálnymi investormi), Nemecko neustále vysielalo signály, že musíme posunúť ambície EÚ ďalej do „nerealistickej“ zóny, a urobilo veľmi málo pre udržanie priemyslu v krajine alebo pre prilákanie nových investícií.

Podniky, ktoré mali možnosť presunúť výrobu inam, to zväčša urobili a nemožno ich za to kritizovať. Pri porovnaní legislatívy, nákladov a celkovej neistoty regulačného rámca (ktorý je taký nerealistický, že všetci dúfajú, že sa v budúcnosti nejako upraví) rozhodnutie vybrať si výhodnejšie geografické oblasti vrátane USA je de facto diktované zákonom.

Ostatní sa zvyčajne snažia odložiť investície do dekarbonizácie v nádeji, že regulačný rámec sa časom vyjasní a ciele sa upravia na realistickejšiu úroveň.

Tí, ktorí už investujú, budú do veľkej miery potrestaní za svoju naivitu (pretože ciele sa budú musieť skutočne zmeniť na realistickejšiu úroveň a regulačný rámec sa bude ešte vyvíjať). Presne to sa stalo v segmente výroby elektrickej energie a čoskoro sa to stane aj v iných odvetviach, napríklad v oceliarstve.

Zmätok okolo cieľov je prepojený so samotnou neistotou týkajúcou sa budúcej ceny CO₂. Priemysel v Nemecku a v EÚ má v tomto ohľade absolútne nulovú predvídateľnosť, najmä v súčasnom politickom kontexte: CO₂ môže stáť 30 alebo aj 150 eur za tonu. Aj oveľa menší cenový rozdiel však rozhoduje o tom, ktorá technológia bude ekonomicky životaschopná a konkurencieschopná.

V tomto kontexte je de facto nemožné prijať zodpovedné rozhodnutie o dlhodobej investícii. Ako už bolo spomenuté, nerealistické ciele ukazujú, že regulácia sa bude musieť vyvíjať. Priemysel však nemá žiadnu predstavu o tom, ktorým smerom to pôjde a kedy sa tak stane.

Iracionálna rýchlosť implementácie ekologických politík

Zelená transformácia sa presadila až s neuveriteľnou naliehavosťou, čo zabránilo akémukoľvek rozumnému plánovaniu, pričom prínos týchto urýchlených opatrení bol de facto nulový.

Uvedieme len jeden príklad: výkupná cena za 1 MWh slnečnej energie sa v roku 2004 začínala na viac ako 500 eurách, v roku 2012 bola približne 200 eur a v súčasnosti je pod 60 eur.

Ak by výrobcovia fotovoltických panelov dostali rozumný čas, aby sa pripravili na expanziu odvetvia, náklady na prvých 33 000 MW inštalovanej solárnej energie, čo predstavuje približne 40 percent inštalovanej kapacity fotovoltických panelov v Nemecku, mohli byť oveľa nižšie (ak by sa systém garantovaných cien začal uplatňovať v čase, keď boli náklady na úrovni 100 eur za MWh, mohol nemeckým spotrebiteľom ušetriť 120 miliárd eur).

Zhrnutie ekologickej transformácie

Nemecký priemysel je menej konkurencieschopný, nové investície drasticky klesajú a mnohé výrobné závody boli a budú premiestnené inde. Skutočné dôsledky na trhu práce sme zatiaľ nepostrehli, ale už sú za dverami a budú mať, žiaľ, štrukturálne účinky. Zároveň sa zvyšujú globálne emisie: zo 49 GtCO_2eq v roku 2015 na 53 GtCO_2eq v roku 2023.

Naša stratégia ísť príkladom nefunguje. Je jasné, že de facto žiadna relevantná krajina (mimo EÚ a susedných krajín vrátane Spojeného kráľovstva) nenasleduje náš príklad a model.

Dekarbonizácia prebieha najmä vtedy, keď je to ekonomicky výhodné (prechod z uhlia na plyn v USA, stratégia Číny na rozvoj priemyslu elektrických vozidiel) alebo z iných pragmatických dôvodov (znečistenie ovzdušia vo veľkých čínskych mestách a tlak Číny na zníženie strategickej závislosti od dovozu energie).

Príležitostí vyplývajúce z dekarbonizácie sa chopili najmä naši dvaja hlavní globálni konkurenti.

USA navyše opúšťajú Parížsku klimatickú dohodu, Čína je stále na vzostupnej trajektórii emisií CO₂ a smeruje k uhlíkovej neutralite až v roku 2060. Zároveň buduje rozsiahly priemyselný ekosystém okolo dekarbonizácie, v ktorom je svetovým lídrom. Čína okrem iného len minulý rok začala výstavbu 95 gigawattov nových uhoľných elektrární, čo je takmer dvojnásobok celkového uhoľného parku EÚ (približne 50 gigawattov).

Stručne povedané, EÚ a Nemecko boli naivné – náš čisto hodnotový/ideologický prístup, na rozdiel od pragmatického prístupu našich dvoch hlavných svetových konkurentov, možno oceniť pre jeho chvályhodnú motiváciu, ale naše hospodárske oslabenie nevyrieši klimatické problémy a skôr odradí ostatných od snahy o dekarbonizáciu.

Ignorovanie zásadnej zmeny globálnej hospodárskej rovnováhy a absencia adekvátnej reakcie

Kombinácia všetkých vyššie uvedených faktorov pre tradičné priemyselné odvetvia, prirodzený náskok digitálnej ekonomiky a elektromobility v USA ako materskej krajine týchto inovácií plus stratégia Číny systematicky budovať nové odvetvia – to všetko úplne zmenilo globálnu hospodársku rovnováhu. Nemecko (a EÚ) už teraz zaznamenáva negatívny trend obchodnej bilancie, ktorý sa bude len zrýchľovať.

Zatiaľ čo rozhodnutie presunúť výrobu jednoduchších spotrebných tovarov do Číny alebo iných rozvojových krajín bolo logickým a plne akceptovateľným dôsledkom trhových síl, odrážajúcim odlišné výrobné náklady a podmienky na trhu práce, presun alebo nezískanie najrýchlejšie rastúcich nových odvetví (digitálne technológie, elektromobilita, ekologické technológie a e-commerce) je vážnym problémom a hrozbou.

Podľa môjho názoru sme jednoducho dospeli do bodu, keď nástroje svetového obchodu nie sú primárne určené na ochranu rozvojového sveta (v jeho pôvodnej definícii vrátane Číny) pred vyspelými ekonomikami Nemecka a EÚ, ale namiesto toho je potrebné Nemecko a EÚ chrániť v mnohých strategických oblastiach, konkrétne pred čínskou konkurenciou.

Kľúčovými oblasťami sú tie, ktoré sú ovplyvnené ekologickou transformáciou, t. j. výroba automobilov, ocele, chemikálií a ďalšie energeticky a uhlíkovo náročné odvetvia. 

Je jasné, že niektoré negatívne trendy pre Nemecko a Európu sú nezvratné, pretože jednoducho nemáme reálne možnosti, ako sa stať globálne konkurencieschopnými. Niektoré z týchto trendov sa však stále dajú buď zvrátiť, alebo aspoň poskytnúť nemeckému a európskemu priemyslu viac času a oveľa jasnejší, ako aj lepší regulačný rámec na prípravu.

To si však vyžaduje iný, pragmatickejší prístup aj k pravidlám medzinárodného obchodu a európskej regulácii.

Pre zaujímavosť dodávam, že samotné zavedenie mechanizmu úpravy hraníc pre emisie oxidu uhličitého (CBAM) – tradičnej vízie EÚ, ako účinne zabezpečiť rovnaké podmienky v globálnej hospodárskej súťaži v kontexte ekologickej transformácie Európy – určite nebude stačiť.

Po prvé, CBAM sa zaoberá len rozdielnym zdaňovaním CO₂, ale nerieši ďalšie významné nákladové nevýhody európskych výrobcov vyplývajúce z ekologickej transformácie, ako sú napríklad spomínané náklady na elektrickú energiu. Podobne v prípade niektorých priemyselných odvetví nemožno ignorovať veľmi rozdielne úrovne nákladov na pracovnú silu a ochranu práce a environmentálne normy (napríklad čínska verzus európska oceľ).

CBAM súčasne chráni len pred dovozom, nepomáha nášmu priemyslu byť konkurencieschopným mimo EÚ. Môžeme teda konštatovať, že CBAM môže byť súčasťou riešenia, ale určite nie je jediným riešením a sú potrebné širšie opatrenia.

Keď hovorím o potrebe lepšej regulácie a ochrany, musím spomenúť dve oblasti, ktoré dobre poznám z vlastnej podnikateľskej praxe.

Považujem za neprijateľný spôsob, akým sme dovolili, aby boli európske médiá zásadne poškodené, najmä v prospech amerických Big Tech spoločností.

Tieto spoločnosti bez akejkoľvek rozumnej regulácie ovládli európsky reklamný trh. Moja dlhodobá výzva na novú reguláciu sociálnych sietí je motivovaná potrebou chrániť ľudské práva a naše demokratické systémy, ale nezanedbateľný je aj hospodársky dosah: len do spoločností Google, Meta a Amazon v súčasnosti z Európy každoročne odteká približne 116 miliárd eur príjmov z reklamy, ktoré sú, mimochodom, z veľkej časti nezdanené.

Čínske spoločnosti TikTok, Baidu, JD.com a Tencent spolu získavajú približne 14 až 15 miliárd eur.

Po druhé, dovoľte mi vysloviť varovanie, že expanzia čínskeho e-commerce do Európy sa čoskoro stane ďalším dôležitým štrukturálnym problémom. V súčasnosti de facto celý rast trhu e-commerce v EÚ predstavuje dovoz z Číny (najmä prostredníctvom spoločností Shein a Temu), čo začína vytvárať existenčný tlak na tento sektor, ako aj na širší európsky maloobchodný ekosystém, ktorý je v EÚ zamestnávateľom číslo jeden (s približne 26 miliónmi ľudí v maloobchode a vo veľkoobchode).

Oblasť e-commerce si ukrajuje čoraz väčší podiel z maloobchodného koláča, pričom počet podnikov e-commerce v EÚ sa blíži k 500 000. Odhaduje sa, že vytvára 1 milión priamych pracovných miest a podstatnejší počet pracovných miest je v podnikoch poskytujúcich omnichannel služby.

Je čas zmeniť prístup a zelená transformácia

Zo všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že nastal čas zmeniť prístup a nahradiť filozofiu ísť príkladom novou zásadou prinášame riešenia.

A to v spojení s pragmatickejším a sofistikovanejším prístupom k oblasti medzinárodných obchodných opatrení a európskych nariadení s cieľom chrániť nemecké a európske hospodárstvo vo vybraných zraniteľných oblastiach.

Recept na zelenú transformáciu je jednoduchý – musíme začať konať globálne.

Predkladám náčrt potrebných krokov:

1. Cieľ EÚ v oblasti znižovania emisií sa prehodnotí na úroveň, ktorá je realistická, a zabráni sa používaniu technológií, ktoré nezmyselne zvyšujú náklady nemeckých a európskych podnikov a občanov.

Príklad: náklady na elektrinu vyrobenú zo zemného plynu bez daní platených štátom (ako je najmä cena CO₂) sa v súčasnosti pohybujú okolo 100 až 110 eur za MWh a v bežnej situácii na trhu s plynom sú skôr 60 až 70 eur za MWh. Prípadné využívanie zeleného vodíka by viedlo k nákladom, a teda k cene okolo 350 až 400 eur za MWh (bez zohľadnenia nákladov na infraštruktúru). Využívanie zemného plynu na výrobu elektrickej energie predstavuje približne 5 percent emisií v EÚ.

Preto má zmysel zachovať plynové elektrárne v prevádzke, pokiaľ alebo kým sa výroba vodíka nestane konkurencieschopnou. To isté treba urobiť pre všetky relevantné odvetvia, pričom v centre pozornosti je automobilový, chemický a oceliarsky priemysel.

2. Na kompenzáciu úprav pragmatických cieľov v bode 1 sa EÚ zaviaže, že množstvo nad naše zostávajúce emisie predpokladané v roku 2050 (odporúčam dvojnásobné) sa medzitým zníži investíciami EÚ mimo Európy.

EÚ vytvorí akýsi „Marshallov“ globálny klimatický plán a buď sama investuje, alebo umožní spoločnostiam z EÚ investovať v zahraničí do modernizácie alebo nahradenia vysoko znečisťujúcich technológií. Podotýkam, že mnohé technológie mimo Európy produkujú dvakrát viac znečisťujúcich emisií na jednotku ako súčasný európsky štandard, takže je oveľa racionálnejšie nahradiť tieto vysoko znečisťujúce technológie než bojovať v Európe proti každej tone CO₂, aj keď je produkovaná vysoko účinnou technológiou.

Týmto opatrením sa na príslušné trhy vyvezie aj nový technologický štandard a namiesto toho, aby sme sa snažili ísť príkladom (čo nefunguje), uvedieme do prevádzky modernejšie technológie a tým vytvoríme aj miestny konkurenčný tlak.

Spôsoby implementácie sa môžu líšiť od úplných investícií EÚ (vrátane možnosti účelového fondu EÚ), ale vo väčšine prípadov bude stačiť poistenie politických a regulačných rizík, pretože väčšina investícií bude pre súkromný sektor ekonomicky atraktívna, najmä ak bude podporená určitými obmedzenými stimulmi, napríklad určitou úrovňou kreditov CO₂.

Celkovo stovky miliárd finančných prostriedkov, z veľkej časti súkromných, môžu priniesť obrovské úspory CO₂ (jeden príklad: náklady na modernú nízkoemisnú paroplynovú elektráreň s kombinovaným cyklom s výkonom takmer 900 MW budú mimo Európy 300 až 600 miliónov eur a jej výstavba môže ušetriť približne 3 milióny ton CO₂ ročne).

3. Každá investícia podporovaná EÚ bude musieť využívať určitý minimálny (vysoký) podiel európskych dodávok, čo bude významným, až masívnym stimulom pre nemecký priemysel a priemysel EÚ (technológie na výrobu energie, chemické a rafinérske technológie, technológie na výrobu cementu a ocele, technológie pre vlaky a verejnú dopravu vrátane náhradných dielov, ktoré by sa museli vo vymedzenom rozsahu vyrábať v EÚ).

To všetko sú oblasti, v ktorých má Európa kapacity na výrobu vysokokvalitných technológií. A takýto plán by v nich výrazne posilnil našu globálnu úlohu.

4. Je potrebné prehodnotiť mechanizmus stanovovania cien CO₂.

Prvky obchodovaného nástroja možno zachovať, ale musíme zaviesť rozumné dlhodobé pásmo, v ktorom sa bude cena pohybovať, na úrovni, ktorá zachová konkurencieschopnosť EÚ a zabezpečí jasnú dlhodobú predvídateľnosť pre príslušné odvetvia, aby sa umožnili investície do dekarbonizácie.

To všetko však musia sprevádzať pevné záruky stability tohto nového rámca. Chcel by som zdôrazniť, že takáto stratégia vôbec nemusí vylučovať rozvoj nových odvetví (napríklad vodíkového priemyslu), len sa musia nájsť iné vhodnejšie spôsoby podpory, ktoré neohrozia konkurencieschopnosť Nemecka a EÚ.

Ak je to žiaduce, môžu sa napríklad použiť cielené verejné dotácie na vývoj potrebných výrobkov, kým sa stanú nákladovo konkurencieschopnými alebo aspoň prijateľnými.

5. Bezplatné prideľovanie CO₂ nemeckému a európskemu spracovateľskému priemyslu sa musí predĺžiť, kým nebudú zavedené primerané záruky v medzinárodnom obchode.

Medzinárodný obchod a regulácia

Rozhodne nenavrhujem spochybniť myšlienku globálneho voľného obchodu ani neobhajujem paušálne clá na dovozy, ako ich uplatňuje prezident Trump na niektoré krajiny a výrobky. Na druhej strane musíme selektívne zavádzať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na ochranu určitých nemeckých a európskych priemyselných odvetví.

1. Do zoznamu týchto odvetví treba zahrnúť odvetvia postihnuté ekologickou transformáciou, v ktorých sa musí kompenzovať priamy a nepriamy účinok zdanenia CO₂ vrátane vyšších nákladov na energiu. Treba sa zaoberať aj konkurencieschopnosťou vývozu, takže musíme nielen vytvoriť rovnaké podmienky na ochranu úrovne nákladov v EÚ, ale aj kompenzovať zvýšené náklady našich výrobcov na ich vývozné aktivity, kde je potrebné zachovať schopnosť vývozu a tieto položky sú nákladovo relevantné.

2. Niektoré strategické odvetvia, ako napríklad oceliarsky priemysel alebo iné určené segmenty, treba chrániť cielenejším spôsobom, aby sa riešili nielen veľmi rozdielne náklady na CO₂ a energiu, ale aj rozdielne úrovne environmentálnych predpisov a veľmi rozdielne mzdové náklady a podmienky práce (pre vybrané odvetvia by som navrhoval zvážiť ACBAM – Acquis Communataire Border Adjustment Mechanism, t. j. kompenzovať vybraným odvetviam vyššie náklady vyplývajúce z európskej regulácie vo všeobecnosti, nielen CO₂), niektoré odvetvia treba chrániť z dôvodov, ktoré vôbec nesúvisia so Zelenou dohodou, napríklad ochrana pred čínskym elektronickým obchodom.

3. Musíme analyzovať jednotlivé odvetvia, v ktorých súčasná regulácia príliš oslabuje európske spoločnosti v porovnaní s globálnymi konkurentmi – či už nadmernou reguláciou (napríklad bankovníctvo), alebo, naopak, výraznou nedostatočnou reguláciou (Big Tech firmy vs. médiá).

Využívam túto príležitosť, aby som poznamenal, že plne súhlasím so záverom Draghiho správy, že musíme zaujať aj iný prístup k výkladu antimonopolných pravidiel. Digitalizácia a rýchly rozvoj súvisiacich technológií a služieb na jednej strane zmenili pravidlá hry a výrazne zvýhodnili veľkých hráčov (náklady na kvalitné digitálne riešenia rastú veľmi sublineárne s veľkosťou príslušnej firmy – obrovské americké a čínske spoločnosti tak majú dramatickú nákladovú výhodu oproti oveľa menším a fragmentovaným európskym hráčom), na druhej strane tieto trendy výrazne globalizovali mnohé segmenty trhu.

Európsky reštriktívny pohľad na vymedzenie tzv. relevantného trhu v protimonopolnom práve preto už nie je racionálny.

Chápem, že niektoré z týchto opatrení sa môžu na prvý pohľad zdať nerealistické alebo revolučné, ale v súčasnom kontexte reálne nie sú a považujem ich za životne dôležité pre Nemecko a Európu. Čína, ktorú americké clá zasiahnu, zúfalo potrebuje európsky trh (čínsky vývoz do EÚ vlani presiahol 500 miliárd eur).

Nemecko a EÚ môžu v obchodnej vojne s Čínou stratiť oveľa menej – vývoz EÚ do Číny predstavuje len 230 miliárd eur, čo je menej ako polovica nášho dovozu. V prípade USA by bol vplyv našich opatrení jednak obmedzený a navyše budeme aj tak nútení clami a reguláciami s USA „obchodovať“ na základe ich tlaku; je preto absolútne vhodná chvíľa položiť naše problémy na stôl, najmä v situácii, keď ešte stále máme v rukách dobré karty na vzájomné vyjednávanie (napríklad dovoz ropy, plynu alebo vojenského vybavenia).

Celkovo možno konštatovať, že súčasný kontext vytvára ideálnu pôdu na nový európsky prístup k medzinárodným obchodným režimom a k potrebným domácim ochranným reguláciám.

Záver: začnime konať

Ak zrealizujeme vyššie uvedené opatrenia (alebo iné vhodné opatrenia s rovnakými alebo lepšími účinkami) a obnovíme racionalitu a pragmatizmus ako silné piliere našich politík, pričom si plne zachováme naše hodnoty a budeme za ne globálne bojovať, staneme sa silnejšími (pre kvalitu života Nemcov a Európanov, ale aj pre schopnosť presadzovať naše hodnoty), globálne významnejšími (spolu s technológiami a investíciami budeme rozširovať náš vplyv), inšpiratívnejšími (nové technológie v rozvojových krajinách pomôžu zlepšiť kvalitu života tamojších ľudí – znížiť znečistenie a vytvárať lokálny konkurenčný tlak). A zároveň znížime emisie skleníkových plynov.

Navrhujem, aby sme naozaj začali konať.